← Slovensko

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a iné

Najvyšší súd 6 Cdo 107/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu D. H., nar. X., bývajúceho v K., v dovolacom konaní zastúpeného Mgr. A. S., advokátkou, advokátska kancelária so sídlom v D., proti ţalovanému Ing. P. B., bývajúcemu v P., v dovolacom konaní zastúpenému Mgr. R. K., advokátom, advokátska kancelária so sídlom v Ţ., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 21 C 122/2004, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo

  1. decembra 2010 sp. zn. 5 Co 352/2009, takto r o z h o d o l : Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 14.decembra 2010 sp. zn. 5 Co 352/2009 vo výroku, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa mení tak, ţe návrh zamieta a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava III rozsudkom z
  2. decembra 2005 č.k. 21 C 122/2004-136 určil, ţe kúpna zmluva zo dňa
  3. februára 2004, ktorej vklad do Katastra nehnuteľností Bratislava, Správa katastra Senec, bol povolený dňa
  4. februára 2004 pod číslom V., je neplatná a rozhodol o náhrade trov konania. V časti ţaloby, ktorou sa pôvodní ţalobcovia D. H., nar. X. a M. U. (ďalej len ţalobcovia) domáhali určenia spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. úz. Senec parc. č. X., orná pôda o výmere 38 541 m2 a parc. č. X., orná pôda o výmere 33 799 m2 kaţdý v podiele jednej polovice k celku, konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia o tejto časti ţaloby uviedol, ţe ţalobcovia ju vzali účinne späť a preto rozhodol o tejto časti ţaloby v zmysle § 96 ods. 1 a 3 O.s.p. Rozhodnutie v časti o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy oprel o zistenia, ţe ţalobcovia splnomocnili pôvodnú ţalovanú JUDr. Ľ. Z. (ďalej len ţalovaná) plnomocenstvom z 3.decembra 2003 na zastupovanie pri uplatnení a vydaní reštitučného nároku, týkajúceho sa 2 6 Cdo 107/2011 ich poľnohospodárskych pozemkov pred Okresným úradom v Senci a pred Slovenským pozemkovým fondom a na ich zastupovanie ohľadne prípadného predaja náhradných pozemkov (v tejto časti povaţoval plnú moc za nejasnú a neurčitú, lebo presne nešpecifikuje pozemky, ktoré mali byť predmetom prevodu), ţe ţalovaná v mene ţalobcov ako nadobúdateľov uzatvorila dňa
  5. decembra 2003 so Slovenským pozemkovým fondom ako prevodcom zmluvu o bezodplatnom prevode vlastníctva, okrem iných aj k sporným pozemkom a ţe následne kúpnou zmluvou zo
  6. februára 2004 ţalovaná v mene ţalobcov ako predávajúcich odpredala sama sebe ako kupujúcej vyššie označené pozemky za kúpnu cenu 700 000,-- Sk. Keďţe ţalovaná urobila právny úkon len s cieľom získať značný prospech pre seba na úkor ţalobcov (pozemky, ktoré kúpila, mali oveľa vyššiu reálnu hodnotu) a z dôvodu, ţe prekročila svoje oprávnenie konať za splnomocniteľov, dospel k právnemu názoru, ţe právny úkon odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa dobrým mravom a teda, ţe je v rozpore s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Ţalobe o určenie jeho neplatnosti preto vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
  7. apríla 2006 sp. zn. 5 Co 48/2006 na odvolanie ţalovanej rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a uloţil ţalobcom povinnosť zaplatiť ţalovanej náhradu trov konania v sume 102 535,20 Sk do rúk JUDr. R. H. do troch dní. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe plnomocenstvo z
  8. decembra 2003 udelené ţalobcami ţalovanej, nie je generálnym plnomocenstvom, keď oprávnenie ţalovanej konať bolo obmedzené výlučne na uplatnenie reštitučného nároku ţalobcov a v prípade uzavretia bezodplatného prevodu k náhradným pozemkom, na predaj týchto pozemkov za ţalobcami stanovenú kúpnu cenu (ţalobcovia odpredaj podmienili určením minimálnej kúpnej ceny). Takto vymedzený obsah plnomocenstva povaţoval za zodpovedajúci kritériám určitosti a zrozumiteľnosti právneho úkonu. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel preto k právnemu názoru, ţe kúpna zmluva bola urobená v súlade s ustanovením § 37 OZ. Ďalej uviedol, ţe ţalovaná v čase urobenia právnych úkonov postupovala striktne v rozsahu oprávnení tak, ako boli vymedzené v plnej moci a neprekročila ich ani pri disponovaní s pozemkami, a ani pri dojednaní kúpnej ceny (kúpna cena pozemkov v sume 700 000,-- Sk prevyšovala ţalobcami určenú minimálnu kúpnu cenu). Povaţoval za nepreukázané tvrdenia ţalobcov, podľa ktorých ţalovaná konajúca v ich mene dohodla kúpnu cenu nie podľa ich predstáv, ţe jej konanie bolo v neprospech ţalobcov, resp. ţe sa na ich úkor obohatila. Dospel preto k záveru, ţe ide o právny úkon, ktorý 3 6 Cdo 107/2011 svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu, ani zákon neobchádza a neprieči sa ani dobrým mravom (§ 39 O. z.). Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa § 220 O.s.p. zmenil a ţalobu ţalobcov ako bezzákladnú zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 2 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z
  9. júla 2009 sp. zn. 4 Cdo 217/2007 na dovolanie ţalobcov rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozhodnutí konštatoval, ţe ţalobcovia uţ v návrhu na začatie konania tvrdili, ţe ţalovaná uzavrela kúpnu zmluvu v ich mene ako predávajúcich na základe nimi udeleného plnomocenstva z
  10. decembra 2003 a odpredala nehnuteľnosti sama sebe ako kupujúcej. Toto tvrdenie ţalobcov nepochybne vyplýva aj z obsahu ţalobcami predloţenej kúpnej zmluvy zo
  11. februára 2004, ktorú za ţalobcov ako predávajúcich a za kupujúcu stranu podpísala ţalovaná. Keďţe ide o skutočnosti svedčiace o moţnom strete záujmov ţalovanej v postavení zástupcu, so záujmami ţalobcov ako zastúpenými (§ 22 ods. 2 OZ), odvolací súd mal z úradnej moci pristúpiť k skúmaniu platnosti kúpnej zmluvy zo
  12. februára 2004 aj z hľadiska, či tento právny úkon nebol urobený v rozpore s ustanovením § 22 ods. 2 OZ. Ak tak neurobil, jeho rozhodnutie treba povaţovať za predčasné a teda nesprávne. Pre ďalšie konanie poznamenal, ţe rozpor v záujmoch zastúpeného (ţalobcovia) a zástupcu (ţalovaná) v zmysle § 22 ods. 2 OZ musí v čase uzavretia právneho úkonu reálne existovať a musí byť preukázaný. Pri posudzovaní rozporu medzi záujmami zastúpeného a zástupcu je potrebné vychádzať predovšetkým z povahy konkrétneho právneho úkonu a prihliadnuť tieţ na všetky okolnosti danej veci. V prípade odplatného právneho úkonu vo všeobecnosti platí, ţe predávajúci sa snaţí vec odpredať za čo najvyššiu kúpnu cenu a naopak, snahou kupujúceho je, dosiahnuť čo moţno najniţšiu kúpnu cenu. V otázke kúpnej ceny preto spravidla existuje rozpor v záujmoch predávajúceho a jeho zástupcu, ak zástupca súčasne vystupuje na strane kupujúceho. Krajský súd pokračoval po vrátení veci v konaní len so ţalobcom 1/ D. H., nar. X. ako právnym nástupcom ţalobkyne 2/ M. U. (ţalobkyňa 2/
  13. júla 2008 zomrela) a so ţalovaným Ing. P. B, ktorého uznesením z
  14. marca 2010 sp. zn. 5 Co 352/2009 na návrh ţalobcu pripustil do konania namiesto dovtedajšej ţalovanej JUDr. Ľ. Z. (dôvodom bolo uzavretie kúpnej zmluvy o prevode dotknutých nehnuteľností) a tým istým uznesením pripustil aj zmenu ţaloby na určenie, ţe ţalobca je podielovým spoluvlastníkom predmetných 4 6 Cdo 107/2011 nehnuteľností v podiele jednej polovice k celku, ako aj na určenie, ţe nebohá M. U. bola ku dňu smrti podielovým spoluvlastníkom rovnakých nehnuteľností, v podiele jednej polovice k celku. Rozsudkom zo
  15. decembra 2010 sp. zn. 5 Co 352/2009 rozhodol o odvolaní pôvodnej ţalovanej tak, ţe pripustil v druhej časti navrhovaného petitu zmenu ţaloby na určenie, ţe predmetné nehnuteľnosti v podiele jednej polovice k celku patria do dedičstva po poručiteľke M. U.. Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil tak, ţe návrh zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe vzhľadom na zmenu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, ku ktorej došlo po jeho prvšom rozhodnutí, vec skúmal z hľadiska moţnej aplikácie ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. Vychádzal zo zmyslu citovaného zákonného ustanovenia, podľa ktorého „právne vzťahy niekoho iného ako účastníka konania nemôţu byť novým rozhodnutím vo veci, v ktorej bolo právoplatné rozhodnutie vo veci samej zrušené v dovolacom konaní, dotknuté, bez ohľadu na skutočnosť, ţe dotknutá osoba vedela o tom, ţe proti rozhodnutiu, na ktorého základe bolo právo nadobudnuté, bolo podané dovolanie.“ Dospel preto k záveru, ţe v ďalšom konaní o veci treba dať prednosť ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného neţ účastníka pôvodného konania, v tomto prípade ţalovaného. Rešpektujúc tento princíp, rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil a ţalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením § 224 ods. 2 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu do výroku, ktorým krajský súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a do výroku o trovách konania, podal včas dovolanie ţalobca. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil a ţalobe v celom rozsahu vyhovel, resp. aby v napadnutej časti jeho rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, ţe krajský súd konanie zaťaţil vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p., ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ţe jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. K prvému dôvodu uviedol, ţe napadnutý rozsudok je v celosti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Vytýkal odvolaciemu súdu, ţe sa v dôvodoch rozhodnutia vôbec nevyporiadal s jeho základnou argumentáciou k moţnej aplikácii ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p., ktorá v konečnom dôsledku mala určujúci vplyv na posúdenie otázky existencie vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam. Nedal vôbec odpoveď na otázku absencie dobrej viery pri uzatváraní zmluvy medzi ţalovaným a jeho právnou predchodkyňou. Odvolací súd ho týmto zbavil moţnosti v dovolacom konaní 5 6 Cdo 107/2011 pouţiť relevantné argumenty na ochranu svojho vlastníckeho práva a teda porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces. K druhému dôvodu uviedol, ţe odvolací súd sa vôbec neriadil po zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu jeho jasnými usmerneniami. V jeho rozsudku absentuje právne posúdenie veci z hľadiska ustanovenia § 22 ods. 2 OZ, hoci to v zrušujúcom uznesení najvyšší súd výslovne uloţil. Odvolací súd sa napriek tomu obmedzil výlučne len na právne posúdenie veci v zmysle § 243d ods. 2 O.s.p. Týmto postupom zaťaţil konanie tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom, vzhľadom na nedostatok dôvodov v jeho rozsudku, uviedol, ţe odvolací súd nesprávne právne vyhodnotil a posúdil „nadobudnutie vlastníckeho práva“ k nehnuteľnostiam ţalovaným od osoby, ktorá nikdy vlastníkom týchto nehnuteľností nebola a nemala preto ani oprávnenie na ich scudzenie. Ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p. na danú vec nesprávne aplikoval, keď jeho pouţitím fakticky prelomil zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôţe na iného previesť viac práv neţ má sám). Tým nedôvodne nadradil procesnú normu nad absolútne vlastnícke právo majúce charakter hmotného práva chráneného nielen zákonnými normami, ale aj Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi. Okrem toho z okolností daného prípadu je zrejmá absencia dobrej viery ţalovaného pri nadobúdaní nehnuteľností, ktorá musí byť daná a aj skúmaná (nemôţe byť automaticky prezumovaná). Odvolací súd napokon svojim rozhodnutím porušil aj princíp právnej istoty ţalobcu, keď bez náleţitého zdôvodnenia poskytol právnu ochranu ţalovanému, hoci mu táto ochrana podľa zákona neprislúcha. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu uviedol, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je jasné a zreteľné, čoho dôkazom je, ţe ţalobca v dovolaní spochybňuje jeho meritórnu stránku. Namietal, ţe ak najvyšší súd v zrušujúcom uznesení nespomenul moţnosť aplikácie ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. (lebo nemal k tomu dôvod), to ešte neznamená, ţe odvolací súd pri zmenenej procesnej situácii tak nemôţe urobiť. Právne posúdenie veci odvolacím súdom povaţoval za správne. Navrhol preto dovolanie ţalobcu zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Keďţe pôvodný ţalobca D. H., nar. X. v priebehu dovolacieho konania
  16. októbra 2011 zomrel a ide nepochybne o majetkovú vec, dovolací súd pokračoval v konaní s dedičom zomrelého v zmysle § 107 ods. 3 O.s.p., ktorým je D. H., nar. X.. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal účastník konania, proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným 6 6 Cdo 107/2011 prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné. Dovolací súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. , pričom osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné, ak bola účastníkovi odňatá moţnosť konať pred súdom. Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach zaujal stanovisko, ţe aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba povaţovať za vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  17. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  18. septembra 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007). Medzi práva účastníka občianskeho súdneho konania na zabezpečenie spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí totiţ nepochybne aj právo na spravodlivý proces. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (Nález z
  19. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) za porušenie tohto práva treba povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náleţite, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vyporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej ţaloby, ako aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. 7 6 Cdo 107/2011 V posudzovanej veci je podľa dovolacieho súdu práve takouto vadou konanie pred odvolacím súdom postihnuté. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Hoci aj uvedené zákonné ustanovenie pre konanie na odvolacom súde platí primerane, treba dôsledne trvať na poţiadavke úplnosti, výstiţnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu najmä vtedy, ak odvolací súd zmeňuje rozsudok súdu prvého stupňa. V takomto prípade odvolací súd musí podať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môţu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo na daný prípad aplikoval konkrétne zákonné ustanovenie. V posudzovanej veci po zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, odvolací súd konal uţ len s pôvodným ţalobcom 1/ ako právnym nástupcom pôvodnej ţalobkyne 2/, uznesením pripustil do konania na ţalovanej strane namiesto pôvodnej ţalovanej Ing. P. B. a pripustil zmenu petitu ţaloby. Predmetom konania tak zostala ţaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (o určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva) s tým, ţe na ţalovanej strane vystupuje v konaní osoba aktuálne zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastník sporných pozemkov. Odvolací súd v odôvodnení rozsudku síce podrobne opísal ako jednotlivé súdy vo veci doposiaľ rozhodli a uviedol vyššie uvedené procesné zmeny, v merite veci sa však zaoberal len nenapadnuteľnosťou vlastníckeho práva ţalovaného s poukazom na ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p. V tomto smere v dôvodoch len konštatoval, ţe „po zrušení právoplatného rozhodnutia dovolacím súdom treba v ďalšom konaní o veci dať 8 6 Cdo 107/2011 prednosť ústavnému princípu ochrany nadobudnutých práv niekoho iného ako účastníka pôvodného konania“ a ţe „rešpektujúc tento princíp nemôţu tretie osoby spoliehajúce sa na platné právo stratiť nadobudnuté práva, inak by bol porušený princíp právnej istoty a vlastník by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo zjavne nezodpovedá chápaniu materiálneho právneho štátu.“ V odôvodnení rozhodnutia neuviedol, ktoré skutočnosti povaţoval vo vzťahu k pouţitiu ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. za rozhodujúce, ktoré z týchto rozhodujúcich skutočností vzal za preukázané a ktoré nie. Chýba v ňom akýkoľvek myšlienkový postup súdu, ktorý by vysvetľoval s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, odôvodnenosť právnych záverov. Odvolací súd nedal v dôvodoch rozhodnutia ţiadne odpovede, prečo neprihliadol na námietky ţalobcu, ţe pouţitie citovaného zákonného ustanovenia na daný prípad nie je správne, ţe Ing. B. nenadobudol vlastníctvo k dotknutým nehnuteľnostiam platne a ţe pri nadobudnutí vlastníctva nekonal v dobrej viere. V odôvodnení rozhodnutia chýba jasný a zrozumiteľný výklad ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p., uvedenie úvah, ktoré súd viedli k záveru o správnosti uplatnenia princípu právnej istoty v prospech ochrany ţalovaného a teda o správnosti aplikovania uvedenej právnej normy na daný prípad. Odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia nezmienil ani o tom, prečo sa neriadil právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu. Jeho rozsudok nezodpovedá poţiadavke úplnosti, výstiţnosti a presvedčivosti odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Ţalobca preto opodstatnene namieta, ţe ide o postup, ktorým odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces a ktorým zaťaţil konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Uţ uvedené zistenie postačovalo k tomu, aby rozsudok odvolacieho súdu bol v napadnutej časti zrušený a vec mu bola v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 časť vety za bodkočiarkou, ods. 2 prvá veta O.s.p.). Treba prisvedčiť dovolateľovi aj v tom, ţe odvolací súd nerešpektoval po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia najvyšším súdom záväzné usmernenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, čím porušil ustanovenie § 243d ods. 1 O.s.p. Na tomto závere podľa dovolacieho súdu nič nemení ani skutočnosť, ţe došlo v konaní k procesným zmenám (k zmene v petite ţaloby a k zmene účastníka konania na ţalovanej strane). Podľa dovolacieho súdu, po zrušení skoršieho rozhodnutia odvolacieho súdu, nedošlo totiţ k takým zmenám v skutkovom stave, ktoré by odôvodňovali iný postup, neţ aký vyplýva zo zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu. 9 6 Cdo 107/2011 Napokon, dovolací súd povaţuje za potrebné vyjadriť sa aj k právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom. Ustanovenie § 243d ods. 2 O.s.p., podľa ktorého právne vzťahy niekoho iného neţ účastníka konania nemôţu byť novým rozhodnutím dotknuté, upravuje účinky nového rozhodnutia (vydaného po zrušení skôr prijatého rozhodnutia) na právne pomery tretích osôb. Pre prípad, ţe v zrušenej veci sa znovu meritórne rozhodne vychádza citované ustanovenie zo zásady, ţe novým rozhodnutím nemôţu byť dotknuté právne vzťahy niekoho iného, neţ účastníka konania. Uplatnenie tejto zásady teda predpokladá vydanie nového rozhodnutia v merite veci potom, ako došlo k zrušeniu pôvodného rozhodnutia a má praktický význam len vtedy, ak toto nové rozhodnutie upravuje práva a povinnosti účastníkov odlišne od pôvodného rozhodnutia, ktoré bolo dovolacím súdom zrušené. V takomto prípade sa na základe novo vydaného rozhodnutia menia len práva a povinnosti účastníkov konania. Právne postavenie fyzických alebo právnických osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania, nadobudnuté podľa stavu, aký tu bol v štádiu predchádzajúceho (zrušeného) rozhodnutia odvolacieho súdu (k nadobudnutiu musí dôjsť v čase od právoplatnosti pôvodného rozhodnutia do jeho zrušenia dovolacím súdom), zostáva aj po vydaní nového rozhodnutia nezmenené. Tieto osoby spravidla nemôţu byť zbavené nadobudnutého práva len tým, ţe pôvodné rozhodnutie bolo zrušené a ţe právne vzťahy medzi účastníkmi konania boli v novom rozhodnutí upravené inak. Treba dodať, ţe táto procesná ochrana v podstate len doplňuje ochranu, ktorú týmto osobám priznáva hmotné právo. Význam uvedeného zákonného ustanovenia treba preto vykladať tak, ţe má poskytnúť procesnú ochranu tretím osobám za predpokladu, ţe nadobudli určité právo platne, resp. ţe ho nadobudli v dobrej viere. V posudzovanej veci z obsahu spisu vyplýva, ţe potom ako dovolací súd zrušil pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu, odvolací súd nebol (a ani nemohol byť) v situácii, akú predpokladá vyššie citované zákonné ustanovenie. Po zrušení veci najvyšším súdom totiţ došlo priamo v tomto konaní k zmene ţalobného petitu a účastníka konania na ţalovanej strane. Konaniu o určenie vlastníctva teda nepredchádzalo konanie o určenie neplatnosti právneho úkonu jej pôvodných účastníkov, v ktorom by po zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu bolo vydané nové rozhodnutie riešiace právne vzťahy pôvodných účastníkov inak, účinky ktorého by mali mať vplyv na právne pomery ţalovaného v konaní o určenie vlastníctva. Uţ z tohto dôvodu aplikácia ustanovenia § 243d ods. 2 O.s.p. na daný prípad neprichádza do úvahy. 10 6 Cdo 107/2011 Predmetom konania, ako uţ bolo uvedené vyššie, je ţaloba ţalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (určenie, ţe nehnuteľnosti patria do dedičstva), ktorej základom je tvrdenie ţalobcu, ţe kúpna zmluva uzavretá medzi pôvodnými ţalobcami a pôvodnou ţalovanou o prevode vlastníctva dotknutých nehnuteľností, je neplatná v zmysle § 39 OZ. Keďţe absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (na právny úkon sa hľadí, ako by nebol urobený), pôsobí od začiatku (ex tunc) voči kaţdému a teda právne úkony postihnuté absolútnou neplatnosťou nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností, súd v konaní o určenie vlastníctva si musí túto otázku vyriešiť prejudiciálne, ak o nej uţ nebolo vydané rozhodnutie v inom konaní. Aj v tomto konaní zostáva preto naďalej aktuálne usmernenie najvyššieho súdu vyslovené v jeho zrušujúcom uznesení, podľa ktorého odvolací súd (prípadne súd prvého stupňa) je povinný skúmať platnosť kúpnej zmluvy zo
  20. februára 2004 uzavretej medzi pôvodnými ţalobcami a pôvodnou ţalovanou z hľadiska ustanovenia § 22 ods. 2 OZ, ako aj z hľadiska, či sa jej uzavretie neprieči dobrým mravom (§ 39 OZ). K uplatneniu princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj dôvera subjektov práva v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, treba uviesť, ţe ostatne uvedená zásada, okrem toho, ţe právo musí byť nadobudnuté v dobrej viere (odvolací súd sa vecou z tohto pohľadu vôbec nezaoberal), vychádza z toho, ţe právo bolo skutočne nadobudnuté a teda, ţe niekto sa stal jeho subjektom a preto spravidla nemôţe byť tohto práva zbavený dodatočným odpadnutím (zrušením) právneho dôvodu, na ktorého základe sa stal prevodca (predchádzajúci prevodca) vlastníkom veci. Predpokladom uplatnenia tejto zásady a teda aj princípu právnej istoty je, ţe nadobúdateľ vec (nehnuteľnosť) nadobudol od skutočného vlastníka a nie od nevlastníka. Aj z tohto pohľadu je preto v danom prípade pre správne posúdenie veci určujúce zistenie, či pôvodná ţalovaná nadobudla dotknuté nehnuteľnosti v rozpore, resp. bez rozporu s ustanovením § 39 OZ. Ak by totiţ dotknutý právny úkon bol postihnutý absolútnou neplatnosťou, k prevodu vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam na pôvodnú ţalovanú by nedošlo, keďţe sa na takýto úkon hľadí, akoby nebol urobený. V zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (nikto nemôţe na iného previesť viac práv neţ má sám) by bol rovnakou vadou postihnutý aj následný právny úkon urobený pôvodnou ţalovanou (nepeňaţný vklad dotknutých nehnuteľností do obchodnej spoločnosti LZ s.r.o.) a aj kúpna zmluva uzavretá medzi spoločnosťou LZ s.r.o. (konateľkou je pôvodná ţalovaná) a ţalovaným Ing. B.. Odvolací súd (súd prvého stupňa) sa preto mal v zmysle usmernenia vysloveného 11 6 Cdo 107/2011 v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu prejudiciálne zaoberať otázkou (ne)platnosti kúpnej zmluvy zo
  21. februára
  22. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  23. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  24. mája 2012 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.