Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/171/2022 Identifikačné číslo spisu: 8120211713 Dátum vydania rozhodnutia: 31.01.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Brňák Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 420písm.

f/ a § 421 ods. 1 písm. b/ CSP nie je prípustné a

§ 421ods.

1 písm. a/ CSP prípustné je, avšak nie je dôvodné.

1. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015, 5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
2. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).
3. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 172/03].
4. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

§ 420písm.

f/ CSP

1. Podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa stranám znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
4. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
5. Najvyšší súd v súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku si je vedomý, že podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, 4Cdo/34/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 8Cdo/152/2018 a pod.).
6. V posudzovanom prípade ale obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu obsahuje primerané vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie, pričom treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Z odôvodnenia rozhodnutí nižších súdov, chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018), je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Za neodôvodnené či nepresvedčivé nemožno bez ďalšieho považovať ani jeho právne východiska spočívajúce v zistenom skutkovom stave, v rozdielnom stanovení okamihu začatia a skončenia plynutia premlčacej doby pri posudzovaní žalovaným vznesenej námietky premlčania, či v ďalších konkrétnych okolnostiach ako napr. v posúdení absencie rozpornosti uplatnenej námietky premlčania s dobrými mravmi (bod 22 až 40 odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia) a to i s odkazom na priliehavú konštantnú judikatúru danej problematiky, reprezentovanú odvolacím súdom konkretizovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu, pri dôslednom zaoberaní sa i rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu podanej v súvisiacom trestnom konaní.
7. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. V reakcii na dovolacie argumenty žalobcu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Žalobca preto neopodstatnene namieta, že mu odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05).
8. Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP, správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06), čo je v podstate prípad dovolateľa, keďže dovolanie žalobcu kopíruje jeho odvolaciu argumentáciu (len s formálnymi úpravami vo vzťahu k uplatneniu dovolacích dôvodov a napádanie rozhodnutia odvolacieho súdu) založenú na namietaní nesprávneho procesného postupu a nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods.1 písm. b/, h/ CSP).
9. Pokiaľ aj z dovolania vyplýva argumentácia dovolateľa týkajúca sa zistenia skutkových okolností prípadu, vyhodnotenia dôkazov a ich (ne)vykonanie. Dovolací súd k tomu uvádza, že konanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci nevykazuje vady svojvôle alebo neudržateľnosti skutkových a právnych záverov, resp. že by tieto boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). Dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, ktoré dôkazy odvolací súd vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Samotná skutočnosť, že dovolateľ sa nestotožňuje so spôsobom vyhodnotenia týchto dôkazov nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 420 písm. f/ CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/97).

§ 421ods.

1 písm. a/, b/ CSP

1. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
2. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
3. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.
4. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).
5. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 CSP. Ak teda procesná strana v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (ktorú otázku a ktorú rozhodovaciu prax mal dovolateľ na mysli); v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo byť neefektívne a nedosahujúce zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky preto nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd. 24.

§ 421ods.

1 písm. a/ CSP žalobca odôvodnil nesprávnym právnym posúdením danej veci zo strany odvolacieho súdu pri riešení právnej otázky premlčania nároku na náhradu škody na zdraví (bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia), konkrétne okamihu začatia plynutia premlčacej doby. V tomto ohľade žalobca poukázal na bližšie označenú súdnu judikatúru (bod 3.2.).

