← Slovensko

náhradu škody

Obsah (5)§ 451§ 432§ 440§ 428§ 421

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/203/2021 Identifikačné číslo spisu: 1112233500 Dátum vydania rozhodnutia: 23.11.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Ján Šikuta Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:202

§ 451ods.

3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

  1. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata, musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). V súvislosti s tým je tiež plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (II. ÚS 172/03).
  2. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
  3. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie úspešne napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. V danom prípade sú v dovolaní uplatnené oba uvedené dovolacie dôvody.
  4. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
  5. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. f/ CSP.
  6. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
  7. Nesprávnym procesným postupom je len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca (ne)činnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor). V zmysle § 420 písm. f/ CSP relevantným je nesprávny procesný postup, ktorým bola strane znemožnená realizácia jej procesných oprávnení a zmarená možnosť jej aktívnej účasti na konaní. Pokiaľ postupom súdu nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, nie je ním ani časť rozhodnutia (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol.
  8. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.", zotrvalo aj stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku". Toto stanovisko je naďalej aktuálne (porovnaj 1 Cdo 228/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 92/2018, 4 Cdo 59/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 141/2017, 8 Cdo 49/2017) a od tohto stanoviska dovolací súd, aj za účinnosti CSP (§ 420 písm. f/), nevidí dôvod sa odkloniť.
  9. Len v mimoriadnych a ojedinelých prípadoch môže nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladať vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP, a to napríklad vtedy, ak rozhodnutie napadnuté opravným prostriedkom ako celok neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, prípadne vtedy, ak odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má také zásadné nedostatky, ktoré sa svojou povahou, intenzitou, významom a právnymi následkami blíži k „justičnému omylu". Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž princíp právnej istoty môže ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh proti Rusku, sťažnosť č. 52854/99, rozsudok z
  10. júla 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém", ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, sťažnosť č. 8262/02, rozsudok z
  11. júla 2009).
  12. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z
  13. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia". Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z
  14. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu.
  15. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
  16. Po preskúmaní spisu dovolací súd nezistil, že by v prejednávanej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, ktorý by bol dôvodom pre uplatnenie ako výnimky druhej vety stanoviska R 2/
  17. Je potrebné prisvedčiť základnej argumentácii dovolateľky, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. O porušenie tohto práva však v preskúmavanej časti dovolania nejde.
  18. Podstatným argumentom dovolateľky v časti jej dovolania, z ktorého vyvodzuje prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP je skutočnosť, že odvolací súd mal opomenúť zmieniť, prípadne prihliadnuť vo svojom odôvodnení na vyjadrenie žalovanej, ktoré doručila e-mailom na adresu podateľne Krajského súdu v Bratislave
  19. decembra 2019 vo večerných hodinách a podanie doplnila originálom s elektronickým podpisom odoslaným do elektronickej schránky súdu následne
  20. decembra
  21. Verejné vyhlásenie rozhodnutia sa konalo nasledujúci deň
  22. decembra
  23. Dovolateľka považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné a porušujúce jej práva na spravodlivý proces aj z dôvodu, že nie je dostatočne odôvodnené, nereflektuje ustálenú rozhodovaciu prax, odôvodnenie je nedostatočne odôvodnené aj preto, že je takmer „do bodky" totožné so zrušeným odvolacím rozhodnutím, odvolací súd sa ďalej vôbec nevysporiadal s argumentom žalobkyne a jej poukazom na súdne rozhodnutia, v zmysle ktorých sa šírka ochranného pásma pohrebiska podľa starého zákona o pohrebníctve počítala od stredu pohrebiska, a nie od hranice pozemku; arbitrárnosť má spočívať aj v nepreskúmateľnosti, ktorá je v rozpore so zákazom vydávania tzv. prekvapivých rozhodnutí, a napokon odvolací súd bol povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie s ohľadom na existenciu ustálenej rozhodovacej praxe.
  24. Zo spisu bolo zistené, že dovolaním napadnutý rozsudok uvádza skutkový stav, ktorý považoval súd prvej inštancie ako aj odvolací súd za rozhodujúci, priebežné stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania, ďalšie vyjadrenia strán i právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Najmä od bodu
  25. odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia dáva odvolací súd vysvetlenia a odpovede na otázky súvisiace s výkladom zákonov o pohrebníctve, náležite sa venuje podmienkam pre vznik nároku na náhradu škody a vysvetľuje svoj postoj, ktorým sa prikláňa k správnosti rozhodnutia veci súdom prvej inštancie. K námietke ohľadom opomenutia zmienky o doručenom podaní žalobkyne v odôvodnení rozhodnutia je potrebné uviesť, že súdy riadne vykonávali svoje úkony v zmysle § 373 a nasl. CSP; odvolania a s tým súvisiace vyjadrenia boli riadne doručované, strany sa v príslušných lehotách vyjadrili a vyjadrenia boli doručené. Ohľadom podania, ktoré bolo doručené súdu pred verejným vyhlásením rozhodnutia je potrebné uviesť, že súd berie do úvahy v rámci zákonného procesného postupu všetky podstatné skutočnosti týkajúce sa predmetu konania, avšak nejde o uplatnenie práva strany, skôr naopak, o snahu mariť priebeh, rýchlosť a efektivitu konania, pokiaľ žalobkyňa doručuje vyjadrenie, v ktorom zmieňuje nález ústavného súdu, ktorý považuje za kľúčový, avšak ktorý má žalobkyňa k dispozícii už dva roky pred verejným vyhlásením rozhodnutia. Žalobkyňa mala primeraný priestor pred rozhodnutím súdu argumentovať vydaným nálezom. Žalobkyňa sa v predchádzajúcich