Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/202/2021 Identifikačné číslo spisu: 1419200687 Dátum vydania rozhodnutia: 15.12.2022 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Halušková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1419200687.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobkyne E. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, XXX XX T., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrej Struhár, s.r.o. so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, proti žalovanej 1/ L. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, XXX XX T., zastúpenej advokátkou JUDr. Michaelou Volekovou, so sídlom Trnavská cesta 27, 831 04 Bratislava a 2/ I. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXX, XXX XX E., Č. S., o vydanie bezdôvodného obohatenia 12.957,03 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 22C/14/2019, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. marca 2021 sp. zn. 6Co/38/2020 takto rozhodol: Dovolanie z a m i e t a. Žalovanej 1/ p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Žalovanej 2/ n e p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie 1. Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 25. novembra 2019 č. k. 22C/14/2019-169 zamietol žalobu a žalovanej 1/ a 2/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorej si vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením. Okresný súd skutkovo zistil, že strany sporu sú sestry. Dňa 20.07.2005 uzatvorili žalobkyňa ako predávajúca a žalované 1/ a 2/ ako kupujúce kúpnu zmluvu, ktorou žalobkyňa odpredala svoj podiel o veľkosti 1/6 na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX pre k. ú. P., a to parc. č. XX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 1012 m2, parc. č. XX - záhrady o výmere 1076 m2 a stavbe súp. č. X postavenej na parc. č. XX - rodinný dom, každej zo sestier 1/2 za kúpnu cenu vo výške 170.000,- Sk, ktorá bola uhradená kupujúcimi dňa 29.07.2004 do rúk predávajúcej v plnej výške. V článku III. bod 2 a 3 kúpnej zmluvy sa dohodli, že: „V prípade odpredaja podielu na predmetnej nehnuteľnosti kupujúcimi tretej osobe za cenu vyššiu ako 170.000,- Sk, zmluvné strany sa zaväzujú vyplatiť tento rozdiel predávajúcej. V prípade odpredaja podielu na predmetnej nehnuteľnosti kupujúcimi svojim deťom za akúkoľvek cenu, zmluvné strany si nebudú nič doplácať.“ Žalované 1/ a 2/ spolu s ďalšími príbuznými D. E. a G. R. predali časť nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre k. ú. P. kúpnopredajnými zmluvami uzatvorenými dňa 18.07.2016 a 21.07.2016 tretím osobám, spolu za kúpnu cenu 129.600,- eur. S poukazom na článok III. bod 2 kúpnej zmluvy zo dňa 20.07.2005 sa žalobkyňa v konaní domáhala zaplatenia sumy 12.957,03 eur titulom bezdôvodného obohatenia, keď od jej podielu 1/6 na cene nehnuteľností predanej tretím osobám (21.600,- eur) odpočítala kúpnu cenu, ktorú dostala na základe kúpnej zmluvy z roku 2005 (5.642,97 eur = 170.000,- Sk) a sumu 3.000,- eur, ktorú jej odovzdala žalovaná 1/ dňa 01.12.2016. Odkazujúc na § 3 ods. 1, § 34, § 35 ods. 1, § 36 ods. 1, 2, § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 100 ods. 1, § 101, § 451 ods. 1, 2, § 588, § 610 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) dospel súd prvej inštancie k záveru, že nárok žalobkyne nie je možné posúdiť ako bezdôvodné obohatenie, nakoľko nespadá pod žiadnu z jeho skutkových podstát. Nestotožnil sa ani s tvrdením strán sporu, že by mohlo ísť o iné vedľajšie dojednanie v zmysle § 610 OZ, nakoľko s nedodržaním bodu 2 čl. III kúpnej zmluvy z 20.07.2005 nie je spojený zánik právneho vzťahu zo zmluvy. Rovnako nejde o odkladaciu podmienku v zmysle § 36 ods. 2 OZ, keďže v ustanovení čl. III. bode 2 kúpnej zmluvy nebolo dohodnuté, že by od jej splnenia záviselo, či nastanú právne dôsledky úkonu (prevodu nehnuteľností). Okresný súd dospel k záveru, že žalobkyňou uplatnený nárok na zaplatenie 12.957,03 eur je nárokom na doplatok kúpnej ceny v zmysle kúpnej zmluvy z roku 2005 uzatvorenej medzi stranami sporu, t. j. ide o záväzkový právny vzťah. Zohľadniac žalovanými namietanú neplatnosť ustanovenia čl. III. bod 2 kúpnej zmluvy z 20.07.2005, súd prvej inštancie dospel k záveru, že označené zmluvné ustanovenie nespĺňa podmienku určitosti právneho úkonu (§ 37 ods. 1 OZ), lebo „nie je zrejmé, o aký podiel sa jedná, pričom žalované sa mali v čase podpisu kúpnej zmluvy zaviazať na doplatenie kúpnej ceny, hoci nepoznali skutočnú výšku plnenia, na ktoré sa zaviazali v budúcnosti k vyplateniu, pričom v čase spísania kúpnej zmluvy nedokázali posúdiť ani vhodnosť tejto podmienky..... v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy nebolo žalovaným známe, aký rozsah budúcich povinností na seba preberajú a v akej výške bude budúce plnenie. Naviac v uvedenom ustanovení nie je špecifikovaná ani doba platnosti tohto ustanovenia“. Súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti uvedeného ustanovenia kúpnej zmluvy aj pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko by na základe neho mali žalované 1/ a 2/ povinnosť doplatiť žalobkyni rozdiel medzi kúpnou cenou, za ktorú nehnuteľnosť od žalobkyne kúpili, a ktorá v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy z roku 2005 zodpovedala trhovým cenám nehnuteľností a kúpnou cenou, za ktorú nehnuteľnosť predali v roku 2016, pričom toto ustanovenie absolútne nezohľadňuje dlhé časové obdobie (11 rokov), za ktoré žalované nehnuteľnosti obhospodarovali a zveľaďovali, v dôsledku čoho došlo k navýšenou ich hodnoty aj s poukazom na vývoj cien na trhu nehnuteľností. Ak by súd priznal žalobkyni nárok na doplatenie kúpnej ceny, hoci sa o nehnuteľnosť za obdobie 11 rokov (od ich predaja žalovaným po predaj tretím osobám) absolútne nestarala, žiadnym spôsobom sa nepodieľala na ich zveľaďovaní či už sama, alebo prostredníctvom svojho manžela a detí, neplatila za ne dane z nehnuteľností, došlo by na strane žalobkyne k bezdôvodnému obohateniu. Uvedené ustanovenie by napokon popieralo aj samotné vlastnícke právo žalovaných k predmetnej nehnuteľnosti a princíp právnej istoty, keďže v ňom nie je uvedená doba platnosti a bolo by možné dostať sa do absurdnej situácie, kedy by žalované, ako riadne vlastníčky nehnuteľnosti na základe zavkladovanej kúpnej zmluvy z roku 2005, riadne užívali túto nehnuteľnosť, obhospodarovali, zveľaďovali, avšak aj po 30 rokoch prevodu ich vlastníckych práv k nehnuteľnostiam na tretie osoby by si nemohli nechať celú kúpnu cenu, za ktorú nehnuteľnosti predali, ale by boli povinné po neúmerne dlhej dobe v plnej výške doplatiť žalobkyni kúpnu cenu za jej podiel na nehnuteľnostiach, ktorý im dávno na základe slobodnej vôle predala. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) a v konaní úspešným žalovaným priznal im voči neúspešnej žalobkyni plnú náhradu trov konania, o výške ktorej si vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP). 2. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ďalej aj „odvolací súd“ resp. „krajský súd“) rozsudkom zo dňa 31. marca 2021 sp. zn. 6Co/38/2020 rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil (I. výrok) a žalovanej 1/ a žalovanej 2/ proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (II. výrok). Konštatoval, že žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne podstatné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania okresného súdu a s ktorými by sa okresný súd náležite nevysporiadal. Neuviedla ani žiadny konkrétny relevantný právny dôvod a ani žiadny konkrétny relevantný skutkový dôvod, spochybňujúci správnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku vo vzťahu k odvolacím tvrdeniam doplnil, že právoplatným skončením dedičského konania, v rámci ktorého sa žalobkyňa stala podielovou spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti v podiele 1/6, boli vzťahy medzi dedičmi plne vysporiadané. Uzatvorením kúpnej zmluvy zo dňa 20.07.2005 medzi jej podielovými spoluvlastníkmi nemohol žalobkyni voči žalovaným vzniknúť akýkoľvek nárok plynúci z dedičského práva (nárok na vyrovnanie jej dedičského podielu). Sporný článok kúpnej zmluvy nebol ani odkladacou podmienkou na doplatenie kúpnej ceny. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd aj odvolacie námietky žalobkyne týkajúce sa nesprávneho skutkového zistenia a právneho posúdenia neplatnosti článku III ods. 2 kúpnej zmluvy súdom prvej inštancie. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neplatnosti tohto zmluvného dojednania pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 OZ), ktoré nezohľadňuje časové obdobie, ktoré uplynulo od uzavretia novej kúpnej zmluvy (rok 2016) a sporného dojednania (rok 2005), ani vývoj cien nehnuteľností na trhu za toto obdobie. Zdôraznil, že v čase uzavretia zmluvy dohodnutá kúpna cena zodpovedala trhovej cene a nebola ani stanovená na jej spodnej hranici. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP a plne procesne úspešným žalovaným 1/, 2/ priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie z dôvodov podľa § 421 písm. a/ a písm. b/ Civilného sporového poriadku navrhnúc, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnila si náhradu trov dovolacieho konania. 3.1. Vychádzajúc z ust. § 421 ods. 1 písm. a/ CSP žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) považovala za nesprávne a v rozpore s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu posúdenie právnej otázky stanovenia a ustálenia časového okamihu, k akému sa posudzuje neplatnosť právneho úkonu a tiež otázky, aké skutočnosti sa majú zohľadniť pri posudzovaní rozporu s dobrými mravmi odvolacím súdom. 3.1.1. Odvolací súd videl rozpor 2. odseku článku III kúpnej zmluvy s dobrými mravmi v nezohľadnení časového obdobia, ktoré uplynulo od uzavretia novej kúpnej zmluvy (rok 2016) a sporného dojednania v kúpnej zmluve uzavretej stranami sporu (rok 2005), ani vývoja cien nehnuteľností na trhu za toto obdobie. Dovolateľka poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MObdoV/16/2006, v zmysle ktorého platnosť, či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho urobenia. Znamená to, že právny úkon, ktorý v čase urobenia zodpovedal všetkým zákonným požiadavkám a bol preto platný, sa v dôsledku skutočností, ktoré nastali po jeho vzniku, nemôže dodatočne stať neplatným (a naopak). Doplnila, že platnosť každého právneho úkonu aj každý z dôvodov jeho neplatnosti sa má posudzovať k času vykonania právneho úkonu. Aj rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi ako dôvod neplatnosti musí existovať v čase vykonania úkonu. Odvolací súd rozpor s dobrými mravmi neposúdil na základe skutočností existujúcich v čase uzavretia kúpnej zmluvy, ale na základe skutočností, ktoré nastali neskôr (plynutie času medzi uzavretím kúpnej zmluvy sporovými stranami a následnou kúpnou zmluvou medzi žalovanými a treťou osobou, vývoj cien nehnuteľností). 3.1.2. Odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa žalobkyne spočíva aj v otázke, aké skutočnosti možno posudzovať z hľadiska platnosti alebo neplatnosti právneho úkonu. Argumentuje tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/81/2011 uviedol, že „Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemôže byť považovaná za nahradenie, prípadne zmenu už urobených prejavov vôle, keďže použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania.“ Uvedené podľa dovolateľky potvrdzuje, že posudzované majú byť skutočnosti existujúce v čase uzavretia zmluvy, ale posudzovanie súladu a rozporu zmluvného ustanovenia s dobrými mravmi je v rozhodnutí odvolacieho súdu založené na posudzovaní okolností a dôvodov neexistujúcich v čase uzavretia kúpnej zmluvy, v rozpore s prejavenou vôľou zmluvných strán a bez toho, aby tieto dôvody boli zistené nezávisle od predstavy súdu či vôle účastníkov zmluvy. Citovala z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/9/2008, v zmysle ktorého pri hodnotení súladu s dobrými mravmi rozhoduje objektívne hľadisko a fakt, že sa právny úkon prieči dobrým mravom musí byť súdom zistený nezávisle na vôli súdu a účastníkov, v danom čase, na danom mieste a za daných okolností. Odvolací súd konštatoval rozpor s dobrými mravmi na základe toho, že „dojednanie článku III. ods. 2 nezohľadňuje časové obdobie, ktoré uplynulo od uzavretia novej kúpnej zmluvy (rok 2016) a sporného dojednania (rok 2005), ani vývoj cien nehnuteľností na trhu za toto obdobie.“ Dovolateľka poukázala na to, že zmluvné strany sa na určení časového obdobia do ďalšieho predaja spoluvlastníckeho podielu či vývoji cien nehnuteľnosti vôbec nedohodli a odvolací súd nezodpovedal, z akého dôvodu ide o tak zásadné skutočnosti, že majú význam z hľadiska posudzovania súladu dotknutého zmluvného ustanovenia s dobrými mravmi. Ak by nedošlo k zmene cien nehnuteľností, potom by nešlo o dôvod pre konštatovanie rozporu s dobrými mravmi. Ak súd zvažoval dĺžku obdobia medzi nadobudnutím a predajom, túto dĺžku ovplyvňovali samotné žalované a v zmysle argumentu odvolacieho súdu by zrejme platilo, že čím dlhšia je daná doba, tým väčší rozpor s dobrými mravmi by mal byť. Takéto posúdenie vedie k tomu, že posudzovanie odvolacieho súdu je v rozpore s označenou súdnou praxou dovolacieho súdu a je založené na skutočnostiach, ktoré závisia od vôle a konania účastníkov zmluvy a súdu; tým sa chápanie dobrých mravov dostalo do roviny subjektívneho nazerania. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/191/2008 sa právny úkon prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. 3.2. Aj záver o neplatnosti zmluvného ustanovenia 2. odseku článku III. kúpnej zmluvy pre neurčitosť odvolací súd podľa dovolateľky prijal v rozpore s ustálenou súdnou praxou. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/81/2011: „Ustanovenie § 35 ods. 2 OZ predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť z hľadiska jeho určitosti alebo zrozumiteľnosti a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom založeným na tom, že okrem jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovne (nie teda konkludentne podľa § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka), podrobí skúmaniu i vôľu (úmysel) konajúcich osôb. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním prejav vôle doplňovať.“ Dovolateľka tiež uviedla, že právny poriadok SR počíta s tým, že obsah právneho úkonu, rozsah a/alebo čas plnenia bude určený dodatočne, alebo dokonca aj nezávisle od vôle strán (napríklad kúpa budúcich úžitkov veci podľa § 595 Občianskeho zákonníka, určenie obsahu zmluvy treťou stranou podľa § 291 Obchodného zákonníka atď.). Neurčitosť právneho úkonu nie je možné konštatovať len na základe toho, že v jeho znení nie je exaktne vyjadrený rozsah plnenia. Obsah 2. odseku článku III. kúpnej zmluvy predpokladá, že rozsah doplatenia kúpnej ceny bude určený na základe toho, za akú cenu sa následne spoluvlastnícky podiel tretej osobe pri predaji žalovanými prípadne predá (výška doplatku kúpnej ceny bude konkretizovaná v čase budúceho predaja). Rozpor právneho posúdenia, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, teda vyplýva z posúdenia, kedy ide o neurčitý právny úkon a postupu, ktorý sa má vykonať pred záverom o neurčitosti. 3.3. Existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 421 písm. b/ Civilného sporového poriadku žalobkyňa videla v posúdení, „či a do akej miery je možné konštatovať rozpor s dobrými mravmi na základe okolností, ktoré zmluvné strany nemienili zahrnúť do nimi prejavenej vôle v písomnej kúpnej zmluve, a teda klásť na obsah písomného právneho úkonu také požiadavky, ktoré nevyžaduje zákon a ani nezodpovedajú konaniu a prejavu vôle účastníkov právneho úkonu“. Súčasne považovala za podstatnú právnu otázku aj to, „či takýmito skutočnosťami majú byť aj také okolnosti, ktoré môže jedna zmluvná strana svojím konaním alebo nekonaním ovplyvniť.“ Tvrdila, že v praxi dovolacieho súdu uvedené právne otázky doposiaľ neboli riešené, pričom mali podstatný význam pre rozhodnutie. Zdôraznila, že rozpor s dobrými mravmi nie je možné zdôvodňovať okolnosťami, ktoré si účastníci zmluvy nedohodli a nemienili dohodnúť a tieto okolnosti nie sú predpísané ani zákonom ako náležitosť zmluvného dojednania. Odvolací súd konštatoval rozpor s dobrými mravmi na základe okolností, ktoré si zmluvné strany v kúpnej zmluve nedohodli (nezohľadnenie časového obdobia od uzavretia novej kúpnej zmluvy /rok 2016/ a sporného dojednania /rok 2005/ a vývoj cien nehnuteľností na trhu za toto obdobie). Skutočnosti, ktoré podľa odvolacieho súdu majú byť dôvodom rozporu s dobrými mravmi, vzhľadom na ich povahu, by mohli byť predmetom dohody a súčasťou zmluvy, ak by tak účastníci zmluvy chceli a bolo to ich vôľou. Skutočnosti, ktoré zmluvné strany môžu urobiť predmetom zmluvy a nespravia tak, lebo to nepovažujú za podstatné, a ani im to žiadny zákon neprikazuje, je podľa žalobkyne možné len výnimočne a za zvlášť osobitných okolností považovať za okolnosti tvoriace súčasť dobrých mravov. V rámci posudzovania súladu alebo rozporu s dobrými mravmi nie je možné vyžadovať od zmluvných strán dohodu o skutočnostiach, ktoré žiadny zákon nepredpisuje a ktoré zmluvné strany nezamýšľali zahrnúť do zmluvy. Ustanovenie článku III. odsek 2. kúpnej zmluvy zmluvné strany formulovali ako komplexné dojednanie, časovo ho neohraničovali a okrem odseku 3. neurčili žiadne výnimky z jeho použitia. Na základe uvedeného žalobkyňa uviedla, že správna odpoveď na uvedené otázky je taká, že skutočnosti, ktoré zmluvné strany môžu urobiť predmetom zmluvy a nespravia tak, lebo to nepovažujú za podstatné, a ani im to žiadny zákon neprikazuje, je možné len výnimočne a za osobitných okolností považovať za okolnosti tvoriace súčasť dobrých mravov. Tieto osobitné okolnosti musia spĺňať charakteristiku dobrých mravov ako ustáleného súboru spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré preukazujú istú nemennosť, a majú povahu základných noriem správania. 3.4. V závere žalobkyňa uviedla, že súlad alebo rozpor s dobrými mravmi by mal byť posudzovaný komplexne zohľadňujúc, že žalované zatajili žalobkyni predaj spoluvlastníckeho podielu a jeho skutočnú cenu, hoci im to nimi uzavretá kúpna zmluva ukladala v rámci povinnosti doplatiť kúpnu cenu. Rovnako sa malo zohľadniť správanie žalovanej 1/, ktorá uhradila žalobkyni len sumu 3000,- eur a v písomnom potvrdení, ktoré si ona sama pripravila, sa práve odvolávala na sporné zmluvné ustanovenie. V danom kontexte je preto na mieste, či je možné konštatovať rozpor s dobrými mravmi skôr v reálnom konaní žalovaných a úpornej snahe sa vyhnúť ich vlastnej, dobrovoľne prevzatej povinnosti voči žalobkyni (ich sestre). 4. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhla jeho zamietnutie s prisúdením náhrady trov odvolacieho konania každej žalovanej. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP uviedla, že žalobkyňa cituje rozhodnutia dovolacieho súdu bez uvedenia, v čom sa zhodujú skutkové okolnosti v porovnávaných prípadoch, a prečo je žiadúce na tieto rozhodnutia prihliadať bez toho, aby sa zaoberala skutočnosťami a dôkazmi, na ktoré pri rozhodovaní prihliadal okresný a odvolací súd. Dovolateľka sa vytrhnutím z kontextu snaží navodiť dojem, že súdy hodnotili rozpor s dobrými mravmi zohľadňujúc iba časové obdobie medzi uzavretím novej kúpnej zmluvy a sporným dojednaním a vývoj cien nehnuteľností na trhu za toto obdobie. Uviedla, že súdy neopomenuli zobrať do úvahy okolnosti existujúce v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovanými. Sporné dojednanie bolo do kúpnej zmluvy doplnené na žiadosť žalobkyne po zaplatení kúpnej ceny a žalované nepoznali rozsah budúcich povinností, ktoré na seba preberajú ani výšku budúceho plnenia. Za obdobie 11 rokov žalované nehnuteľnosť obhospodarovali a zveľaďovali, v dôsledku čoho došlo k navýšeniu jej hodnoty. Okresný aj odvolací súd posudzovali súlad sporného dojednania v súlade s rozhodnutím najvyššieho súdu ozrejmujúcim chápanie dobrých mravov vo všeobecnej rovine. Nie je potom zrejmé, v čom sa odvolací súd odklonil od judikatúry dovolacieho súdu. Žalovaná 1/ nesúhlasila ani s argumentáciou dovolateľky týkajúcou sa neurčitosti 2. bodu čl. III kúpnej zmluvy z r. 2005. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej aj „najvyšší súd“ príp. „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. 6. Dovolateľka namietala existenciu dovolacích dôvodov podľa § 421 ods. 1 písm. a/ aj b/ CSP. Charakteristickým znakom otázky relevantnej z hľadiska § 421 ods. 1 CSP je, že musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú), ktorú odvolací súd riešil (t. j. vysvetlil jej podstatu a uviedol súvisiace právne úvahy spolu s dôvodmi, pre ktoré zvolil práve takéto riešenie) a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. 6.1. V zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Takáto otázka musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017 (podobne napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017 a 7Cdo/140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP by mal dovolateľ:
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.