1. Žalobca odvolaciemu súdu vytýka, že nesprávne vyhovel námietke premlčania nároku uplatneného z dôvodu odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (zákon č. 437/2004 Z. z.). Z obsahu dovolania vyplýva, že sa usiluje predovšetkým o revíziu záveru o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty tak, že nadobudnutie vedomosti o utrpenej ujme nemožno spájať s vedomím, že sa ustálil zdravotný stav, ale so získaním znaleckého posudku, ktorým je vykonané bodové ohodnotenie zranení, keďže dovtedy nie je možné nadobudnúť vedomosť o rozsahu majetkovej ujmy určitého druhu, ktorú by bolo možné natoľko objektívne vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol uplatniť svoj nárok na súde.
2. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia sa najneskoršie právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
3. Zásadne je potrebné vychádzať z toho, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú samostatnými nárokmi, u ktorých bežia samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je stanovený okamžikom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa o tzv. subjektívnu premlčaciu dobu, pričom tzv. objektívna premlčacia doba podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje. Počiatok subjektívnej premlčacej doby u práva na náhradu škody sa viaže na okamžik, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá, a nezávisí teda na tom, či a kedy si poškodený zabezpečí dostatok dôkazov alebo kedy sa vytvorí pre neho priaznivejšia procesná situácia na to, aby skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať.
4. Odvolací súd správne vychádzal z toho, že v prípade nároku na odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa žalobca dozvedel o škode v čase, kedy sa mu zdravotný stav ustálil a bolo možné objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a od momentu, kedy nadobudol vedomosť aj o osobe zodpovednej za vznik škody, začala bežať subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu za bolesť. V tomto zmysle sa poškodený o škode spočívajúcej v bolesti a sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v čase, kedy sa po skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote a v spoločnosti došlo a kedy je možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie. Nie je tak rozhodný okamih reálneho vyhotovenia lekárskeho posudku, ale okamih, kedy je lekársky posudok za účelom zhodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia možné vyhotoviť (t. j. ustálením zdravotného stavu).
5. Rozhodnutie odvolacieho súdu je potom v súlade s citovaným ustanovením § 106 Občianskeho zákonníka, ktorého výklad v rámci jeho aplikácie odvolacím súdom je súladný aj s konštantnou judikatúrou (R 9/1986, MCdo/37/2000, 5Cdo/104/2011, 1Cdo/82/2009, vrátane tej, na ktorú odkazuje odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku - 4Cdo/152/2010, 3Cdo/66/2018). Názor dovolateľa by v podstate umožňoval odkladať začiatok premlčacej doby úplne podľa vôle poškodeného do momentu, keď sa rozhodne nechať si vypracovať znalecký posudok. Tým by bol do značnej miery popretý účel premlčania ako taký, ktorý spočíva predovšetkým v stimulácii subjektov k včasnému vykonávaniu svojich práv, v limitácii doby, po ktorej sú dlžníci vystavení vynucujúcemu zákroku, a v nastolení právnej istoty, ktorou by sa priečilo neúmerne dlhé pretrvávanie práv a povinností, ktorých preukazovanie po uplynutí dlhšej doby je spojené s určitou mierou spornosti.
6. V rozhodnutí Nejvyššího soudu ČSR R 38/1975, na ktoré jediné rozhodnutie sa žalobca pri danom dovolacom dôvode v dovolaní odvoláva, sa najvyšší súd vyjadril, že „Pri úvahe o tom, kedy sa poškodený dozvedel o škode (§ 196 ods. 1 o. z.), treba vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode, nie len z jeho predpokladanej vedomosti o tejto škode. Ak nárok na náhradu škody tvorí nedeliteľný celok, premlčacia doba začína plynúť až vtedy, keď sa poškodený dozvie o celej škode. Za samostatné nároky na náhradu škody je nutné považovať nároky z dvoch i viacerých oddeliteľných škodových udalostí, a to aj keď ide o opakovanie toho istého porušenia právnej povinnosti medzi tými istými subjektmi (napr. dvoma oddeliteľnými neoprávnenými zásahmi škodcu proti majetku toho istého poškodeného). Z hľadiska premlčania nemožno preto považovať nároky náhradu škôd vznikajúcich a narastajúcich pokračujúcim porušovaním tej istej právnej povinnosti za jediný nedeliteľný nárok na náhradu škody, ktorý by vznikol až po skončenom porušovaní právnej povinnosti alebo po dovŕšení celkovej škody, ale za samostatné nároky, ku ktorých uplatneniu začína plynúť premlčacia doba, len čo sa poškodený o vzniknutých škodách dozvedel.."; posúdenie prejednávaného sporu ale so závermi tohto rozhodnutia nijako nekoliduje, keďže sa v ňom neuvádza nič, čo by mohlo podporiť záver pre posunutie začiatku premlčacej lehoty až k dovolateľom označovanému okamihu zhotovenia znaleckého posudku.
