čl. 2 bod 4 tejto zmluvy, A. udelila navrhovateľovi poverenie na zastupovanie svojich práv pri rokovaniach o licenčných zmluvách so slovenskými káblovými prevádzkovateľmi. Táto zmluva teda neustanovuje právo navrhovateľa zastupovať A. ako nositeľa práv výrobcu zvukovo-obrazových záznamov,
obsahu sa zmluva týka odmien, na ktoré vzniká v súvislosti s retransmisiou právo výrobcom audiovizuálnych diel. Ani z predložených zmlúv o zastúpení práv výrobcov zvukovo- obrazových záznamov súd nezistil, že by ich obsahom bolo poverenie pre navrhovateľa na zastupovanie uvedených subjektov ako nositeľov práv výrobcov zvukovo-obrazových záznamov pri výkone ich práv
1 autorského zákona. Táto skutočnosť nevyplýva ani z čl. 1 bod 1 písm. c/ zmlúv,
ktorého mal navrhovateľ právo vybrať a rozdeľovať odmeny za šírenie diel prostredníctvom káblovej retransmisie. Predmetom všetkých týchto zmlúv sú diela, nie zvukovo-obrazové záznamy. V tejto súvislosti mal súd za to, že práva výrobcov zvukovo-obrazových záznamov nie sú totožné s právami autorov a iných nositeľov práv k audiovizuálnym dielam, pretože kým k audiovizuálnemu dielu sa viažu práva osobnostné a majetkové, k zvukovo-obrazovému záznamu vznikajú jeho výrobcovi len majetkové práva. Aj v prípade, že autor audiovizuálneho diela je zároveň výrobcom zvukovo-obrazových záznamov, musí byť táto skutočnosť jasne špecifikovaná v zmluve o zastúpení, na základe ktorej je takýto subjekt zastúpený ako výrobca zvukovoobrazového záznamu. Uviedol, že navrhovateľ môže vykonávať dobrovoľnú kolektívnu správu jedine v tom rozsahu, ktorý vyplýva zo zmlúv, tieto nie je možné vykladať extenzívne a pripisovať im taký obsah, ktorý z nich nevyplýva. Ani čestné vyhlásenie riaditeľa A. zo dňa 26. februára 2007, ktorým splnomocnenie udelené navrhovateľovi v zmluve o spolupráci spresnil, nie je možné použiť, pretože je v rozpore s rozsahom práv vymedzeným zmluve, podobne ako čestné vyhlásenie z 25. apríla 2008. Zároveň poukázal na to, že navrhovateľ tiež nepreukázal, že uvedené subjekty sú skutočne výrobcami zvukovo- obrazových záznamov. Súd vyhovel protinávrhu odporcu a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi sumu 5 547,12 €, ktorá predstavovala bezdôvodné obohatenie navrhovateľa
Občianskeho zákonníka titulom bezdôvodne uhradených faktúr odporcom navrhovateľovi v priebehu súdneho konania. O trovách konania rozhodol
1 O.s.p. 3 5 Cdo 114/2012 Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľa uznesením z
autorského zákona, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Ani toto ustanovenie, ani dôvodová správa k nemu nerozlišuje medzi povinnou kolektívnou správou a dobrovoľnou kolektívnou správou, t.j. správou zmluvnou. Z uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ zákonodarca v tomto ustanovení kolektívnu správu ako takú nerozlíšil a jej charakter subsumoval iba pod ustanovenie § 80 autorského zákona (podmienky udelenia oprávnenia na výkon kolektívnej správy), je dôkazné bremeno na používateľovi – v danom prípade odporcovi, aby preukázal, že nositeľ práv, t.j. výrobca zvukovo-obrazových záznamov výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv – t.j. práv výrobcu, za ktoré mu patrí primeraná odmena. Inak je povinný za použitie predmetu ochrany, t.j. zvukovo- obrazových záznamov, organizácii kolektívnej správy – t.j. v danej veci navrhovateľovi, ako právnickej osobe, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore, t.j. zvukovo-obrazových záznamov, zaplatiť primeranú odmenu, t.j. odmenu, ktorej sa v danej veci domáha navrhovateľ prostredníctvom návrhu. Navrhovateľ v danej veci preukazoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu oprávnením Ministerstva kultúry SR pôvodne pod č. 1/2001 zo 14. septembra 2001, právoplatného ku dňu 1. októbra 2001, pod č.k. MK 1403/2001-1,
ktorého mal ako držiteľ právo vykonávať kolektívnu správu ešte
pôvodného autorského zákona č. 283/1997 Z.z, okrem iného, aj v odbore šírenia zvukovo-obrazových záznamov prostredníctvom káblovej retransmisie, a to v oblasti práv výrobcov zvukovo-obrazových záznamov (t.j. filmov). V súvislosti s novelizáciou autorského zákona, zákonom č. 618/2003 Z.z., došlo k zmene rozhodnutia o výkone kolektívnej správy majetkových práv výrobcov zvukovo-obrazových záznamov pre navrhovateľa a Ministerstvo 4 5 Cdo 114/2012 kultúry SR vydalo navrhovateľovi oprávnenie č. 5/2004 dňa
autorského zákona v odbore okrem iného aj pod b/ v káblovej retransmisii zvukovo- obrazového záznamu, a to na základe a v rozsahu uzatvorených zmlúv s výrobcami zvukovo- obrazových záznamov a s inými nositeľmi práv k zvukovo-obrazovým záznamom. Oprávnenie bolo vydané na neurčitý čas. Z uvedeného oprávnenia č. 5/2004 v súlade s ustanovením § 84 autorského zákona účinného do
článku 13 obidve strany sa dohodli na použiteľnom práve, pričom každá zo strán sa podriadila jurisdikcii príslušného štátu
toho, v ktorom štáte mala byť vznesená žaloba. Z obsahu tejto zmluvy teda vyplýva, že obidve asociácie sa dohodli na zastúpení nositeľov práv navrhovateľom na Slovensku aj pri vymáhaní oprávnených platieb a odmien pre nositeľov práv pri retransmisii. K takémuto záveru dospel odvolací súd extenzívnym výkladom s použitím § 35 ods. 2 Občianskeho zákona,
ktorého právne úkony je potrebné vykladať nielen
ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež
vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Vôľa obidvoch strán pri uzatvorení zmluvy o spolupráci smerovala k spoločnému postupu v rámci uplatňovania práv nositeľov práv 5 5 Cdo 114/2012 k audiovizuálnym dielam – filmovým dielam, voči káblovým prevádzkovateľom v Slovenskej republike. Na základe uvedenej zmluvy je
názoru odvolacieho súdu navrhovateľ aktívne vecne legitimovaný v spore. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že v tomto smere navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, nebol jeho právny záver správny, pretože nemá oporu v zistenom skutkovom stave. Odvolací súd si osvojil názor tvorcu autorského zákona, z ktorého extenzívne vyvodil, že navrhovateľ, ako kolektívny správca majetkových práv výrobcov zvukovo-obrazových záznamov a iných nositeľov práv
1 a 2 autorského zákona k zvukovo-obrazovým záznamom má oprávnenie k ich zastúpeniu, ako nositeľov práv pri prenose káblovej retransmisie zvukovo-obrazového záznamu v rozsahu uzavretých zmlúv s týmito výrobcami, a teda je v spore aktívne vecne legitimovaný. Dospel teda k záveru, že základ nároku navrhovateľa je daný, vyplýva z ustanovenia § 81 ods. 3 a § 67 ods. 1, 2 autorského zákona a prvostupňový súd tým, že návrh navrhovateľa zamietol, rozhodol vecne nesprávne a preto jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na to, že rozhodnutie o protinávrhu odporcu je závislé od rozhodnutia o návrhu navrhovateľa, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa aj v tejto časti. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie odporca, ktorý navrhol napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. a § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že odvolací súd nepostupoval správne, keď rozsudok prvostupňového súdu namiesto jeho zmeny zrušil, hoci na jeho zrušenie neboli splnené podmienky
1 písm. h/ O.s.p., a tým mu odňal možnosť realizovať procesné právo – podať dovolanie
1 O.s.p. Taktiež namietal nepreskúmateľnosť uznesenia odvolacieho súdu a nevysporiadanie sa s jeho argumentmi a rozhodnutiami vydanými v obdobných prípadoch, založenými odporcom do súdneho spisu.
názoru dovolateľa odvolací súd účelovo vyhľadával iba argumenty svedčiace v prospech navrhovateľa, s tým, že na ním namietané námietky nijako nereagoval. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci. Navrhovateľ navrhol dovolanie odporcu ako neprípustné odmietnuť a zaviazať ho k náhrade trov dovolacieho konania v sume 238,22 €. 6 5 Cdo 114/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súdu rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo 7 5 Cdo 114/2012 uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená. So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a odporcovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. 8 5 Cdo 114/2012 Odňatie možnosti konať pred súdom odporca vyvodzuje z toho, že odvolací súd nepostupoval správne, keď rozsudok prvostupňového súdu namiesto jeho zmeny zrušil, hoci na jeho zrušenie neboli splnené podmienky
1 písm. h/ O.s.p., a tým mu odňal možnosť realizovať procesné právo – podať dovolanie
1 O.s.p. Dovolací súd uvádza, že Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. dáva odvolaciemu súdu oprávnenie rozhodnutie zrušiť, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil a v dôsledku toho nedostatočne zistil skutkový stav veci. V posudzovanom prípade je nepochybné, že prvostupňový súd, riadiac sa nesprávnym právnym názorom, vôbec nezisťoval rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa rozsahu návrhom uplatneného nároku a na opodstatnenosť výšky nároku nevykonal žiadne dôkazy. V súvislosti s rozsahom uplatneného nároku teda nedostatočne zistil skutkový stav veci. Dovolateľ preto neoprávnene vytýka odvolaciemu súdu, že postupoval v rozpore s ustanovením § 221 O.s.p., keď rozsudok prvostupňového súdu zrušil. Občiansky súdny poriadok nezakazuje odvolaciemu súdu v zrušujúcom uznesení vysloviť právny názor na vec odlišný od právneho názoru súdu prvého stupňa. Práve naopak, takúto situáciu vo viacerých ustanoveniach predpokladá (§ 226 O.s.p.). V ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa dovolateľ bude môcť realizovať procesné práva, akým je právo navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadrovať sa k právnej stránke veci a pod. Napokon, neobstojí ani tvrdenie dovolateľa, že odvolací súd mu zrušením rozsudku súdu prvého stupňa, namiesto jeho zmeny, znemožnil preskúmať správnosť právneho názoru odvolacieho súdu v dovolacom konaní. Predovšetkým treba uviesť, že odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje jeho zmena, a naopak (§ 212 ods. 4 O.s.p.). Je preto vecou súdu (a nie účastníka konania), akú formu rozhodnutia odvolací súd v konkrétnom prípade zvolí. Ak teda odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zruší, hoci sa navrhuje jeho zmena a v zrušujúcom uznesení vysloví právny názor na vec, nejde o postup, ktorý by bol v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a v dôsledku ktorého by bol účastník vylúčený z realizácie procesných práv, včítane práva preskúmať vecnú správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom konaní. 9 5 Cdo 114/2012 Dovolateľ preto neopodstatnene namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu a z nej plynúceho porušenia práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces.
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu 10 5 Cdo 114/2012 (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý 11 5 Cdo 114/2012 je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
predstáv odporcu. Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti
O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis 12 5 Cdo 114/2012 alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania odporcu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporcu ako neprípustné
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal navrhovateľovi náhradu, ktorá spočíva v odmene advokátky za jeden úkon právnej služby, ktorý poskytla navrhovateľovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu z 15. mája 2012 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Základnú sadzbu tarifnej odmeny určil
1, § 13 ods. 4 tejto vyhlášky vo výške 190,89 € (hodnota sporu 5 547,12 €), čo s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu vo výške 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a DPH vo výške 39,70 € (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 238,22 €. 13 5 Cdo 114/2012 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 5. júna 2012 JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.