Obsah (13)

§ 518§ 17§ 127§ 517§ 16§ 50§ 12§ 212§ 194§ 4§ 15§ 19§ 125

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Urto/1/2023 Identifikačné číslo spisu: 1022200204 Dátum vydania rozhodnutia: 17.01.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Martina Zeleňaková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 518ods.

4 Trestného poriadku odvolanie odsúdeného P. K. z a m i e t a. Odôvodnenie Krajský súd v Trnave (ďalej tiež „krajský súd" alebo „súd prvého stupňa") rozsudkom z 15. novembra 2022, sp. zn. 6Ntc/8/2022 rozhodol tak, že: I.

§ 17ods.

1 zákona číslo 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona číslo 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.") sa uznáva vo výroku o vine a vo výroku o treste odňatia slobody a vykoná sa rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň, sp. zn. 046 Hv/59/21p z 23. augusta 2021, vo vzťahu k osobe P. K., narodenému XX. C. XXXX v W. - X. P., trvale bytom O. ulica XXX/XX, Q., okres T. X., toho času vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Hirtenberg (ďalej tiež „odsúdený" alebo „odvolateľ"), ktorým bol odsúdený uznaný vinným v bode I zo zločinu ťažkej krádeže za účelom zárobku vlámaním

§ 127, § 128 ods.

1 číslo 5, § 129 ods. 1, číslo 1 a číslo 3, § 130 odsek 2, druhý prípad rakúskeho Trestného zákona, na skutkovom základe, že P. K. vo Viedni a na iných miestach v Rakúsku I. ďalej uvedeným spôsobom za účelom zárobku (§ 70 ods. 1 číslo 3 rakúskeho Trestného zákona) cudzie hnuteľné veci v hodnote presahujúcej 5.000,- Eur odcudzil s úmyslom ich privlastnenia sa neoprávnene obohatiť a síce 1) vylomením uzatváracieho zariadenia A) v čase od 16.01.2018 do 17.01.2018 P. S. bicykel v hodnote 2.500,70 Eur tak, že zámok bicykla, ktorým bol bicykel zabezpečený, prerezal skalpelom a neznámym náčiním (ON 6); B) dňa 18.03.2018 Y. X. bicykel v hodnote 920,- Eur tak, že akumulátorovou uhlovou brúskou prerezal visiaci zámok, ktorým bol bicykel zabezpečený (ON 2); C) dňa 27.02.2018 F. Y. L. bicykel v hodnote 1.000,- Eur tak, že akumulátorovým flexom prerezal dva zámky na bicykli, ktorými bol bicykel zabezpečený; 2) vlámaním A) v čase od 08.03.2018 do 09.03.2018 L. I. P. P. elektrický horský bicykel v hodnote 8.000,- Eur, ako aj horský bicykel v hodnote 9.000,- Eur tak, že neznámym náčiním sa vlámal do pivnice menovaného (ON 5 a 6); B) ako aj vylomením uzatváracieho zariadenia v čase od 23.05.2018 do 24.05.2018 P. N. dva horské bicykle v hodnote 4.717,94 Eur tak, že páčidlom vylomil dvere na úschovni bicyklov a neznámym náčiním prerezal zámok na bicykli, ktorým boli obidva bicykle zabezpečené (ON 28); za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 34 (tridsaťštyri) mesiacov.

§ 517ods.

2 Trestného poriadku v spojení s § 48 odsek 2 písm. a) Trestného zákona súd prvého stupňa zároveň rozhodol, že odsúdený bude vo výkone trestu odňatia slobody pokračovať bez jeho premeny v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. II.

§ 16ods.

1 písm. b) zákona č. 549/2011 Z. z. odmietol uznanie a výkon vo vzťahu ku skutku uvedenému v bode II. rozsudku Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň, sp. zn. 046 Hv/59/21p z 23. augusta 2021, vo vzťahu k osobe odsúdeného P. K., uznaného vinným z trestného činu

§ 50ods.

1 číslo 3 rakúskeho Trestného zákona, na skutkovom základe, že dňa 02.07.2021 vlastnil, aj keď len z nedbanlivosti, jeden AK47 nôž a dráždivý plyn v spreji, teda zbrane, hoci je to zakázané

§ 12Zákona o zbraniach.

Proti tomuto rozsudku podal odsúdený P. K., v zákonom stanovenej lehote, odvolanie. Pri posudzovaní včasnosti podaného odvolania najvyšší súd z predloženého spisu zistil, že napadnutý rozsudok bol odsúdenému

správy Slovenskej pošty z

1. decembra 2022, doručený
2. novembra 2022, čo znamená, že lehota na podanie odvolania (15 kalendárnych dní) plynula odsúdenému od
3. novembra 2022 do
4. decembra
5. Krajskému súdu boli doručené dve podania označené ako odvolanie, a to (vychádzajúc z ich obsahu) zo
6. decembra 2022 a
7. decembra 2022 s tým, že obidve tieto podania boli podané (

pečiatky rakúskej pošty) na poštovú prepravu až

1. decembra
2. Pre zachovanie lehoty však vychádzajúc z ustanovenia § 63 ods. 6 písm. d) Trestného poriadku postačí, ak podanie bolo v lehote urobené u riaditeľa ústavu, v ktorom je ten, kto urobí podanie, vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody. Tento údaj však už zo spisu nie je možné zistiť, pritom odsúdený tvrdí, že svoje odvolanie odovzdal dozorujúcemu príslušníkovi v ústave na výkon trestu na poštovú prepravu včas, a to ešte
3. decembra
4. Vzhľadom na dĺžku konania (od
5. februára 2022) však nepovažoval najvyšší súd za efektívne žiadať o ďalšie dodatočné informácie od štátu pôvodu v smere preverenia, kedy odsúdený svoje odvolanie podal v ústave na výkon trestu odňatia slobody a v smere zistenia právnej úpravy systému odovzdávania podaní odsúdených na poštovú prepravu a jeho vplyvu na plynutie lehôt na podanie opravných prostriedkov, preto pri posúdení včasnosti podania odvolania vychádzal z tvrdenia, že odvolanie bolo podané v ústave na výkon trestu odňatia slobody na prepravu
6. decembra 2022, teda včas. V písomných dôvodoch podaného odvolania odsúdený namietal, že rozhodnutie o úprave trestu, z dôvodu podania sťažnosti z jeho strany, nie je právoplatné, preto nie je,

jeho názoru, možné odsudzujúci rozsudok voči jeho osobe uznať. Namietal ďalej, že trest vo výmere 34 mesiacov je v jeho prípade neprimerane prísny, pretože

§ 212ods.

2 slovenského Trestného zákona by mu bolo možné uložiť trest odňatia slobody do 36 mesiacov, pritom súd neprihliadal na jeho plné priznanie, spoluprácu s políciou a súdmi, čo odsúdený vyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť na jeho strane s tým, že skutky sa stali v roku 2018, teda pred vykonaním trestov na území Slovenskej republiky v rokoch 2018 - 2020, preto by mu súd pri zohľadnení týchto skutočností neuložil trest vo výmere viac ako 24 mesiacov. Ďalej namietal, že v prípade výkonu trestu na území Slovenskej republiky bude znevýhodnený v tom, že medzičasom mu už vznikol nárok na podmienečné prepustenie a hoci sa v Rakúskej republike vo výkone trestu správa vzorne, v Slovenskej republike tieto záznamy budú absentovať. Poukázal taktiež na skutočnosť, že mu bol uložený trest zákazu pobytu v Rakúsku, pričom

