2 písm. i) ZKR vo výške 622,70 Eur v konkurznom konaní sp. zn. 1K/48/2016 sa na základe právneho dôvodu a výšky považuje zistenú, II. výrokovou vetou rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške tejto rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
zákona o e-Governmente správcovi konkurznej podstaty do elektronickej schránky na doručovanie dňa 19. októbra 2018, uplatnil pohľadávku proti podstate
ustanovenia § 87 ods. 2 písm. l) zákona o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) vo výške 622,70 Eur, z titulu vyplatenia dávky garančného poistenia zamestnancovi úpadcu ako náhradu mzdy. Dávka garančného poistenia bola
461/2003 Z. z. v platnom znení vyplatená zamestnancovi k dátumu splatnosti
4 ZKR. Zároveň v zmysle § 87 ods. 7 ZKR požiadal o zaslanie oznámenia o uznaní právneho dôvodu a výšky pohľadávky proti podstate, vrátane poradia. Túto pohľadávku správca však neuznal. 3. Konajúci súd vec právne posúdil
1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), § 18 ods. 1, § 18 ods. 3, § 12 ods. 1, 2, § 103 ods. 1, 2, § 116 ods. 6, 7, § 234 ods. 3 zákona o sociálnom poistení
1, 2 písm. l/ ZKR a § 87 ods. 7 ZKR, § 87 ods. 8 ZKR, § 47 ods. 4 ZKR.
ustanovenia § 28 ZKR a druhou sú pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou a speňažovaním majetku a ďalšie v zákone uvedené pohľadávky, medzi nimi napríklad aj dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné a sociálne poistenie, ktoré sa uplatňujú u správcu v zmysle ustanovenia § 87 ZKR. Pre ich rozlišovanie je rozhodujúci deň vyhlásenia konkurzu.
ustanovenia § 116 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, keď žiadateľovi vyplatila doplatok len do výšky minimálnej mzdy, ako to vyplýva z prednesu žalobcu, pričom žiadne iné dávky z garančného poistenia menovanému už vyplatené byť nemôžu. Preto po vyhodnotení dokazovania konajúci súd dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu je nárokom proti podstate
2 písm. l) ZKR, a preto rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol
1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) v spojení s ustanovením § 262 ods. 2 C.s.p. 8. Na odvolanie žalovaného, Krajský súd v Prešove, ako odvolací súd, napadnutým rozsudkom zo dňa 8. apríla 2021, č. k. 3CoKR/10/2020-206 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil s tým, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 9. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd s poukazom na § 387 ods. 1, 2 a 3 C.s.p. uviedol, že po oboznámení sa s listinnými dôkazmi a so zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie, sa s vydaným rozhodnutím prvoinštančného súdu stotožnil v celom rozsahu. 10. S poukazom na ust. § 102 ods. 1, § 18 ods. 3, § 103 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení; § 87 ods. 1, § 87 ods. 2 písm. l), § 87 ods. 7 a 8, § 47 ods. 4 ZKR a po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu odvolací súd súhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že zákon výšku uspokojenia pohľadávky titulom vyplatenia dávky z garančného poistenia ako pohľadávky proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 písm.
ustanovenia § 116 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, keď žiadateľovi vyplatila doplatok len do výšky minimálnej mzdy, ako to vyplýva z prednesu žalobcu, pričom žiadne iné dávky z garančného poistenia menovanému už
odvolacieho súdu vyplatené byť nemôžu. 14. Odvolací súd poukázal na ust. § 87 ods. 2 písm.