podaniach vyjadrila k svojej žalobe, rovnako aj k podaniam protistrany, všetky vyjadrenia vzal odvolací súd primerane do úvahy a rozhodol o veci. Absencia zmienky o vyjadrení žalobkyne v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia nezakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Nezmienenie vyjadrenia v odôvodnení nemalo za následok neúspech žalobkyne v konaní, ani nemalo za následok právny názor odvolacieho súdu v danej veci. Odvolací súd vychádzal z dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, ktoré považoval za dostatočné, preto dokazovanie nedopĺňal a vyhodnotil rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. V odôvodnení sa venoval kľúčovej otázke, a to splneniu podmienok na náhradu škody. Ak by sa aj vyjadrenie stalo súčasťou odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, nič by to nezmenilo na závere, ktorý odvolací súd ustálil. Odvolací súd nepochybil, keď vyjadrenie žalobkyne v odôvodnení nezmienil, keďže toto bolo odosielané súdu v čase, v ktorom by sa s ním odvolací súdu už s primeraným predstihom ani nemohol oboznámiť.
  26. Treba mať tiež na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú kompletizujúcu jednotu. Rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nedôvodná je preto argumentácia žalobkyne, podľa ktorej je rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Ani napadnuté rozhodnutie, ani predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie a ich odôvodnenia ako celok nie sú zjavne arbitrárne, nepreskúmateľné v takom rozsahu a do takej miery, že by boli zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné či už s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd alebo s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, alebo v rozpore s ustanovením o odôvodňovaní rozhodnutí § 220 CSP tak, ako to má na mysli § 420 písm. f/ CSP.
  27. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, o ktoré ide napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Dovolací súd pripomína, že nedostatky v procese obstarávania skutkových podkladov pre rozhodnutie, či nedostatočné zistenie skutkového (skutočného) stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (1 Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017). Ústavný súd považuje tento právny názor najvyššieho súdu za ústavne udržateľný (II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 279/2018).
  28. Podstatná časť námietok žalobkyne k nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia sa týkala aj právneho posúdenia veci. Tu najvyšší súd poznamenáva, že dovolanie má byť obsahovo súrodé a konzistentné, čo nie je prípad dovolania žalobkyne, ktorá spája obsahovo dôvody k obidvom ustanoveniam, ku ktorým sa dovoláva a tieto vzájomne kombinuje a opakuje tak, že dovolanie je koncepčne nedostatočné. Odhliadnuc od formálnej stránky dovolania a vychádzajúc z jeho obsahu je potrebné pripomenúť, že každý dovolací dôvod má zákonom špecifikované podmienky prípustnosti, ktorých dodržiavanie je regulované zákonom a na ich dodržiavanie pri aplikácii dohliada dovolací súd. Z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP vyplýva, že pre uplatnenie tohto dovolacieho dôvodu sa vyžaduje pochybenie v procesnom postupe. Právne posúdenie veci nie je procesným postupom. Najvyšší súd už dospel k tomu záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012). Na tom zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 24/2017, 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo 94/2017, 4 Cdo 47/2017, 5 Cdo 145/2016, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 76/2018), preto na tieto argumenty dovolací súd neprihliadal.
  29. Dovolací súd prieskumom argumentov dovolateľky a odvolacieho rozhodnutia nezistil nedostatočnosť odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia. Totožnosť odvolacieho rozhodnutia so znením zrušeného odvolacieho rozhodnutia nemožno odvolaciemu súdu vytýkať, najmä ak mu rozhodnutím najvyšší súd vytkol len procesnú vadu konania spočívajúcu v neoznámení stranám verejného vyhlásenia rozhodnutia spôsobom akým požadovala žalobkyňa. Odvolací súd po zrušení jeho rozhodnutia najvyšším súdom a vrátení mu veci postupoval v zmysle § 455 CSP podľa právneho názoru najvyššieho súdu. Odvolací súd nedopĺňal dokazovanie, vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ku ktorého zisteniam sa priklonil. Dovolací súd nezistil nedostatok rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúci v tom, že nereflektuje ustálenú rozhodovaciu prax ani v skutočnosti, že sa takmer zhoduje s predtým zrušeným rozhodnutím. Dovolací súd upozorňuje, že v zrušujúcom rozhodnutí nevytýkal odvolaciemu súdu nesprávnosti uvedené v rozhodnutí, len nedostatok v postupe, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo. Skutočnosť, že rozhodnutie neobsahuje argumentáciu k rozhodnutiam podľa želania žalobkyne nemožno považovať za nedostatok odôvodnenia, pokiaľ je rozhodnutie zrozumiteľné a záver o opodstatnenosti odvolania je založený na výsledkoch prebiehajúceho dokazovania na súde prvej inštancie a výsledok konania je podložený skutkovými zisteniami vyplývajúcich z priebehu konania. Skutkové závery odvolacieho súdu, ktoré namieta dovolateľka vo vzťahu k rozporom v zistenej šírke ochranného pásma pohrebiska alebo k rozporom v počítaní bodu, od ktorého sa jeho šírka meria, nespadajú do rozsahu procesných postupov, ktoré by mohli zakladať nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Prieskumom dovolacích dôvodov nebola zistená ani arbitrárnosť, ani prekvapivosť rozhodnutia, keďže odvolací súd nasledoval zistenia súdu prvej inštancie, preto záver odvolacieho súdu nevykazuje žiadne prvky arbitrárnosti a prekvapivosti. Napokon dôvod nepreskúmateľnosti odvolacieho rozhodnutia, ktorý mal spočívať v nesprávnom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorý bol povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť s ohľadom na existenciu ustálenej rozhodovacej praxe dovolací súd len poukazuje na svoje odôvodnenie nedostatkov dovolacích dôvodov vyššie, ktoré nezakladajú nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.
  30. Dovolací súd napokon konštatuje, že z dovolacích námietok nezistil nesprávny procesný postup, ktorým by bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
  31. Dovolateľka vyvodzuje ďalej prípustnosť svojho dovolania aj z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.
  32. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
  33. Dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (

§ 432ods.

1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (

§ 432ods.

2 CSP). Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (

§ 440CSP).

Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj

§ 428CSP).

Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa ustanovenia § 447 písm.

  1. f)CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a v spojitosti s tým označiť v dovolaní náležitým spôsobom tiež dovolací dôvod (sp. zn. 1 Cdo 17/2019, sp. zn. 2 Cdo 225/2018, sp. zn. 3 Cdo 142/2018, sp. zn. 4 Cdo 10/2018, sp. zn. 5 Cdo 9/2019, sp. zn. 7 Cdo 1/2018, sp. zn. 8 Cdo 94/2018). V dôsledku spomenutej viazanosti neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 34. V prípade uplatnenia dovolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci, je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 432 ods. 2 CSP nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. Len konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
  2. a)CSP. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu, ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Je potrebné však zdôrazniť, že otázkou relevantnou podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP môže byť výlučne iba tá právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie, ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. 35. O odklone je potom možné usudzovať v prípade, že dovolateľ uvedie v čom sa rozhodnutie „odkláňa" a vo vzťahu ku ktorej rozhodovacej činnosti sa tak deje. Zákon však aj pri rozhodovacej činnosti výslovne vyžaduje určitú kategóriu rozhodnutí, ktoré sa radia k ustálenej rozhodovacej praxi. Pojem ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu bola predmetom rozhodovania občianskoprávneho kolégia, ktoré na zasadnutí 9. novembra 2018 prijalo do Zbierky stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozhodnutie najvyššieho súdu z 24. januára 2018 sp. zn. 6Cdo/29/2017, ako R 71/2018, v ktorom vyložilo rozsah pojmu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nasledovne: „Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986." 36. V zmysle nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď napr. II ÚS 277/2021-28 alebo II. ÚS 608/2021-51) pri posudzovaní podania podľa jeho obsahu nemôže súd určitému podaniu dávať iný význam, než ktorý zodpovedá obsahu podania, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v podaní použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu podania. Posudzovanie podania taktiež neumožňuje súdu obsah úkonu dopĺňať, či domýšľať alebo z neho vyvodiť závery, ktoré z obsahu úkonu nevyplývajú (Števček, M., Ficová, S., Baricová. J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H.Beck, 2016, s. 440-446). 37. Ak je v dovolaní namietané nesprávne právne posúdenie veci odôvodnené tým, že skutkové zistenia a z nich vyplývajúci skutkový záver sú chybné, teda že skutkový stav, z ktorého vychádzal odvolací súd, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, z obsahového hľadiska nie je splnená zákonná náležitosť dovolania vyplývajúca z ustanovenia § 428 CSP v spojení s požiadavkou v § 432 ods. 2 CSP, čiže jeho odôvodnenie dovolacími dôvodmi. V ustanovení, o ktorom je reč, sa totiž za jednu z náležitostí dovolania považuje aj uvedenie toho, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody). Dovolateľka v zásadnej časti svojho dovolania týkajúcej sa dôvodov, ktoré opodstatňujú prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP odôvodňuje nesprávnosťou ponímania šírky ochranného pásma súdmi nižších inštancií, merania šírky ochranného pásma a v konečnom dôsledku v skutkových zisteniach ohľadom existencie a neexistencie ochranného pásma v predmetnom konaní. Vychádzajúc z obsahu dovolania je potom zrejmé, že v skutočnosti odvolaciemu súdu vytýka nesprávne zistenie skutkového stavu veci. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa namietala výsledok hodnotenia dôkazov a z nich vyplývajúci skutkový záver, z ktorého vychádzal odvolací súd. Nesprávne zistenie alebo vyhodnotenie skutkového stavu však, ako už bolo uvedené vyššie, nie je podľa CSP dovolacím dôvodom. Dovolací súd ani nie je oprávnený prehodnocovať skutkové závery odvolacieho súdu, pretože je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Táto viazanosť zisteným skutkovým stavom je nevyhnutným predpokladom pre skúmanie správnosti právneho posúdenia veci, pretože podstatou právneho posúdenia veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. 38. Je práve úlohou dovolateľky, ktorá je právne zastúpená advokátom, prípadne zamestnancom alebo osobou poverenou zastúpením dovolateľa v konaní, ktorej podmienkou je právnické vzdelanie, aby dovolanie vystavala argumentačne tak, že dovolací súd nebude mať pochybnosti o porovnávaných rozhodnutiach, ktorých rozdielnosť a odklon sa v dovolaní tvrdí. Vo vzťahu k odklonu musí ísť zároveň aj o ustálenú rozhodovaciu prax, ktorú definuje dovolací súd vyššie, pričom nemá ísť o bežnú rozhodovaciu činnosť, ale rozhodovacia činnosť musí byť „povýšená" na status „ustálená". 39. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie, ktorého rozdielnosť alebo odklon sa tvrdí musí spĺňať určité podmienky a kritériá, aby bolo možné z neho pri dovolacom prieskume vychádzať. 40. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli

§ 421ods.

1 písm. a/ CSP, je charakteristický odklon jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 6/2017 (podobne tiež napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 4 Cdo 95/2017 a sp. zn. 7 Cdo 140/2017) uviedol, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. V zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu 3Obdo/42/2018 z 21. augusta 2018, ktoré bolo prijaté do Zbierky stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 9/2018, evidované pod č. R 83/2018: „Ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ Civilného sporového poriadku, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť". Sama polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu niektorého problému, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v ustanovení § 421 ods. 1 písm.

  1. a)CSP. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach o tom, ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie dovolacieho súdu mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ a mohlo by viesť k procesne neprípustnému bezbrehému dovolaciemu prieskumu priečiacemu sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 písm.
  2. a)CSP (porovnaj napr. sp. zn. 2 Cdo 167/2017, sp. zn. 3 Cdo 235/2016, sp. zn. 5 Cdo 13/2018, sp. zn. 7 Cdo 114/2018, sp. zn. 8 Cdo 78/2017; tiež Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382). 41. Vo vzťahu k právnym otázkam, ktoré dovolateľka vo svojom dovolaní predkladá na riešenie je potrebné v zmysle vyššie uvedeného poukázať predovšetkým na skutočnosť, že podstatnou otázkou, na ktorej spočívalo rozhodnutie bolo pre odvolací súd splnenie podmienok pre nárok na náhradu škody, ktoré vyhodnotil ako nedostatočné, keďže skonštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno keď nepreukázala príčinnú súvislosť medzi konaním (nekonaním) štátneho orgánu a vznikom škody. Otázky kladené dovolateľkou týkajúce sa existencie ochranného pásma, ani ohľadom nesprávneho právneho posúdenia, ak neuviedol žalobkyňou navrhovanú judikatúru, potom nie sú otázkami, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie a na ich zodpovedaní potom nespočíva výsledok konania. Dovolateľka vo svojom dovolaní opakovane namieta nesprávne vysporiadanie sa súdov nižších inštancií s otázkou existencie ochranného pásma na pozemkoch, ktoré vlastnila a podporne pre namietanú nesprávnosť argumentuje nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zn. II. ÚS 566/2017 - 38 z 20. decembra 2017, v porovnaní s rozhodnu

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.