1, ods. 2 Tr. zák., prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
c) Tr. por. dovolanie obvineného V. W. sa odmieta. Odôvodnenie Špecializovaný trestný súd v Pezinku (ďalej aj „súd prvého stupňa“ alebo „súd“) rozsudkom z 27. októbra 2014, č. k. PK-1T/20/2014-282 uznal obvineného V. W. za vinného zo zločinu prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák. na skutkovom základe, že dňa
2, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm.
1, ods. 2 Tr. zák. uložil trest zákazu činnosti - vykonávať štátnu službu príslušníka Policajného zboru na dobu 5 (päť) rokov. Proti tomuto rozsudku podal obvinený V. W.Í. odvolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) uznesením z 29. mája 2015, sp. zn. 1 To 1/2015 spojil
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a § 21 ods. 3 Tr. por. per analogiam na spoločné konanie trestnú vec obvineného V. W. s trestnou vecou odsúdeného Mgr. Q. B., vedenou na súde prvého stupňa pod sp. zn. PK-2T/19/2014 s tým, že vec bude vedená na najvyššom súde pod sp. zn. 1 To 1/2015. Následne rozsudkom z toho istého dňa, sp. zn. 1 To 1/2015
1 písm. a) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a postupom
3 Tr. por. sám rozhodol tak, že obvineného V. W.
a) Tr. por. oslobodil spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 2. júla 2014, č. k. VII/2 Gv 62/13/1000-33 pre zločin prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák., pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný. Zároveň
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a § 324 Tr. por. per analogiam zrušil rozsudok Špecializovaného trestného súdu z 23. júna 2014, sp. zn. PK-2T/19/2014 a za použitia čl. 6 ods. 1 Dohovoru a § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. zastavil trestné stíhanie Mgr. Q. B. za skutok kvalifikovaný ako prečin podplácania
1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., pretože je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Na podklade dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky a ministra spravodlivosti Slovenskej republiky najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom zo 6. júna 2016, sp. zn. 2 TdoV 11/2015 rozhodol, že z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a), písm. i), § 371 ods. 3 Tr. por. sa
1 Tr. por. vyslovuje, že napadnutým rozsudkom, ako aj v konaní, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 321 ods. 1 písm. a), § 322 ods. 3, § 285 písm. a), § 10 ods. 1, ods. 8 Tr. por., § 131 ods. 1 Tr. zák. v prospech obvineného V. W. a v ustanoveniach § 324, § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. v prospech obvineného Mgr. Q. B.. Dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu, konanie tomuto rozsudku predchádzajúce, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad; rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 23. júna 2014, sp. zn. PK-2T/19/2014, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste vo vzťahu k obvinenému Mgr. Q. B., tým ostal nedotknutý. Zároveň
1, ods. 2 Tr. por. najvyššiemu súdu prikázal, aby trestnú vec obvineného V. W.Í. v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol v inom zložení senátu. Najvyšší súd ako súd odvolací vec opätovne prejednal a rozsudkom z 22. júla 2020,sp. zn. 6 To 10/2016
1 písm. e), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o trestoch. Postupom
3 Tr. por. sám obvinenému uložil
2, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 30 (tridsať) mesiacov, ktorého výkon podmienečne odložil za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe v trvaní 3 (troch) rokov [§ 51 ods. 1 s použitím § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 2 Tr. zák.]. Zároveň obvinenému uložil
2, ods. 4 písm. h) Tr. zák. ako súčasť probačného dohľadu povinnosť spočívajúcu v príkaze podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom súdu výchovnému programu so zameraním na predchádzanie páchania korupčnej trestnej činnosti a
1, ods. 2 Tr. zák. trest zákazu činnosti - vykonávať štátnu službu príslušníka Policajného zboru na 5 (päť) rokov. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal obvinený V. W., prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Tibora Timára, dovolanie a doplnenie dovolania z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Tr. por. s tým, že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu; rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom a rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Obvinený v prvom rade poukázal na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorý konštatoval nemožnosť polemizovania s názormi dovolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí a teda nemožnosti skúmania odvolacích námietok „ku kompetencii inšpekčnej služby PZ ako orgánu činného v trestnom konaní, zákonnosti zadováženia komunikácie medzi obžalovanými V. W. a Mgr. Q. B. na základe odpočúvania „v inej“ trestnej veci
zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane pred odpočúvaním, vierohodnosti svedka Mgr. Q. B., zachovania totožnosti skutku a tiež naplnenia znaku obstarávania veci všeobecného záujmu v zmysle § 329 ods. 1 a § 131 ods. 1 Tr. zák.“
obvineného sa dovolací súd v predmetnom rozsudku nevyrovnal so všetkými námietkami týkajúcimi sa zákonnosti zadováženia komunikácie medzi obžalovaným V. W. a Mgr. Q. B., preto sa nimi mal zaoberať odvolací súd. Tieto námietky sú spôsobilé založiť nezákonnosť napadnutých rozsudkov súdov nižšieho stupňa. Obvinený ďalej namietal nezákonnosť získania prepisu informácie na základe použitia informačno-technického prostriedku
zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane pred odpočúvaním (ďalej len „zákon č. 166/2003 Z. z.“) a jeho nepoužiteľnosť, nakoľko žiadosť o vydanie súhlasu neobsahovala zákonné náležitosti (informácie o predchádzajúcom neúčinnom alebo podstatne sťaženom odhaľovaní a dokumentovaní trestnej činnosti) a bola porušená zásada pomeru špeciality pri procesnom postupe získania dôkazu, keďže orgány činné v trestnom konaní disponovali relevantnými poznatkami o podozrení zo spáchania, resp. páchania trestného činu, a preto sa malo postupovať
Trestného poriadku. Dôkaz získaný
zákona č. 166/2003 Z. z. možno v trestnom konaní použiť iba za splnenia kumulatívnych podmienok - dôkaz bol získaný zákonným spôsobom a jeho získanie
zákona č. 166/2003 Z. z. nesmie obchádzať ustanovenia Trestného poriadku. V tejto súvislosti obvinený bližšie rozobral uvedené podmienky. Nakoľko orgány činné v trestnom konaní v čase pred spáchaním skutku (16. januára 2013) disponovali informáciami o trestnej činnosti príslušníkov Policajného zboru (záujmovou osobou bol svedok Mgr. Q. B.K.), mali postupovať
Trestného poriadku. V opačnom prípade využili inštitúty zákona č. 166/2003 Z. z. opakovanými vyžiadanými súhlasmi, ktoré boli navyše nedostatočne odôvodnené. Sudca Krajského súdu v Bratislave iba všeobecne opísal, že doposiaľ použité prostriedky operatívno-pátracej činnosti neboli účinné, pričom konkrétny prostriedok operatívno-pátracej činnosti nebol špecifikovaný. Obvinený v nadväznosti na to rozsiahlym spôsobom poukázal na dôvody, pre ktoré musia byť už v žiadosti o vydanie súhlasu konkretizované všetky skutočnosti upravené v ustanovení § 4 ods. 3 zákona č. 166/2003 Z. z. a aké následky z ich absencie vyplývajú. Na podporu svojich tvrdení o potrebe riadneho odôvodnenia nielen žiadosti, ale aj samotného súhlasu, poukázal na čl. 152 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (bližšie nešpecifikované) a Súdneho dvoru EÚ vo veci Hoechst z
por. Vyjadrenie prokurátora bolo doručené obhajcovi a obvinenému, ktorí na neho nereagovali. Obvinený podaním z
1 písm. i) Tr. por. s tým, že skutok vo výroku rozsudku nie je trestným činom prijímania úplatku
1, ods. 2 Tr. zák. Získané informácie nemali charakter obstarávania veci všeobecného záujmu. Odvolací súd sa s touto právnou skutočnosťou nevyrovnal, pričom nepoukázal na relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval zavinenie obvineného. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na výsledky dokazovania, z ktorých vyplývalo, že obvinený nevedel o zneužití informácií v prospech V. H.. Obvinený poskytol informácie o okolnostiach zadržania V. H. Mgr. Q. B. ako kolegovi. Skutok je nesprávne právne kvalifikovaný aj vo vzťahu, že obvinený sa ho dopustil ako verejný činiteľ. Obvinený pri získavaní informácií nevykonával právomoc verejného činiteľa, pretože nerozhodoval s prvkom moci, a teda nebol verejným činiteľom. Z dôvodu porušenia zákona v neprospech obvineného dovolaciemu súdu navrhol, aby vyslovil, že rozsudkami súdov nižšieho stupňa a v konaní, ktoré im predchádzalo, bol porušený zákon najmä v ustanoveniach § 329 ods. 1, ods. 2, § 128 ods. 1, § 8 Tr. zák. Zároveň zrušil obe rozhodnutia, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad a Špecializovanému trestnému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Dovolací súd zaslal doplnenie dovolania prokurátorovi, ktorý možnosť vyjadriť sa nevyužil. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre jeho podanie a zistil, že dovolanie je prípustné [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
por. Podstatné sú teda vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por. (bližšie viď R 120/2012). Obvinený nepodradil jednotlivé námietky pod konkrétne dovolacie dôvody, preto ich subsumpciu vykonal dovolací súd. Tá istá námietka však nemôže byť predmetom skúmania v rámci viacerých dovolacích dôvodov. Pritom platí, že námietka sa primárne podradí pod príslušný špeciálny dôvod dovolania, nie aj pod všeobecný dôvod. Konštantná judikatúra dovolacieho súdu právo na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Právo na obhajobu garantované čl. 6 ods. 3 Dohovoru, ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy nachádza svoj odraz v celom rade ustanovení Trestného poriadku upravujúcich jednotlivé čiastkové obhajovacie práva obvineného v rôznych štádiách trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osobe nezakladá dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por. Z dikcie citovaného dovolacieho dôvodu je totiž jednoznačne zrejmé, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilým dovolacím dôvodom.
ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu potom o zásadné porušenie práva na obhajobu ide najmä v prípade, keď obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Výnimočne môže ísť aj o porušenie iných obhajovacích práv obvineného, ktorých porušenie sa prejaví na jeho postavení zásadným spôsobom. Medzi práva na obhajobu patrí aj právo obvineného predniesť ako posledný konečný návrh.
3 Tr. por. po vykonaní dôkazov udelí predseda senátu slovo na konečné návrhy. Ak je osobou, ktorá môže byť priamo dotknutá rozhodnutím, obvinený, má právo hovoriť posledný. Ak je obvinený mladistvý, konečný návrh môže predniesť aj zástupca orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a zákonný zástupca.
2 Tr. por. obhajca je oprávnený už v prípravnom konaní robiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky, nazerať do spisov a zúčastniť sa
ustanovení tohto zákona v konaní pred súdom úkonov, ktorých má právo zúčastniť sa obvinený, a vo vyšetrovaní alebo v skrátenom vyšetrovaní úkonov
1 až
1). To znamená, že oprávnenia obhajcu nie sú zhodné s oprávneniami obvineného. Jedinou výnimkou je konanie proti ušlému (§ 358 až 362), v ktorom má obhajca rovnaké práva ako obvinený (§ 359).“ (Minárik, Š. a kol. Trestný poriadok. Stručný komentár. Druhé, prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: IURA EDITION, spol. s r. o., 2006, 2010, 177 s.). Obvinený sa verejného zasadnutia nezúčastnil, preto ani nemohlo dôjsť k porušeniu jeho práva na obhajobu z dôvodu nesprávneho poradia pri konečných návrhoch. Navyše bol riadne zastúpený obhajcom, ktorý sa prednesenia konečného návrhu vzdal. Z argumentácie obvineného v dovolaní súčasne ani nie je možné zistiť, ako by domnelý nesprávny postup mohol ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu. Obvinený vzhliadol naplnenie daného dovolacieho dôvodu aj pre nevyrovnanie sa odvolacieho súdu s jeho námietkami. V tejto súvislosti je nutné pripomenúť, že v trestnej veci obvineného išlo o v poradí druhé odvolacie konanie, po zrušení pôvodného rozhodnutia odvolacieho súdu rozsudkom dovolacieho súdu zo 6. júna 2016, sp. zn. 2 TdoV 11/2015, s tým, že dovolací súd sa v citovanom rozhodnutí zaoberal obdobnou argumentáciou obvineného (na čo poukázal aj samotný odvolací súd s uvedením konkrétnych námietok z odvolacieho konania). Odvolací súd bol zároveň viazaný právnym názorom vyjadreným dovolacím súdom. V rámci hodnotenia dôkazov nevyhovel návrhom obvineného na vykonanie ďalších dôkazov, čo riadnym spôsobom odôvodnil (str. 11 - 12 napadnutého uznesenia). Pri preukázaní viny obvineného sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a v tomto smere odkázal na odôvodnenie jeho rozhodnutia. Na margo námietky obvineného o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poznamenáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Možnosť odôvodnenia rozhodnutia odkazom na rozhodnutie nižšieho stupňa akceptuje aj súdna prax Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (m. m. IV. ÚS 160/2011). Rovnako
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je v rozpore s právom na spravodlivý proces, ak odvolací súd stručne odôvodní svoje rozhodnutie tým, že prevezme odôvodnenie súdu nižšieho stupňa, avšak musí byť zrejmé, že sa skutočne zaoberal s predloženými podstatnými otázkami a neuspokojil sa len so závermi súdu nižšieho stupňa (bližšie rozsudok ESĽP Helle proti Fínsku z
1 písm. c) Tr. por. Nosná časť argumentácie obvineného spočívala v namietaní ne/zákonnosti prepisov odposluchov z dôvodu neúplnosti žiadosti na vydanie súhlasu v zmysle zákona č. 166/2003 Z. z. a absencie účinného prostriedku nápravy
citovaného zákona, ako aj v polemike s postavením a oprávnením inšpekčnej služby vykonávať úkony v predmetnej trestnej veci. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. g) Tr. por. je potrebné podotknúť, že ho možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom, musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Dovolací dôvod
1 písm. g) Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať len v takých prípadoch, keď zistené porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedá porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nesprávny procesný postup pri získaní alebo vykonávaní dôkazov tak môže viesť k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu iba vtedy, ak mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného, teda vtedy, ak odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého získanie alebo vykonanie sa spochybňuje (R 24/2020-I). Zároveň v rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom
1 písm. g) Tr. por. môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky
3 Tr. por.), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania, najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. I. Vo vzťahu k otázke vyriešenej po zrušení dovolaním napadnutého rozhodnutia právnym názorom dovolacieho súdu (§ 391 ods. 1 Trestného poriadku) nie je možné prostredníctvom dovolania, podaného proti právoplatnému rozhodnutiu vydanému v novom konaní, úspešne uplatniť odlišný právny názor; rozhodnutím v kontexte tzv. kasačnej viazanosti právnym názorom dovolacieho súdu (
naposledy označeného ustanovenia) totiž nemôže byť porušený zákon v zmysle § 368 ods. 1, resp. § 386 ods. 1 Trestného poriadku. Opačný záver by vo vzťahu ku konkrétnemu právoplatnému rozhodnutiu, negujúc požiadavku právnej istoty, umožňoval neurčitý počet jeho obsahovo protichodných zmien bez zistenia akejkoľvek novej skutočnosti (jej zistenie sa rieši obnovou konania pri splnení jej zákonných podmienok). II. Viazanosť právnym názorom dovolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 1 Trestného poriadku sa týka (len) právneho názoru vysloveného v odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu na otázku, ktorá bola dôvodom vyslovenia porušenia zákona v zmysle § 386 ods. 1 Trestného poriadku. Riešením tejto otázky
pokynov dovolacieho súdu, eventuálne aj vykonaním úkonov nariadených dovolacím súdom, je vymedzený „potrebný rozsah“ opätovného prerokovania veci v novom konaní (§ 388 ods. 1 Trestného poriadku); nie je vylúčené vykonanie nového konania aj v širšom rozsahu, musí však byť rešpektovaný zákaz zmeny k horšiemu
2 Trestného poriadku (R 45/2017). Ak je podané dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu vydanému v novom konaní potom, ako bolo skoršie rozhodnutie v danej veci v dovolacom konaní zrušené, je dovolací súd povinný sa vecne vysporiadať len s takými námietkami, ktoré neboli predmetom predchádzajúceho dovolacieho konania, a teda ktoré nanovo vyvstali po jeho predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí v novom konaní a rozhodnutí, a tiež s takými, ktoré síce boli predložené dovolaciemu súdu už skôr, ale tento sa s nimi vecne nevysporiadal, nie však z dôvodu, že by ich opomenul, ale preto, že bude potrebné sa s nimi vysporiadať v rámci novootvoreného konania, a napadnuté rozhodnutie zrušil pri konštatovaní opodstatnenosti inej námietky, ktorá primárne odôvodňovala nezákonnosť rozhodnutia a vylučovala prieskum ostatných námietok (napr. rozhodnutie nepríslušného súdu alebo súdu v nezákonnom zložení). Je tomu tak z dôvodu, že dovolací súd nemôže preskúmavať zákonnosť a odôvodnenosť svojho skoršieho rozhodnutia, keďže proti nemu nie je opravný prostriedok prípustný (§ 392 ods. 2 Trestného poriadku) [R 51/2021]. V nadväznosti na argumentáciu obvineného je opätovne potrebné zdôrazniť, že ide o v poradí druhé dovolanie v danej trestnej veci, keď pôvodné oslobodzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu bolo zrušené, na podklade dovolaní podaných generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, rozsudkom najvyššieho súdu zo 6. júna 2016, sp. zn. 2 TdoV 11/2015. Dovolací súd sa (v obdobnom zložení ako teraz) zaoberal zákonnosťou inšpekčnej služby, jej oprávneniami vykonávať úkony trestného konania a podávať sudcovi žiadosti o súhlas s použitím informačno-technického prostriedku
zákona č. 166/2003 Z. z., zákonnosťou dôkazov získaných z odposluchov v nadväznosti na obvineným (v rámci vyjadrenia k dovolaniu) namietanú neúplnosť žiadosť o vydanie súhlasu a nedostatočnými zárukami proti zneužitiu na základe zákona č. 166/2003 Z. z. Dovolací súd považoval inšpekčnú službu „...za oprávnený štátny orgán, s kompetenciou vykonávať úkony
Trestného poriadku“ (rozsudok najvyššieho súdu zo
prechodných ustanovení § 567o Tr. por. sa konanie začaté pred 1. februárom 2019 dokončí
predpisov účinných do
1 písm. g) Tr. por. nebol naplnený. V nadväznosti na dovolací dôvod
1 písm. i) Tr. por. je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že dovolanie z citovaného dôvodu možno podať, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V rámci posudzovania existencie tohto dovolacieho dôvodu súd skúma, či skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol správne podradený (subsumovaný) pod príslušnú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad odôvodňuje naplnenie tohto dovolacieho dôvodu. Do úvahy prichádzajú alternatívy, že skutok mal byť právne kvalifikovaný ako iný trestný čin alebo, že skutok nie je trestným činom. Spomenutý dovolací dôvod napĺňa aj zistenie, že rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pod nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie napr. nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Tr. zák.), premlčania trestného stíhania (§ 87 Tr. zák.), ďalej pochybenie súdu pri ukladaní úhrnného trestu, súhrnného trestu, spoločného trestu alebo ďalšieho trestu (§ 41 až § 43 Tr. zák.) a pod., i ukladania trestu obzvlášť nebezpečnému recidivistovi
