Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 9Cdo/31/2022 Identifikačné číslo spisu: 8719203496 Dátum vydania rozhodnutia: 30.01.2023 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Holič Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:8719203496.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne A. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Č.. W. XXX/XX, XXX XX Š., právne zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, konajúcemu v Slovenskej republike prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 47 258 716, právne zastúpenému Advokátskou kanceláriou Nagyová Tenkáč, s. r. o., so sídlom Ružinovská 42, 821 01 Bratislava, IČO: 36 862 169, o zaplatenie 704,- eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 18Csp/77/2019, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 14. júla 2021 sp. zn. 2CoCsp/13/2021, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z 14. júla 2021 sp. zn. 2CoCsp/13/2021 a rozsudok Okresného súdu Poprad z 21. decembra 2020 sp. zn. 18Csp/77/2019 a vec v r a c i a Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie. Odôvodnenie 1. Okresný súd Poprad (ďalej „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 21. decembra 2020 sp. zn. 18Csp/77/2019 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 704 eur s 5 % p. a. úrokom z omeškania od 10. 8. 2019 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, žalobkyni voči žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 1.1. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobkyňou bola uzavretá dňa 10.11.2014 zmluva o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a rámcová zmluva o poskytovaní platobných služieb, v zmysle ktorej bola výška úverového limitu stanovená na 1.000,- eur a výška úrokovej sadzby 30 % a RPMN 34,50 % a priemerná RPMN 24,36 %. Žalovaný umožnil čerpať úver vo výške 1.370,99 eur a žalobkyňa vrátila sumu 2.268,- eur. Dňa 9.7.2018 žalobkyňa odstúpila od úverovej zmluvy a uplatnila si rozdiel medzi vyčerpanými a zaplatenými peňažnými prostriedkami z dôvodu, že uvedený úver je bezúročný a bez poplatkov. Žalovaný považoval uvedenú zmluvu za platnú a vzniesol námietku premlčania. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že uvedená zmluva nespĺňa náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. vzhľadom na skutočnosť, že bola dohodnutá výška úrokovej sadzby 30 % a výška úrokových sadzieb pri spotrebiteľských úveroch, ako je uvedené Národnou bankou Slovenska, bola pri úveroch do jedného roka 8,11 %, od 1 do 5 rokov 10,66 % a nad 5 rokov 12,36 %, takže pokiaľ medzi stranami bola stanovená úroková sadzba 30 %, jednoznačne to odporuje dobrým mravom, a preto v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka také zmluvné dojednanie je neplatné. Keďže táto zmluva neobsahuje zákonom požadovaný údaj, a to výšku úrokovej sadzby v prípustnej zákonnej výške, v takom prípade je podľa § 11 ods. 1 písm.
- b)zákona č. 129/2010 Z. z. považovaný spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, a teda žalobcovi vznikol nárok na bezdôvodné obohatenie. Súd uviedol, že začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby začal plynúť najskôr dňa 14.6.2018, a to uhradením poslednej splátky, a najneskôr dňa 9. 7. 2018, kedy odstúpila žalovaná od zmluvy, nakoľko iná doba nebola preukázaná v konaní, a teda uvedený nárok nie je premlčaný, pretože žaloba bola podaná na súd dňa 6.8.2019. Na základe rozdielnych tvrdení strán sporu súd prvej inštancie musel ustáliť, aká suma bola poskytnutá žalobkyni a aká suma bola vrátená, a teda k akému bezdôvodnému obohateniu došlo, teda v akej výške a ustálil vzhľadom na listinné dôkazy predložené v spise, že bola poskytnutá suma 1.370,99 eur vzhľadom na bezodplatnosť úveru a bolo uhradených celkovo 2.268,- eur. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd považoval nárok za dôvodný v časti istiny a priznal rozdiel ako oprávnený nárok vo výške 704,- eur (2268 - 1370,99 = 897,01), teda žalobca si uplatnil menej ako mohol. Nakoľko žalovaný neuhradil včas a riadne, dostal sa do omeškania, a to vzhľadom na výzvu na plnenie zo dňa 5.8.2019 s lehotou na plnenie do 9.8.2019, a preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške 5 % od doby 10.8.2019 tak, ako bola uplatnená zo sumy 704,- eur, a teda v celom rozsahu žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 2561 ods. 1 a § 262 CSP. 2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 14. júla 2021 sp. zn. 2CoCsp/13/2021 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni voči žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, považujúc napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP). K rozhodujúcej právnej otázke primeranosti výšky úrokov odvolací súd uviedol, že pri dojednávaní úrokov koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý požaduje primeraný úrok bez ohľadu na to, že dlžník uzatvára zmluvu v situácii pre neho nepriaznivej. V súlade s dobrými mravmi je preto také konanie veriteľa, ktorý sa pri poskytnutí peňažných prostriedkov uspokojí bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník, s primeranou výškou odplaty za užívanie poskytnutých finančných prostriedkov, a ktorý svoje voľné peňažné prostriedky mieni zhodnotiť obvyklým spôsobom. Nie je možné neprihliadnuť na skutočnosť, že dlžník uzatvára zmluvu a dohodu o úrokoch často práve z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi, aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Súd prvej inštancie správne uviedol, že výška úrokových sadzieb pri spotrebiteľských úveroch v čase uzavretia zmluvy, ako je uvedené Národnou bankou Slovenska bola pri úveroch do jedného roka 8,11 %, od 1 do 5 rokov 12,36 %, a preto úroková sadzba vo výške 30 % odporuje dobrým mravom. 3. Proti rozsudku krajského súdu v celom rozsahu podal dovolanie žalovaný, ktorý prípustnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku odôvodnil s poukazom na § 420 písm. f/ CSP, navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, uplatniac si náhradu trov konania. Žalovaný namieta nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu. Žalovaný sa vo svojom odvolaní zo dňa 18.01.2021 proti rozsudku súdu prvej inštancie v častiach III. 1 až III. 4 snažil veľmi podrobne a precízne domôcť nápravy pri nesprávnom vyhodnotení závažnosti výšky dohodnutého úroku v Úverovej zmluve, keďže zo strany súdu nedošlo k spravodlivému a kvalitatívnemu porovnaniu výšky úrokových sadzieb, a to preto, lebo pri určení toho, či je úrok rozporný s dobrými mravmi, sa súd nevenoval špecifiku a podstate porovnávaného finančného produktu - t.j. revolvingovému úveru. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku teda nesprávne právne posúdil vec, keď výšku dohodnutého úroku (30 % ročne) v zmluve o revolvingovom spotrebiteľskom úvere (t. j. úvere na kreditnú kartu) porovnával s produktami bánk, ktoré boli svojou povahou odlišné od revolvingového úveru, a teda ich neporovnával s obdobnými produktmi peňažných ústavov a neprihliadal na špecifikum revolvingového úveru. Odvolací súd sa nezaoberal odvolacími námietkami žalovaného, že v tomto prípade nebolo možné vychádzať z priemerných úrokových mier obchodných bánk, keďže tieto neobsahovali údaje o revolvingových úveroch, resp. úveroch poskytnutých na kreditnú kartu. Takýmto konaním súdu bolo od počiatku vylúčené správne, no najmä z kvalitatívneho hľadiska, racionálne právne posúdenie veci. Odvolací súd sa nezaoberal definíciou pojmu „primeraný úrok“, neuviedol, aký úrok sa považuje za primeraný úrok, a aké vstupné parametre vstupujú do tohto pojmu. Odvolací súd sa ani náznakom nevyjadril k predostretým skutočnostiam reflektujúcim rozdiel pri posudzovaní bežného spotrebiteľského úveru a revolvingového spotrebiteľského úveru - t. j. kreditnej karte, pri ktorej sú úrokové sadzby vždy vyššie ako pri „klasickom“ bežnom spotrebiteľskom úvere. Dovolateľ podporne poukázal na závery nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 26.10.2011, sp. zn. III. ÚS 44/2011, zo dňa 10.12.2009 sp. zn. IV. ÚS 296/09, zo dňa 19.05.2009 sp. zn. II. ÚS 200/09, podľa ktorých odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil, je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).“ Rovnaké závery konštatuje aj Najvyšší súd SR (uznesenie zo dňa 6.12.2011 sp. zn. 5 Cdo 204/2011, zo dňa 28.01.2020 sp. zn. 7Cdo/7/2020). Odvolací súd nesplnil požiadavku spravodlivého procesu v podobe náležitej odpovede na všetky podstatné tvrdenia, ktoré žalovaný sformoval do odvolacích dôvodov a namiesto toho poskytol len formálnu odpoveď, argumentačne nedostačujúcu, evokujúcu arbitrárnosť rozhodovania, čím porušil zákonnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 387 ods. 3 CSP a z čl. 2 ods. 2 CSP. Na základe vyššie uvedených tvrdení, podporených judikatúrou, považuje žalovaný za preukázané, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva, a to v až tak závažnej miere, že tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 4. Žalobkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie zamietnuť a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania, dovolanie žalovaného považuje za nedôvodné a neopodstatnené. Dovolací dôvod a prípustnosť dovolania z dôvodu, ako ho vymedzil žalovaný, nie je daný. Odvolací súd v napadnutom rozsudku riadne svoje rozhodnutie odôvodnil. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm.
- f)CSP nemožno napádať nesprávne právne posúdenie veci. 5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je prípustné a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod (§ 420 písm. f/ CSP) zároveň aj dôvodné. Ak totiž dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení znamená nielen splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť. 6. Z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP). 6.1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej intenzite, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré porušenie tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP, treba považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé. 6.2. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). 6.3. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). 6.4. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP. 7. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav. 8. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd skúmal, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu dáva relevantnú odpoveď na všetky podstatné otázky. 9. Dovolací súd dospel k záveru, že tomu tak nie je a odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu neobsahuje dostatok dôvodov, prečo potvrdil vyhovujúci výrok odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, keď vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd nijako nereagoval na rozhodujúce odvolacie námietky. 10. Z porovnania obsahu odvolania dovolateľa (body III.1 až III.3) a obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd považuje za preukázané, že odvolací súd nijako nereagoval na nasledujúcu relevantnú argumentáciu žalovaného: „V danom prípade išlo o revolvingový spotrebiteľský úver - t.j. kreditnú kartu, pri ktorej sú úrokové sadzby vždy vyššie ako pri bežných spotrebiteľských úveroch. Uvedené vyplýva aj z popisu produktu „Kreditná karta“ na www.nbs.sk, in: [1]produkty/uvery/kreditna-karta. Úroková sadzba bola v danom prípade dohodnutá vo výške 30 % p.a. - fixná. Žalobkyňa sa mala možnosť s obsahom návrhu Zmluvy o revolvingovom spotrebiteľskom úvere a vydaní kreditnej karty a Rámcovej zmluvy o poskytovaní platobných služieb (ďalej len „Úverová zmluva“) vopred oboznámiť, k uzatvoreniu Úverovej zmluvy došlo z jej strany bez akéhokoľvek donútenia, taktiež aj k čerpaniu z kreditnej karty, na základe jeho slobodnej a vážnej vôle, s jasnými a zrozumiteľnými, vopred známymi podmienkami. Výška ročnej úrokovej sadzby bola primeraná podmienkam na trhu v danom mieste a čase, nie je v rozpore s dobrými mravmi či so zákonom, a ani nie je neprimerane vysoká. Žalovaný je toho názoru, že súd v napadnutom rozsudku nesprávne právne posúdil otázku nemravnosti pri výške úrokov dohodnutej v zmluve o revolvingovom úvere vo výške 30 % ročne, a to z dôvodu, že súd neporovnával výšku úroku v zmluve s výškou úroku pri obdobných úveroch, resp. že neprihliadal na typ úveru. Pri skúmaní toho, či výška dojednaných úrokov je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi, mal súd prvej inštancie porovnávať dohodnutý úrok v Úverovej zmluve s úrokmi poskytovanými peňažnými ústavmi pri porovnateľnom type produktu, a teda pri revolvingových úveroch. V tomto prípade nebolo možné vychádzať z priemerných úrokových mier obchodných bánk, keďže tieto neobsahovali údaje o revolvingových úveroch, resp. úveroch poskytnutých na kreditnú kartu. Preto je potrebné porovnávať výšku úroku v rámci spotrebiteľských úverov na kreditnú kartu a nie všeobecne, ako to urobil Okresný súd Poprad v napadnutom rozsudku. Žalovaný je teda toho názoru, že prvoinštančný súd mal v napadnutom rozsudku z pohľadu dobrým mravov pomerovať výšku dohodnutého úroku v zmluve s úrokmi porovnateľných produktov peňažných ústavov. Ak sa pri určení toho, či je úrok rozporný s dobrými mravmi, nevenoval špecifiku a podstate finančného produktu (t.j. revolvingovému úveru), nesprávne právne vec posúdil. 10.1. Dovolateľ ďalej argumentoval tým, že je absurdné, aby výška úrokov v zmluve o revolvingovom úvere (úvere na kreditnú kartu) bol určená za rozpornú s dobrými mravmi, ak za porovnateľných ekonomických podmienok táto suma zodpovedá právnej úprave maximálnej prípustnej odplaty pri spotrebiteľských úveroch prijatej neskôr, po uzavretí zmluvy medzi sporovými stranami, ba dokonca takáto výška dohodnutého úroku by zodpovedala aj právnej úprave (ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení neskorších predpisov). Zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3. štvrťrok 2014, zverejnených na webovej stránke Ministerstva financií SR (predložené žalovaným ako dôkaz, založené v súdnom spise), vyplýva, že pri type spotrebiteľského úveru: Kreditné karty RPMN (t.j. ročná percentuálna miera nákladov) predstavovala 21,26 %. V Úverovej zmluve je uvedená RPMN: 34,50 %, čo znamená, že odplata nepresahuje dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 1 Nariadenia vlády, a je teda dohodnutá v súlade s platnými právnymi predpismi. III.3 Pri určení primeranosti výšky odplaty je dôležité poukázať na právnu úpravu stropu odplaty pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľom. Podľa § 1a ods. 1 Nariadenia vlády, platí, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých spotrebiteľských úverov pri obdobnom úvere alebo pôžičke ročne. Pričom v § 1a ods. 1 predmetného Nariadenia vlády sa ďalej ustanovuje, že obdobným úverom alebo pôžičkou sa rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Podľa zverejnených informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk (t. j. za 3. štvrťrok 2014) je pri spotrebiteľských úveroch na kreditné karty priemerná hodnota RPMN 21,26 % (dostupné na:), to znamená, že maximálna odplata pri tomto type spotrebiteľského úveru je 42,52 %. Teda dohodnutá výška úroku 30 % p.a. obstojí a je v súlade so zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení a nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. v platnom znení“. 10.2. Dovolateľ preto dôvodne namieta, že jeho odvolacie námietky predstavovali relevantné argumenty, pri ktorých bolo nevyhnutné, aby sa k nim vyjadrili prvoinštančný aj odvolací súd. Úlohou oboch súdov bolo dostatočne odôvodniť, na základe čoho dospeli k záveru o neprimeranosti dohodnutého úroku z úveru, vychádzajúc pritom z porovnania porovnateľných finančných produktov, zohľadniac špecifikum revolvingového úveru. Žalovaný však ani v jednom súdnom rozhodnutí nedostal odpoveď na túto otázku. V odôvodnení odvolacieho rozhodnutia a ani v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie sa nenachádza ani len zmienka o tom, že súdy pri porovnávaní výšky úrokov zohľadňovali špecifikum konkrétneho typu úveru. Pokiaľ sa odvolací súd vôbec nevenoval zásadným argumentom žalovaného a nevysporiadal sa so všetkými odvolacími dôvodmi, má to za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia a porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. 11. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak nespĺňa náležitosti presvedčivosti a preskúmateľnosti odôvodnenia a skutočne prisvedčuje názoru dovolateľa o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku. Rovnaký nedostatok presvedčivého a preskúmateľného odôvodnenia vykazuje aj rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý pri porovnávaní výšky úrokov nijako nezohľadnil špecifikum konkrétneho typu úveru. 12. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne, v dôsledku čoho je potrebné konštatovať, že zo strany odvolacieho súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces strany sporu v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované za správne. Preto dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, nakoľko zásadné nedostatky odôvodnenia obsahuje už rozsudok prvoinštančného súdu, dovolací súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 13. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci samej v súlade s ustanovením § 453 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. 14. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.