Najvyšší súd 5Sžo/39/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr

§ 246cods.

1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru, ţe odvolaniu navrhovateľa nemoţno priznať úspech. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, štátnej správy, orgánov územnej samosprávy ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Podľa tretej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l a nasl. OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umoţňuje, aby sa kaţdá osoba, 10 5Sţo/39/2011 ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (v rámci ktorého bol vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotno- právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, ţe správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, resp. v opravnom prostriedku, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§250i ods. 3 OSP). Z obsahu predloţeného administratívneho spisu ako i výsledkov doterajšieho priebehu konania vyplýva, ţe predmetom preskúmavacieho konania krajským súdom bolo rozhodnutie odporcu č. 434/2010/ODDD z 03.12.2010, ktorým odporca opätovne po prechádzajúcom zrušení svojho rozhodnutia rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 25Sp/3/2010 zo dňa 28.05.2010, odňal navrhovateľovi dopravné licencie 11 5Sţo/39/2011 na vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej autobusovej dopravy na vydané na prímestské autobusové linky vymenované v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia. Pravidelnú autobusovú dopravu bol podľa § 7 ods. 1 zákona č. 168/1996 Z. z. účinného do 29.02.2012 oprávnený vykonávať dopravca na základe dopravnej licencie, ktorú udeľuje a odníma správny orgán. Na kaţdú autobusovú linku bola potrebná samostatná dopravná licencia. Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 168/1996 Z. z. bolo moţné povoliť zriadenie autobusovej linky moţno, ak:

1. a)ţiadateľ spĺňa podmienky podľa § 2,
2. b)pravidelnú autobusovú dopravu na trase jej dopravnej cesty umoţňuje stav a priepustnosť pozemných komunikácií, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky,
3. c)na vykonávaní vnútroštátnej pravidelnej autobusovej dopravy má záujem podľa § 14a samosprávny kraj alebo v mestskej autobusovej doprave obec,
4. d)ţiadateľ vlastní alebo má prenajatú technickú základňu na zamýšľanú prevádzku. Dopravná licencia sa udeľuje vo vnútroštátnej pravidelnej autobusovej doprave na desať rokov, v medzinárodnej pravidelnej autobusovej doprave na päť rokov, ak ţiadateľ nepoţiada o kratší čas. Platnosť dopravnej licencie zaniká uplynutím času, na ktorý bola udelená. Dopravná licencia sa udelí znova, ak sú splnené podmienky podľa tohto zákona (§ 7 ods. 4 zákona č. 168/1996 Z. z.). Podľa § 7 ods. 6 písm. b/ zákona č. 168/1996 Z. z. veta druhá odňať dopravnú licenciu moţno vtedy, ak dopravca nie je schopný ďalej vykonávať pravidelnú autobusovú dopravu z technických alebo podnikateľských dôvodov. (Dôvody povolenia a odňatia licencie uvedené v citovaných zákonných ustanovení zákona č. 168/1996 Z. z. je totoţný s dôvodmi uvedeným v ustanovení § 10 ods. 3 a ods. 10 písm. c/ zákona č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave účinného od 01.03.2012.) Podľa § 37 ods. 1 zákona o cestnej doprave, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní [zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní 12 5Sţo/39/2011 (právny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“)], ak ďalej nie je ustanovené inak. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil ţiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotoţňuje v celom rozsahu, povaţujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam navrhovateľa uvedeným v odvolaní dopĺňa nasledovné: Právo podnikať a uskutočňovať zárobkovú činnosť ústava zaručuje kaţdému. Ústavný súd Slovenskej republiky k tomu vyslovil právny názor, podľa ktorého ústava zaručuje právnickým osobám len tie práva, ktoré im vyslovene priznáva (pozri k tomu napr. PL. ÚS 13/97 a PL. ÚS 3/2008 – www.concourt.sk). Právo podnikať sa popri základných zákonoch [zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“); zákon č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský zákon) v znení neskorších predpisov] vymedzuje aj v osobitných zákonoch, medzi ktoré patrí zákon č. 168/1996 Z. z. účinný do 29.02.2012 a t. č. zákon č. 56/2012 Z. z.. V konaní bolo nesporne preukázané, ţe dôvodom, pre ktoré odporca začal konanie o odňatí licencií bolo, ţe navrhovateľ ako licencovaný dopravca v dňoch 25. a 26.11.2008 nevykonal prepravné výkony, a ţe príčinou bol nedostatok vodičov, ktorí prešli od navrhovateľa k inému dopravcovi. Od toho času navrhovateľ prepravné výkony naďalej nerealizuje. Po doplnení dokazovania zo strany odporcu bolo potrebné posúdiť, či predloţenými zmluvami, a to zmluvou o budúcej nájomnej zmluve so spoločnosťou KAR group, a. s., Ostrava a zmluvou o budúcej dohode o dočasnom pridelení zamestnancov k inému zamestnávateľovi uzatvorená so spoločnosťou ČSAD LOGISTIK Ostrava, a. s., 13 5Sţo/39/2011 navrhovateľ dostatočne preukázal zabezpečenie technickej a personálnej základne pre výkon dopravy. Zabezpečením technickej a personálnej základne pre výkon dopravy v zmysle ustanovenia § 7 ods. 2 a ods. 6 písm. b/ zákona č. 168/1996 Z. z. treba chápať súbor všetkých poţiadaviek a predpokladov na schopnosť efektívne plniť všetky zákonné poţiadavky týkajúce sa činnosti dopravcu. Vzhľadom na charakter činnosti dopravcu je logické, ţe licencia nemôţe byť udelená na „skúšobnú dobu“, počas ktorej by dopravca postupne odstraňoval prípadné nedostatky, resp. v praxi overoval funkčnosť technickej a personálnej základne. To zároveň znamená, ţe aj drţiteľ dopravných licencií musí po celý čas platnosti dopravnej licencie preukázať, ţe disponuje potrebnou technickou a personálnou základňou na vykonávanie pravidelnej autobusovej dopravy. Pokiaľ Obchodný zákonník obsahuje v ustanovení § 289 ods. 1 moţnosť uzavretia zmluvy o budúcej zmluve (pactum de contrahendo), táto zakladá záväzok jednej alebo oboch zmluvných strán uzavrieť s druhou stranou určitú zmluvu. Osobitosť tejto zmluvy spočíva v predmete záväzku, ktorý z nej vyplýva. Ide o povinnosť uskutočniť právny úkon, t. j. uzavrieť zmluvu. Význam a účel zmluvy o zmluve budúcej tak, ako ho majú na mysli ustanovenia § 289 aţ 292 Obchodného zákonníka, treba chápať v jej funkcii, zachytiť v pevnej a záväznej forme dosiahnutú dohodu strán o tom, ţe chcú uzavrieť určitú zmluvu konkrétneho typu. Jej predmetom preto nemusí byť ešte konkrétne plnenie, keďţe predmetom takejto zmluvy je len záväzok uzavrieť v určitej dobe príslušnú zmluvu, ktorá bude vlastným podkladom plnenia, o ktoré vo svojej podstate účastníkom takejto zmluvy ide. V preskúmavanej veci navrhovateľ predloţil Zmluvu o budúcej nájomnej zmluve zo 06.09.2010 na nájom 90 autobusov uzavretú podľa § 269 ods. 2 a nasl. Obchodného zákonníka na dobu určitú – šiestich kalendárnych mesiacov odo dňa nadobudnutia jej platnosti – t. j. odo dňa podpisu oboma stranami. Vychádzajúc z charakteru zmluvy o budúcej zmluve a jej dočasnosti sa najvyšší súd stotoţnil s argumentáciou krajského súdu, ţe zmluvu o budúcej nájomnej zmluve nie je moţné povaţovať za splnenie zákonnej poţiadavky zabezpečenia technickej základne. 14 5Sţo/39/2011 K „Zmluve o budúcej Dohode o dočasnom pridelení zamestnancov k inému zamestnávateľovi“ treba uviesť, ţe pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom (§ 42 ods. 1 Zákonníka práce). Pracovnou zmluvou moţno zaloţiť pracovný pomeraj ešte pre jeho vznikom. Zákonník práce ani iný pracovno- právny predpis neustanovuje, v akom časovom predstihu moţno zaloţiť pracovný pomer pred jeho vznikom. Pracovné zmluvy uzatvorené s určitým časovým predstihom pred vznikom pracovného pomeru v aplikačnej praxi nahrádzajú predzmluvné typy, akým je napríklad zmluva o budúcej pracovnej zmluve, ktorú však podľa znenia ustanovenia § 1 Zákonníka práce nemoţno povaţovať za právnu skutočnosť zakladajúcu pracovnoprávny vzťah (pozri Barancová H., Zákonník práce, Komentár, Bratislava, 2007). Keďţe technická a podnikateľská pripravenosť dopravcu na výkon povolenej činnosti dopravcu musí byť preukázaná od počiatku a po celú dobu výkonu dopravy, aby bolo moţné posúdiť, či dopravca je spôsobilý ihneď po udelení povolenia riadne a sústavne plniť všetky povinnosti stanovené zákonom o cestnej doprave, nebolo moţné zohľadniť ani „Zmluvu o budúcej Dohode o dočasnom pridelení zamestnancov k inému zamestnávateľovi“. V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, ţe pokiaľ samosprávny orgán rozhoduje podľa § 29a písm. a/ zákona č. 168/1996 Z. z. je jeho povinnosťou si zadováţiť všetky relevantné podklady ustanovené v § 40 tohto zákona, zistené skutkové okolnosti v súlade s § 46 a § 47 správneho poriadku vyhodnotiť a vysloviť právny názor, ktorým odôvodní svoje rozhodnutie, či uţ kladné vyhovenie ţiadosti o udelenie licencie alebo nie. Zákonodarca v ustanovení § 29a písm. a/ zákona č. 168/1996 Z. z. neupravil moţnosť orgánu verejnej správy rozhodnúť o udelení alebo neudelení resp. o odňatí alebo neodňatí licencie, ale imperatívom ustanovil, ţe „udelí a odníma dopravnú licenciu“, z ktorých dôvodov nie je na uváţení správneho orgánu, či ţiadosti o udelenie licencie vyhovie alebo nie a či za zákonom daných podmienok licenciu odníme alebo neodníme. Ani aplikácia podmienok ustanovených v § 7 ods. 6, písm. c/ zákona č. 168/1996 Z. z. nie je zaloţená výlučne na správnom uváţení samosprávneho kraja, ale ide o posúdenie právnej otázky, či dopravca je schopný ďalej vykonávať pravidelnú autobusovú dopravu z technických alebo podnikateľských dôvodov alebo nie. Z uvedených dôvodov najvyšší súd poukazuje na to, ţe v danej veci nebolo na uváţení ţalovaného správneho orgánu, či navrhovateľovi licenciu 15 5Sţo/39/2011 odníme alebo neodníme (k tomu pozri bliţšie napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sţo/154/2010 z 24.11.2010 - www.nsud.sk). V súlade s uvedenými zisteniami Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako krajský súd dospel k záveru, ţe odporca licenciu odňal navrhovateľovi opodstatnene, pričom nekonal nad rámec Ústavy Slovenskej republiky a nad rámec zákona, ak skúmal v rámci pripravenosti odporcu, či a ako je schopný zabezpečiť plnenie povinností stanovených zákonom o cestnej doprave. Vzhľadom na uvedené skutkové a právne okolnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel tieţ k záveru, ţe po zrušení svojho predchádzajúceho rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajským súdom odporca súc viazaný právnym názorom súdu doplnil dokazovanie a na jeho základe dostatočne zistil skutočný stav veci, z ktorého vyvodil i správny právny záver (§ 3 ods. 2 v spojení s § 32 ods. 1 a § 33 ods. 2, ako aj v spojení s § 46 a s § 47 ods. 3 správneho poriadku) postupujúc v súlade s ustanoveniami zákona o cestnej doprave a príslušného v čase rozhodovania platného vykonávacieho predpisu (vyhláška č. 311/1996 Z. z.). Najvyšší súd v konaní odporcu nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP), v dôsledku čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutia správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak rozhodnutie odporcu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval dôvody uvedené v odvolaní navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu za nespôsobilé ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods.

§ 246cods.

1 veta prvá a § 250k ods.

§ 250lods.

2 OSP tak, ţe účastníkom konania nepriznal ich náhradu, nakoľko navrhovateľ nebol 16 5Sţo/39/2011 v konaní úspešný a odporcovi preto, ţe mu tieto nevznikli a ani mu zo zákona náhrada trov konania neprislúcha. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. mája 2012 JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková