vyjadrenia zástupcov mesta S., mesto chcelo dostať zo svojich objektov rómske obyvateľstvo mimo centra mesta a skutočnosť, ţe Rómovia v centre mesta naďalej bývajú, je len z dôvodu, ţe nie všetky objekty sú vo vlastníctve mesta. Dôkazná povinnosť bola
právneho názoru súdu na ţalovaných, ktorí dôkazné bremeno neuniesli a nepreukázali bez akýchkoľvek pochybností, ţe ich konaním nedošlo k diskriminácii ţalobcov. Ţalovaný 1/ sám predkladal listinné dôkazy, ktoré poukazovali na skutočnosť, ţe hoci oficiálne tvrdil, ţe v lokalite T. I. o výstavbu pre neprispôsobivých občanov alebo neplatičov, išlo vlastne o výstavbu rómskych bytov tak, ako je uvedené v časopise „Program sociálnej integrácie Rómov“, a taktieţ ako to bolo prezentované na schôdzach Mestskej rady v S., o čom svedčia príslušné zápisnice. Ţalovaný 1/ na preukázanie skutočnosti, ţe nekonal diskriminačne, predloţil súdu výpovede z nájmov jednotlivých ţalobcov, avšak
ustálenej judikatúry pre výpoveď z nájmu
1 písm. e/ Občianskeho zákonníka je potrebné, aby pri výpovedi z dôvodu potrebnej rekonštrukcie po dobu dlhšiu ako 6 mesiacov bol vydaný príslušný správny akt, teda stavebné povolenie (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 118/2001). K tomu však nedošlo. V čase, kedy boli dávané výpovede z nájmu jednotlivým ţalobcom, prebiehala verejná súťaţ na odpredanie nehnuteľností, v ktorých boli predmetné byty. Aţ následne noví majitelia začali s rekonštrukciou. Hoci bolo mesto povinné zabezpečiť nájomcom z N. náhradné byty v súlade s ustanoveniami § 712 ods. 2 a § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka, tieto riadne zabezpečené neboli. Byty boli vystavané za pomoci dotácií od štátu pre neplatičov a neprispôsobivých občanov, ktoré svojim vybavením a polohou nezodpovedali kritériám, aké má spĺňať náhradný byt. Poukázal na skutočnosť, ţe napríklad ţalobcom 3/ a 4/ bol poskytnutý byt, hoci v súlade s dohodou po odpracovaní potrebného podielu na byte, títo cielene určený podiel neodpracovali z dôvodu, ţe nesúhlasili s presťahovaním. Z toho vyplýva, ţe mesto malo záujem na presťahovaní ţalobcov do tejto lokality aj bez toho, aby splnili dohodnuté podmienky. Za tým účelom „zmiešalo“ aj niekoľko právnych reţimov (získanie nájmu bytu niţšieho štandardu a pridelenie náhradného bytu), čím však svoje konanie značne zneprehľadnilo. Ďalej, hoci
tvrdenia mesta išlo o náhradné byty, pri nájomnej zmluve na dobu neurčitú, poskytlo ţalobcom byty v súlade s podmienkami, ktoré platili pri poskytnutí dotácie, a teda uzavrelo nájomnú zmluvu so ţalobcami na dobu určitú, najviac na tri roky s tým, ţe v nájomnej zmluve musí byť upravené aj právo nájomcu na opakované uzavretie nájmu bytu pri nedodrţaní podmienok v nájomnej zmluve
