Najvyšší súd Slovenskej republiky 1 Cdo 78/2010 U z n e s e n i e Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ L. F., bývajúceho v Š., a 2/ H. F., bývajúcej v Š., zastúpených Mgr. D. Š., advokátkou v Š., proti ţalovanému T. H., bývajúcemu V., zastúpenému L., so sídlom vo Z., o určenie neplatnosti právneho úkonu a určenie zániku záložného práva, vedenej na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 23C 215/2007, o dovolaní ţalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo
- novembra 2009 sp. zn. 24Co 103/2009, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave zo
- novembra 2009 sp. zn. 24Co 103/2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Galanta (súd prvého stupňa) rozsudkom z
- januára 2009 č. k. 23C 215/2007-104 určil, ţe napadnuté právne úkony označené ako „Zmluva o pôţičke“ z
- novembra 1994, uzatvorená medzi ţalovaným ako veriteľom a ţalobcami ako dlţníkmi a „Zmluva o zriadení záloţného práva“ z
- decembra 1994, uzatvorená medzi ţalovaným ako záloţným veriteľom a ţalobcami ako záloţcami, sú neplatné a vo zvyšku ţalobu zamietol. Zároveň v rozsudku vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, ţe v zmysle zmluvy o pôţičke z
- novembra 1994 mal ţalovaný poskytnúť ţalobcom v hotovosti finančnú čiastku vo výške 1 800 000 Sk, pričom ţalobcovia boli povinní vrátiť pôţičku na základe výzvy ţalovaného. Na zabezpečenie tohto záväzku účastníci konania uzavreli
- decembra 1994 záloţnú zmluvu, ktorou malo dôjsť k zriadeniu záloţného práva k nehnuteľnostiam ţalobcov v prospech ţalovaného. Okolnosti uzavretia týchto zmlúv však boli sporné, pretoţe kým 2 1Cdo 78/2010 ţalovaný ich povaţoval za platné, podľa tvrdenia ţalobcov sa jednalo len o simulované právne úkony, uzavreté za účelom ochrany ich nehnuteľností, ktoré boli uţ predtým zaloţené v prospech veriteľa ich syna. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, ţe právne skutočnosti, na ktoré sa zmluva o pôţičke peňazí odvoláva, nenastali tak, ako to účastníci v zmluve uviedli. Súd uveril odporcom, ţe nemali vôľu uzavrieť zmluvu o pôţičke, pretoţe tieto finančné prostriedky nepotrebovali. Výsledky dokazovania taktieţ nijako nenasvedčovali tomu, ţe by ţalovaný skutočne mal
- novembra 1994 vôľu poskytnúť a aj poskytol ţalobcom na základe zmluvy o pôţičke jednorázovo sumu 1 800 000 Sk. V tejto súvislosti súd uviedol, ţe dôkazná povinnosť bola na ţalovanom. Ţalovaný však dôkazné bremeno neuniesol, nakoľko nepreukázal, ţe v čase uzatvárania zmluvy o pôţičke skutočne uvedenou sumou disponoval a v tejto súvislosti súd poukázal i na výpoveď ţalovaného, ktorý si ani len nepamätal odkiaľ takýto vysoký obnos peňazí mal. Súd prvého stupňa dospel preto k záveru, ţe v danom prípade neexistovala spoločná vôľa zmluvných strán na uskutočnení takéhoto právneho úkonu a nedošlo ani k odovzdaniu 1 800 000 Sk zo strany ţalovaného ţalobcom. Z tohto dôvodu povaţoval zmluvu o pôţičke za obojstranne simulovaný právny úkon, ktorý je zo zákona absolútne neplatný (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rovnako mal za neplatnú aj záloţnú zmluvu, nakoľko mala zabezpečovať neexistujúcu pohľadávku. Súd zamietol ţalobu v časti, v ktorej sa ţalobcovia domáhali určenia, ţe záloţné právo zriadené v prospech ţalovaného na nehnuteľnostiach ţalobcov zaniklo
- decembra 1994, s odôvodnením, ţe na základe neplatnej záloţnej zmluvy takéto záloţné právo nemohlo ani vzniknúť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., vezmúc zreteľ len na čiastočný úspech ţalobcov. Krajský súd v Trnave (odvolací súd) na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo
- novembra 2009 sp. zn. 24Co 103-2009 rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalovaným 1/ a 2/ zároveň uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania vo výške 1 031,19 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa, ţe neskúmal naliehavý právny záujem ţalobcov na poţadovaných určeniach. Stotoţnil sa ale s názorom ţalobcov, ţe naliehavý právny záujem je daný, nakoľko nehnuteľnosť ţalobcov je zaťaţená záloţným právom, čím je ich postavenie neisté a výmaz záloţného práva je moţno docieliť len súdnym rozhodnutím o vyslovení neplatnosti uvedených zmlúv. Podľa odvolacieho súdu však súd prvého stupňa nesprávne postupoval, keď bol toho právneho názoru, ţe na strane ţalovaného bolo vecné bremeno dokazovania, ţe k pôţičke a záloţnej zmluve došlo. Práve naopak, ţalobcami v tomto prípade boli dlţníci 3 1Cdo 78/2010 a zároveň záloţcovia a na ich strane bolo vecné bremeno dôkazu, ţe zmluva nebola uzavretá slobodne a váţne. Podľa odvolacieho súdu nebolo moţné skutkové zistenie, ţe ţalovaný v čase uzatvárania sporných zmlúv nedisponoval finančnými prostriedkami v sume 1 800 000 Sk, oprieť tak, ako to urobil súd prvého stupňa, len o daňové priznanie ţalovaného za rok 1994, lebo jedno zdaňovacie obdobie je pri takejto vysokej sume úplne nepostačujúce a nevylučuje to skutočnosť, ţe ţalovaný mohol mať poţičané peniaze od rodičov, prípadne priateľa, ako to uvádzal v odvolacom konaní. Odvolací súd vytýkal súdu prvého stupňa, ţe v rozhodnutí nesprávne interpretoval výpovede ţalovaného na pojednávaní, najmä keď uviedol, ţe ţalovaný „si ani len nepamätal odkiaľ mal takú hotovosť“, ale na pojednávaní ţalovaný uviedol, ţe „časť peňazí som mal v hotovosti a časť v banke, presne sa uţ nepamätám.“ Za značne pochybné označil odvolací súd tvrdenie ţalobcov, ţe predmetné zmluvy boli simulované za účelom ochrany ich nehnuteľností, lebo bolo postavené na zlom poučení advokátky JUDr. F., ktorú však ako svedkyňu neţiadali na súde prvého stupňa vypočuť a tento dôkaz uţ nebolo moţné pouţiť v odvolacom konaní; ďalej uviedol, ţe tieţ zostala nezodpovedanou otázka, prečo – ak malo ísť o fiktívny úkon v čase podpísania zmluvy o pôţičke – nedali ţalobcovia, ktorí sa údajne radili s advokátkou, podpísať ţalovanému fiktívnu kvitanciu o vrátení uvedenej pôţičky, aby boli dostatočne do budúca zabezpečení pred moţným zneuţitím. Na základe takto ustáleného stavu dospel odvolací súd k záveru, ţe ţalobcovia neuniesli vecné bremeno dôkazu, ktorým by jednoznačne preukázali fiktívnosť predmetnej zmluvy a absenciu skutočnej vôle účastníkov, uvedúc, ţe ich dôkazy boli zaloţené len na ich tvrdeniach ako dlţníkov a tvrdení ich syna ako osoby preukázateľne zadlţenej, ktorý je na pozitívnom vyriešení sporu v prospech ţalobcov zainteresovaný. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd aplikoval § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podali ţalobcovia 1/ a 2/ dovolanie, v ktorom ţiadali, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa. V dovolaní namietali, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne vysporiadal s ich právnou argumentáciou, čím svoje konanie zaťaţil vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ďalej vytýkali odvolaciemu súdu, ţe v rozpore s § 120 O.s.p. preniesol dôkazné bremeno o tvrdení, ţe došlo k poskytnutiu peňaţných prostriedkov titulom pôţičky, zo strany ţalovaného na ţalobcov. Zdôrazňovali, ţe v zmysle § 120 O.s.p. majú účastníci konania dôkaznú povinnosť - povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, preto ak ţalovaný tvrdil, ţe pôţičku poskytol a ţe teda došlo k naplneniu napadnutej zmluvy, bolo jeho dôkazným bremenom toto tvrdenie preukázať. Podľa názoru dovolateľov 4 1Cdo 78/2010 odvolací súd nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie a preto nesprávne vyhodnotil napadnutý právny úkon ako platný. Tvrdili, ţe k odovzdaniu a prevzatiu peňaţných prostriedkov titulom pôţičky, ani z iného titulu medzi účastníkmi nedošlo a ţe predmetná zmluva o pôţičke bola len simulovaná, takţe pre nedostatok váţnosti vôle účastníkov je absolútne neplatným právnym úkonom. Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie treba zrušiť. Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V prejednávanej veci dovolanie ţalobcov smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej a preto je procesne prípustné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodu, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal 5 1Cdo 78/2010 spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľom odňatá moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Odňatím moţnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska tohto ustanovenia významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Dovolatelia videli vadu tejto povahy v tom, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne vysporiadal s ich právnou argumentáciou. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotoţnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k 6 1Cdo 78/2010 spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totoţné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závaţných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náleţité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti sluţby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náleţitosťou kaţdého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiţ chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z
- januára 1999] tak, ţe rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je zaloţené. Rozsah tejto povinnosti sa môţe meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností kaţdej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyţaduje, aby na k a ţ d ý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z
- mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, ţe „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace 7 1Cdo 78/2010 s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a ţe „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z
- júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z
- júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd v zmysle spomenutých zákonných poţiadaviek v podstate postačujúco /dostatočne/ odôvodnil svoje rozhodnutie. Stručne zhrnuté: ţalobu zamietol z dôvodu, ţe ţalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, lebo nepreukázali fiktívnosť zmluvy o pôţičke a absenciu vôle účastníkov a v tejto spojitosti označil za nesprávny právny názor súdu prvého stupňa, ţe vecné bremeno dokazovania, ţe k zmluve o pôţičke došlo, spočíva na strane ţalovaného. Okolnosť, ţe ţalobcovia nesúhlasia s takýmto dôvodom zamietnutia ich ţaloby, neznamená ešte nedostatok dôvodov rozhodnutia a teda jeho nepreskúmateľnosť; z hľadiska uvedeného posudzovania dostatočnosti dôvodov ako vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. samotná otázka správnosti zaujatého právneho názoru odvolacieho súdu nebola podstatná (rozhodujúca). Za odňatie moţnosti konať pred súdom v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať ani to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či poţiadaviek ţalobcov. Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je nesprávnosť rozhodnutia vo veci, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Z obsahu dovolania v predmetnej veci vyplýva, ţe dovolatelia uplatnili i dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo 8 1Cdo 78/2010 skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak odvolací súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Dovolatelia tvrdili, ţe k odovzdaniu a prevzatiu peňaţných prostriedkov titulom pôţičky a ani z iného titulu medzi účastníkmi nedošlo. Uviedli, ţe ak ţalovaný tvrdil, ţe pôţičku poskytol a ţe teda došlo k naplneniu napadnutej zmluvy, spočívalo na ňom dôkazne bremeno toto tvrdenie preukázať, odvolací súd však tento výklad dôkazného bremena neakceptoval. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leţí podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať. V prejednávanej veci sa ţalobcovia domáhali určenia neplatnosti zmluvy o pôţičke a na ňu nadväzujúcej zmluvy o zriadení záloţného práva. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôţičke prenecháva veriteľ dlţníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlţník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, ţe pre uzavretie dohody o pôţičke sa nevyţaduje písomná forma, takţe táto zmluva môţe byť uzavretá i ústne alebo 9 1Cdo 78/2010 konkludentným spôsobom. Podstatnou náleţitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôţičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlţníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďţe táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyţaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôţičky veriteľom dlţníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôţičky nevznikne. Odvolací súd pri posudzovaní otázky dôkazného bremena pochybil, keď zjavne prehliadol, ţe zmluva o pôţičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená, ţe k jej uzavretiu sa vyţaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôţičky dlţníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôţičky nevznikne (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- júna 2010 sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náleţitosti tohto právneho úkonu (vrátane náleţitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôţičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu – odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôţičky v konaní vţdy preukazuje veriteľ, v danom prípade ţalovaný. Neobstojí preto právny záver odvolacieho súdu, ţe nebolo povinnosťou ţalovaného preukázať, ţe k pôţičke (teda jej poskytnutiu) prišlo. Dovolací súd dáva do pozornosti, ţe sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať moţnosť veriteľa disponovať príslušnou peňaţnou sumou. Keďţe odvolací súd v dôsledku svojho nesprávneho právneho názoru na dôkazné bremeno nepovaţoval za potrebné zaoberať sa pri skúmaní platnosti predmetnej zmluvy o pôţičke z hľadiska skutkového otázkou poskytnutia pôţičky (odovzdania predmetu pôţičky veriteľom dlţníkovi), a rozhodol vo veci, jeho postupom došlo k inej vade konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnutý rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 prvá veta a ods. 4 O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. 10 1Cdo 78/2010 V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- mája 2012 JUDr. Milan D e á k, v. r. predseda senátu Za správnosť: Hrčková Marta