7. Možno preto uzavrieť, že žalobcom vymedzená právna otázka bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená a pri riešení tejto otázky sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, naopak je s nimi v súlade. Dovolanie je teda vo vymedzenej časti nedôvodné.
8. Žalovaný v dovolaní vyvodzuje prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
9. Relevanciu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP (rovnako ako v prípade písmena a/ a c/ rovnakého paragrafu, odseku i zákona) má len právna (nie skutková) otázka, na ktorej spočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu. Musí ísť pritom o takú právnu otázku, ktorá bola podľa názoru dovolateľa odvolacím súdom vyriešená nesprávne (porovnaj § 432 ods. 1 CSP) a pri ktorej - s prihliadnutím na individuálne okolnosti veci (prípadu) - zároveň platí, že ak by naopak bola vyriešená správne, súdy (alebo prinajmenšom ten z nich, ktorý rozhodol v druhej inštancii) by nevyhnutne rozhodli (rozhodol) inak - teda spôsobom pre dovolateľa priaznivejším.
10. V rozsahu dovolateľom nastoleného nesprávneho právneho posúdenia súdmi nižšej inštancie: „či je daný rozpor s dobrými mravmi, ak sa žalovaný ako obvinený pred súdom v rámci trestného konania zaviazal nahradiť škodu, ktorú trestným činom spôsobil, ak tento žalovaný neskôr v konaní o náhrade škody pred civilným súdom už svoj záväzok nahradiť škodu, ktorú trestným činom spôsobil, neuznáva alebo nepovažuje za záväzok a chce sa vyhnúť plneniu tým, že vznesie námietku premlčania?", sú z pohľadu dovolateľa formulované skutkové zistenia na základe (predovšetkým) hodnotenia dôkazov. Inak povedané právne významné okolnosti, od ktorých záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 421 ods. 1 CSP), záviseli od skutkového substrátu, ktorého individuálny obsah limitoval aj záver o tom, či existuje danosť nároku žalobcu voči žalovanému na náhradu škody na zdraví následkom úrazu pri dopravnej nehode. Preto (aj) polemika dovolateľa s posudzovaním ním prezentovaných skutočností z trestného konania vedeného voči žalovanému, v ktorom žalobca vystupoval ako poškodený, ktoré okolnosti mali mať podľa žalobcu vplyv na to, aby súd odmietol námietku premlčania a vyhodnotil ju ako uplatnenie práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka), by bola závislá od výsledku posúdenia individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Pri posúdení a hodnotení uvedených východísk (ktorých výpočet nie je taxatívny, pozn.) musia súdy postupovať vždy diferencovane v každom konkrétnom prípade, a preto nemôžu vychádzať z nejakého univerzálneho zovšeobecnenia, či v určitých striktných hraniciach. Je zrejmé, že žalovaný v danom prípade podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP síce argumentuje nesprávnym právnym posúdením, avšak len v tom zmysle, že ak by prvoinštančný a odvolací súd vyšli zo správne zisteného skutkového stavu, teda ak by cez žalobcom opísaný postoj žalovaného v trestnom konaní, ktorého opis žalobca vkladá aj do právnej otázky, správne vyhodnotili charakter žalovaným vznesenej námietky premlčania, t. j. cez jej súladnosť so všeobecnými morálnymi zásadami spoločnosti, nedošlo by k akceptácii tohto uplatneného práva žalovaným, nevyhnutne by museli dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu, teda k záveru, že žalobcov nárok na náhradu škody je daný.
11. Vzhľadom na to, že dovolateľom boli namietnuté skutkové (nie právne) okolnosti (navyše žalovaným popierané), ktoré súdy podľa žalobcu nesprávne právne posúdili, navyše i pokiaľ otázka premlčania a dobrých mravov dovolacím, či ústavným súdom bola riešená a to vo viacerých prípadoch, čím by v danom prípade prichádzal do úvahy jedine dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, pri ktorom má osobitný význam korelačný vzťah medzi „právnou otázkou" a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu", ktorú ale žalobca v danej časti dovolania nekonkretizuje, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu vo vymedzenej časti nie je prípustné.
12. Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie ako nedôvodné zamietol v súlade s ustanovením § 448 CSP.
13. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
15. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.