rakúskeho zákona o výkone trestu môže byť prepustený po výkone polovice alebo dvoch tretín trestu s tým, že sa zaviaže po dobu 10 rokov nevrátiť sa územie Rakúskej republiky a pokiaľ by tak urobil, musel by vykonať zvyšok trestu. Zdôraznil, že s výkonom trestu na území Slovenskej republiky nesúhlasil, pričom keďže v jeho prípade ide o čiastočné uznanie, musia byť oba štáty na takomto uznaní dohodnuté. Z uvedených dôvodov odsúdený žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zamietnuť. Prokurátor Krajskej prokuratúry Trnava sa k podanému odvolaniu odsúdeného nevyjadril. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") preskúmal správnosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odsúdený podal odvolanie, ako i konanie týmto výrokom napadnutého rozhodnutia predchádzajúce a zistil, že podané odvolanie nie je dôvodné. Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že

1. februára 2022 doručilo Ministerstvo spravodlivosti Rakúskej republiky Krajskému súdu v Bratislave Osvedčenie vydané
2. februára 2022 v zmysle čl. 4 Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z
3. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (ďalej tiež „osvedčenie"), rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Viedeň, sp. zn. 046Hv/59/21p z
4. augusta 2021 (ďalej aj „uznávané rozhodnutie") a ďalšie písomnosti potrebné pre uznanie uvedeného rozhodnutia na ďalšie konanie. Na podklade uvedeného, po vyriešení otázky príslušnosti, začal Krajský súd v Trnave, ako súd príslušný

ustanovenia § 12 odsek 1 zákona č. 549/2011 Z. z., pretože v jeho obvode má odsúdený trvalý pobyt, konanie o uznaní a výkone rozhodnutia.

ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a), písmeno b) zákona č. 549/2011 Z. z. rozhodnutie možno v Slovenskej republike uznať a vykonať, ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom aj

právneho poriadku Slovenskej republiky, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak

1. a)a ak odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky,
2. b)odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky, nemá obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ale po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody má byť vyhostený na základe rozhodnutia vydaného v súdnom konaní alebo správnom konaní na územie Slovenskej republiky. V rámci uvedeného konania dospel krajský súd k správnemu zisteniu, že v prejednávanej veci sú splnené podmienky pre uznanie a výkon v úvode označeného rozsudku, keďže odsúdený má na území Slovenskej republiky,

jeho vlastného vyjadrenia, obvyklý pobyt [podmienka plynúca z ustanovenia § 4 ods. 1 písm.

1. a)citovaného zákona]. Navyše aj v prípade, že by odsúdený nemal na Slovensku obvyklý pobyt, bola by splnená podmienka plynúca z citovaného ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno
2. b)zákona č. 549/2011 Z. z., pretože odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky, má trvalý pobyt v Q. a po výkone trestu bude vyhostený na územie Slovenskej republiky na základe rozhodnutia Spolkového cudzineckého a azylového úradu zo 7. októbra 2021, číslo: 598661800/211357985, ktorým mu bol uložený zákaz pobytu na 10 rokov. Skutky uvedené v bode I. uznávaného rozsudku, zo spáchania ktorých bol odsúdený uznávaným rozhodnutím uznaný vinným, sú trestnými činmi aj

právneho poriadku Slovenskej republiky a bolo by ich možné posúdiť ako pokračovací prečin krádeže

§ 212ods.

1 písm. a), písm. b), ods. 2 písm. a) Trestného zákona Slovenskej republiky, za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí od 6 mesiacov do 3 rokov [vzhľadom na to, že z obsahu Rakúskom predložených dokladov nebolo možné dospieť k bezpečnému záveru, že pivnica poškodeného {v bode I. 2) A)} je súčasťou ním obývaného domu, nebolo možné jednoznačne konštatovať súbeh s prečinom porušovania domovej slobody

§ 194ods.

1, ods. 2 písm.

1. a)Trestného zákona v spojení s § 138 písm.
2. e)Trestného zákona (závažnejším spôsobom konania - vlámaním), za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí od jedného do piatich rokov]. Súd prvého stupňa taktiež správne zistil, že v prejednávanej veci neexistuje žiaden z dôvodov odmietnutia uznania a výkonu rozhodnutia vyplývajúcich z ustanovenia § 16 odsek 1 respektíve odsek 2 citovaného zákona. Z odpisu registra trestov odsúdeného nevyplýva, že by pre ten istý skutok bol odvolateľ odsúdený slovenským súdom a zo spisu neplynú ani informácie o tom, že by sa proti nemu pre ten istý skutok viedlo konanie v niektorom členskom štáte, čo znamená, že nebol zistený dôvod odmietnutia

ustanovenia § 16 odsek 1 písmeno

1. a)zákona č. 549/2011 Z. z. a ani dôvod odmietnutia uvedený v ustanovení § 16 odsek 1 písmeno
2. b)citovaného zákona, keďže konanie popísané vo výrokovej časti tohto rozhodnutia (pod bodom I.), ako to už bolo vyššie uvedené, by bolo trestným činom aj na území Slovenskej republiky. V osobe odsúdeného nejde o osobu vyňatú z pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdu, ani o osobu, ktorá by nebola pre nedostatok veku trestne zodpovedná, takže odmietnuť uznanie a výkon rozhodnutia nebolo možné ani z dôvodov uvedených v § 16 odsek 1 písmeno
3. c)a písmeno
4. d)zákona č. 549/2011 Z. z. Výkon rozhodnutia premlčaný nie je [§ 16 odsek 1 písmeno
5. e)zákona č. 549/2011 Z. z.] a rovnako tak, ako to už bolo vyššie uvedené, splnená bola aj podmienka

§ 4

odsek 1 uvedeného zákona, a preto nebol zistený ani dôvod odmietnutia

ustanovenia § 16 odsek 1 písm.

1. f)citovaného zákona. Taktiež v prejednávanej veci neboli zistené ani dôvody odmietnutia uvedené v § 16 odsek 1 písm. h), i),
2. j)a
3. l)citovaného zákona, keďže nebolo zistené, že by uznávané rozhodnutie nezodpovedalo vydanému osvedčeniu, osvedčenie bolo preložené do slovenského jazyka, obsahovalo všetky potrebné údaje, dĺžka výkonu trestu odňatia slobody, ktorá má byť vykonaná, nie je kratšia ako 6 mesiacov, odsúdený, ako to vyplýva z osvedčenia, sa zúčastnil konania, ktoré viedlo k vydaniu spomínaného rozhodnutia a uložený trest nezahŕňa žiadne opatrenia týkajúce sa psychiatrickej alebo zdravotnej starostlivosti, prípadne iné opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré by nebolo možné vzhľadom na právny poriadok Slovenskej republiky vykonať. Dôvody odmietnutia uvedené v § 16 odsek 1 písmeno
4. k)a
5. m)citovaného zákona v danom prípade takisto nebolo možné použiť, pretože odsúdený nie je na území Slovenskej republiky trestne stíhaný pre iný trestný čin spáchaný pred jeho odovzdaním a v prejednávanej veci síce išlo o čiastočné uznanie cudzieho rozhodnutia, avšak došlo k dohode s justičným orgánom štátu pôvodu. V predmetnej veci neboli zistené ani dôvody odmietnutia vyplývajúce z ustanovenia § 16 odsek 2 zákona č. 549/2011 Z. z., keďže skutky, ktorých sa rozhodnutie týka, nie je možné

právneho poriadku Slovenskej republiky považovať za spáchané čiastočne alebo v celom rozsahu na území Slovenskej republiky. A napokon nebol zistený ani dôvod odmietnutia

§ 16ods.

1 písm. g) zákona č. 549/2011 Z. z., hoci odsúdený s uznaním rozhodnutia a výkonom trestu odňatia slobody na území Slovenskej republiky nesúhlasil.

§ 16ods.

1 písm.

1. g)zákona č. 549/2011 Z. z. súd rozhodne o odmietnutí uznania a výkonu rozhodnutia, ak odsúdený neudelil súhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia, hoci sa jeho súhlas vyžaduje. Vychádzajúc z ustanovenia § 6 odsek 3 písmeno
2. a)citovaného zákona však súhlas odsúdeného s odovzdaním výkonu rozhodnutia nie je potrebný, preto nebol daný ani tento dôvod odmietnutia [§ 16 ods. 1 písmeno
3. g)citovaného zákona].

§ 17ods.

1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 549/2011 Z. z. ak nie je dôvod na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia

§ 16

, súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne rozhodne, že sa také rozhodnutie vykoná. Súd môže rozhodnúť o čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia len po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu pôvodu. Ak sa rozhodnutím uložila trestná sankcia spojená s odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd rozhodnutím

odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou, ktorú by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbá o to, aby takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšej miere zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii. Trestnú sankciu spojenú s odňatím slobody nemožno nahradiť peňažným trestom. Ak sa rozhodnutím o trestnej sankcii uložila trestná sankcia v trvaní, ktoré nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd rozhodnutím

odseku 1 trvanie trestnej sankcie primerane upraví. Takto upravená dĺžka trvania trestnej sankcie nesmie byť kratšia ako najdlhšie trvanie ustanovené pre rovnaké trestné činy

právneho poriadku Slovenskej republiky. Súd nesmie

odsekov 1 až 3 uložiť prísnejšiu trestnú sankciu z hľadiska jeho druhu alebo dĺžky, ako bola uložená v rozhodnutí. Trest odňatia slobody vo výmere 34 mesiacov je plne zlučiteľný s právnym poriadkom Slovenskej republiky tak z hľadiska druhu, ako aj výmery (horná hranica 36 mesiacov). Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam odsúdeného je potrebné uviesť, že uznávané rozhodnutie, ktorým bol odsúdenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 38 mesiacov, nadobudlo právoplatnosť

1. augusta
2. Vzhľadom na to, že nebolo možné uznať toto rozhodnutie ako celok, bol požiadaný justičný orgán štátu pôvodu, aby sa vyjadril, či súhlasí s čiastočným uznaním jeho rozsudku, na podklade čoho Krajinský súd pre trestné veci Viedeň listom zo
3. septembra 2022 s čiastočným uznaním dotknutého rozhodnutia bez akýchkoľvek dodatočných podmienok súhlasil (uviedol, že neexistujú žiadne námietky proti čiastočnému uznaniu) a konštatoval, že na trestný čin uvedený v bode II. rozsudku, ohľadom ktorého uznanie nie je možné, pripadajú 4 mesiace celkového trestu. Vzhľadom na to, že medzi justičnými orgánmi štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu došlo k dohode o čiastočnom uznaní rozhodnutia, pokiaľ ide o trest vo výmere 34 mesiacov, ktorý nie je prísnejší ako trest uložený uznávaným rozhodnutím (38 mesiacov), sťažnosť odsúdeného proti rozhodnutiu, ktorým bola upravená výmera trestu za situácie, že nemá odkladný účinok (ako to plynie z dotknutého rozhodnutia) a justičný orgán štátu pôvodu svoj súhlas s čiastočným uznaním rozhodnutia a výmerou trestu v rozsahu 34 mesiacov neodvolal, dôvod pre odmietnutie uznania cudzieho rozhodnutia

§ 16písm.

m) zákona č. 549/2011 Z. z.,

názoru najvyššieho súdu, nepredstavuje. Vzhľadom na to, že justičný orgán štátu pôvodu svoj súhlas s čiastočným uznaním jeho rozhodnutia nespojil so žiadnou odkladacou podmienkou (v dôsledku čoho súd prvého stupňa dotknuté rozhodnutie čiastočne uznal), je možné dospieť k záveru, že spomínaný orgán štátu pôvodu zmenu podmienok ním udeleného súhlasu nepredpokladá, zvlášť za situácie, že k rozhodnutiu o uznaní cudzieho rozhodnutia

§ 15ods.

2 zákona č. 549/2011 Z. z. a

článku 12 ods. 2 Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV má dôjsť do 90 dní od doručenia osvedčenia a aj keď počas vyžiadavania dodatočných informácií táto lehota neplynie, každopádne k uznaniu cudzieho rozhodnutia

článku 12 ods. 1 Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV má dôjsť, čo najrýchlejšie, pričom v prejednávanej veci uznávacie konanie trvá už 11 mesiacov. Napokon aj keby predsa len následne došlo k zmene podmienok, za ktorých justičný orgán štátu pôvodu s čiastočným uznaním jeho rozhodnutia súhlasil, vždy (až do začiatku výkonu trestu na území Slovenskej republiky, k čomu doposiaľ nedošlo)

§ 19zákona č.

549/2011 Z. z. a článku 13 Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV môže osvedčenie vziať späť, v dôsledku čoho k výkonu trestu na území Slovenska nedôjde, prípadne môže odsúdeného na výkon trestu neodovzdať. Navyše, nad rámec uvedeného, pre úplnosť je potrebné dodať, že medzičasom bolo najvyššiemu súdu doručené právoplatné (25. januára 2023) rozhodnutie justičného orgánu štátu pôvodu o úprave trestu, z ktorého je zrejmé, že na trestný čin, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným, a ktorý je možné v podmienkach Slovenskej republiky uznať (zločin ťažkej krádeže za účelom zárobku vlámaním

§ 127, § 128 ods.

1 číslo 5, § 129 ods. 1, číslo 1 a číslo 3, § 130 odsek 2, druhý prípad rakúskeho Trestného zákona), pripadá (právoplatne) výmera trestu 34 mesiacov, čím sa akékoľvek námietky odsúdeného v tomto smere stali definitívne neopodstatnenými. Vzhľadom na to, že trest vo výmere 38 mesiacov bol odsúdenému právoplatne uložený, pričom ani uznávacie konanie na území Slovenskej republiky a ani rozhodovanie o časti trestu, ktorá pripadá na neuznaný alebo naopak uznaný trestný čin, v Rakúskej republike (v rámci tohto konania súd len rozdelí už právoplatne uložený trest vo výmere 38 mesiacov na časť pripadajúcu na trestný čin

zákona o zbraniach a na časť pripadajúcu na trestný čin krádeže, v žiadnom prípade opätovne neprehodnocuje primeranosť uloženého trestu za trestný čin krádeže) nepredstavujú s ohľadom na ich predmet a účel opravné, a to ani mimoriadne, konania vo vzťahu k právoplatne uloženému trestu, nie je možné (ani jeden z týchto súdov nie je na to oprávnený), v rámci týchto konaní opätovne prehodnocovať primeranosť trestu za trestný čin krádeže, preto námietky odsúdeného v tomto smere nemajú v tomto konaní opodstatnenie. Napriek tomu nad rámec uvedeného len pre úplnosť najvyšší súd dodáva, že úvaha odsúdeného o uložení trestu za trestné činy, zo spáchania ktorých bol uznávaným rozhodnutím uznaný vinným, vo výmere maximálne 24 mesiacov v podmienkach Slovenskej republiky s ohľadom na hornú hranicu trestnej sadzby

§ 212ods.

2 Trestného zákona, a to 36 mesiacov a

jeho názoru poľahčujúce okolnosti na jeho strane, je nenáležitá z dôvodu, že z obsahu uznávaného rozsudku je zrejmé, že odsúdený sa síce priznal, avšak pod ťarchou dôkazov, keďže jeho vina bola spoľahlivo preukázaná stopami DNA a kamerovými záznamami, jeho priznanie teda pre uznanie viny nebolo rozhodujúce a ani významné, v osobe odsúdeného ide o špeciálneho recidivistu, ktorý sa trestnej činnosti majetkového charakteru dopustil opakovane, a to už 9-krát, pričom ani doterajšie tresty zjavne neviedli k jeho náprave, navyše svojím konaním spôsobil celkovú škodu v sume 26.138,64 Eur, pričom väčšou škodou

§ 125ods.

1 Trestného zákona sa rozumie suma prevyšujúca 2.660,- Eur [kvalifikácia

§ 212ods.

2 písm. a) Trestného zákona], ktorú odsúdený svojím konaním presiahol viac ako 9 a 1-krát s tým, že sa výrazne priblížil ku škode značnej, ktorou sa

§ 125ods.

1 Trestného zákona rozumie škoda v sume 26.660,- Eur [jej dosiahnutie by už zakladalo právnu kvalifikáciu

§ 212ods.

3 písm. a) Trestného zákona, za ktorý je možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere od 3 do 10 rokov], preto aj v podmienkach Slovenskej republiky by sa súdy pri ukladaní trestu odsúdenému, ak by im bola zverená taká právomoc, za trestnú činu, zo spáchania ktorej bol uznávaným rozhodnutím uznaný vinným, pohybovali v hornej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, teda pri úrovni 36-tich mesiacov, preto aj z tohto uhla pohľadu trest odňatia slobody za odsúdeným spáchanú trestnú činnosť vo svetle vyššie uvedených skutočností vo výmere 34 mesiacov je aj v podmienkach Slovenskej republiky primeraný, na nápravu odsúdeného a ochranu spoločnosti plne opodstatnený. Pokiaľ odsúdený poukazoval na podmienky podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, ktoré sú,

jeho názoru, preňho výhodnejšie v Rakúskej republike, k tomu je potrebné uviesť, že podmienky výkonu trestu nie sú podmienkami, na ktoré by súd pri ukladaní trestu mal prihliadať, preto postavenie odsúdeného z hľadiska trestu nezhoršujú a nepredstavujú sprísnenie sankcie v zmysle § 17 uvedeného zákona. Navyše aj v prípade následného rozhodovania o prípadnom návrhu odsúdeného na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody v Slovenskej republike by krajský súd pri posúdení konania odsúdeného vychádzal zo zistenia, že išlo o úmyselný trestný čin, za ktorý by bolo možné

rakúskej právnej úpravy (ako to vyplýva z osvedčenia) uložiť trest odňatia slobody až na 5 rokov, teda jeho konanie by pre tieto potreby bolo nutné posúdiť ako prečin, čo znamená, že formálne podmienky pre podmienečné prepustenie by splnil po výkone polovice trestu, pričom ani v podmienkach rakúskej právnej úpravy, ako je najvyššiemu súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti, nie sú pri takejto trestnej činnosti priaznivejšie. Obdobne tak aj o prepustení v súvislosti s vyhostením je možné uvažovať, ako to plynie aj z tvrdení samotného odsúdeného, až po výkone polovice trestu. Okrem toho pri posudzovaní podmienok pre podmienečné prepustenie musí konajúci súd vychádzať z hodnotenia celého obdobia výkonu trestu, nie len po dobu jeho výkonu na území Slovenskej republiky, preto si pred svojím rozhodnutím vyžiada správu aj z rakúskej väznice, teda odsúdeným tvrdené vzorné správanie pri svojom rozhodovaní zohľadní. Krajský súd preto postupoval správne, keď dotknuté cudzie rozhodnutie v jeho bode I. vrátane trestu odňatia slobody vo výmere 34 mesiacov uznal a rozhodol, že trest bez premeny odsúdený vykoná v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Taktiež správne súd prvého stupňa rozhodol, pokiaľ dotknutý rozsudok neuznal ohľadom skutku uvedeného v jeho bode II. z ním uvedených dôvodov. Napokon túto časť rozhodnutia odsúdený odvolaním ani nenapadol. Nezistiac teda dôvod pre zmenu, či zrušenie napadnutého rozhodnutia senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky postupom

§ 518ods.

4 Trestného poriadku jednomyseľne odvolanie odsúdeného P. K. ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.