← Slovensko

o určenie, že výhybky sú súčasťou železničnej vlečky vo vlastníctve žalobcu

Najvyšší súd 2 Cdo 168/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci ţalobcu : F. K., zastúpený JUDr. M. V., advokátom v B., proti ţalovanému : Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Nám. Slobody č. 6, Bratislava, o určenie, že výhybky sú súčasťou železničnej vlečky vo vlastníctve žalobcu, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 14 C 112/2002, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z

  1. marca 2011 sp.zn. 9 Co 21/2011 t a k t o : Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove z
  2. marca 2011 sp.zn. 9 Co 21/2011 a rozsudok Okresného súdu Prešov z
  3. decembra 2008 č.k. 14 C 112/2002- 395 a vec vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Prešov rozsudkom (v poradí druhým) z
  4. decembra 2008 č.k. 14 C 112/2002-395 zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal určenia, ţe výhybka č. 8, ktorou odbočuje vlečková spojovacia koľaj č. 101/b zo staničnej dopravnej koľaje č. 2 v ţelezničnej stanici Š., ako aj výhybka č. 2, ktorou odbočuje vlečková spojovacia koľaj č. 101a zo staničnej dopravnej koľaje č. 2/a v ţelezničnej stanici Š., sú súčasťou ţelezničnej vlečky vo vlastníctve ţalobcu F. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe v predmetnej veci vychádzal z ustanovenia § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom mal za to, ţe vzhľadom na charakter celoštátnej dráhy (hlavnej dráhy) a vlečky (odbočnej dráhy) je nepochybné, ţe vlečka, ktorá je nesporne vo vlastníctve ţalobcu nemôţe fungovať bez výhybky, lebo jej oddelením od vlečky by sa vlečka nepochybne znehodnotila. Z uvedeného vyvodil, ţe výhybka je súčasťou vlečky. Uvedené vyplýva aj zo záznamu o odovzdaní a prevzatí vydraţeného majetku zo dňa 29.5.1996 kde je uvedené, ţe týmto dňom bol odovzdaný vydraţený majetok, v rámci ktorého sú konkrétne uvedené aj výhybky č. 8 a 2 2 Cdo 168/2011 č.
  5. Poukázal na to, ţe zápisnica o draţbe zo dňa 26.4.1996 uvádza, ţe vydraţené boli okrem iného „kompletné koľaje“, pričom tento pojem nebol bliţšie špecifikovaný v prílohách tejto zápisnice (zo dňa 13.5.1996, resp. 29.5.1996), ale aţ v spomínanom zázname o odovzdaní vydraţeného majetku. Táto skutočnosť podporne vyplýva napr. aj zo zmluvy zo styku dráh medzi ţalovaným 1/ a ţalobcom zo dňa 12.12.2007 kde je uvedené, ţe výhybky č. 8 a č. 2 sú vo vlastníctve vlečkára, t.j. ţalobcu, pričom uţ z vlečkovej zmluvy zo dňa 11.8.1996 vyplýva, ţe Ţeleznice SR prenajímajú vlečkárovi k dočasnému uţívaniu pozemkové plochy, ktoré sú nevyhnutné pre odbočenie vlečky, resp. ţe na náklady vlečkára zabezpečujú údrţbu a obnovu odbočných výhybiek č. 8 a č. 2 vloţených do koľají ŢSR, čo taktieţ svedčí o vlastníctve ţalobcu, pričom pokiaľ je tu uvedené, ţe výhybky boli vloţené do koľají Ţelezníc SR (aj z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, ţe sporné výhybky sa stali súčasťou dopravných koľají), tak má za to, ţe z tohto pojmového označenia nemoţno odvodiť záver, ţe výhybka je súčasťou celoštátnej dráhy, hlavne s ohľadom na ustanovenie § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Doplnením dokazovania jednak odvolacím ako aj prvostupňovým súdom odborným vyjadrením J. D. nedošlo k zmene skutkového stavu, ale iba k potvrdeniu tvrdení ţalobcu ohľadom hospodárskeho významu výhybiek pre vlečku, resp. celoštátnu dráhu. Pri nezmenenom skutkovom stave je právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, ţe sporné výhybky č. 2 a č. 8 sú súčasťou staničných dopravných koľají č. 2 a č. 2a ţelezničnej stanice Š. záväzný aj pre rozhodnutie súdu prvého stupňa. Vzhľadom na túto skutočnosť preto ani podrobne nehodnotil dokazovanie, ktoré bolo vykonané do vrátenia spisu odvolacím súdom, hoci sa plne stotoţňuje so závermi a odôvodnením rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.6.2006 sp.zn. 6 Co 4/2006 a zaoberal sa hlavne skutočnosťou, či došlo k takej zmene skutkového stavu, ktorá by ho oprávňovala k tomu, ţe by nebol viazaný rozhodnutiami nadriadených súdov. Avšak k takejto situácii nedošlo, preto ţalobu zamietol. Dospel k záveru, ţe na prejednávanú vec nie je moţné aplikovať ustanovenie § 10 ods. 3 písm.a/ a e/ zákona č. 92/1991 Zb., keďţe v čase uskutočnenia draţby, t.j. ku dňu 26.4.1996 citovaná úprava neobsahovala terajšie ustanovenia o zákaze privatizácie. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z
  6. marca 2011 č.k. 9 Co 21/2011-471 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti vo veci samej, ktorou bola ţaloba zamietnutá, vo výroku o náhrade trov vo vzťahu medzi ţalobcom a ţalovaným 2/ ako aj vo výroku o náhrade trov štátu s tým, ţe povinnosti ţalobcu nahradiť 3 2 Cdo 168/2011 štátu 2 409,-- Sk zodpovedá suma 79,96 €. Pripustil voči tomuto rozsudku dovolanie. Nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, ţe prvostupňový súd spoločne s odvolacím súdom vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie, pričom z tohto dokazovania prvostupňový súd vyvodil správny skutkový záver. Právny záver preskúmaného rozsudku vychádza z právneho názoru dovolacieho súdu, ktorým je viazaný tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd. V súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku č.k. 2 Cdo 264/2006, 2 Cdo 265/2006-299 zo dňa
  7. novembra 2007 konštatoval, ţe výhybka je zariadenie na presmerovanie ţelezničného dopravného prostriedku na inú koľaj, je súčasťou koľaje, jednak z terminologického vyjadrenia úzko spojeného s hospodárskym určením a funkčnosťou veci. Výhybka ako súčasť veci je len súčiastkou, ktorá bez hlavnej veci nemá ţiadne účelové a funkčné určenie, teda sama osebe nemá úţitkovú hodnotu. Uviedol, ţe z predmetu sporu jednoznačne vyplýva záver, ţe je potrebné vyriešiť otázku, či výhybky, ktorých vlastníctva sa domáha ţalobca, sú súčasťou celoštátnej dráhy, alebo súčasťou vlečky. Na základe stavebného povolenia z
  8. marca 1973 vydaného Československými štátnymi dráhami, Východná dráha, Správa dráhy v Bratislave, kolaudačného rozhodnutia o odovzdaní a prevzatí dokončenia stavby z 8.5.1974 ako aj rozhodnutia o uvedení do prevádzky z 25.3.1975 boli sporné výhybky č. 8 a č. 2 vloţené do staničnej dopravnej koľaje č. 2 v ţelezničnej stanici Š. a do staničnej dopravnej koľaje č. 2a ţelezničnej stanice Š. Stali sa súčasťou dopravných koľají č. 2 a č. 2a v ţelezničnej stanici Š.. Ako súčasť koľajenia sú spôsobilé byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Nemoţno ich preto nadobudnúť, či scudziť bez veci hlavnej. Takáto súčasť veci nemôţe byť opodstatnene ţalovaná na súde ţalobou na určenie vlastníckeho práva k nej. Na súde môţe byť úspešne podaná len ţaloba na určenie, ţe konkrétne označená poloţka tvorí súčasť veci hlavnej, a ako taká je vo vlastníctve konkrétneho subjektu. Vlastníctvo súčasti nadobúda vlastník veci a to aj vtedy, keď náklady na zabudovanie, či obstaranie tejto súčasti veci vynaloţila iná osoba. Právny reţim vlastníctva sa riadi príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nie vyhláškami ministerstva dopravy, resp. vlečkárskymi zmluvami. Ţalobca odvodzuje svoje vlastnícke právo k výhybkám na základe „záznamu o prevzatí veci“, (nie zápisnicou o draţbe), pričom vlastníctvo sa môţe nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, zo zákona a na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Zo zápisnice o draţbe č. 76/96 zo dňa 26.4.1996 vyplýva, ţe predmetom draţby bola koľajová doprava zahrňujúca garáţ lokomotív, kompletné koľaje a pozemky parc. č. X., 4 2 Cdo 168/2011 X. a X.. Z tejto zápisnice nie je zistiteľný obsah pojmu kompletné koľaje. Vychádzajúc zo skôr uvedených záverov dovolacieho súdu, ţe výhybky č. 2 a č. 8 tvoria súčasť celoštátnej dopravnej cesty ţelezničná trať S., u ktorej vylučoval privatizáciu § 10 ods. 3 písm.a/, e/ zákona č. 92/91 Zb. potom predmetom draţby nemohli byť predmetné odbočné výhybky č. 2 a č.
