1 zákona č. 381/2001 Z. z. dáva poškodenému len možnosť uplatniť si svoje nároky priamo voči poisťovni, avšak nedochádza tu k prechodu zodpovednosti. Poškodený má právo na náhradu škody vo výške skutočnej škody a ušlého zisku. Žalovaný 2/ a žalovaný 3/ budú v konaní posudzovaní s prihliadnutím na ustanovenia § 420 OZ (všeobecná zodpovednosť za škodu) a § 427 OZ (zodpovednosť prevádzateľa). Vzhľadom k tomu, že poškodený nemôže mať vedomosť o obsahu poistnej zmluvy škodcu, je spravodlivé, aby si uplatnil túto náhradu voči všetkým zodpovedným subjektom jednak z titulu spôsobenia škody ako právnej skutočnosti a jednak z titulu zmluvného dojednania zodpovednosti. Následne mechanizmus náhrady bude závisieť od toho (po preukázaní všetkých podmienok vzniku nároku na náhradu škody), či poisťovňa uzná svoju zodpovednosť a bude za svojho poistenca hradiť ním spôsobenú škodu, alebo nie. Poškodený dostane plnenie len raz, a teda nedochádza k bezdôvodnému obohateniu vzhľadom k tomu, že plnením jedného zo zodpovedných subjektov zaniká povinnosť druhého subjektu. Vzhľadom na uvedené poškodený si môže vybrať, či bude žalovať na náhradu svojej škody všetky zodpovednostné subjekty spoločne alebo len niektoré z nich. 4 Z uvedeného je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že v danom konaní možno hovoriť výlučne o samostatnom procesnom spoločenstve na strane žalovaných 1/, 2/ a 3/ podľa § 76 CSP. Samostatné spoločenstvo je také spoločenstvo, kde každý zo spoločníkov má samostatný procesný nárok (povinnosť) voči svojmu procesnému náprotivku a o každom nároku preto možno rozhodnúť samostatne. Z hľadiska hospodárnosti konania však bude súd spravidla rozhodovať v jedinom rozhodnutí vo veci samej. S poukazom na vyššie konštatované dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu právnemu záveru, keď na základe návrhu žalovaného 2/ rozhodol rozsudkom pre zmeškanie tak, že žalobu zamietol voči všetkým žalovaným, ktorým zároveň priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Podmienky na vydanie takého rozsudku (§ 278 CSP) boli splnené iba vo vzťahu k žalovanému 2/, ktorý ako jediný zo samostatného procesného spoločenstva žalovaných, bol na pojednávaní dňa
1 zákona č. 381/2001 Z. z. zakladá priamo pasívnu procesnú legitimáciu žalovaného 1/ a
Prostredníctvom § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. sa zakladá rovnaká zodpovednosť účastníkov na strane žalovaných v zmysle § 420 a § 427 OZ, ktorá predstavuje primárne právny titul náhrady škody („aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody“). Citované
zákona č. 381/2001 Z. z. „ošetruje“, akým spôsobom sa má náhrada škody, priznaná podľa OZ, dostať k poškodenému. V takomto poňatí ide u termínov „poistné plnenie“ a „náhrada škody“ fakticky o synonymum, resp. vždy ide o nárok na náhradu škody založený na právnom základe vyplývajúcom z citovaných ustanovení OZ. Je pravdou, že žalobca si uplatnil voči žalovaným (solidárne) nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zavinenou žalovaným 3/ (vodič vozidla), ktorý bol v zatiaľ neustálenom vzťahu k žalovanému 2/ ako vlastníkovi vozidla, ktoré bolo v zatiaľ neustálenom rozsahu poistené titulom PZP u žalovaného 1/. Žalobca nemá k dispozícii príslušné dôkazy, tieto sa nachádzajú u žalovaných a iba takticky označil všetkých žalovaných, ktorých pasívna legitimácia prichádza do úvahy. Definitívne bolo potrebné ustáliť skutočné právne vzťahy medzi žalovanými až v priebehu dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie. Bez vykonania takéhoto dokazovania (napr. poistnou zmluvou, pracovnou zmluvou medzi žalovanými 2/ a 3/, výsluchom účastníkov a pod.) nebolo možné rozhodnúť o charaktere spoločenstva. 8 Dovolateľ ďalej poukázal na to, že kým súd prvej inštancie prevzal charakter spoločenstva zo žaloby, odvolací súd bez akéhokoľvek dôkazu vec posúdil inak, pričom žalobcovi nedal možnosť sa vyjadriť k otázke rozsahu pasívnej legitimácie a forme procesného spoločenstva účastníkov na strane žalovaného, s výnimkou odvolacej dupliky k replike žalovaného 2/ v dôkaznej núdzi. Aj žalovaní 1/ a 3/ boli podľa názoru dovolateľa ukrátení na svojich právach, keďže im nebolo umožnené sa vyjadriť a predložiť dôkazy. Súd odňal účastníkom právo konať na súde, uplatňovať svoje procesné práva a vyjadriť sa k veci. Vzhľadom na vyššie uvedený model účastníkov sa dovolateľ predbežne domnieval, že ide o solidárnu zodpovednosť a o nútené procesné spoločenstvo žalovaných, preto v tomto zmysle koncipoval žalobu. Podľa názoru dovolateľa oba súdy nemali dostatok informácií, aby objektívne ustálili charakter procesného spoločenstva, keďže k tomu neboli vykonané žiadne dôkazy a navyše každý súd ho ustálil inak. Postupom súdov bolo žalobcovi odňaté právo na súdnu ochranu, keďže jeho nárok na náhradu škody bol voči žalovanému 2/ zamietnutý a o povinnosti k jeho náhrade voči žalovaným 1/ a 3/ má súd ešte len rozhodovať, pretože v tejto časti odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako prvý dovolací dôvod preto dovolateľ označil dôvod uvedený v ustanovení § 420 písm. f/ CSP s poukazom na to, že súdy oboch inštancií bez vykonania dôkazov a navyše nejednotne konštituovali hmotnoprávne a procesné spoločenstvo žalovaných a neumožnili sa k tejto otázke žalobcovi a žalovaným 1/ a 3/ vyjadriť. Týmto nesprávnym procesným postupom znemožnili najmä žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9 Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP dovolateľ vyvodzoval z toho, že „v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená právna otázka postupu súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok vydania rozsudku pre zmeškanie v prípade pasívneho spoločenstva na strane žalovaných, aby súd I. stupňa a súd II. stupňa ustálili rozdielne splnenie týchto podmienok bez zabezpečenia a vykonania dôkazov potrebných pre takéto rozhodnutie za situácie, kedy súd I. stupňa posudzoval procesné spoločenstvo žalovaných ako nútené v zmysle žalobného návrhu a súd prvej inštancie a súd II. stupňa bez vykonania dôkazu k tejto otázke a bez zmeny dôkaznej situácie v spise za samostatné“. Podľa názoru dovolateľa bolo povinnosťou súdu vykonať k ustáleniu tejto právnej otázky potrebné dôkazy a tieto na návrh strán zabezpečiť (napr. zmluvu o PZP alebo havarijnom poistení žalovaného 2/, pracovnú zmluvu a poistnú zmluvu žalovaného 3/, výsluch účastníkov, keďže nie je vylúčené, že žalovaný 3/ je živnostník, a nie zamestnanec žalovaného 2/, že vozidlo viedol bez jeho súhlasu a pod.). Akademicky nie je vylúčená ani situácia, že v ďalšom konaní proti žalovaným 1/ a 3/ budú zistené skutočnosti zakladajúce solidárnu zodpovednosť a vymožiteľnosť práva žalobcu sa „dramaticky na časovej osi zhorší“, napr. podávaním mimoriadneho opravného prostriedku. 10 K dovolaniu žalobcu sa žalovaný 2/ písomne nevyjadril. 11 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou (§ 424 CSP), zastúpenou v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP a contrario) najskôr skúmal, či dovolanie je procesne prípustné. 12 Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 13 Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo, ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 14 Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súd ešte nebola vyriešená, alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 15 Podľa § 447 písm. c/ CSP, dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné. 16 Úspešné uplatnenie dovolania je podmienené primárnym záverom dovolacieho súdu, že tento mimoriadny opravný prostriedok je procesne prípustný, pričom až následne, sekundárnym záverom dovolacieho súdu je, že dovolanie je aj dôvodné. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému primárnemu záveru, platná právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť k posúdeniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska jeho vecnej (ne)správnosti. 17 Dovolaním napadnutý výrok uznesenia odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania žalobcu vo vzťahu k žalovanému 2/, nie je rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, preto procesná prípustnosť dovolania žalobcu v zmysle § 421 ods. 1 CSP nie je daná. Dovolanie žalobcu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci teda smeruje proti rozhodnutiu (uzneseniu) odvolacieho súdu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je procesne prípustný. Z uvedeného dôvodu dovolací súd dovolanie žalobcu uplatnené podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP. 18 Dovolateľ ďalej prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP.
CSP zakotvuje prípustnosť dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o matérii konania (rozhodnutie vo veci samej), ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci samej. Aj rozhodnutie vo veci samej je svojou podstatou a svojimi dôsledkami rozhodnutím, ktorým sa konanie o predmete sporu končí, avšak pre účely posudzovania prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP takéto rozhodnutie nemožno zaradiť do skupiny rozhodnutí, ktorými sa konanie končí, pretože pre tento účel je už zaradené do skupiny rozhodnutí vo veci samej. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, teda možno považovať len rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho vecným prejednaním, t. j. aj rozhodnutie (uznesenie) odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania ako procesne neprípustného. 19
CSP formuluje prípustný predmet vymedzením, proti ktorým rozhodnutiam je dovolanie prípustné, a zároveň vyžaduje, aby tieto rozhodnutia trpeli niektorou z tzv. vád zmätočnosti, ktoré predstavujú vážne procesné nedostatky, ktorých zistenie dovolacím súdom vedie k potrebe zrušenia napadnutého rozhodnutia bez ohľadu na to, či táto procesná vada, resp. nedostatok mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Prípustnosť dovolania nie je daná tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie je postihnuté niektorou z vád uvedených v § 420 CSP, ale dovolanie je prípustné až vtedy, ak vyjde najavo, že rozhodnutie takouto vadou skutočne trpí. V prípade, že tvrdenie dovolateľa nie je správne, dovolací súd dovolanie odmietne, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné (§ 447 písm. c/ CSP). 20 V posudzovanom prípade dovolateľ tvrdil existenciu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP, ktorú charakterizujú tieto pojmové znaky: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou Slovenskej republiky zaručených procesných práv, spojených so súdnou ochranou práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu, a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). Do obsahu práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi (sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). 21 Z obsahu dovolania je zrejmé, že dovolateľ ním tvrdenú vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP videl predovšetkým v tom, že odvolací súd posúdil procesné spoločenstvo na strane žalovaných odlišne od súdu prvej inštancie bez toho, aby vykonal dokazovanie, na základe ktorého by bolo možné charakter tohto procesného spoločenstva objektívne ustáliť a tiež bez toho, aby sporovým stranám umožnil sa k tejto otázke (charakteru procesného spoločenstva) pred rozhodnutím vyjadriť. Nevykonanie dokazovania, potrebného pre objektívneho ustálenie procesného spoločenstva na strane žalovaných, dovolateľ vytýkal aj súdu prvej inštancie. Uvedené námietky dovolací súd hodnotí ako nedôvodné. 22 Prípady, kedy odvolací súd vykonáva dokazovanie, sú upravené v § 384 CSP. Jedná sa o situácie, kedy odvolací súd v potrebnom rozsahu opakuje dokazovanie, ktoré bolo vykonané pred súdom prvej inštancie, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odsek 1), alebo odvolací súd dopĺňa dokazovanie, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo vykonané, hoci strana vykonanie takého dôkazu navrhla (odsek 2), prípadne pôjde o prípustné novoty podľa § 366 CSP, teda dôkazné návrhy, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, avšak zákon (v stanovených prípadoch) pripúšťa ich uplatnenie v odvolacom konaní (odsek 3). Bez návrhu sporovej strany môže odvolací súd vykonávať dokazovanie len vtedy, ak je to potrebné pre zistenie, či sú splnené procesné podmienky (odsek 4). V posudzovanej veci nejde o žiaden z uvedených prípadov. 23 Otázka charakteru procesného spoločenstva na strane žalovaných nesúvisí s procesnými podmienkami ako základnými procesnými predpokladmi, len za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť (§ 161 CSP). Pokiaľ ide o prípadné opakovanie alebo dopĺňanie dokazovania, ktoré bolo vykonané pred súdom prvej inštancie, dovolací súd poukazuje na to, že predmetom odvolacieho prieskumu bol rozsudok pre zmeškanie žalobcu (§ 278 a nasl. CSP), ktorý súd prvej inštancie vyhlásil na návrh žalovaného 2/ na prvom pojednávaní vo veci, ktoré bolo nariadené na deň
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Nedodržanie uvedeného postupu zo strany odvolacieho súdu je v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky posudzované ako porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a vada zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP. V posudzovanej veci však o taký prípad nešlo.
CSP o nerozlučnom procesnom spoločenstve bolo „použité“ samotným žalobcom v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom právny záver o charaktere procesného spoločenstva na strane žalovaných nebol súdom výslovne vyjadrený. Predmetné odvolanie bolo doručené žalovaným 1/ až 3/ spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu. Na č. l. 177 a nasl. spisu sa nachádza vyjadrenie žalovaného 2/ k odvolaniu, ktoré bolo žalobcovi (a aj ostatným žalovaným) doručené na podanie repliky. Žalovaný 2/ v predmetnom vyjadrení o. i uviedol, že ak by sa prijal žalobcom tvrdený predpoklad, že v danom prípade ide na strane žalovaných o nerozlučné procesné spoločenstvo, potom úkon žalovaného 2/, smerujúci ku kontumácii, by sa vzťahoval aj na žalovaných 1/ a 3/. Replika žalobcu (vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného 2/) sa nachádza v spise na č. l. 191 a žalobca v nej prezentoval svoj názor, že v prípade akéhokoľvek procesného spoločenstva na strane žalovaných, či už samostatného (§ 76 CSP), nerozlučného (§ 77 CSP) alebo núteného (§ 78 CSP), musí každý žalovaný podať samostatne takýto návrh. Za tejto procesnej situácie odvolací súd - podľa názoru dovolacieho súdu - nebol povinný strany sporu vyzývať, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovení § 76 až § 78 CSP. Dovolací súd tiež poukazuje na to, že odvolací súd je podľa § 382 CSP povinný strany vyzvať, aby sa vyjadrili len k možnému použitiu ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, nie je však povinný v rámci uvedenej výzvy podávať výklad takého ustanovenia, resp. vysvetľovať, ako mieni
v posudzovanej veci aplikovať. Rozhodnutie odvolacieho súdu nie je možné hodnotiť ako prekvapivé, keďže otázku charakteru procesného spoločenstva na strane žalovaných nastolil sám žalobca vo svojom odvolaní, žalovaný 2/ sa v priebehu odvolacieho konania k riešeniu tejto otázky vyjadril a aj ostatným žalovaným bola poskytnutá procesná možnosť vyjadriť sa, ktorú však nevyužili. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia (odsek 9) dal žalobcovi ako odvolateľovi na takto nastolenú otázku jasnú a zrozumiteľnú odpoveď a pokiaľ aj žalobca s jeho názorom nesúhlasí, nejde o nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, ale o námietku inú - nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, ktorá však (aj keby bola dôvodná) prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP nezakladá. 26 Na základe zistenia, že dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nie je postihnuté namietanou vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ CSP a tiež z dôvodu uvedeného v odseku 17 odôvodnenia tohto rozhodnutia, dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP, keďže dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému nie je procesne prípustné. 27 V dovolacom konaní úspešnému žalovanému 2/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi ako neúspešnej strane sporu (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP). Dovolací súd žalovanému 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďže mu v dovolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. 28 Uznesenie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.