ktorého sa tento stotožnil so zaradením pohľadávok vyplatených z garančného fondu medzi pohľadávky proti podstate s určením poradia v zmysle ust. § 87 ods. 2 písm. l/ ZKR v znení platného od 01.01.2012 s tým, že vznik pohľadávky sociálnej poisťovne voči zamestnávateľovi je daný momentom vyplatenia garančnej dávky. 15. K námietke, že plnením z garančného fondu sa nemení povaha pohľadávky zamestnanca, ale táto pohľadávka zaniká a na jeho miesto nastupuje postihový nárok Sociálnej poisťovne voči úpadcovi, ktorý ale nasleduje právny režim pohľadávky, za ktorú bolo plnené, pričom ZKR nerozlišuje medzi pohľadávkami, ktoré majú pôvod vo verejnom práve alebo súkromnom, odvolací súd uviedol, že samostatnosť právnych vzťahov, a to vznik vzťahu zamestnanca a úpadcu ako zamestnávateľa založeného pracovnou zmluvou a vznik samostatného povinného verejnoprávneho vzťahu medzi úpadcom ako zamestnávateľom a sociálnou poisťovňou, práve pre prípady, keď zamestnávateľ nebude plniť povinnosti voči zamestnancovi z dôvodu platobnej neschopnosti. Pri samostatnosti týchto právnych vzťahov pohľadávka proti podstate vznikla inému subjektu ako je zamestnanec úpadcu, keď nárok na mzdu a iné nároky súvisiace s pracovným pomerom a nárok na dávku garančného poistenia nie sú totožné nároky, nemožno ich zamieňať. V danom prípade,
odvolacieho súdu nejde už o pohľadávku zamestnanca, ale o pohľadávku sociálnej poisťovne, ktorá sa vyplatením dávok garančného fondu stáva veriteľom úpadcu
2 písm. l) ZKR. 16. Odvolací súd dodal, že ak
žalovaného v zmysle § 12 ods. 2 zákona č. 461/2001 Z. z. o sociálnom poistení vznikla zákonná povinnosť žalobcu plniť dňa
2 písm. l) ZKR. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.
ust. § 420 písm. f) C.s.p. spočívajú
dovolateľa v nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie, rozporu jeho výroku s odôvodnením v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu, ako aj nevyporiadaním sa na uvedené nadväzujúcou odvolacou námietkou zo strany odvolacieho súdu. 20. Prvoinštančný rozsudok, ktorým súd určil, že pohľadávka žalobcu je pohľadávkou proti podstate
ust. § 87 ods. 2 písm. i) ZKR, nemožno
dovolateľa považovať za správny a zákonný, z dôvodu zjavného rozporu výroku I. prvoinštančného rozsudku (§ 87 ods. 2 písm. i) ZKR) s právnym posúdením, ku ktorému dospel súd prvej inštancie v odôvodnení
2 písm. l) ZKR. Týmto
dovolateľa bez právneho dôvodu konajúci súd priznal údajnej pohľadávke žalobcu na peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu skoršie poradie uspokojenia
písm. i) a nie
písm. l), ako vyplýva z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku. Odvolací súd však rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keď sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením a s výslovne namietaným rozporom týkajúcim sa uvedeného ustanovenia § 87 ods. 2 písm. i) ZKR sa
dovolateľa vôbec nezaoberal. 21. Nesprávny postup súdu zakladajúci nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozsudku možno
dovolateľa identifikovať aj v ďalších nastolených právnych otázkach, vyriešenie ktorých bolo nevyhnutné pre účely náležitého právneho posúdenia veci, a s ktorými sa súdy oboch inštancií žiadnym spôsobom v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia nemali vysporiadať. Pri pohľade na odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nie je možné dospieť k záveru o konzistentnosti a presvedčivosti jeho záverov, ktoré sú
dovolateľa v priamom rozpore s predmetom konania a nereflektujú jeho odvolacie námietky. 22. Žalovaný zároveň za procesné pochybenie odvolacieho súdu považuje aj neprejednanie podaného odvolania v celom rozsahu a nepreskúmanie prvoinštančného rozsudku v zmysle všetkých ním uplatnených odvolacích dôvodov. Súd prvej inštancie a rovnako aj odvolací súd sa
dovolateľa vôbec nevysporiadali s jeho námietkou ohľadom nesplnenia zákonných predpokladov pre vyplatenie dávky garančného poistenia zo strany žalobcu, resp. zo strany sociálnej poisťovne. Nesplnenie zákonných predpokladov pre vyplatenie dávky garančného poistenia zo strany žalobcu predstavuje zároveň
dovolateľa aj nedostatočné zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie. V danom prípade
žalovaného neboli kumulatívne splnené predpoklady vyžadované zákonom o sociálnom poistení pre vyplatenie dávky garančného poistenia v zmysle ustanovenia § 116 ods. 6 a ustanovenia § 116 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, keďže neboli splnené ani zákonné predpoklady na vyplatenie samotného preddavku na dávku garančného poistenia zo strany sociálnej poisťovne (t.j. preddavku), ktoré doplateniu dávky predchádzalo. Samotné rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní nároku na dávku garančného poistenia P.. N. č. 157/2018-PP-DGP zo dňa 2. októbra 2018 a rovnako, ako rozhodnutie o priznaní Preddavku dávky garančného poistenia P.. N. č. 89/2017-PP-DGP zo dňa 10. októbra 2017, boli
žalovaného vydané v priamom rozpore so zákonom o sociálnom poistení. Ak sa totiž jedná o pohľadávku, ktorá vznikla v rozpore so zákonom o sociálnom poistení, nemôže napĺňať ani charakter pohľadávky proti podstate
ZKR. 23. Opakovane žalovaný uviedol, že Sociálna poisťovňa neoprávnene priznala a následne aj vyplatila P.. N. dávku garančného poistenia (najskôr preddavok a následne doplatok dávky), bez preukázania existencie neuspokojeného pracovnoprávneho nároku P.. N., čo je jeden zo základných predpokladov priznania a vyplatenia dávky garančného poistenia. Nakoľko neexistoval právny dôvod na priznanie a vyplatenie dávky garančného poistenia, nemohol
žalovaného existovať ani právny dôvod uplatnenej pohľadávky proti podstate. Žalovaný dodal, že nesprávny úradný postup sociálnej poisťovne, ktorým konala v rozpore so zákonom o sociálnom poistení a vyplatila nároky osobe, ktorá ani nepreukázala oprávnenie na priznanie a vyplatenie takéhoto nároku, v konečnom dôsledku nemôže byť na ťarchu veriteľov úpadcu.
ust. § 87 ods. 2 písm. i) ZKR.
ktorého „Nevyhnutným predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (ak nedôjde k mimosúdnej dohode) právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru“. Totožne uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
dovolateľa zrejmé, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, existencie právneho dôvodu vzniku pohľadávky proti podstate, a to existencie neuspokojeného pracovnoprávneho nároku P.. N., za ktorý mohla byť sociálnou poisťovňou poskytnutá dávka garančného poistenia, pri ktorej riešení sa však odvolací súd odklonil od vyššie označenej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.
2 písm. b/ C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalovaného je sčasti dôvodný. 33. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku. 34.
ustanovenia § 419 C.s.p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže dovolacie konanie uskutočniť, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. 35.
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak:
C.s.p., rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C.s.p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C.s.p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C.s.p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. 37. Dovolací súd však nie je vymedzením prípustnosti viazaný a skúma ju sám, nakoľko nemôže byť viazaný tým, o ktorý prípad právnej otázky
1 C.s.p. oprel dovolateľ prípustnosť dovolania (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020). 38.
C.s.p., dovolateľ musí v dovolaní popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). 39.
1 C.s.p., dovolanie prípustné
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2). 40.
1 C.s.p., dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (ods. 2). 41. Predmetom dovolacieho prieskumu je napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým rozhodnutím bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený. Z tohto dôvodu je dovolanie voči napadnutému rozhodnutiu prípustné
C.s.p., pretože ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie v danom procesnom štádiu končí. 42. Prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. je
názoru dovolateľa daná tým, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, a to pre rozpor výroku rozhodnutia okresného súdu s jeho odôvodnením, resp. pre nevysporiadanie sa so žalovaným vznesenou odvolacou námietkou v tomto smere zo strany odvolacieho súdu, čím je
dovolateľa potrebné považovať rozhodnutia konajúcich súdov za arbitrárne a ústavne nekonformné. V tejto súvislosti dovolateľ vyjadril svoj nesúhlas s takým zistením, ktorým konajúce súdy mali ním popieranú pohľadávku za zistenú, a to bez patričného rozhodnutia, ktorým by sa pohľadávka žalobcu deklarovala, keďže príslušné rozhodnutia sociálnej poisťovne, nepovažuje žalovaný za zákonné. Za nosnú dovolaciu námietku však považuje žalovaný tú, že odvolací súd napadnutým rozhodnutím ako vecne správne potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, hoci toto
výroku I. vychádza z ustanovenia § 87 ods. 2 písm. i) ZKR, čím je v zjavnom rozpore s právnym posúdením, ku ktorému dospel súd prvej inštancie v odôvodnení
2 písm. l) ZKR. Týmto
dovolateľa bez právneho dôvodu konajúci súd priznal údajnej pohľadávke žalobcu na peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu skoršie poradie uspokojenia
písm. i) a nie
písm. l), ako vyplýva z odôvodnenia prvoinštančného rozsudku.
žalovaného neexistoval právny dôvod na priznanie a vyplatenie dávky garančného poistenia, čo sa premieta k neexistencii právneho dôvodu uplatnenej pohľadávky proti podstate vzhľadom na nesprávny úradný postup sociálnej poisťovne, dovolací súd nepovažoval za opodstatnené, pretože tieto námietky sú obsahovo totožné s tým, čo žalovaný uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolacom konaní a s týmito námietkami sa náležitým a presvedčivým spôsobom vysporiadal už súd prvej inštancie, resp. odvolací súd. 46. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uviedli, že je rozdiel medzi záväzkom zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi mzdu a povinnosťou sociálnej poisťovne vyplatiť dávku garančného poistenia. Nárok na mzdu a nárok na dávku garančného poistenia nie sú totožné nároky, nemožno ich zamieňať. Sociálna poisťovňa neuhrádza za platobne neschopného zamestnávateľa mzdu (náhradu mzdy), ale vypláca dávku garančného poistenia, ktorej výška nemusí zodpovedať nároku zamestnanca na mzdu, ktorú by mu mal zamestnávateľ v skutočnosti vyplatiť. Sociálna poisťovňa ako poskytovateľ dávky z garančného fondu nie je veriteľom úpadcu, t.j. zamestnávateľa v platobnej neschopnosti z dôvodu existencie mzdových nárokov, ale je veriteľom z dôvodu výplaty dávok z garančného fondu. Je pritom potrebné zohľadniť, že nároky na mzdu, ktoré vychádzajú z predpisov súkromného práva ako pracovnoprávne nároky, a ktorých uspokojenie po vyhlásení konkurzu priamo rieši ustanovenie § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, sa musia oddeliť od nárokov na dávky garančného poistenia. Takéto závery odvolací súd podporil aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/73/2016,
ktorého sa aj tento stotožnil so zaradením pohľadávok vyplatených z garančného fondu medzi pohľadávky proti podstate s určením poradia v zmysle ust. § 87 ods. 2 písm. l) ZKR. Dovolací súd konštatuje, že takéto zistenia zodpovedajú aj obsahu spisového materiálu a samotná skutočnosť, že sa dovolateľ nestotožňuje s právnym názorom všeobecného súdu, nemôže viesť k záveru o zmätočnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. 47. Dovolací súd však z výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, zisťuje, že týmto výrokom súd pohľadávku žalobcu, prihlásenú ako pohľadávku proti podstate
2 písm. i) ZKR vo výške 622,70 Eur v konkurznom konaní sp. zn. 1K/48/2016 na základe právneho dôvodu a výšky, považuje za zistenú. Takýto výrok však skutočne tak, ako to uvádza aj dovolateľ, nezodpovedá odôvodneniu rozhodnutí konajúcich súdov, ktoré sú založené na prihlásení pohľadávky proti podstate
2 písm. l) ZKR (a to v zmysle žalobného návrhu žalobcu - pozn. dovolacieho súdu).
relevantnej právnej normy na jednej strane a práva na právnu istotu založenú síce (objektívne) nesprávne prejaveným, ale predsa právoplatným súdnym rozhodnutím, je okrem iného aj ustanovenie § 164 OSP. Toto ustanovenie umožňuje súdu, ktorý rozhodnutie vydal, opraviť v ňom aj bez návrhu „chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti“. Za zrejmú nesprávnosť v zmysle § 164 OSP tak treba považovať rozpor medzi obsahom verejnomocenskej autoritatívnej vôle, ktorú súd svojím rozhodnutím v okamihu jeho vyhlásenia (vydania) prejaviť chcel a ktorej obsah je z dôvodov rozhodnutia bezpečne poznateľný, a obsahom samotného rozhodnutia ako prejavom tejto verejnomocenskej (autoritatívnej) vôle. Musí ísť o chybu súdu, nie účastníkov konania (súd preto nemôže postupom
OSP odstraňovať nedostatky podaní účastníkov, ktoré zapríčinili nesprávnosť rozsudku; porov. aj 3 M Cdo 21/2008). Z ustanovenia § 204 ods. 1 OSP jednoznačne vyplýva, že oprava sa môže týkať aj výroku rozhodnutia. V zhode s tým judikatúra všeobecných súdov (10 M Obdo V 11/2010), ako aj ústavného súdu (I. ÚS 206/2013) uznala ako zrejmú nesprávnosť rozhodnutia nesprávny výrok o zrušení prvostupňového rozhodnutia a akceptovala jeho opravu na výrok o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, keď takýto výrok bol jednoznačne krytý odôvodnením príslušného súdneho rozhodnutia. 49. Záver vyššie citovaného nálezu ústavného súdu ohľadom definície tzv. „zrejmého omylu“ je plne aplikovateľný aj na prejednávaný prípad, nakoľko „len navonok prejavená vôľa je spoznateľná účastníkom konania a títo sa oboznamujú a vychádzajú predovšetkým z prejavenej verejnomocenskej vôle, pričom zároveň môžu predpokladať, že tento prejav vyjadruje skutočnú vôľu orgánu, ktorý ho vydal. Pretože skutočná vôľa vytvorená v internom fóre sudcu alebo zamestnanca súdu zostáva účastníkom nepoznateľná, zodpovedá aj požiadavke právnej istoty a z nej vyplývajúcej požiadavke zásadnej nezmeniteľnosti (právoplatných) súdnych rozhodnutí, aby nebolo možné raz prejavenú vôľu kedykoľvek dodatočne meniť s odôvodnením, že nezodpovedá tej skutočnej, interne vytvorenej vôli (II. ÚS 576/2013)“. Princíp právnej istoty založenej právoplatnými súdnymi rozhodnutiami vyplýva
judikatúry ústavného súdu tiež z čl. 46 ods. 1 ústavy (porov. naposledy napr. II. ÚS 591/2012). 50. Dovolací súd konštatuje, že v prejednávanom prípade nastala taká procesná situácia, kedy I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie následne potvrdený súdom odvolacím, nekorešponduje s odôvodnením rozhodnutí konajúcich súdov. Hoci tieto vo svojich rozhodnutiach uviedli, že pôvodný žalobca Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, sa domáhal určenia právneho dôvodu a výšky popretých pohľadávok proti podstate
ustanovenia § 87 ods. 2 písm. l) ZKR vo výške 622,70 Eur, z titulu vyplatenia dávky garančného poistenia zamestnancovi úpadcu ako náhradu mzdy, ktorý žalobný nárok presvedčivo a dostatočne vo svojich rozhodnutiach súdy preskúmali a o ktorom následne rozhodli, avšak s nekorešpondujúcim výrokom založeným na pohľadávke proti podstate
ustanovenia § 87 ods. 2 písm.
ustanovenia § 87 ods. 2 písm.
ustanovenia § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, čomu zodpovedá obsah celého spisového materiálu a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Takémuto odôvodneniu rozsudku súdu prvej inštancie, resp. záveru však nezodpovedá I. výrok jeho rozsudku, ktorý samozrejme nezodpovedá ani samotnému petitu žaloby. Zo všetkých už uvedených dôvodov je
názoru dovolacieho súdu bez akýchkoľvek pochybností, že takto formulovaný I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol v celosti potvrdený aj odvolacím súdom, je výsledkom „zrejmej chyby súdu“, ktorá mohla vzniknúť pri koncipovaní rozhodnutia, a to aj vizuálnou podobnosťou písmena „i“ s písmenom „l“.
ust. § 87 ods. 2 písm.
1 C.s.p., sa rozumie otázka hmotnoprávna, ktorá sa odvíja od interpretácie napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine - ako aj otázka procesnoprávna, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení. Zároveň právnu otázku (od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu) je potrebné koncipovať jednak spôsobom uvedeným v ustanovení § 432 ods. 2 C.s.p., no zároveň aj dostatočne všeobecným spôsobom tak, aby vôbec bolo možné konštatovať, že vo vzťahu ku konkrétnej otázke skutočne existuje, alebo neexistuje ustálená/rozdielna rozhodovacia prax dovolacieho súdu. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15. apríla 2020, sp. zn. III. ÚS 123/2020,
ktorého už zo samotného znenia § 421 C.s.p. je možné vyvodiť, že vzhľadom na skutočnosť, že od vymedzenia právnej otázky sa odvíja dovolací prieskum, a to v rozsahu, či sa od nej odvolací súd v rámci jej vyriešenia odklonil, riešil ju rozdielne alebo ju ešte neriešil, je pri jej formulácii nevyhnutný predpoklad jej „zovšeobecnenia“. 56. Dovolací súd preskúmaním dovolania konštatuje, že v ňom absentuje jednoznačné vymedzenie právnej otázky, ktorú odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie) nesprávne právne posúdil. Túto však
názoru dovolacieho súdu je možné vyvodiť z obsahu podaného dovolania (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 51/2020) s dopadom na jej zovšeobecnenie (III. ÚS 123/2020), a to vzhľadom na obsah spisu a dovolateľom prezentovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. 57. Dovolací súd z obsahu podaného dovolania konštatuje, že žalovaný v podanom dovolaní, dovolací dôvod
1 písm. a/ C.s.p. vzhliadol nesprávnym právnym posúdením, ktoré spočíva v tom, že „nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je s istotou jasné, či skutočne išlo o neplatné skončenie pracovného pomeru. Takýto nárok nemožno prisúdiť, kým nie je právoplatným rozhodnutím určené, že právny úkon, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, je neplatný“. Z uvedeného je
dovolateľa zrejmé, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky „existencie právneho dôvodu vzniku pohľadávky proti podstate, a to existencie neuspokojeného pracovnoprávneho nároku P. N., za ktorý mohla byť sociálnou poisťovňou poskytnutá dávka garančného poistenia“, pri ktorej riešení sa mal
žalovaného odvolací súd odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Dovolateľ zároveň dodal, že v čase podania žiadosti o dávku garančného poistenia zo dňa 4. septembra 2017 P.. M. N. preukázal, že je s úpadcom - ako bývalým zamestnávateľom v súdnom spore pre obidva spôsoby skončenia pracovného pomeru (výpoveď a okamžité skončenie pracovného pomeru). Týmto konajúce súdy
dovolateľa založili svoje rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení existencie pohľadávky proti podstate žalobcu, ktorá mala v intenciách ich posúdenia vzniknúť vo výške vyplatenej sumy dávky garančného poistenia za neuspokojené pracovnoprávne nároky P.. M. N. vo výške 622,70 Eur a tak napĺňať charakter pohľadávky proti podstate
ust. § 87 ods. 2 písm. i) ZKR (dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že takáto dovolateľova sumarizácia vyvoláva dojem účelovosti, nakoľko zrejmá nesprávnosť pri uvedení iného písmena správneho zákonného ustanovenia vo výroku rozhodnutia, ako je tomu v odôvodnení, je skutočne nespochybniteľná).
ktorého zamestnávateľ je na účely tohto zákona platobne neschopný, ak bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu s tým, že deň vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa je deň doručenia návrhu na vyhlásenie konkurzu príslušnému súdu. Zároveň
3 zákona o sociálnom poistení po vyplatení dávky garančného poistenia sa zamestnávateľ stáva dlžníkom sociálnej poisťovne a sociálna poisťovňa sa stáva veriteľom dlžníka.
ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. nie je prípustné, pretože dovolateľom vymedzená právna otázka vyvodená z obsahu podaného dovolania ohľadom spochybnenej existencie pohľadávky žalobcu bez právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru, sa v žiadnom smere nedotýka právneho posúdenia vykonaného oboma súdmi nižších inštancií, ktoré vec právne správne posudzovali v zmysle povinnosti Sociálnej poisťovne vyplatiť dávku garančného poistenia v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa, resp. úpadcu. 63. Nakoľko však zrejmou nesprávnosťou I. výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie sa pohľadávka proti podstate opiera o ustanovenie § 87 ods. 2 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.