  9. Vychádzajúc z týchto právnych názorov dovolacieho súdu, ktorými je viazaný aj odvolací súd rozhodol prvostupňový súd správne, keď podanú ţalobu zamietol. Nie je moţné akceptovať odvolací dôvod o arbitrárnosti rozhodnutia prvostupňového súdu, keďţe toto rozhodnutie obsahuje skutkové a právne zdôvodnenie jeho právneho názoru. Pre konečné rozhodnutie vo veci nie je právne významná ani skutočnosť, ţe po rozhodnutí dovolacieho súdu ţalobca zmenil ţalobu na začatie konania tak, ţe namiesto pôvodnej ţaloby o určenie, ţe výhybky č. 8 a č. 2 sú vo vlastníctve ţalobcu, ţiadal určiť, ţe výhybky č. 8 a č. 2 sú súčasťou ţelezničnej vlečky vo vlastníctve ţalobcu. Pôvodné nepresné znenie ţaloby riešil odvolací súd výkladom vychádzajúc z obsahu ţaloby a zo súdnej praxe, podľa ktorej ţaloba na začatie súdneho konania nemusí obsahovať presné znenie ţalobného petitu, vyhlásenia ktorého sa ţalobca domáha. Stačí, keď zo ţaloby je zistiteľné, čoho sa ţalobca domáha. Z hľadiska preskúmavania správnosti formulácie pôvodného ţalobného petitu v tejto veci bolo podstatné to, ţe z podanej ţaloby vyplývalo, ţe ţalobca sa domáhal určenia vlastníckeho práva k odbočným výhybkám ako súčasti odovzdávkového vlečkového koľajišťa. Preto uskutočneným podaním ţalobcu zo dňa 17.3.2008 sa nezmenil pôvodný predmet súdneho konania. Právny názor obsiahnutý v zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu vychádzal zo skutkového stavu veci, ako bol zistený súdmi prvého a druhého stupňa. Následným doplnením dokazovania, oboznámením odborného vyjadrenia J. D., nedošlo k zmene tohto skutkového stavu. Moţno preto konštatovať pretrvávajúcu viazanosť súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu z dôvodu nezmeneného skutkového základu veci právnym názorom dovolacieho súdu. V súlade s § 238 ods. 3 O.s.p. pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie, pretoţe podľa jeho názoru ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Predmetom dovolania by malo byť vyriešenie otázky, či oddelením odbočnej výhybky sa zmarí uţívanie dopravnej koľaje celoštátnej dráhy, alebo uţívanie ţelezničnej vlečky, za účelom sfunkčnenia ktorej bola táto výhybka zriadená a teda či odbočná výhybka je súčasťou staničnej dopravnej koľaje celoštátnej dráhy alebo je súčasťou ţelezničnej vlečky, za účelom skončenia ktorej bola takáto výhybka zriadená. Súčasťou takejto právnej otázky by malo byť aj zaujatie 5 2 Cdo 168/2011 stanoviska, či pri posudzovaní obsahu draţby uskutočnenej dňa
  10. apríla 1996 môţe byť aplikované aj ustanovenie § 10 ods. 3 písm.a/, e/ zákona č. 92/1991 Zb., ktorý nadobudol účinnosť aţ od 12.10.