3 5 Cdo 257/2010 § 711 Občianskeho zákonníka. Ţalovaný 1/ tvrdil, ţe výstavbu bytov nebol povinný urobiť. Urobil tak vlastne na úkor iných obyvateľov mesta, pričom tieto finančné prostriedky sa mohli vyuţiť aj inak. Súd prvého stupňa však poukázal na skutočnosť, ţe pokiaľ mesto dalo výpoveď z nájmu nájomníkom, ktorí mali platné nájomné zmluvy, bolo povinné im zabezpečiť náhradný byt tak, ako to určuje zákon. Akým spôsobom si mesto tieto nájomné byty, ktoré budú slúţiť ako náhradné byty, zabezpečí, to je uţ vecou mesta. Hoci mesto vyhotovilo byty v súlade s výnosom ministerstva, čo z formálneho hľadiska nespôsobuje zásah do práv ţalobcov, malo konať preventívne, a teda malo dať moţnosť ţalobcom upraviť si pôvodné byty tak, aby boli spôsobilé uţívania. Namiesto toho ţalobcovia boli presťahovaní do bytov, ktoré neboli ešte spôsobilé uţívania. Ţalovaný 1/ uviedol, ţe dôvod, prečo neponúkol iné bývanie ţalobcom mimo lokality T., bolo z dôvodu, ţe v tom čase nemal iné náhradné byty. Ako je však zrejmé zo späťvzatých návrhov v konaniach o neplatnosť výpovede, v prípade, ţe obyvatelia, ktorí sa proti takémuto presťahovaniu začali brániť právnou cestou, dostali od mesta náhradné byty v meste, s ktorými boli spokojní. Teda tvrdenie mesta bolo zavádzajúce a svedčiace o jeho úmysle presťahovať obyvateľov z N. do lokality T.. Súd prvého stupňa ďalej poukázal na skutočnosť, ţe byty boli vystavené v oblasti, ktorá sa nachádza mimo súčasnej zástavby mesta S.. Mesto uviedlo, ţe toto bola jediná lokalita, ktorá bola vo vlastníctve mesta, a mesto nechcelo zvyšovať náklady výstavby výkupom jednotlivých parciel od súkromných osôb. V tejto časti mal súd preukázané, ţe ţalovaný 1/ dostatočne neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, ţe skutočne lokalita Langavendy L. (T.) bola jedinou moţnou lokalitou pre výstavbu. Pre mesto boli vypracované štúdie rôznych lokalít, a to či uţ lokality H. alebo T., pričom uţ tieto samotné štúdie poukazovali na moţné výhody, ako aj nevýhody. Pri lokalite T., ktorá sa rozmerovo zhoduje s lokalitou T., bola ako hlavná nevýhoda uvedená veľká vzdialenosť od mesta a súčasnej rómskej osady, taktieţ separácia danej sociálnej skupiny obyvateľov. Podobne bola nevýhodná aj lokalita B.. Vyhodnotenie štúdie ohľadom lokality T. ţalovaný 1/ nepredloţil. Lokalita T., ktorá priamo nadväzuje na terajšiu zástavbu a lokalita B., ktorá by bola bliţšie, resp. porovnateľná s terajšou lokalitou T., pri týchto lokalitách malo mesto brať do úvahy aj tieto skutočnosti, uvedené ako nevýhody v týchto lokalitách, a to aj v prípade, ţe pri štúdii k lokalite T. by tieto nevýhody vyhodnotené nemal. Do tejto lokality boli vysťahovaní len Rómovia. Aj keď zástupcovia mesta tvrdili, ţe neprispôsobiví občania sú len občania rómskeho pôvodu, na N. ţila občianska komunita nerómskeho pôvodu, ktorá bola neprispôsobivá, a
vyjadrenia zástupcov mesta zdevastovala niekoľko bytov. Mesto nepostupovalo
deklarovaného kritéria 4 5 Cdo 257/2010 neprispôsobivosti, keďţe pani R., nerómskej obyvateľke, nebolo poskytnuté, resp. ani ponúknuté bývanie na T., hoci išlo o neprispôsobivú občianku.
názoru súdu ţalovaný 1/ dostatočným spôsobom nepreukázal, resp. nevyvrátil tvrdenia ţalobcov, ţe v lokalite T. boli pridelené byty aj pre jedného, resp. pre dvoch takýchto ľudí. Mal za to, ţe došlo aj k nepriamej diskriminácii, pretoţe ţalovaný 1/ tvrdil, ţe staval byty pre neplatičov alebo pre neprispôsobivých občanov a toto svoje konanie zakrýval navonok neutrálnym predpisom, z jeho vyjadrení však bolo zrejmé, ţe mal vedomosť o tom, ţe väčšina týchto obyvateľov je rómskeho pôvodu. Dostatočným spôsobom nepreukázal, či petície občanov proti výstavbe v inej lokalite, neţ T., nemali vplyv na zmenu rozhodnutia mesta s výstavbou bytov. Ustálil, ţe hoci mesto deklaruje, ţe má program sociálnej integrácie Rómov, tým, akým spôsobom presťahovalo rómskych obyvateľov z N., došlo k ich segregácii. Čo sa týka pasívnej legitimácie a zodpovednosti ţalovaného 2/, súd mal za to, ţe aj z jeho strany došlo k porušeniu ustanovenia o zákaze diskriminácie poskytnutím dotácie na rozvoj bývania ţalovanému 1/. Aj keď ţalovaný 2/ uviedol, ţe pri poskytovaní dotácie sa riadil len príslušnými výnosmi Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja a ďalšími právnymi predpismi,
názoru súdu bolo jeho úlohou ako ústredného orgánu štátnej správy dodrţiavať medzinárodnoprávne záväzky, ktorými je Slovenská republika viazaná a aj ustanovenia zákona, pričom diskriminačný zákon v § 2 ods. 3 uvádza, ţe dodrţiavanie zásad rovnakého zaobchádzania spočíva v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou. Slovenská republika je viazaná aj Medzinárodným dohovorom o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, ktorý zakazuje segregáciu. Medzi tieto zmluvy patrí aj Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (č. 120/1976 Zb., ktorý v čl. 11 ods. 1 posilňuje povinnosť pozitívneho záväzku štátu pri ochrane práva na súkromie. V súvislosti s implementáciou Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach členskými štátmi bol vypracovaný Komisiou pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva komentár, stanovujúci kritériá primeraného bývania, ktorými sú: právna istota bývania, dostupnosť sluţieb, materiálov, zariadení a infraštruktúry, finančná dostupnosť, obývateľnosť, prístupnosť, poloha, kultúrna vhodnosť. Teda dôleţité je nielen zabezpečenie bytu, ale aj prihliadnutie na kvalitu bývania. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 63/2005 rieši dlhodobú koncepciu bývania pre marginalizované skupiny obyvateľstva a model financovania. Zámerom tohto uznesenia bolo prijať zásady a definovať podmienky pre zvýšenie úrovne bývania niektorých marginalizovaných skupín obyvateľstva. Z tohto uznesenia vyplýva, ţe lokalizácia výstavby nesmie prehlbovať priestorovú a sociálnu 5 5 Cdo 257/2010 segregáciu, ale musí byť prostriedkom integrácie obyvateľov dotknutej komunity. Toto je merateľné vzdialenosťou od obce a prístupom k verejným sluţbám vyuţívaným spoločne s majoritnou i minoritnou komunitou v obci.
názoru súdu ţalovaný 2/ mal komplexnejšie skúmať celý zámer výstavby bytov ţalovaným 1/. Ţalovaný 2/ dostatočným spôsobom nepreukázal, ţe nemal vedomosti o tom, ţe v danom prípade I. o výstavbu bytov pre rómske obyvateľstvo. Stotoţnil sa s názorom ţalobcov, ţe v prípade, ak by ţalovaný 2/ dostatočným spôsobom preskúmal, pre akú skupinu obyvateľstva bude výstavba realizovaná a kde sa má nachádzať, by vlastne plnil aj pozitívny záväzok štátu prijímať opatrenie na ochranu pred diskrimináciou a tieţ by zistil, aký dopad môţe mať poskytnutá dotácia pre danú skupinu obyvateľstva, túto by neposkytol, resp. nemal poskytnúť, čím by sa vzhľadom na finančnú situáciu ţalovaného 1/ výstavba neuskutočnila, keďţe bez dotácie by samostatne túto výstavbu financovať nemohol. Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel k záveru, ţe ţalovaný 2/ je zodpovedný za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania voči ţalobcom. Argumenty ţalovaných, ţe aj iné lokality v S. sú ďaleko od centra mesta a nemajú takú vybavenosť ako T., ţe kvalita bytov bola v súlade s výnosom ministerstva, ţe aj iné osoby nemajú rovnako zabezpečenú realizáciu svojich práv, nemôţe vyvracať diskriminačné konanie voči ţalobcom. Podotkol, ţe štát má pozitívny záväzok zvyšovať ţivotnú úroveň jednotlivcov, zabezpečovať im bývanie v kvalite stanovenej medzinárodnými dohovormi, a nemôţe svoje konanie, ktoré všetky tieto záväzky porušuje, odôvodňovať tým, ţe aj iné osoby ţijú v podobných podmienkach a ţe konal v súlade s určitými ustanoveniami. S poukazom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa rozhodol, ţe došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Pokiaľ I. o nároky ţalobcov uplatnených v ţalobe na zabezpečenie výstavby prístupovej cesty s dvoma jazdnými pruhmi, zabezpečenia výstavby obchodu so základným tovarom, zabezpečenia autobusového spojenia medzi centrom mesta S. a S. ulicou 5-krát denne, zabezpečenie podjazdu alebo nadjazdu pre automobilové spojenie z mesta S., dospel k záveru, ţe zo ţiadneho predpisu nevyplýva moţnosť vyhovieť týmto nárokom. Konštatoval, ţe aj keby takúto moţnosť súd mal, tieto nároky sú neprimerané vzhľadom k ujme, aká bola spôsobená ţalobcom.
vyjadrenia ţalovaného 1/ prístupová cesta je plánovaná a dobuduje sa po vybudovaní obchvatu mesta S. a obchod so základným tovarom je v súčasnosti vo výstavbe. Čo sa týka nadjazdu alebo podjazdu pre dopravné spojenie s mestom, vzhľadom na skutočnosť, ţe obchvat mesta je riadna úrovňová dvojprúdová cesta, súd mal za to, ţe by nebolo moţné ani v tejto časti vyhovieť ţalobe a ukladať ţalovaným splnenie tejto povinnosti. Z uvedených dôvodov v tejto časti ţalobu zamietol. Konaním ţalovaných 1/ a 2/ došlo 6 5 Cdo 257/2010 k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, preto im súd priznal aj nemajetkovú ujmu. Výšku súd stanovil voľnou úvahou, kde bral do úvahy spôsob, akým bola zníţená ich dôstojnosť, spoločenská váţnosť a narušené spoločenské uplatnenie ţalobcov. Vo zvyšnej časti ţalobu zamietol ako nedôvodnú. O trovách konania rozhodol tak, ţe o nich bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím
3 O.s.p. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 13. mája 2010 sp.zn. 13 Co 44/2009 na odvolanie ţalovaných 1/, 2/ zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a ţalobu ţalobcov zamietol. Zrušil výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal na to, ţe ţalobcovia podali ţalobu proti ţalovaným preto, lebo konaním ţalovaných 1/ a 2/ vo vzťahu k ţalobcom 1/ aţ 8/ došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vyplývajúcu z čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 5 ods. 1, 2 písm. d/ zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (diskriminačný zákon) a k porušeniu práva na súkromie ţalobcov garantované v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
názoru odvolacieho súdu, odhliadnuc od ţalobcami uvedených porušení článkov Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku je rozhodujúce predovšetkým ustanovenie § 9 zákona č. 365/2004 Z.z, (antidiskriminačného zákona). Ustanovenie § 9 ods. 2 citovaného zákona dostatočným spôsobom vymedzuje prostriedky právnej ochrany vo veciach nedodrţania zásady rovnakého zaobchádzania. Od toho, kto nedodrţal zásadu rovnakého zaobchádzania, moţno sa najmä domáhať upustenia od svojho konania, ak je to moţné, napravenia protiprávneho stavu alebo poskytnutia primeraného zadosťučinenia.