2 Tr. zák. Toto ustanovenie sa vzťahuje aj na nesprávne použitie iných právnych predpisov než Trestného zákona, napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, zákona o konkurze a reštrukturalizácii a pod., pokiaľ tieto majú priamy vzťah k právnej kvalifikácii skutku. Ďalej je potrebné uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia, čo je zrejmé z dikcie § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať (to neplatí len pre dovolanie ministra spravodlivosti podané
3 Tr. por.). V zmysle ustanovenia § 329 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. sa zločinu prijímania úplatku dopustí ten, kto ako verejný činiteľ v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo alebo cez sprostredkovateľa pre seba alebo pre inú osobu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť úplatok. Objektom tohto trestného činu je záujem na riadnom, nestrannom a zákonnom obstarávaní veci všeobecného záujmu, pričom páchateľom je špeciálny subjekt (verejný činiteľ). Objektívna stránka spočíva v priamom alebo sprostredkovanom prijatí, žiadosti alebo nechaní si sľúbiť úplatok pre seba alebo inú osobu v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu. Obstarávaním veci všeobecného záujmu v zmysle ustanovenia § 131 ods. 1 Tr. zák. je činnosť súvisiaca s plnením úloh týkajúcich sa vecí všeobecného záujmu. Nejde len o rozhodovanie orgánov verejnej moci, ale aj činnosť pri uspokojovaní záujmov fyzických a právnických osôb v oblasti materiálnych, sociálnych, kultúrnych a iných potrieb. To znamená, že ide o plnenie úloh, na ktorých riadnom a nestrannom plnení má záujem celá spoločnosť. Medzi obstarávaním veci všeobecného záujmu a úplatkom musí byť príčinná súvislosť. Znak „dá si sľúbiť“ predstavuje formu prípravy, ktorá sa však hodnotí ako dokonaný trestný čin. Znak je pritom naplnený, ak páchateľ ponuku neodmietne a výslovne alebo konkludentne s ňou súhlasí. Z hľadiska subjektívnej stránky sa vyžaduje úmyselné zavinenie.
zák. trestný čin je spáchaný úmyselne, ak páchateľ
TZ, spočívajúci v prijatí, požadovaní alebo prijatí sľubu úplatku v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu, nemusí byť spojený s porušením povinnosti páchateľa, ktorá vyplýva z jeho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie, ako je tomu pri trestnom čine prijímania úplatku
II. Súvislosť s obstarávaním veci všeobecného záujmu v zmysle § 329 ods. 1 TZ je daná vždy vtedy, ak páchateľ bez právneho titulu prijme, žiada alebo si dá sľúbiť materiálnu alebo inú protislužbu za svoje predchádzajúce, prebiehajúce alebo nasledujúce konanie pri obstarávaní určitej veci (vecí) všeobecného záujmu. Také obstarávanie totiž nie je spojené so vznikom akéhokoľvek nároku na plnenie peňažnej alebo nepeňažnej povahy (úplatok v zmysle § 131 ods. 3 TZ), mimo právneho režimu odmeňovania toho, kto obstarávanie dotknutých vecí všeobecného záujmu z dôvodu svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie vykonáva (R 21/2015). K pojmu „obstarávanie veci všeobecného záujmu“ sa dovolací súd podrobne vyjadril vo svojom prvom rozhodnutí, preto tam uvedenú argumentáciu nebude opakovať a v celom rozsahu na ňu odkazuje (str. 27-28 rozhodnutia). Na uznanie osoby za verejného činiteľa v zmysle ustanovenia § 128 ods. 1 Tr. zák. je potrebné naplnenie všeobecných podmienok:
1 písm. i) Tr. por. Obvinený v súvislosti s inšpekčnou službou súčasne požiadal o prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 379 ods. 3 Tr. por. a predloženie žiadosti ESĽP na vydanie poradného stanoviska. S ohľadom na skôr vyslovený názor dovolacieho súdu k tejto otázke, ako aj z dôvodu posilnenia nezávislosti orgánu vyšetrujúceho trestnú činnosť policajtov, dovolací súd nevzhliadol opodstatnenie obrátiť sa na ESĽP. Vzhľadom na to, že v rozsahu námietok obvineného V. W. neboli naplnené uplatnené dôvody dovolania, najvyšší súd jeho dovolanie pomerom hlasov 5:0
c) Tr. por. uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.