  11. Potreba vyriešenia tejto právnej otázky vyplýva z iného právneho názoru vysloveného prvostupňovým súdom v preskúmavanom rozsudku, ktorý vychádzal z právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v rozsudku sp.zn. 6 Co 4/2006 zo dňa
  12. júna
  13. Následne predmetné dovolacie otázky riešil a dospel k záveru, ţe odbočné výhybky č. 2 a č. 8 tvorili súčasť vlečky, ktorej časť draţil ţalobca. Vlastnícke právo u ţalobcom vydraţenej časti vlečky si preto nemôţe uplatňovať ani ţiaden zo ţalovaných ani iný subjekt. Na tom nemení nič fakt, ţe odbočné výhybky boli napojené na ţelezničnú dopravnú cestu celoštátnej dráhy, ku ktorej vylučoval privatizáciu § 10 ods. 3 písm.a/ a písm.e/ zákona č. 92/1991 Zb. Predmetom draţby nebola ţelezničná dopravná cesta celoštátnej dráhy, ale vlečka, ktorej súčasťou sú odbočné výhybky č. 2 a č.
  14. V prospech tohto záveru svedčí aj § 8 ods. 3 zákona č. 513/2009 Z.z. o dráhach účinného od 1.1.
  15. Podľa tohto ustanovenia pri stavbe novej vlečky zahustenej do ţelezničnej trate je stavebník vlečky povinný na vlastné náklady vybudovať odbočkovú výhybku a trvalo ju na vlastné náklady prevádzkovať a udrţiavať. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktorého prípustnosť odôvodňoval z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p. a dôvodnosť podľa § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., pretoţe rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhol, aby dovolací súd podľa § 243b ods. 2 veta druhá O.s.p. rozsudkom zmenil rozhodnutie odvolacieho súdu tak, ţe zruší rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola ţaloba vo veci samej zamietnutá a vo výroku o náhrade trov štátu a trov konania vo vzťahu medzi ţalobcom a ţalovanou Slovenskou republikou, v zastúpení Ministerstvom dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky a určí, ţe výhybka č. 8, ktorou odbočuje vlečková spojovacia koľaj č. 101/b zo staničnej dopravnej koľaje č. 2 v ţelezničnej stanici Š.Š. ako aj výhybka č. 2, ktorou odbočuje vlečková spojovacia koľaj č. 101/a zo staničnej dopravnej koľaje č. 2a v ţelezničnej stanici Š.Š. sú súčasťou ţelezničnej vlečky vo vlastníctve ţalobcu a rozhodne aj o trovách štátu a trovách konania. V odôvodnení uviedol, ţe spor sa vedie o to, súčasťou ktorej dráhy sú odbočkové výhybky právne v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tzn. ku ktorej dráhe výhybky podľa jej polohy patria a nemôţu byť od nej oddelené bez toho, ţe by sa tým táto dráha znehodnotila. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané a medzi účastníkmi je nesporné, ţe odbočkové výhybky vlečky boli 6 2 Cdo 168/2011 zriadené pre potreby vlečky, ako jej stavebná súčasť. Vlečka by bez nich stratila akýkoľvek ekonomický zmysel a nespĺňala by ani právnu definíciu pojmu vlečky. Keby vlečka neexistovala, pre prevádzku celoštátnej dráhy by neboli odbočkové výhybky vlečky potrebné, nemali by pre ňu ţiadny ekonomický význam, naopak, viedli by k zbytočnému spomaleniu ţelezničnej prevádzky. Na základe vykonaného dokazovania dospel preto súd prvého stupňa ako aj odvolací súd opakovane k jednoznačnému skutkovému záveru, ţe odbočkové výhybky vlečky sú súčasťou vlečky. Rozhodli však v rozpore s týmto svojím skutkovým zistením a svojím pôvodným právnym hodnotením, keď súd prvého stupňa ţalobu zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil len preto, ţe oba súdy sa cítili byť viazané právnym názorom dovolacieho súdu, ktorý podľa ich názoru dovolací súd vyslovil. Odvolací súd vo veci rozhodol po tretíkrát dňa 22.3.2011 v podstate zhodne ako predtým. Potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a opätovne pripustil voči svojmu rozsudku dovolanie. Rozhodnutie o potvrdení napadnutej časti rozsudku súdu prvého stupňa odôvodnil tým, ţe prvostupňový súd vyvodil z vykonaného rozsiahleho dokazovania správny skutkový záver, a jeho právny záver musel vychádzať z právneho názoru dovolacieho súdu, ktorým je viazaný aj odvolací súd. Odvolací súd na svojom stanovisku zotrval napriek tomu, ţe mu muselo byť zrejmé, ţe pri posudzovaní obsahu draţby uskutočnenej dňa 26.4.1996, nemôţe byť aplikované ustanovenie § 10 ods. 3 písm.a/, e/ zákona č. 92/1991 Zb., ktoré nadobudlo účinnosť aţ 12.10.1999, teda o tri a pol roka neskôr. Otázku, či právny predpis moţno aplikovať na právne vzťahy, ktoré nastali predtým, ako právny predpis v príslušnom znení nadobudol účinnosť a platnosť, nemoţno povaţovať za otázku po právnej stránke zásadného významu. Zásadný význam pre rozhodnutie sporu však má riešenie druhej nastolenej otázky, či oddelením „odbočkovej výhybky sa zmarí uţívanie celoštátnej dráhy alebo uţívanie ţelezničnej vlečky“. Výklad právnej otázky, či odbočková výhybka vlečky je súčasťou vlečky alebo celoštátnej dráhy, keď jej existencia má pre hospodársku aj právnu existenciu vlečky zásadný význam, zatiaľ čo pre existenciu a hospodárske výsledky celoštátnej dráhy je jej význam zanedbateľný, je zásadný pre rozhodnutie sporu a je po právnej stránke všeobecne zásadného významu. Súd prvého stupňa aj odvolací súd túto právnu otázku vo svojich pôvodných rozhodnutiach, ktoré predchádzali rozhodnutiu odvolacieho súdu vyloţili jednoznačne tak, ţe odbočkové výhybky vlečky sú súčasťou vlečky. Súd prvého stupňa aj odvolací súd neskôr dospeli k záveru, ţe dovolací súd vyslovil v tejto otázke opačný právny názor. Keďţe tento domnelý právny názor dovolacieho súdu povaţovali za záväzný, podriadili sa mu a rozhodli v rozpore so svojím presvedčením. Podľa názoru ţalobcu takýto 7 2 Cdo 168/2011 právny názor dovolací súd nevyslovil a súdy niţšieho stupňa odôvodnenie jeho výroku nesprávne pochopili. V kaţdom prípade je potrebné, aby dovolací súd vyloţil, aký je jeho právny názor na uvedenú otázku výkladu aplikácie ustanovenia § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa aj odvolací súd jasne a presvedčivo zistili skutkový stav a tento pôvodne a jednoznačne právne vyhodnotili tak, ţe vykonaným dokazovaním bolo preukázané, ţe odbočkové výhybky vlečky sú ekonomicky a právne nevyhnutným znakom vlečky, bez ktorého by táto prestala plniť svoju ekonomickú funkciu a aj právne prestáva byť vlečkou. Celoštátna dráha môţe naopak ekonomicky aj právnej existovať aj bez odbočkových výhybiek vlečky. Tieto výhybky boli zriadené spolu s vlečkou výlučne pre jej potreby a v prípade zániku vlečky by stratili akékoľvek opodstatnenie. Keby dovolací súd zastával názor, ţe vtedajšie skutkové zistenia sú jednoznačné a ţe na ich základe moţno vysloviť aj jednoznačný právny názor, ţe odbočkové výhybky vlečky sú súčasťou celoštátnej dráhy v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musel by spor sám rozhodnúť. A keď tak neurobil a vrátil vec na ďalšie konanie, zjavne povaţoval za potrebné doplniť skutkové zistenia a po ich jednoznačnom odstránení vec novo právne vyhodnotiť a rozhodnúť. K tvrdeniam ţalovaného uviedol, ţe neodvodzuje svoje vlastnícke právo od záznamu o prevzatí veci ako tvrdí ţalovaný, tento záznam pouţíva len na vyloţenie vágneho pojmu „kompletné koľaje“ obsiahnutého v draţobnom rozhodnutí. Ale keďţe odbočkové výhybky vlečky sú jej súčasťou v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nie je ani výklad pojmu „kompletné koľaje“ rozhodujúcim. Tvrdenia ţalovaného v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 30.11.2009 o tom, ţe výhybka nie je súčasťou koľají a je samostatnou konštrukčnou časťou ţelezničného zvršku, je síce technicky správne, ale v danej súvislosti špekulatívne. Pri prísnej aplikácii technickej definície koľaje a výhybky na pojem „kompletné koľaje“ by musel