Najvyšší súd 5 Cdo 48/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu M. F., zastúpeného JUDr. I.H., advokátom v K., proti ţalovanej J. P.P., zastúpenej JUDr. I.Š., advokátom vo SS., o zaplatenie 16 178,39 € s príslušenstvom, o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde P. pod sp.zn. 29 C 174/2011, o dovolaní ţalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v P. z
- septembra 2011, sp.zn. 1 Co 100/2011, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalovanej o d m i e t a . O d ô v o d n e n i e Okresný súd P. uznesením z
- augusta 2011, č.k. 29 C 174/2011-47 zamietol návrh na nariadenie predbeţného opatrenia, ktorým sa ţalobca domáhal uloţenia povinnosti ţalovanej zdrţať sa predaja alebo ďalšieho nakladania s nehnuteľnosťami zapísanými na LV č. X. kat. úz. P.. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 76 ods. 1 a § 102 ods. 1 O.s.p. tým, ţe ţalobca nepreukázal naliehavosť potreby dočasnej úpravy vzájomných vzťahov účastníkov konania neosvedčením ohrozenia práva alebo výkonu rozhodnutia, keď nepreukázal, ţe ţalovaná vykonáva akékoľvek faktické alebo právne kroky pri nakladaní so svojim majetkom, ktoré môţu vyvolať dôvodnú obavu ohrozenia budúceho výkonu rozhodnutia vo vzťahu uplatneného nároku u ţalobcu a zároveň koná toho času nehospodárne pri nakladaní so svojim majetkom a to čerpaním finančných prostriedkov z nebankových subjektov. Krajský súd v P. na odvolanie ţalobcu uznesením z
- septembra 2011, sp.zn. 1 Co 100/2011 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť zdrţať sa predaja, darovania a zámeny, prenájmu, vloţenia nehnuteľnosti ako majetku do obchodnej spoločnosti, vypoţičania, zriadenia vecného bremena, zriadenia záloţného práva alebo zabezpečovacieho prevodu práva k nehnuteľnostiam a to k parcele č. X.ostatné 5 Cdo 48/2012 2 plochy o výmere 99 m2, parcele č. X. zastavané plochy a nádvoria o výmere 372 m2, parcele č. X. záhrady o výmere 727 m2 a k rodinnému domu súp. č. X. postavenému na parcele č. X., zapísaným na LV č. X. kat. úz. P.. Zároveň vyslovil, ţe toto predbeţné opatrenie bude trvať do právoplatného skončenia konania vo veci 29 C 174/2011 Okresného súdu P.. Mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, najmä pokiaľ ide o predmet tohto konania, okolnosť, ţe ţalobca ako veriteľ uplatňuje svoje práva na základe neplatnosti zmluvy o pôţičke, ktorou poţičal ţalovanej sumu 39 832,70 €, pričom neplatnosť tejto zmluvy vrátane zabezpečenia pohľadávky bola určená rozsudkom Okresného súdu P. z
- apríla 2010 sp.zn. 11 C 218/2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v P. z
- mája 2011 sp.zn. 8 Co 97/
- Nesúhlasil však s argumentáciou prvostupňového súdu spočívajúcou v tom, ţe ţalobca pred poskytnutím vysokej finančnej sumy nedostatočne skúmal schopnosti a moţnosti poskytnuté finančné prostriedky splácať na strane ţalovanej. Táto argumentácia nie je právne významná a nemôţe obstáť ako odôvodnenie zamietnutia návrhu na nariadenie predbeţného opatrenia. Konštatoval, ţe je potrebné súhlasiť so všetkou argumentáciou uvedenou v odvolaní ţalobcu, ktorá spočíva v tom, ţe súdne konanie v občianskoprávnych veciach trvá spravidla dlhší čas, pričom inštitút predbeţného opatrenia slúţi práve na zabezpečenie toho, aby v prípade, ţe nedôjde k dobrovoľnému plneniu povinnosti vyplývajúcej zo súdneho rozhodnutia, bol výkon tohto súdneho rozhodnutia zabezpečený inými prostriedkami vrátane núteného výkonu, t.j. exekúcie. Ak sa však má uspokojiť finančná pohľadávka, musí existovať majetok na strane dlţníka, z ktorého je moţné sa uspokojiť. Preto je podľa názoru odvolacieho súdu poţiadavka ţalobcu v predmetnej veci, spočívajúca v nariadení predbeţného opatrenia, ktorým by sa zakázalo ţalovanej disponovať jej majetkom, tento majetok scudziť alebo akýmkoľvek spôsobom ho zaťaţiť, plne dôvodná. Len zabezpečenie tohto majetku môţe dať predpoklad návratnosti pohľadávky, ktorá je predmetom súdneho konania ţalobcu v budúcnosti. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná, ktorý navrhla uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá moţnosť konať pred súdom a odklonom od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bez vyrovnania sa so základnými otázkami bolo porušené jej právo na súdnu ochranu. V dovolaní poukazovala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- septembra 1994, sp.zn. 6 Obo 270/1994, podľa ktorého predbeţné opatrenie, ktorým sa zakazuje nakladať s majetkom alebo s jeho časťou, môţe súd nariadiť len v takom rozsahu, 5 Cdo 48/2012 3 aby to s prihliadnutím na podnikateľskú činnosť ţalovaného bolo primerané právu, ktorého budúci súdny výkon je ohrozený. Namietala, ţe odvolací súd odklon od predmetného judikátu neodôvodnil, čím došlo k porušenie princípu právnej istoty vyplývajúcej z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V dôvodoch dovolania rozoberala skutkový a právny stav veci. Ţalobca vo vyjadrení k dovolaniu ţalovanej mal za to, ţe neexistuje dôvod na podanie dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a dovolanie je preto potrebné odmietnuť z dôvodu jeho neprípustnosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, je tento opravný prostriedok prípustný, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbeţnom opatrení, poriadkovej pokute, znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa 5 Cdo 48/2012 4 práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu o predbeţnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z tých rozhodnutí, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O.s.p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je prípustné, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalovanej z ustanovenia § 239 O.s.p. nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená. So zreteľom na ţalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 5 Cdo 48/2012 5 Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe odvolací súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a ţalovanej neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov. Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namietala porušenie jej práva na súdnu ochranu. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94). 5 Cdo 48/2012 6 Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03). Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08). Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Dovolateľka v dovolaní namieta, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom a k porušeniu práva na súdnu ochranu došlo tým, ţe odvolací súd sa pri svojom rozhodnutí odchýlil od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom konkrétne poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- septembra 1994, sp.zn. 6 Obo 270/
- Dovolací súd má za to, ţe táto námietka nie je dôvodná, nakoľko uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zaloţené na inom skutkovom základe, a preto ho nemoţno aplikovať na prejednávanú vec. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu. 5 Cdo 48/2012 7 Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, pouţijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z
- decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z
- mája 1997; Higgins c. Francúzsko z
- februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-
- Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré uznesenie súdu prvého stupňa zmenil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). 5 Cdo 48/2012 8 Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania ţalovanej nemoţno vyvodiť ani z ustanovenia § 239 O.s.p. a ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O.s.p. prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V konečnom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 5, § 145 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- júna 2012 JUDr. Vladimír Magura, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová