1 veta prvá OSP) odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený 5Sžo/47/2011 5 minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb a opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo rušia práva a povinnosti fyzických a právnických osôb , ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy fyzických a právnických osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 a nasl. OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (v rámci ktorého bol vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy je posudzovať, či tento orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, resp. v opravnom prostriedku, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). 5Sžo/47/2011 6 Predmetom konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného č.: SK/0441/99/2009 z 23.11.2009. Preskúmavaným rozhodnutím bolo potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „SOI“) v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj č. TK/0168/06/09, z 03.06.2009, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 76,08 eura ako refundácia nákladov skúšky podľa zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa, na vykonanie skúšok dvoch odobratých vzoriek PHM, ktoré svojou kvalitou nevyhoveli požiadavkám príslušnej STN normy. Z obsahu podaného odvolania a z okolností daného prípadu vyplýva, že nejasnosť vyvolávajú dve skutočnosti, a to povinnosť uhradiť náklady vynaložené na vykonanie skúšok a otázka premlčania tejto náhrady. Pokiaľ ide o prvú otázku, teda povinnosť úhrady nákladov vynaložených na vykonanie skúšok, v tejto súvislosti možno odkázať na uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6MObdo/3/2008, v ktorom najvyšší súd deklaroval, že daný nárok nepatrí do právomoci súdov, ale správnych orgánov a dospel zároveň k záveru, že „náklady na vykonanie skúšky sú nepochybne podkladom pre konanie o uložení pokuty, preto je dovolací súd názoru, že ide o akúsi refundáciu nákladov štátu. Tieto náklady sú v podstate vynaloženými „trovami“ štátu a v konaní o uložení pokuty, ktoré musí nasledovať v prípade porušenia povinnosti, ide o náhrady (trovy) na dokazovanie. Ak zákon jednoznačne dáva právomoc štátnemu orgánu na rozhodnutie vo veci samej a dáva mu aj zákonné prostriedky na jej realizáciu, právomoc Slovenskej obchodnej inšpekcie je tým daná aj vo veciach nákladov vynaložených v súvislosti konania. Z toho teda vyplýva, že v danej veci je predmetom preskúmania rozhodnutie o nákladoch vynaložených na dokazovanie v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej. Podľa § 7 ods. 4 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa kontrolovaná osoba je povinná uhradiť náklady vzoriek a skúšok na overenie bezpečnosti, kvality a zhody výrobkov, ak ich deklarovaná bezpečnosť alebo kvalita nevyhovuje požiadavkám osobitných predpisov, alebo ak bolo zistené, že pre výrobok nie je zabezpečená zhoda podľa osobitného predpisu. Podľa § 7 ods. 5 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa na konanie podľa odsekov 1 až 4 sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (t. j. správny poriadok). 5Sžo/47/2011 7 Zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa ako aj iné osobitné právne predpisy explicitne ustanovujú, kedy určité náklady (napr. na vyhotovenie určitej dokumentácie) znáša účastník konania. Do tejto kategórie treba zaradiť aj náklady skúšky predpokladané ustanovením § 7 ods. 4 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa, ktoré sú predmetom tohto konania. Navyše, niektoré predpisy umožňujú správnemu orgánu požadovať poskytnutie primeraného zabezpečenia na úhradu nákladov (napr. zákon č. 200/2004 Z. z.). Tieto osobitné predpisy majú prednosť pred všeobecnou zásadou ustanovenou v správnom poriadku, podľa ktorej napr. trovy, ktoré vznikli správnemu orgánu znáša správny orgán (§ 31 ods. 1 správneho poriadku). Ani pri náhrade trov správneho konania sa do rozhodnutia o trovách nepremieta zásada úspechu aplikovaná v občianskom súdnom konaní. Preto, ak by bol účastník konania so svojím návrhom a argumentmi úspešný, čomu by nasvedčoval aj výrok rozhodnutia správneho orgánu, neznamená to automatický nárok na úhradu trov, ktoré mu počas konania vznikli. V správnom konaní sa náhradou trov konania rozumie ich náhrada tomu, kto ich znášal, ak sú na to splnené zákonné predpoklady. Z vyššie citovaného § 7 ods. 4 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa povinnosť uhradiť náklady skúšok vyplýva priamo, je teda uložená priamo zákonom, pričom je podmienená jedinou skutočnosťou, a to deklarovaním, že bezpečnosť alebo kvalita výrobkov nevyhovuje požiadavkám právnych predpisov. Zákon o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa tu predstavuje lex specialis k správnemu poriadku ,lex generalis, preto sa v otázke náhrady nákladov treba postupovať podľa ustanovení lex specialis. Keďže predmetný zákon nepodmieňuje náhradu trov uložením pokuty, vyplýva z toho, že nemožno prijať námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že ak mu nebola uložená pokuta, nemožno mu ani uložiť povinnosť nahradiť trovy konania. Dôsledkom rozhodnutia Ústredného inšpektorátom SOI č. P/0028/06/04, ktorým v celom rozsahu zrušil prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty bolo zrušenie povinnosti zaplatiť uloženú pokutu, nie však povinnosti niesť trovy konania, pretože zároveň potvrdil, že skúšaný výrobok nezodpovedal požiadavkám právnych predpisov, čo bolo preukázané 5Sžo/47/2011 8 Protokolom o skúškach č. 305/2003, ktorý predstavuje dôvod na uloženie povinnosti uhradiť trovy konania. V odôvodnení správneho rozhodnutia bolo uvedené, že podľa požiadaviek STN EN 228 mal byť vzhľad posudzovaného benzínu jasný a číry, avšak taký nebol. Dôvod, pre ktorý sa Ústredný inšpektorát SOI rozhodol neuložiť pokutu a zrušiť rozhodnutie bol ten, že pridávanie aditíva do motorového benzínu 91 UNI výrobcom relevantným spôsobom ovplyvnila zodpovednosť účastníka, predajcu, a znížila závažnosť charakteru protiprávneho konania, čo možno považovať za subjektívne hľadisko berúce do úvahy okolnosti konkrétneho prípadu. Napriek tomu bolo objektívne deklarované, že výrobok požiadavkám právnych predpisov nezodpovedal. Tento argument bol však uvedený v odôvodnení rozhodnutia. Preto treba poukázať na podstatu pokuty a nákladov konania. Z teleologického hľadiska, náklady konania nemožno pokladať za sankciu uloženú za administratívnoprávny delikt, pretože ich úloha je odlišná od účelu uloženia sankcie. Sankciu nemožno uložiť bez preukázania spáchania deliktu účastníkom, čo by bolo v rozpore so zásadami nulla crimen sine lege, nulla poena sine lege, ktoré sa uplatňujú aj pri administratívnom trestaní. Avšak hotové výdavky spojené s konaním majú skôr praktický význam a predstavujú úhradu nákladov, ktoré vznikli správnemu orgánu, nemajú za cieľ potrestať účastníka, teda nemajú represívny charakter. Preto aj keď nebola rozhodnutím ústredného inšpektorátu uložená pokuta, zásada „nullum poena sine lege“ sa neuplatňuje na povinnosť uložiť trovy konania. I keď sa správny orgán domáhal ich uplatnenia nesprávne súdnou cestou, pretože v tom čase nebola jednoznačná ich povaha, následne, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky interpretáciou § 7 ods. 4 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa objasnil, že otázka nákladov skúšok ako „trov“ konania patrí do právomoci správneho orgánu, Inšpektorát SOI v Banskej Bystrici konal v súlade s právnym názorom najvyššie súdu a vydal samostatné rozhodnutie o uložení nákladov konania, pričom samostatnosť rozhodnutia vyplynula z okolností konkrétneho prípadu, najmä nejasnosti povahy nákladov skúšok. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia ustanovenej v § 49 správneho poriadku, ako je uvedené vyššie, na rozhodovanie podľa § 7 ods. 4 zákona o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa sa jednak nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní a jednak lehoty stanovené v § 49 správneho poriadku sú lehotami inštruktívnymi bez sankčných mechanizmov pre správny orgán a ich nedodržanie samé o sebe nemôže spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu a ani účastník nemôže z nich vyvodzovať vo vzťahu rozhodnutiu vo veci nejaké práva 5Sžo/47/2011 9 (mohol by však uplatniť napr. návrh proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t OSP). Čo sa týka samotnej druhej otázky, teda možného premlčania práva na úhradu nákladov, tak najvyšší súd poukazuje na rozsah aplikácie Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“). Vecný rozsah OZ je vymedzený v § 1 ods. 2 „Občiansky zákonník upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony“ a v § 1 ods. 2, ktorý znie „Občiansky zákonník upravuje aj právne vzťahy z duševného vlastníctva, ak tieto vzťahy neupravujú iné zákony“. Ako vyplýva z teórie občianskeho práva, Občiansky zákonník je základný právny predpis a lex generalis v oblasti civilného práva. Upravuje občianskoprávne vzťahy, ktorých čiastočná charakteristika je uvedená v § 2 OZ „občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája. V občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie“. Čo sa týka povahy vzťahu, v danom prípade ide o vzťah medzi správnym orgánom a účastníkom konania. Vo uznesení sp. zn. 6Mobdo/3/2008 z 28.01.2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol „v danom prípade ide medzi účastníkmi o vzťah verejnoprávny, založený na princípe subsidiarity štátneho orgánu, ktorý kontroluje plnenie povinnosti podnikateľských subjektov po stránke kvality a bezpečnosti výrobkov a ako štátny orgán zasahuje do práv a povinností druhého účastníka v oblasti verejnej správy, čím kontrola vnútorného trhu je“. Nakoľko ide o vzťah administratívnoprávny (nie súkromnoprávny), v ktorom je správny orgán v pozícii nadriadeného subjektu, nemožno na predmetný vzťah aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, teda ani ustanovenia o premlčaní. Správny orgán tu vystupuje ako orgán nadriadený, nie ako účastník súkromnoprávneho vzťahu v zmysle § 21 OZ, keďže tu nejde o občianskoprávny vzťah. Navyše v tomto prípade nejde o majetkové vzťahy v zmysle Občianskeho zákonníka, keďže titul nároku na úhradu trov konania vyplýva z právneho predpisu verejného, konkrétne správneho práva. Správny orgán teda postupoval v súlade so zákonom a rozhodol o nákladoch spojených so správnym konaním po tom, čo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola objasnená otázka povahy nákladov skúšok. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, pričom sa v zásade stotožnil s právnym posúdením veci krajským súdom a s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP 5Sžo/47/2011 10 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) viazaný tiež dôvodmi odvolania (§ 212 ods.
1 veta prvá OSP). O trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods.
1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko žalobca v konaní nebol úspešný a žalovaný zo zákona nemá na ich náhradu nárok. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. mája 2012 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.