byť prijatý záver, ţe ţalobca nevydraţil ţiadnu výhybku, teda ani tie výhybky, ktoré sa nachádzali v koľajišti vlečky, čo je logicky neprijateľné. Druhé špekulatívne tvrdenie obsiahnuté v časti vyjadrenia ţalovaného zo dňa 30.11.2009 sa týka účelu odbočkových výhybiek vlečky. Ich účelom rozhodne nie je zabezpečiť plynulý prechod dráhových vozidiel po staničnej koľaji. De facto síce plnia aj túto úlohu, ale neboli zriadené na jej plnenie. Keby nebolo potrebné zabezpečiť zahustenie vlečky do celoštátnej dráhy, neboli by odbočkové výhybky zriadené. Na mieste, kde sa nachádzajú odbočkové výhybky, ktoré spomaľujú prejazd dráhových vozidiel, by bola rýchlejšia a bezpečnejšia priama koľaj. Odbočkové výhybky vlečky nemajú iný účel, ako prepojenie staničnej koľaje z koľajišťom vlečky. Keby sa raz vlečka zrušila a výhybky by sa odstránili, nezostali by po nich v koľajách 8 2 Cdo 168/2011 diery, ale výhybky by boli nahradené priamo koľajou, ako to bolo predtým, neţ boli výhybky do koľají pre potreby vlečky vloţené. Ţalovaný mal pravdu ak tvrdí, ţe v prípade zrušenia vlečky by odbočkové výhybky síce mohli, ale nemuseli byť odstránené. Neplnili by však uţ ţiaden účel, a len by spomaľovali prepravu po staničnej koľaji, do ktorej sú zahustené. Čistou špekuláciou je úvaha ţalovaného o moţnom odstránení výhybiek zo strany vlečkára. Toto zjavne účelové tvrdenie ţalovaný neustále opakuje napriek tomu, ţe v priebehu súdneho konania ţalobca uţ mnohokrát poukázal na skutočnosť, ţe demontáţ výhybky nie je moţná bez rozhodnutia príslušného dráhového úradu. Ţalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu uviedol, ţe nie výhybka ale zahustenie do dráhy je rozhodujúcou technologickou i právnou skutočnosťou, ku ktorej treba priradiť aj ďalšiu skutočnosť – zmluvu. Výhybka je definovaná ako samostatná konštrukčná časť ţelezničného zvršku, ktorá slúţi na prechod z jednej koľaje na druhú bez prerušenia jazdy. Výkladu výhybky ako veci samej osebe zodpovedá aj príloha k zákonu č. 258/1993 Z.z. definujúca „ţelezničnú dopravnú cestu“, ktorá pouţíva pojem ţelezničnú dopravnú cestu tvoria (viď výhybky pod písmenom e/) nepouţíva pojem „súčasť“. Napokon nemoţno mať pochybnosti o tom, ţe výhybka je samostatne obchodovateľným tovarom. Obdobne ako kolesá auta a to či uţ v ponímaní diskov, letných či zimných pneumatík. Tieţ nemoţno vyvodiť záver, ţe v prípade, ak je zahustenie vlečky do dráhy riešené výhybkou, ţe vlečka prestáva byť vlečkou len z dôvodu, ţe vlastníkom výhybky nie je vlečkár. Nie vlastníctvo výhybky, ale fakt, technicko-technologického zahustenia z koľají „mimo“ ţelezničnej dopravnej cesty „do“ ţelezničnej dopravnej cesty (dráhy), robí v zmysle zákona o dráhach vlečku vlečkou. Pripustiť opačný výklad by znamenalo, ţe ţalobca celé tie roky nebol, resp. aţ do rozhodnutia súdu v jeho prospech nie je prevádzkujúcim vlečkárom. Takýto záver iste nie je namieste, ale v súvislosti s ním znovu vyvstáva otázka oprávnenosti určovacej ţaloby z jeho strany. Aplikácii § 120 Občianskeho zákonníka tak, ako bola vyloţená ţalovaným (i súdom) bráni jednoduchý fakt, ţe momentom oddelenia výhybky sa znehodnocuje aj jedna – aj druhá dráha, t.j. ako vlečka tak aj celoštátna dráha (ţelezničná dopravná cesta). Úvahy o tom, ktorá z dráh by bola oddelením výhybky viac „postihnutá“ sú len slovné špekulácie. Všetky subjekty majú rovnaké postavenie a právom chránené záujmy, t.j. takáto argumentácia nemá oporu v zákone. Nehovoriac o tom, ţe štát zabezpečuje ţelezničné dopravné sluţby (vo verejnom záujme) pre výrazne širší počet subjektov, t.j. i sporná výhybka (výhybky) sú na plynulý prechod nimi viac vyuţívané, neţ samotným 9 2 Cdo 168/2011 vlečkárom. Nechce hodnotiť terminologické zvládnutie predmetu draţby. Z hľadiska určitosti (§ 37 Občianskeho zákonníka) však povaţuje za potrebné poukázať i na stav, keď vlečky často tvoria sústavu vlečiek, pričom aj medzi jednotlivými vlečkami môţu byť výhybky. Ak kaţdý vlečkár nadobudne „kompletné koľaje“ na svojej vlečke, koho budú výhybky na hraniciach jednotlivých vlečiek? Samozrejme tieţ oddelením výhybky na vstupe do vlečkového areálu budú poškodení – znefunkčnení všetci vlečkári, hoci ich vlečka nezahusťuje do staničnej koľaje. Ustanovenie § 120 Občianskeho zákonníka samo osebe nerieši otázku vlastníctva, a ako vyplýva z predchádzajúceho, jeho aplikáciu (odvodzovanie záverov z následkov oddelenia) je v prípade napojenia jednotlivých dráh medzi dráhou ţalobcu a ţalovaného, tak aj prípadnými ďalšími vlečkármi zo strany ţalobcu špekulatívne a účelové. Hovorí v prospech toho, kto naň poukazuje a ako uviedli pri sústave vlečiek by ho mohli pouţiť všetci napojení vlečkári, kaţdý v prospech seba, resp. formou spoluvlastníctva. Za rozhodujúce povaţuje znovu sa vrátiť k momentu nadobudnutia vlečky ţalobcom (a to i vo vzťahu k § 120 Občianskeho zákonníka), t.j. draţbe, ako zákonom upravenému inštitútu nadobudnutia vlastníctva. V súvislosti s tým však zastáva názor, ţe vlastnícke právo k sporným výhybkám draţbou ţalobca pozitívne nepreukázal. Tieţ zastáva názor, ţe pre uvedený prípad nemoţno akceptovať chybu v písaní (§ 37 Občianskeho zákonníka) ak je význam úkonu inak nespochybniteľný. Napokon o predmetné ustanovenie strana ţalobcu svoj nárok ani neopiera. Strana ţalovaného nemôţe súhlasiť ani s podpornou aplikáciou § 28 ods. 5 zák. č. 513/2009 Z.z., ktorý vlastníkovi vlečky ukladá povinnosť v prípade jeho neprevádzkovania previesť odbočkovú výhybku na zahustenie vlečky do ţelezničnej trate do vlastníctva alebo správy manaţéra infraštruktúry (v súčasnosti Ţeleznice Slovenskej republiky, Bratislava). Toto vlastníctvo musí najprv vzniknúť a aţ potom prichádza do úvahy aplikácia uvedeného ustanovenia. Nehovoriac o tom, ţe zákonodarca len reaguje na zmenu politického a právneho systému Slovenskej republiky vo vzťahu k výkonu vlastníckych práv a zaistenia prevádzky dráh vo všeobecnom záujme, keď nové vlečky vznikajú, resp. budú vznikať uţ bez priamej majetkovej účasti štátu. Uvedené ustanovenie § 28 však zároveň poukazuje na fakt, ţe výhybka je samostatne scudziteľnou vecou, t.j. nie je len súčasťou „niečoho“ a tak aj sám ţalobca sa vo svojich tvrdeniach dostáva do rozporu s § 120 Občianskeho zákonníka, na ktorom je vlastne postavené dovolanie. Navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť. 10 2 Cdo 168/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov je potrebné zrušiť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a §
  16. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a vo výroku svojho rozhodnutia vyslovil, ţe je dovolanie prípustné. Preto dovolanie ţalobcu proti tomuto rozsudku podľa § 238 ods. 3 O.s.p. prípustné je. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
  17. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého 11 2 Cdo 168/2011 účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Podľa ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v VII. oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m.m. I. ÚS 22/2003). Obsah práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). Odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto (kaţdý) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu 12 2 Cdo 168/2011 nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktorý je v rozpore so zákonom (por. III. ÚS 7/2008). To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z
  18. decembra 1994, Séria A, č. 303-A, str. 12), § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
  19. decembra 1994, Séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z
  20. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
  21. februára 1998). Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004) tieţ vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (Krasko c. Švajčiarsko z
  22. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. i právna teória civilného procesu vymedzila poţiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria poţiadavky vzťahujúce sa na hodnotenie dôkazov. Z formulácie § 132 O.s.p. vyplýva, ţe súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, prečo niektoré z nich povaţuje za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy a prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a právo na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/2003). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia 13 2 Cdo 168/2011 v hodnotení dôkazov spolu s nevysvetlením dôvodov, prečo sa súd odmietol zaoberať navrhnutými dôkazmi, preto môţu zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Neznamená to však bez ďalšieho, ţe kaţdý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia automaticky zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V kaţdom jednotlivom prípade súd skúma intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia odvolacieho ako aj prvostupňového súdu nezodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Z rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé, ţe súd prvého stupňa ţalobu ţalobcu zamietol napriek tomu, ţe dospel k jednoznačnému záveru, ţe vykonaným dokazovaním bola preukázaná dôvodnosť ţalobného návrhu. Plne sa stotoţnil so závermi a odôvodnením rozhodnutia Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.6.2006 sp.zn. 6 Co 4/
  23. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotoţnil so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu, keď zdôraznil, ţe nie je moţné akceptovať odvolací dôvod o arbitrárnosti rozhodnutia prvostupňového súdu, keďţe toto obsahuje skutkové a právne zdôvodnenie jeho právneho názoru a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Následne právne riešil dovolacie otázky, ktoré pripustil, ktorými sa v konaní ani súd prvého stupňa ani odvolací súd nezaoberal. Moţno teda zhrnúť, ţe právne závery prvostupňového ako aj odvolacieho súdu sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a z odôvodnení súdnych rozhodnutí nevyplývajú. Dôvody, na ktorých sú zaloţené súdne rozhodnutia sú zjavne protirečivé, ide o zjavne neodôvodnené, arbitrárne súdne rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť rozsudkov odvolacieho a prvostupňového súdu, majúca za následok ich nepresvedčivosť je vadou konania, ktorou sa ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma moţnosť riadne konať pred súdom. So zreteľom na uvedené, dovolací súd rozsudok odvolacieho ako aj prvostupňového súdu zrušil (§ 243b ods. 1, 3 O.s.p.) a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nebolo moţné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov, lebo vzhľadom na uţ spomenutú vadu konania, nemoţno posúdiť, či napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na (ne)správnom právnom posúdení veci. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). 14 2 Cdo 168/2011 Čo sa týka právnej aplikácie ustanovenia § 10 ods. 3 písm.a/, e/ zákona č. 92/1991 Zb. na preskúmavanú vec, dovolací súd sa stotoţňuje s právnym názorom prvostupňového súdu vysloveným v jeho rozhodnutí zo dňa
  24. decembra 2008, ţe na prejednávanú vec nie je moţné pouţitie tohto ustanovenia, keďţe v čase uskutočnenia draţby, t.j. ku dňu 26.4.1996 citovaná úprava neobsahovala terajšie ustanovenia o zákaze privatizácie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  25. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  26. apríla 2012 JUDr. Jozef Kolcun, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.