platnej legislatívy posudzovať ako neprijateľné a v konečnom dôsledku za neplatné. Neprijateľné a neplatné je zmluvné dojednanie účastníkov o rozhodcovskej doloţke v článku 9.2 Obchodných podmienok. Rozhodcovská doloţka bola vyhodnotená ako neprijateľná podmienka nielen v základnom konaní, ale aj v exekučnom konaní. Zákon ukladá súdu povinnosť zastaviť exekúciu v danom prípade, poukazujúc na ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Krajský súd v Ţiline na odvolanie oprávnenej uznesením z 27. októbra 2011 sp.zn. 9 CoE 196/2011 uznesenie okresného súdu potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Preskúmaním veci dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa správne rozhodol. Odvolanie oprávnenej vyhodnotil ako nedôvodné, pokiaľ spochybňuje moţnosť súdu rozhodnúť o zamietnutí ţiadosti o vydanie poverenia na základe rozporu exekučného titulu s hmotným právom. Exekučný súd je v exekučnom konaní oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z., t.j. či tento rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm.a/ alebo b/ citovaného zákona, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemoţné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takéhoto rozsudku
V súlade s uvedeným môţe exekučný súd samostatne posúdiť, či je vec spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní, či v tej istej veci uţ bolo vydané právoplatné rozhodnutie súdu, alebo rozhodnutie rozhodcovského súdu, posúdiť obsah povinnosti uloţenej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej moţnosti súladu s právom alebo dobrými mravmi. Pokiaľ ide o spotrebiteľský právny vzťah, súd je povinný ex offo prihliadať, či boli dodrţané ustanovenia Občianskeho zákonníka a osobitných zákonov prijaté na ochranu spotrebiteľa. Uvedené je exekučný súd povinný skúmať uţ v štádiu rozhodovania o ţiadosti na vydanie poverenia. Okresný súd správne právne kvalifikoval právny vzťah medzi účastníkmi zo zmluvy o úvere ako spotrebiteľský právny vzťah s nutnosťou aplikovať na tento právny vzťah ustanovenia o ochrane spotrebiteľa
Občianskeho zákonníka. Uzatvorená zmluva je úverom
ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a
ustanovenia § 261 ods. 3 písm.d/ Obchodného zákonníka ide o absolútny obchodno-záväzkový vzťah. Zároveň však, vzhľadom na charakter zmluvných strán, z ktorých jedna zmluvná strana – veriteľ má postavenie 3 2 Cdo 63/2012 dodávateľa sluţieb a druhá zmluvná strana má postavenie spotrebiteľa, je na tento právny vzťah potrebné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Vo vzťahu ku komunitárnemu právu krajský súd poukazuje, ţe priamo z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, ţe exekučný súd je povinný vykonať aj vecný prieskum rozhodcovského rozsudku tým, ţe posúdi charakter jednotlivých podmienok spotrebiteľskej zmluvy (napr. rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-76/10 zo dňa 16.11.2010). Pokiaľ odvolateľka poukazovala na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-40/08, samotné toto rozhodnutie hovorí o povinnosti exekučného súdu zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, a to aj v prípade, ţe uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv bez ohľadu na vnútroštátne procesné predpisy. Vychádzajúc tak z vnútroštátnych predpisov prijatých na ochranu spotrebiteľa, nepriameho účinku smernice 93/13/ES a judikatúry Súdneho dvora, eurokomformným výkladom nemoţno dospieť k inému záveru, ako k takému, ţe exekučný súd je oprávnený preskúmať jednotlivé dojednania rozhodcovskej zmluvy. Práve rozhodcovská doloţka v predmetnej veci mala zaloţiť legitimitu pre exekučný titul v konaní a bolo povinnosťou súdu preskúmať, či nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Okresný súd správne poukázal na dôvody, pre ktoré táto rozhodcovská doloţka vyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a pre ktoré je neplatným dojednaním. Krajský súd sa s týmito dôvodmi stotoţňuje a dodáva, ţe rozhodcovská doloţka umoţňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovskú doloţku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Doloţka v danom prípade nebola dojednaná v čase tzv. vyššej bdelosti spotrebiteľa – po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu, kedy nemoţno predpokladať, ţe by bol spotrebiteľ vo vzťahu k rozhodcovskej doloţke dostatočným spôsobom ostraţitý. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ak aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Vzhľadom k tomu, ţe dojednanie rozhodcovskej doloţky vo všeobecných podmienkach pre poskytnutie úveru k uzatvorenej zmluve predstavovalo neprijateľnú podmienku, ktorá je podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka 4 2 Cdo 63/2012 v tom dôsledku neplatná, odvolací súd preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. Uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom navrhla, aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenia súdu prvého a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodnosť dovolania odvodila z ustanovení § 237 písm.d/, e/, f/ O.s.p. (v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkom konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom) a § 241 ods. 2 O.s.p. (a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Poukázala na to, ţe je neprijateľné, aby súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretoţe nebol podaný návrh na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktieţ boli splnené všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd podľa názoru dovolateľky nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Vo veci je daná prekáţka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Odňatie práva konať pred súdom za odrazilo v postavení oprávnenej tak, ţe uznesenia súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Dovolateľka poukázala na to, ţe na právny vzťah účastníkov konania sa nemusia uplatniť ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Povinná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno dovolaním napadnúť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací 5 2 Cdo 63/2012 súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.
2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky ţiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm.a/ aţ c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je. Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu (aj uzneseniu) ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania
nie je významný subjektívny názor 6 2 Cdo 63/2012 účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Oprávnená procesné vady konania
netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. 1. Dovolateľka namieta, ţe v danom prípade sa v tej istej veci uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie a konanie súdov je postihnuté vadou podľa § 237 písm.d/ O.s.p. Podľa ustanovenia § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa prejednávať znova.
súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. platí, ţe ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemoţno odstrániť, súd konanie zastaví. Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania. Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného). 7 2 Cdo 63/2012 Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Z obsahu spisu vyplýva, ţe konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom v B., proti povinnej J. C., B., o vymoţenie 296,08 € s príslušenstvom na základe rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R. zo 17. septembra 2010 sp.zn. W., vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 15 Er 371/2011 nepredchádzalo ţiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie uvedená vada konanie nezaťaţila. 2. Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237 písm.e/ O.s.p., ktorej sa mali, ako to vyplýva z obsahu dovolania, dopustiť zrejme tým, ţe skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinná nevyvinula ţiadnu aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená túto vadu namieta neopodstatnene. Ustanovenie § 237 písm.e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môţe konať aj bez návrhu, je treba konanie zastaviť. Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe ţiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho – obsahového – hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu na začatie konania
ustanovenia § 237 písm.e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade zaloţili svoje rozhodnutia.
a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávnenej v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej povinnej dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe nepodala návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). 10 2 Cdo 63/2012 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. marca 2012 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.