Obsah (7)

§ 142§ 224§ 153§ 238§ 157§ 211§ 219

Najvyšší súd 2 Cdo 40/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ M. P., bývajúcej v B., 2/ V. P., bývajúceho v B., 3/ H. M., bývajúcej v T

§ 142ods.

1 O.s.p. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcov 1/ aţ 5/, 7/ aţ 10/ rozsudkom z

1. apríla 2011 sp. zn. 15 Co 404/2010 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Bratislave z
2. januára 2012 sp. zn. 15 Co 404/2010 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Ţalovaným 1/ aţ 4/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe z obsahu spisu je zrejmé, ţe ţalobcovia vloţili do nebankových subjektov – B., A. a B. – na základe uzatvorených zmlúv o pôţičke alebo zmlúv o tichom spoločenstve finančné prostriedky. Účelom uzavretia zmlúv bolo dosiahnutie podielu na zisku v dohodnutej výške. Nebankové subjekty však nevykonávali činnosť v zmysle zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch a zákona č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní. Nemohli mať preto postavenie investičnej spoločnosti, resp. investičného fondu. Zmluvy o pôţičke, zmluvy o tichom spoločenstve boli uzatvorené na základe slobodnej, váţnej a zrozumiteľnej vôle zmluvných strán. Predmetné právne úkony sú aj náleţite určité. Ţalovaní neporušili ţiadnu právnu povinnosť, ktorú im ukladá Ústava Slovenskej republiky alebo zákon, nebola teda preukázaná zodpovednosť

zákona č. 58/1969 Zb. Súd povaţoval za nesporné, ţe ţalobcovia si svojím konaním sami spôsobili ujmu tým, ţe so svojím majetkom nakladali nehospodárne a nezodpovedne. Bolo by preto v rozpore s dobrými mravmi prenášať túto zodpovednosť na štát. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd

§ 224, § 142 ods.

1 a § 151 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia 1/ aţ 5/, 7/ aţ 10/. Navrhli zrušiť rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom videli dovolatelia v absencii dostatočného odôvodnenia rozhodnutia, dôvodov na rozhodnutie, ako aj v arbitrárnosti rozhodnutia, ďalej vo formalistickom prístupe pri rozhodovaní, nepreskúmateľnosti rozhodnutia/rozhodnutí v dôsledku procesných pochybení a v prekročení ústavných limitov pre akceptovateľné rozdielne názory na právne posúdenie veci. Uviedli, ţe odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní arbitrárne a formalisticky. V odvolaní bola voči argumentom prvostupňového súdu pouţitá dôkladná a podrobná 4 2 Cdo 40/2012 skutková i právna protiargumentácia. Krajský súd však na odôvodnenú argumentáciu ţiadnym spôsobom neprihliadol, ani sa s ňou v odôvodnení nevysporiadal. Pokiaľ súdy oboch stupňov došli k záveru, ţe extenzívny výklad relevantných zákonných povinností ţalovaných nie je moţný, tento záver nepodloţili ţiadnym faktickým ani právnym zdôvodnením. Rozsudok je preto nepreskúmateľný a z toho dôvodu právne nespôsobilý.

názoru ţalobcov nie je v právnom štáte prípustné, aby sa orgán verejnej moci zbavil zodpovednosti dohľadu nad určitým sektorom hospodárskeho ţivota s poukazom na skutočnosť, ţe určitá činnosť, respektíve pôsobenie určitého subjektu nenapĺňa formálne náleţitosti zákonom predvídanej činnosti/pôsobenia v danom sektore. Ţalobcovia podotkli, ţe štátna moc v Slovenskej republike pochádza od občanov a jej činnosť je financovaná z ich daní. Štátna moc poskytuje občanom platené sluţby a nesie zodpovednosť za ich riadne poskytovanie. Riadne poskytovanie znamená okrem iného uvedomenie si zodpovednosti z hľadiska účelu a cieľa danej sluţby a iniciatívu, aktivitu pri hľadaní spôsobov ako ho naplniť. Ţalovaní 1/ aţ 3/ sa k dovolaniu ţalobcov písomne nevyjadrili. Ţalovaný 4/ navrhol dovolanie ţalobcov zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku 5 2 Cdo 40/2012 súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý napadli ţalobcovia 1/ aţ 5/, 7/ aţ 10/ dovolaním nevykazuje znaky ţiadneho z vyššie uvedených rozsudkov. Prípustnosť dovolania preto z § 238 O.s.p. vyvodiť nemoţno. S prihliadnutím na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania

§ 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
3. c)účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
4. d)v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
5. e)sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný,

1. f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
2. g)rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolatelia vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietali a tieto vady nezistil ani dovolací súd. Ţalobcovia 1/ aţ 5/, 7/ aţ 10/ v dovolaní namietali vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú videli v nepreskúmateľnosti rozhodnutia, resp. v jeho nedostatočnom odôvodnení. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje 6 2 Cdo 40/2012 za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

§ 211ods.

2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

§ 219ods.

2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z

1. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
2. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
3. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
4. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
5. Ústavný súd vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 (ako aj

čl. 46 ods. 2) ústavy ale nepatrí právo účastníka konania doţadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 7 2 Cdo 40/2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe námietky dovolateľov pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia (okresného, či krajského súdu) sú nedôvodné. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené (a to aj čo sa týka vysporiadania sa s dôvodmi odvolania), resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov taktieţ neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Skutkové a právne závery súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v spojení s jeho opravným uznesením a rovnako aj rozsudok súdu prvého stupňa ako celok spĺňa poţiadavky zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2, § 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Z obsahu dovolania vyplýva, ţe ţalobcovia namietali nesprávne právne posúdenie veci, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania 8 2 Cdo 40/2012 nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené, mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde. Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešným ţalovaným 1/ aţ 4/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom 1/ aţ 5/, 7/ aţ 10/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţalovaným trovy dovolacieho konania nepriznal, pretoţe im ţiadne nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 29. marca 2012 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová