1 písm. b/ O.s.p.. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá poistná zmluva, predmetom ktorej bolo životné poistenie žalobkyne na dožitie. Vychádzal z nesporného zistenia, že medzi účastníkmi súdneho sporu bola riadne uzavretá poistná zmluva na určitú dobu 15-tich rokov s koncom poistenia určeným dátumom
2 písm. f/ Občianskeho zákonníka a konštatovanie, že žalobkyňa si túto sumu nevyzdvihla, viedli súd k záveru, že žalobkyňa nesúhlasila so skončením poistného vzťahu, od zmluvy neodstúpila ani nepožiadala o jej zrušenie. Skutkový stav teda považoval za nesporný a rozpor, ktorý v tvrdeniach účastníkov existoval považoval za právny problém, pretože žalobkyňa mala za to, že zmluva, ktorú uzatvorila je platná a trvá a žalovaný tvrdil, že zanikla, lebo bola uzatvorená v rozpore so zákonom. V právnej rovine odôvodnil prvostupňový súd svoje rozhodnutie prípustnosťou určovacej žaloby s tým, že uznal naliehavý právny záujem na strane žalobkyne, lebo situácia, ktorá vznikla stanoviskom žalovaného vyvolala stav objektívnej právnej neistoty a ohrozenia právneho postavenia žalobkyne. Pokiaľ teda bol preukázaný naliehavý právny záujem, postupoval súd tak, že sa zaoberal jednak návrhom na prerušenie konania v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p., jednak posúdením toho, či sú splnené podmienky, ktoré požaduje zákon pre uzatvorenie zmluvy takéhoto charakteru a dospel k záveru, že nie sú splnené ani podmienky pre prerušenie konania ani podmienky, na základe ktorých by mohol dospieť k záveru, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania legitímne skončil. Pokiaľ ide o prerušenie konania, neboli splnené
názoru prvostupňového súdu podmienky na takýto postup, lebo toto ustanovenie ukladá súdu prerušiť konanie len v prípade, ak sa súd domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci a
ktorého bude súd rozhodovať, môže byť v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Tento postup je viazaný na právny názor súdu na prejednávanú vec a právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy. V prípade, ktorý okresný súd riešil, nie sú namieste pochybnosti o ústavnosti zákona,
ktorého súd bude rozhodovať o žalobe, lebo aplikácia práva v tomto prípade je pre súd jasná a vychádza z roviny všeobecnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ako aj zmluvných podmienok dohodnutých medzi účastníkmi tohto zmluvného vzťahu. Pokiaľ ide o povinnosť súdu skúmať absolútnu neplatnosť zmluvy, zaoberal sa súd aj týmto možným riešeným a dospel k záveru, že zmluva je platná, lebo ide o zmluvu pomenovanú, ktorej vznik, zmena aj zánik sú v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Právne posúdil vec v súlade s § 788 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka a
b/ tohto zákona s tým, že vychádzal aj zo spôsobov zániku poistenia upravených v ust. §§ 800 až 802 Občianskeho zákonníka, rovnako aj z článku 11 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie. 3 1 Cdo 115/2010 Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z
platí, že išlo o súd poslednej inštancie v zmysle čl. 234 zmluvy (v súčasnosti či. 267 Lisabonskej zmluvy). Krajský súd v Banskej Bystrici preto
názoru žalovanej bol povinný predložiť Súdnemu dvoru ES navrhované otázky a prerušiť konanie
1 písm. c/ O.s.p.. Pretože sa tak nestalo, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol vo veci bez vyriešenia nastolených predbežných otázok Súdnym dvorom ES, došlo postupom Krajského sudu y Banskej Bystrici k porušeniu práva žalovanej nebyť odňatý zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) ako aj súvisiacemu porušeniu čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy SR. Uvedená situácia zakladá prípustnosť podaného dovolania
g/ O.s.p., ako aj dovolací dôvod
2 písm. a/ O.s.p.. Dovolateľka tiež namietala nesprávne právnemu posúdeniu veci, ako dôvodnosť dovolania
ustanovenia § 241 od. 2 písm. c/ O.s.p. 5 1 Cdo 115/2010 Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedla že nie sú dané dôvody dovolania a rovnako tak neexistujú ani vady konania, pre ktoré by bolo potrené napadnuté rozhodnutie zrušiť, preto navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.marca 2010 sp. zn. 12Co 187/2009 ako nedôvodné v celom rozsahu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním žalovanej nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovanej nie je
1 až 3 O.s.p. procesne prípustné. Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku žalovanej by zakladala len prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd povinný vždy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa – a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tiež otázkou, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti 6 1 Cdo 115/2010 každému rozhodnutiu (aj rozsudku), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania
tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, že konanie na súde nižšieho stupňa je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť dovolania ako opravného prostriedku, ktorým možno výnimočne napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, že jeho prípustnosť v zmysle § 237 O.s.p. je spojená výlučne len s najzávažnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými vadami zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, než sú vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku
uvedeného ustanovenia. Prípustnosť dovolania
f/ O.s.p. zakladá taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Ako Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol už vo viacerých svojich rozhodnutiach, pokiaľ bolo rozhodnutie súdu vydané na základe neúplne zisteného skutkového stavu, neznamená to bez ďalšieho, že je daný dôvod prípustnosti v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, ktorá spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom, ide len vtedy, keď súd neumožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť, či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom prednesu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, 7 1 Cdo 115/2010 vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 53/2000. Zo spisu nevyplýva, že by žalovanej bolo odňaté niektoré z uvedených procesných práv.
(v znení účinnom od
1). V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (ods. 2). V zmysle citovaného ustanovenia odvolací súd môže o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania vždy, ak nie je splnená ani jedna z uvedených podmienok, pričom oprávnenie posudzovať ich splnenie má výlučne odvolací súd, ktorý zvažuje potrebu doplniť alebo zopakovať dokazovanie (§ 120 ods. 1 O.s.p.), rovnako ako existenciu dôležitého verejného záujmu, ktorý je dôvodom na nariadenie pojednávania len vtedy, ak by otázky, ktoré sú predmetom konania, mohli mať širší spoločenský dopad a ak by ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov konania mohla byť významná i pre iné subjekty. V prejednávanej veci mal odvolací súd v čase rozhodovania (ako to vyplýva z jeho rozhodnutia) za to, že súd prvého stupňa dokazovanie vykonal v dostatočnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci, preto nepovažoval za potrebné dokazovanie doplniť alebo zopakovať. Rovnako v konaní pred súdom prvého stupňa súd nerozhodol bez nariadenia pojednávania
O.s.p., a vo veci nebol daný ani dôležitý verejný záujem v zmysle vyššie uvedeného výkladu. Možno teda uzavrieť, že v predmetnej veci nebola splnená ani jedna z podmienok ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p., preto odvolací súd nebol v čase rozhodovania povinný nariadiť pojednávanie v zmysle tohto ustanovenia a mohol postupovať
odseku 2, pričom prípadný nesúhlas účastníka s prejednaním veci bez pojednávania bol v tom čase už bez právneho významu (súd bol povinný naň prihliadať len do 14. októbra 2008 – por. vyššie uvedené). Vzhľadom k uvedenému odvolací súd procesne nepochybil, keď vo veci nenariadil pojednávanie, a účastníkovi tým neodňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 8 1 Cdo 115/2010 So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia o existencii vady konania
g/ O.s.p.
g/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Žalovaná v súvislosti s uvedenou vadou konania namietala, že rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12.novembra 2011 sp. zn. 3NcC 53/2008 ktorým rozhodol že príslušným na prejednanie a rozhodnutie vo veci je Okresný súd Banská Bystrica došlo k porušeniu základného práva odporcu nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ústava Slovenskej republiky základné právo na zákonného sudcu upravuje v čl. 48 ods. 1,
ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Označené základné právo sa výslovne spája s osobou sudcu, nie so súdom. Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. So sústavou súdov priamo súvisí aj príslušnosť súdu o veci rozhodnúť upravená Občianskym súdnym poriadkom, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Nevyhnutným predpokladom na to, aby účastník konania nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je
zákona (Občiansky súdny poriadok) na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný.
na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.
2 O.s.p. všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v obvode ktorého má právnická osoba sídlo.
f/ O.s.p. popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. 9 1 Cdo 115/2010
1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). Pojem spotrebiteľská zmluva možno vymedziť v širšom a užšom zmysle. Za spotrebiteľské zmluvy v širšom zmysle možno považovať akékoľvek zmluvy uzavierané medzi dodávateľom a spotrebiteľom, pri ktorých spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť obsah zmlúv, na ktoré treba aplikovať príslušnú osobitnú úpravu
toho, o aký typ zmluvy ide. Spotrebiteľské zmluvy v užšom zmysle predstavujú osobitný typ zmlúv, pri ktorých spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať ich obsah, bez ohľadu na to,
akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela, a na ktoré treba aplikovať predovšetkým úpravu o neprijateľných podmienkach, ako aj príslušnú osobitnú úpravu
toho, o aký typ zmluvy ide. Pri týchto zmluvách platí aj všeobecná zásada uvedená v § 53 ods. 4 písm. a/ Občianskeho zákonníka, a to, že za neprijateľné podmienky treba považovať tie, s ktorými sa spotrebiteľ nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy. Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že v danej veci ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Žalovaná pri uzatváraní poistnej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, preto je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka považovať za dodávateľa; žalobkyňa ako fyzická osoba pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, preto je potrebné považovať ho v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka za spotrebiteľa a predmetnú poistnú zmluvu posúdiť ako spotrebiteľskú zmluvu. Keďže žalovaná má všeobecný súd (§ 85 O.s.p.), miestna príslušnosť sa v danom prípade riadi ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku o miestnej príslušnosti danej na výber, konkrétne § 87 písm. f/ O.s.p.,
ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy. Miestna príslušnosť v danej veci teda vyplýva z možnosti účastníka zvoliť si spomedzi dvoch miestne príslušných súdov (§ 87 O.s.p.). Navrhovateľ ako spotrebiteľ mal právo výberu medzi všeobecným súdom odporcu (§ 85 O.s.p.) a súdom uvedeným v ustanovení § 87 písm. f/ 10 1 Cdo 115/2010 O.s.p., ktoré právo aj využil. Vzhľadom na uvedené má dovolací súd za to, že Krajský súd v Košiciach správne rozhodol o miestnej príslušnosti Okresného súdu Banská Bystrica. Rozhodnutím súdov nižších stupňov teda nedošlo k porušeniu práva odporcu na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Následne sa dovolací súd zaoberal otázkou existencie vady
g/ O.s.p. v súvislosti s argumentáciou dovolateľa týkajúcou sa prerušenia konania z dôvodu položenia predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev.
1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke
medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a ) výkladu zmlúv; b ) platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne. V druhej vete vyššie citovaného článku 267 ZFEÚ je zakotvená povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný, požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť požiadať o vydanie 11 1 Cdo 115/2010 rozhodnutia o predbežnej otázke nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle článku 267 ZFEÚ. K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie
článku 267 ZFEÚ sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81, zo 6. októbra 1982 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415, v ktorom Súdny dvor uviedol: „Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz článok 267 ZFEÚ) sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29 až 30/62, z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“. Predmetom konania v danom prípade je poistný vzťah uzavretý medzi spotrebiteľom a dodávateľom založený ich zmluvným dojednaním. Otázky existencie tohto vzťahu ako aj nároky z neho vyplývajúce sa riadia uzavretou zmluvou, všeobecnými poistnými podmienkami, ktoré boli ako súčasť zmluvy dojednané a predpismi občianskeho práva. Pre riešenie otázok existencie tohto poistného vzťahu nie je právne relevantná otázka oprávnenosti dohľadu Národnej banky Slovenska nad poisťovníctvom ako takým a jeho súlad so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva. Vyriešenie žalovaným navrhnutých predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie pre rozhodnutie daného sporu vyplývajúceho so spotrebiteľskej zmluvy nie je právne relevantné. Nie je preto opodstatnená námietka žalovanej o existencii vady zakladajúcej prípustnosť dovolania
g/ O.s.p. Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, tak ako namietala dovolateľka v podanom dovolaní, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti
O.s.p.. 12 1 Cdo 115/2010 Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), a dovolateľom vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej ako neprípustné
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 13 1 Cdo 115/2010 V Bratislave 25. apríla 2012 JUDr. Jana B a j á n k o v á, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť : Hrčková Marta
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.