odseku 3 citovaného zákonného ustanovenia, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce pre značný spôsob zníţenia dôstojnosti, spoločenskej váţnosti alebo spoločenského uplatnenia poškodenej osoby, môţe sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku, určí súd. Ţiaden z týchto zákonných prostriedkov ochrany neumoţňuje podanie určovacej ţaloby tak, ako bola formulovaná ţalobcami. Ak súd prvého stupňa rozhodol prvým výrokom, ţe ţalovaní porušili vo vzťahu k ţalobcom zásadu rovnakého zaobchádzania, v podstate rozhodol o takom nároku ţalobcov, ktorý antidiskriminačný zákon ako formu ochrany nepripúšťa, ani nedefinuje. Z toho dôvodu prvý výrok rozsudku povaţoval za potrebné zmeniť a návrh na určenie zamietnuť. Uviedol ďalej, 7 5 Cdo 257/2010 ţe vykonaným dokazovaním v prvostupňovom konaní bolo nepochybne preukázané, zároveň medzi účastníkmi nesporné, ţe ţalobcovia 1/, 2/ výpoveď z nájmu bytu na N. Č.S. nedostali. Podpísali Dohodu o podmienkach budúceho prenájmu náhradného obecného bytu niţšieho štandardu na S. ulici č. 22 v S. (oblasť T.). To isté platí aj pre ţalobcov 3/ aţ 8. Konštatoval, ţe ak by im aj bola daná výpoveď zo strany mesta z nájmu bytu
2 Občianskeho zákonníka, resp. z iných dôvodov
tohto odseku, nikto zo ţalobcov v konaní nepreukázal, ţe neplatnosť výpovede napadol na súde a vo veci neplatnosti výpovede bolo právoplatne rozhodnuté. Naopak, ţalobcovia uzavreli platné nájomné zmluvy o nájme náhradných bytov v uvedenej lokalite. Nikto zo ţalobcov nepreukázal, ţe sa odmietol nasťahovať do náhradných bytov, ani to, ţe niektorý z nich napadol na súde ţalobou neprimeranosť pridelených náhradných bytov. Vyuţitie týchto zákonných prostriedkov ţiaden zo ţalobcov nepreukázal. Odvolací súd dospel k záveru, ţe nevyuţitím uvedených právnych prostriedkov sa ţalobcovia 1/ aţ 8/ nemôţu úspešne domáhať ochrany
antidiskriminačného zákona. Vo vzťahu k zodpovednosti ţalovaného 2/ odvolací súd ustálil, ţe pokiaľ tento poskytol mestu S. dotáciu na výstavbu náhradných bytov pre ţalobcov v lokalite T. na základe riadnej ţiadosti zo strany mesta o poskytnutie dotácie, ani tento ţalovaný ţiadnym spôsobom neporušil vnútroštátne, ani medzinárodné predpisy vo vzťahu k ţalobcom. Odvolací súd z dôvodu rozporu s ustanovením § 151 ods. 3 O.s.p. výrok o trovách konania zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti, ktorou bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa podali dovolanie ţalobcovia, ktorí ho navrhli zmeniť a potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa a ţalovaných zaviazať na zaplatenie trov konania. Prípustnosť dovolania odôvodnili tým, ţe odvolací súd im odňal moţnosť pred súdom konať (§ 237 O.s.p.) a teda existujú dôvody podania dovolania uvedené v § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p., nakoľko napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. K odňatiu moţnosti konať pred súdom malo dôjsť
názoru ţalobcov tým, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku nerešpektoval poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku uvedené v 157 ods. 2 O.s.p. a to predovšetkým sa nevyjadril k ţalobe ţalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý bol tieţ predmetom prieskumu odvolacieho súdu, zaoberal sa iba prípustnosťou ţaloby na vyslovenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, pričom ţaloba na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádza priamo z ustanovenia § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, na ktoré odvolací súd odkázal. I. o ţalobu, ktorú 8 5 Cdo 257/2010 antidiskriminačný zákon jasne definuje a výslovne pripúšťa, preto odvolací súd nebol oprávnený, ani
výkladu ním poskytnutého, zamietnuť paušálne všetky nároky ţalobcov uplatnených v ţalobe. Nesúhlasili s názorom krajského súdu, ţe „pre posúdenie dôvodnosti uplatneného návrhu je rozhodujúce predovšetkým ustanovenie § 9 zákona č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon)“, pretoţe uvedené konštatovanie súdu popiera základné ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky o hierarchii právnych predpisov a o ich výklade. Krajský súd bol povinný pri rozhodovaní o porušení zásady rovnakého zaobchádzania nevychádzať len z ustanovenia § 9 antidiskriminačného zákona, ale ho vykladať a aplikovať v súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi, ktoré majú prednosť pred zákonmi (čl. 152 ods. 4, čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04, II. ÚS 374/06). Výpočet moţných návrhov v konaní o porušení zásady rovnakého zaobchádzania je demonštratívny, a preto sa mohli domáhať aj toho, aby súd vyslovil porušenie tejto zásady. I. o základnú otázku celého predmetného konania, od ktorej sa odvíjajú ostatné nároky a zo strany súdu I. zároveň o jasnú deklaráciu porušenia základných práv ţalobcov. Navyše pri rozhodovaní o nárokoch vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, orgány aplikácie práva musia mať na zreteli potrebu výkladu týchto ustanovení aj v súlade s poţiadavkami európskych antidiskriminačných smerníc. Vytýkali odvolaciemu súdu, ţe konania, na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje, upravujú iné nároky ako ich ustanovuje antidiskriminačný zákon. I. o konania, ktoré by mohli iniciovať popri antidiskriminačnej ţalobe a súdy by boli povinné o ich návrhoch rozhodnúť, keďţe jednotlivé konania riešia iné aspekty protiprávneho konania ţalovaných. Mali za to, ţe súd nemôţe od nich vyţadovať vyuţitie iných prostriedkov nápravy predtým, ako bude rozhodovať o ich nároku týkajúcom sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Poţiadavka súdu I. nad rámec zákona a nemá oporu v ţiadnom zákonnom ustanovení. Za irelevantný a účelový povaţovali názor odvolacieho súdu, ţe ministerstvo (ţalovaný 2/) nemôţe byť zodpovedné za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu rozhodovania na základe riadnej ţiadosti zo strany mesta o poskytnutie dotácie, pretoţe podaná ţiadosť nezbavuje ministerstvo zodpovednosti za jeho rozhodovanie, ktoré musí vykazovať známky zákonnosti a ústavnosti. Ţalovaný 1/ sa k dovolaniu ţalobcov písomne nevyjadril. Ţalovaný 2/ navrhol dovolanie ţalobcov ako nedôvodné zamietnuť alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V plnom rozsahu sa stotoţnil so skutočnosťami uvedenými vo vyjadrení k ţalobe, ako aj s dôvodmi uvedenými 9 5 Cdo 257/2010 v odvolaní podanom proti rozsudku súdu prvého stupňa. Naďalej namietal svoju pasívnu legitimáciu vo vzťahu k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Uviedol, ţe MVRR SR konalo len v medziach svojich kompetencií, ţiadnym spôsobom ich neprekročilo a pri svojom rozhodovaní nepostupovalo diskriminačne. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť dovolania vyplýva z § 238 ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe dovolanie proti rozsudku je prípustné vtedy, keď je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, ktorým sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné aj proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ale len vtedy, ak odvolací súd vo výroku rozsudku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke I. o rozhodnutie zásadného významu alebo ak I. o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Ţalobcovia v dovolaní uviedli, ţe opravný prostriedok podávajú
1 O.s.p. Prípustnosť dovolania je v tomto ustanovení zaloţená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. Z obsahu dovolania ţalobcov vyplýva, ţe ich dovolanie smeruje len proti zmeňujúcej časti výroku rozsudku krajského súdu, t.j. časti, ktorou zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a ţalobu zamietol.
ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, 10 5 Cdo 257/2010 ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
toho, ako ich dovolatelia označili, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (I. tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p., ako aj obsahu dovolania ţalobcov, dovolací súd predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p.
f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. O túto vadu I. vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, ţe znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a pod.). Z toho vyplýva, ţe ak má ísť o naplnenie predpokladu prípustnosti a dôvodnosti dovolania
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., musí zo strany súdu ísť o porušenie konkrétneho procesného ustanovenia, ktorého bezprostredným následkom je odňatie moţnosti účastníka konania konať pred súdom. Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je postihnuté vadou
f/ O.s.p.;
dovolacieho súdu totiţ postupom odvolacieho súdu bola ţalobcom odňatá moţnosť konať pred súdom. 11 5 Cdo 257/2010 Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť k ich preukázaniu dôkazy. Sudcov iný právny názor, neţ je názor účastníkov konania, môţe súd účastníkom v priebehu konania oznámiť. Účelom oboznámenia účastníkov konania s tzv. predbeţným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti tak, aby sa vyslovený predbeţný názor sudcu potvrdil alebo vyvrátil. S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.) v ustanovení § 213 ods. 2 ustanovuje, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z., bolo týmto ustanovením v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav. Ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej (poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. V prejednávanej veci súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenia antidiskriminačného zákona, čl. 11 ods. 1, čl. 7 ods. 5 a čl. 33 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3 Medzinárodného dohovoru o obstaraní všetkých foriem rasovej diskriminácie, § 712 ods. 2 a § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka určil, ţe ţalovaní porušili zásadu rovnakého 12 5 Cdo 257/2010 zaobchádzania vo vzťahu k ţalobcom 1/ aţ 8/ a zaviazal ţalovaných, aby spoločne a nerozdielne nahradili ţalobcom 1/ aţ 8/ kaţdému zvlášť nemajetkovú ujmu v sume 1 000 €. V ostatnej časti ţalobu zamietol. Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa bol toho názoru, ţe ustanovenie § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona dostatočným spôsobom vymedzuje prostriedky právnej ochrany vo veciach nedodrţania zásady rovnakého zaobchádzania. Mal za to, ţe ţiaden z týchto zákonných prostriedkov ochrany neumoţňuje podanie určovacej ţaloby tak, ako bola formulovaná ţalobcami. Ak súd prvého stupňa rozhodol prvým výrokom, ţe ţalovaní porušili vo vzťahu k ţalobcom zásadu rovnakého zaobchádzania, v podstate rozhodol o takom nároku ţalobcov, ktorý antidiskriminačný zákon ako formu ochrany nepripúšťa, ani nedefinuje. Uviedol, ţe dokazovaním v prvostupňovom konaní bolo nepochybne preukázané, zároveň medzi účastníkmi nesporné, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ výpoveď z nájmu nedostali. Podpísali dohodu o podmienkach budúceho prenájmu náhradného obecného bytu niţšieho štandardu na S. ul. 22 v S. (oblasť T.). To istí platí pre ţalobcov 3/ aţ 8/. Konštatoval, ţe ak by im aj bola daná výpoveď zo strany mesta z nájmu
2 Občianskeho zákonníka, resp. z iných dôvodov
tohto odseku, nikto zo ţalobcov nepreukázal, ţe neplatnosť výpovede napadol na súde a vo veci neplatnosti výpovede bolo právoplatne rozhodnuté. Vyuţitie týchto zákonných prostriedkov ţiaden zo ţalobcov nepreukázal. Odvolací súd mal za to, ţe nevyuţitím uvedených právnych prostriedkov sa ţalobcovia nemôţu úspešne domáhať ochrany
antidiskriminačného zákona. V súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p. mal preto vyzvať účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu uvedených ustanovení vyjadrili. Zo spisu ale nevyplýva, ţe odvolací súd takto postupoval a ţalobcom nevytvoril procesnú moţnosť vyjadriť sa k aplikácii predmetných ustanovení. Jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobcovia 1/ aţ 8/ podanou ţalobou sa domáhali, aby súd vyslovil, ţe ţalovaní 1/ a 2/ segregáciou ţalobcov 1/ aţ 8/ od majoritného obyvateľstva mesta S., porušili zásadu rovnakého zaobchádzania vyplývajúcu z čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 5 ods. 1, 2 písm. d/ zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (antidiskriminačný zákon), čl. 3 a čl. 5 Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie a čl. 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a zároveň porušili právo na súkromie ţalobcov garantované v čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 8 13 5 Cdo 257/2010 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Ďalej sa domáhali nápravy protiprávneho stavu a poţadovali náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
1 o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) kaţdý je povinný dodrţiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a sluţieb a vo vzdelaní. Ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného zákona v znení neskorších zmien a doplnkov je vyjadrením všeobecnej zásady, v zmysle ktorej je kaţdý subjekt, ktorého práva sú porušené alebo ohrozené, oprávnený sa domáhať ochrany na orgáne ochrany práva. Ak je takéto subjektívne právo porušené alebo ohrozené, dotknutý subjekt má k dispozícii prostriedky právnej ochrany špecifikované v ďalších ustanoveniach.
2 antidiskriminačného zákona kaţdý sa môţe domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, ţe je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môţe sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodrţal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to moţné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Z ustanovenia § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona vyplýva, ţe ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodrţaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom zníţená dôstojnosť, spoločenská váţnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môţe sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závaţnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. V posudzovanom prípade pre posúdenie dôvodnosti uplatnenej ţaloby je predovšetkým ustanovenie § 9 antidiskriminačného zákona. V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 14 5 Cdo 257/2010
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky „má kaţdý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, ţe k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci pouţije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02, II. ÚS 249/04, II. ÚS 374/06).
čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Takouto zmluvou je aj Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, ktorý zakazuje segregáciu. Medzi takéto zmluvy o ľudských a základných právach patrí aj Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ktorý v čl. 11 ods. 1 posilňuje povinnosť pozitívneho záväzku štátu pri ochrane práva na súkromie tak, ţe zaväzuje štáty, zmluvné strany paktu, uznávať právo kaţdého jednotlivca na primeranú ţivotnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výţivu, šatstvo, byt a na neustále zlepšovanie ţivotných podmienok. Zmluvné štáty podniknú zodpovedajúce kroky, aby zabezpečili uskutočnenie tohto práva, uznávajúc pre dosiahnutie tohto cieľa zásadnú dôleţitosť medzinárodnej spolupráce, zaloţenej na slobodnom súhlase. Uvedené dokumenty patria medzi medzinárodné zmluvy, ktoré majú prednosť pred zákonmi a štáty sú na základe týchto zmlúv priamo povinné plniť povinnosti z nich vyplývajúce. Domáhať sa ochrany na všeobecnom súde je oprávnená kaţdá fyzická osoba a v zákonom ustanovených prípadoch i právnická osoba, ktorá sa domnieva, ţe v minulosti bola, či stále je diskriminovaná, teda dotknutá na svojich právach, právom chránených záujmoch či slobodách špecifikovaných v Ústave Slovenskej republiky, či v celom rade medzinárodných zmlúv a dohovorov garantujúcich jednotlivé čiastkové práva, v dôsledku nedodrţania zásady rovnakého zaobchádzania. Forma domáhania sa tejto ochrany je stanovená v normách občianskeho práva procesného, predovšetkým v Občianskom súdnom poriadku. Pôjde o ţalobu, návrh na začatie konania vo veci ochrany pred neoprávneným zásahom do práva na rovnaké zaobchádzanie v právnych vzťahoch. Konkrétne prostriedky ochrany, ktorých sa účastník môţe na súde voči osobe porušujúcej jeho právo na rovnaké 15 5 Cdo 257/2010 zaobchádzanie domáhať, sú stanovené demonštratívne, čo znamená, ţe okrem nich je moţné uplatniť i ďalšie prostriedky ochrany. Antidiskriminačný zákon uvádza tri konkrétne prostriedky ochrany. Tieto tri osobitné ţaloby sú:
účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, ţe predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní kaţdého dôkazu umoţní účastníkovi, 17 5 Cdo 257/2010 aby sa k nemu vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu povaţuje za významné. Procesnú moţnosť účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napríklad z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri vykonávaní ohliadky a pod.) musí súd vytvoriť účastníkovi uţ v rámci dokazovania (t.j. pred jeho skončením). Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, ţe konanie o dovolaní má prieskumnú povahu. Najvyšší súd v konaní o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku dokazovanie nevykonáva (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). O tom, ako v určitej veci prebiehalo konanie, si môţe urobiť obraz len zo spisu; konkrétne o priebehu pojednávania môţe usudzovať zo zápisnice o pojednávaní (§ 40 O.s.p.). Z obsahu zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa zo dňa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu 19 5 Cdo 257/2010 nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však I. o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd
konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods.1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.