← Slovensko

účastníctvo v konaní podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru

Obsah (12)§ 250j§ 14§ 59§ 250k§ 251i§ 81§ 82§ 15a§ 250§ 250d§ 250i§ 224

Najvyšší súd 6Sţp/23/2011 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senát

§ 250jods.

2 písm. a/, d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Ţalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť ţalobcovi náhradu trov konania v sume 576,42 € na účet jeho právnej zástupkyne do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, ţe krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ţalovaného a konania mu predchádzajúceho dospel k názoru, ţe ţaloba je dôvodná. Krajský súd z administratívneho spisu mal preukázané, ţe prvostupňový správny orgán Obvodný úrad ţivotného prostredia v Poprade rozhodnutím pod číslom č.j.: 2008/01523/05-HA zo dňa 25. augusta 2008 rozhodol o nepriznaní postavenia účastníka konania ţalobcovi vo veci ţiadosti L. SR, š. p. B. B., OZ L. H. o vydanie súhlasu pre L. SR, š. p., OZ L. H.

§ 14ods.

2 písm. c) Zákona na pozemnú a leteckú aplikáciu chemických látok proti podkôrnemu, drevokaznému a cicavému hmyzu v LHC Liptovská Teplička a

§ 14ods.

2 písm. d) zákona na let lietadlom, ktorého výška je menšia ako 300m nad najvyššou prekáţkou v okruhu 600m od lietadla v súvislosti s leteckou aplikáciou chemických látok v rámci ochrany porastov proti premnoţeniu podkôrnym hmyzom v LHC Liptovská Teplička, v k. ú. L. T.. Na základe odvolania ţalobcu, v ktorom namietal identické skutočnosti, ako uviedol v ţalobe, ţalovaný ţalobou napadnutým rozhodnutím

§ 59ods.

2 správneho poriadku prvostupňové rozhodnutie obvodného úradu zo dňa 25. augusta 2008 pod č.j.: 2008/01523/05- HA potvrdil a odvolanie ţalobcu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia ţalovaný poukázal na prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu, ako aj na dôvody rozhodnutia a na odvolanie ţalobcu. Stotoţnil sa s právnou úvahou prvostupňového správneho orgánu. K námietkam odvolateľa – ţalobcu, ţe v predmetnom konaní budú priamo dotknuté práva a právom chránené jeho záujmy, pričom tieto práva a právom chránené záujmy vychádzajú z Aarhuského dohovoru, ţalovaný argumentoval citáciou čl. 9 ods. 1, 2 a 3 Aarhurského dohovoru, pričom zdôraznil, ţe čl. 9 ods. 2 dohovoru je nutné aplikovať v súlade s čl. 6 ods. 1, písm.

  1. a)a písm.
  2. b)dohovoru, v zmysle ktorej 3 6Sţp/23/2011 úpravy má kaţdá zmluvná strana dohovoru zabezpečiť, aby mimovládne organizácie mali prístup k procesu preskúmania pred súdom za účelom preskúmania zákonnosti rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia podliehajúcemu čl. 6 Aarhuského dohovoru, t. j. povinnosť vo svojom vnútroštátnom práve zabezpečiť pri činnostiach uvedených v Prílohe č. 1 dohovoru a pri činnostiach, ktoré síce nie sú uvedené v Prílohe č. 1 dohovoru, ale zmluvná strana ich vo vnútroštátnom práve určila ako činnosti, ktoré môţu mať významný vplyv na ţivotné prostredie a zároveň podliehajúce článku 6 dohovoru, účasť verejnosti na rozhodovaní a na procese preskúmania pred súdom alebo iným nezávislým orgánom. Ţalovaný ďalej dôvodil tým, ţe zákonom č. 454/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon, ktorý nadobudol účinnosť l. decembra 2007, nastala zmena procesného postavenia občianskych zdruţení a mimovládnych organizácií, ktorá spočíva v tom, ţe občianske zdruţenia a mimovládne organizácie v konaniach

uvedeného zákona sa z pozície účastníka konania dostali do pozície zúčastnenej osoby a rozsah ich procesných práv ustanovuje všeobecný právny predpis správneho práva procesného – správny poriadok v ustanovení § 15a. Ţalovaný zastával právny názor, ţe prvostupňový správny orgán nepriznal postavenie účastníka konania ţalobcovi

zákona v súlade s Aarhurským dohovorom. Krajský súd na základe návrhu ţalobcu zo dňa

  1. júla 2009 na prerušenie konania s poukazom na prebiehajúce konanie Súdneho dvora európskych spoločenstiev vo veci sp. zn. 5 Sţp 41/2009 uznesením č. k. 1S 70/2008-143 zo dňa 4.10.2009 prerušil konanie do rozhodnutia Súdneho dvora európskych spoločenstiev vo veci sp. zn. 5 Sţp 41/2009 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Po predloţení rozsudku Súdneho dvora (Komory) z
  2. marca 2011 vo veci C – 240/09 právnou zástupkyňou ţalobcu krajský súd v konaní pokračoval. Z predloţeného rozsudku zistil, ţe predmetom tohto rozsudku bol návrh na začatie prejudiciálneho konania

čl. 234 ES, podaný na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. júna 2009 a doručený Súdnemu dvoru
  2. júla 2009, ktorý súvisí s konaním L. z. V. proti Ministerstvu ţivotného prostredia Slovenskej republiky. Súdny dvor po posúdení právneho rámca rozhodol tak, ţe článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záleţitostiach ţivotného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo dňa
  3. februára 2002 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleţí však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej 4 6Sţp/23/2011 ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu ţivotného prostredia, akou je L. z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti ţivotného prostredia. Poukázal na to, ţe v zmysle oznámenia č. 43/2006 Z. z. Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky o tom, ţe
  4. júna 1998 bol vAarhuse prijatý Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti, záleţitostiam ţivotného prostredia, Národná rada Slovenskej republiky s dohovorom vyhlásila súhlas uznesením č. 1840 z
  5. septembra 2005 a rozhodla, ţe dohovor je medzinárodná zmluva

čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi a vo vzťahu k Slovenskej republike dohovor nadobudol platnosť dňa 5. marca 2006

čl. 20 ods.

  1. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia posudzoval v intenciách čl. 1, čl. 6 ods. 1, 2, čl. 9 ods. 1, 2, 3 Aarhurského dohovoru, ďalej v intenciách § 14 ods. 1, 2, § 15a ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok a súčasne v zmysle čl. 44 ods. 1, 2 a čl. 152 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 82 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. účinného od
  2. decembra 2007 v zmysle zákona č. 454/2007 Z. z., ktoré citoval. Konštatoval, ţe z obsahu administratívneho spisu a napokon aj zo samotného napadnutého rozhodnutia ţalovaného a pred tým vydaného prvostupňového správneho rozhodnutia vyplýva, ţe správne orgány sa citovanými zákonnými ustanoveniami dôsledne neriadili, v dôsledku čoho vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ďalej krajský súd poukázal na to, ţe v zmysle názoru Súdneho dvora vysloveného vo veci C-240/2009, vnútroštátnemu súdu prináleţí, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo ţaloby, ktorý v čo najväčšej moţnej miere zohľadní ciele článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu ţivotného prostredia, akou je z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti ţivotného prostredia. Konštatoval, ţe vnútroštátne a medzinárodné právne pramene je potrebné procesné predpisy o účastníctve prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé ţivotné prostredie.

názoru súdu ţalobca jednoznačne nespĺňa podmienky definície účastníka (1.), ktorým je v prejednávanej veci, ani ustanovenie čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru, avšak analyzované medzinárodnoprávne záväzky 5 6Sţp/23/2011 Slovenskej republiky týkajúce sa ústavou akceptovaného zabezpečenia práva verejnosti na ţivotné prostredie majú v konečnom dôsledku ten dopad, ţe narúšajú klasickú koncepciu aktívnej legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, ţe priznávajú postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej na ochrane ţivotného prostredia, tak ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Sţp 41/2009, tvrdiac na to, ţe naviac

článku 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru platí, ţe navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, kaţdá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umoţňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti ţivotného prostredia, s poukazom na preambulu k Aarhuskemu dohovoru recitál 7 a 8. Krajský súd z dôvodov uvedených v odôvodnení najmä poukazujúc na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutie Súdneho dvora z 8. marca 2011

§ 250jods.

2 písm. a/, d/ O.s.p. preskúmavané rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie ţalovanému pre nesprávne právne posúdenie veci a z dôvodu, ţe vydané rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. O náhrade trov konania rozhodol

§ 250kods.

1 O.s.p. Úspešnému ţalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 576,42 €, ktoré pozostávali z náhrady za poskytnutie právnych sluţieb právnou zástupkyňou ţalobcu. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podal odvolanie ţalovaný. Ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie zastavil. Alternatívne ţiadal, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vzhľadom na jeho nesprávnu právnu úvahu zmenil tak, ţe rozhodnutie ţalovaného zo dňa 15. októbra 2008 č. 1/2008/01314-002/KM-R v spojení s rozhodnutím Obvodného úradu ţivotného prostredia v Poprade zo dňa 25.8.2008 č. j.: 2008/01523/05-HA potvrdí. V dôvodoch odvolania ţalovaný uviedol, ţe napadnuté uznesenie (zrejme rozsudok) Krajského súdu v Prešove povaţuje za nesprávne(

  1. y)z dôvodu uvedeného v ustanovení § 205 ods. 2 písm.
  2. a)O.s.p., v spojení s § 221 ods. 1 písm.
  3. h)O.s.p., keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, ţe nepouţil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a z dôvodov uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm.
  4. f)6 6Sţp/23/2011 O.s.p., nakoľko rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm.
  5. c)O.s.p., keďţe Krajský súd v Prešove ako súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a uvedených v ustanovení § 205 ods. 2 písm.
  6. d)O.s.p., keďţe krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ţalovaný citujúc ustanovenia § 264c ods. 1 O.s.p. (zrejme § 246c), § 103, § 104 ods. 1 a § 248 písm. a/ O.s.p. poukázal na to, ţe rozhodnutie o tom, ţe fyzická osoba alebo právnická osoba nie je účastníkom konania v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov je procesným rozhodnutím, s tým ţe právna teória povaţuje takéto rozhodnutie za rozhodnutie procesnej povahy, v ktorej súvislosti dal do pozornosti rozhodnutie praţského Vrchného súdu (Rs 419 5A 88/97). Dôvodil, ţe ţalobca sa domáhal preskúmania rozhodnutia, ktoré je procesným rozhodnutím a preto

jeho názoru mal krajský súd konanie v zmysle § 250d ods. 3 O.s.p. zastaviť, vysloviac názor, ţe ţalobca môţe účinne právne napadnúť aţ meritórne rozhodnutie a to ţalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v zmysle § 250 ods. 2 O.s.p. Citujúc ustanovenia § 18, 132, § 153 ods. 1, § 250i ods. 1 a § 157 ods. 2 O.s.p. ďalej tvrdil, ţe z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nie je jasné, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Namietal, ţe súd prvého stupňa napriek tomu, ţe pri preskúmavaní zákonnosti je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i O.s.p.), akceptoval ako dôkaz rozsudok Súdneho dvora (Komory) z 8. marca 2011 vo veci C-240/09, ktorého predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania

čl. 234 ES, podaný na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. júna 2009 a doručený Súdnemu dvoru
  2. júla 2009, pričom rozhodnutie ţalovaného č. 1/2008/01314-002/KM-R, ktoré preskúmaval, bolo zo dňa 15.10.
  3. Vytýkal prvostupňovému súdu, ţe sa nezaoberal písomným podaním, ktoré predloţil na pojednávaní dňa
  4. júna 2011 a ktorým doplnil svoje vyjadrenie k ţalobe, vysloviac názor, ţe týmto postupom bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania. Ţalovaný v odvolaní opätovne predloţil svoje vyjadrenie k novo predloţeným dôkazom ţalobcu (rozsudok Súdneho dvora (Komory) z
  5. marca 2011 vo veci C-240/09 a judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sţp 41/2009 zo dňa 12.4.2011), v ktorom upriamil pozornosť na jeho stanovisko a úvahy k argumentácii ţalobcu a krajského súdu zaloţenej na citáciách z judikátu súdneho dvora Európskej únie a z judikátu Najvyššieho 7 6Sţp/23/2011 súdu Slovenskej republiky a predloţil vlastné stanovisko, ktorým hodnotil vplyv uvedených judikátov na preskúmavanú vec. Vyslovil názor, ţe právo uvedeného zdruţenia na súdnu ochranu by sa malo realizovať aţ v súdnom opravnom konaní k meritu veci, s poukazom na to, ţe v danom prípade však ide ešte len o procesné rozhodnutie o účasti a nie o meritórne rozhodnutie z oblasti ochrany ţivotného prostredia. Záverom konštatoval, ţe rozhodnutie správneho orgánu o priznaní postavenia účastníka konania na základe Aarhuského dohovoru, by nebolo ničím iným, ako rozhodnutím správneho orgánu

vlastnej úvahy nad rámec zákona, čo nie je prípustné v právnom štáte; priamy účinok čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru priznaný nebol; výkladom ESD čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sa

jeho názoru nerozširuje definícia účastníka 1. stupňového správneho konania; výklad ESD nemôţe správny orgán povaţovať za prameň práva a zakladať preňho zdroj „eurokonformného“ výkladu, pretoţe na oblasť územnej ochrany sa ako na neharmonizovanú oblasť uvedený judikát nevzťahuje; judikát NS nemá všeobecnú záväznosť a jeho výklad judikátu ESD treba povaţovať za odklon od stanoviska ESD, ak by sa ním priamo zakladalo právo na účasť v prvostupňovom konaní. Zdôraznil, ţe Súdny dvor svojou výkladovou kompetenciou v danom prípade nevstupuje do oblasti ochrany ţivotného prostredia, ktorá z väčšej časti harmonizovaná nie je, s poukazom na to, ţe záväznosť judikátu nemoţno rozširovať na oblasť územnej ochrany, práva fyzických a právnických osôb v tejto oblasti nie sú hmotno-právnymi komunitárnymi právami, preto sa na túto oblasť daným judikátom neprenáša poţiadavka interpretáciou dosahovaného zabezpečenia konformity procesného postupu vnútroštátneho orgánu s normou Aarhuského dohovoru. Ţalovaný v prílohe odvolania predloţil rozhodnutie Obvodného úradu ţivotného prostredia v Poprade zo dňa 7.10.2008 č. j.: 2008/01279/11-HA, z ktorého vyplýva, ţe Obvodný úrad ţivotného prostredia v Poprade zastavil konanie vo veci vydania súhlasu pre Lesy SR, š. p. Banská Bystrica,

§ 14ods.

2 písm. c) zákona na pozemnú a leteckú aplikáciu chemických látok v rámci boja proti podkôrnemu a drevokaznému hmyzu v LHC Liptovská Teplička a v LHC Benkovo, v k. ú. L. T., pretoţe účastník konania, na návrh, ktorého sa konalo, v určenej lehote neodstránil nedostatky konania, hoci bol na to vyzvaný orgánom štátnej správy ochrany prírody a krajiny, t.j. nepredloţil právoplatnú výnimku Ministerstva ţivotného prostredia SR z druhovej ochrany v zmysle § 35 zákona, ktorá priamo súvisí s predmetom ţiadosti na pozemnú a leteckú aplikáciu chemických látok pre daný prípad. 8 6Sţp/23/2011 Ţalobca sa na odvolanie ţalovaného správneho orgánu vyjadril tak, ţe navrhoval, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov konania vo výške 157,09 €. V dôvodoch vyjadrenia nesúhlasil s odvolacími dôvodmi ţalovaného. K námietke ţalovaného, ţe rozhodnutie, ktorým prvostupňový správny orgán nepriznal ţalobcovi postavenie účastníka konania v konaní

ZOPK, a následné potvrdzujúce rozhodnutie ţalovaného, sú rozhodnutiami procesnej povahy, ktoré nemôţu byť preskúmavané samostatne súdom, uviedol, ţe tento právny názor je nielenţe v rozpore s ustálenou praxou všetkých druhov a stupňov súdov preskúmavajúcich zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy v Slovenskej republike, ale aj v priamom rozpore s článkom 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na to, napadnutými rozhodnutiami správnych orgánov oboch stupňov bolo rozhodované o tom, či sa ţalobca domáha svojho práva v konaniach

ZOPK, teda predmetom správnych rozhodnutí bolo nepochybné základné právo ţalobcu, majúc za to, ţe takéto rozhodnutie nemôţe byť vylúčené zo súdneho prieskumu, dajúc do pozornosti, ţe ani skutočnosť, ţe konanie vo veci samej bolo zastavené dňa 7.10.2008, nemá vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, keďţe

§ 251iods.

1 O.s.p. (zrejme § 250i) pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a v čase vydania rozhodnutia ţalovaného a prvostupňového správneho orgánu, nebolo konanie vo veci samej právoplatne skončené, a preto rozhodnutie o postavení ţalobcu v konaní bolo rozhodnutím, ktoré sa priamo dotýkalo uplatňovania jeho práva zakotveného v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. Ţalobca nesúhlasil ani s tvrdením ţalovaného, ktorým napádal vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, argumentujúc tak svojím nesúhlasom s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C 240/09 zo dňa 8.3.2011. Taktieţ nesúhlasil s námietkou ţalovaného, ţe toto rozhodnutie sa na súdenú vec nevzťahuje a nie je prameňom práva. Tvrdil, ţe k otázke postavenia rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, sa opakovane vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý jednoznačne konštatoval, ţe rozhodnutie o prejudiciálnej otázke sa stáva právnym podkladom pre vnútroštátny súd rozhodujúci v konaní, v ktorom má prejudiciálna otázka význam, teda niet pochybnosti, ţe rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie nie je právnym podkladom len v konaní, v ktorom bola prejudiciálna otázka poloţená, ale vo všetkých iných konaniach, ktorých sú predmetom právne vzťahy rovnakého druhu. 9 6Sţp/23/2011 Taktieţ nesúhlasil s polemikou ţalovaného s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sţp/41/09 zo dňa 12.4.2011 ako ani s jeho tvrdením, ţe judikát Najvyššieho súdu SR je „argumentačne zaloţený na spornej interpretácii rozsudku Súdneho dvora“ a nemá všeobecnú záväznosť. Poukázal na to, ţe Najvyšší súd SR má v sústave všeobecných súdov Slovenskej republiky okrem iného zjednocovať výklad a pouţívanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Uviedol, ţe aj keď sú rozhodnutia súdov záväzné, len pre správne orgány v tom ktorom konaní, v právnom štáte nemoţno predpokladať takú svojvôľu orgánov verejnej správy, ţe by sa tieto správne orgány poznajúc názor súdov a najvyššieho súdu osobitne, na konkrétnu právnu otázku od takéhoto názoru vedome odchýlili. Záverom poukázal na vývoj v oblasti ZOPK, ktorý dospel k zmene príslušných ustanovení tohto zákona s účinnosťou od 1.12.2011, ktorá zmena vychádzajúc tak z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sţp/41/09, ako aj z iných rozhodnutí najvyššieho súdu v druhovo rovnakých veciach, vrátila občianskym zdruţeniam, ktorých predmetom je ochrana prírody, postavenie účastníka konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom

ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zrušil preskúmavané rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu, ktorým ţalovaný zamietol odvolanie ţalobcu proti rozhodnutiu obvodného úradu ţivotného prostredia a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil, ktorým rozhodnutím prvostupňový správny orgán ţalobcovi nepriznal postavenie účastníka konania, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného a súčasne rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a konania im predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vyporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto 10 6Sţp/23/2011 vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie ţalovaného a konanie mu predchádzajúce, ktorým rozhodnutím bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou, ţe ţalobcovi sa nepriznáva postavenie účastníka konania vo veci ţiadosti L. SR, š. p. B. B., OZ L. H. o vydanie súhlasu pre L. SR, š. p., OZ L. H.

§ 14ods.

2 písm. c) Zákona na pozemnú a leteckú aplikáciu chemických látok proti podkôrnemu, drevokaznému a cicavému hmyzu v LHC Liptovská Teplička a

§ 14ods.

2 písm. d) zákona na let lietadlom, ktorého výška je menšia ako 300m nad najvyššou prekáţkou v okruhu 600m od lietadla v súvislosti s leteckou aplikáciou chemických látok v rámci ochrany porastov proti premnoţeniu podkôrnym hmyzom v LHC Liptovská Teplička, v k. ú. L. T.. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy

druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, resp. v opravnom prostriedku, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Senát odvolacieho súdu zistil, ţe Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci súdneho prieskumu v konaniach vedených pod sp. zn. 3Sţp/49/2009, 3Sţp/47/2009, 3Sţp/46/2009, 3Sţp/50/2009, 3Sţp/48/2009, 3Sţp35/2009, 3Sţp/36/2009, 3Sţp32/2009, 3Sţp/33/2009/, 3Sţp/34/2009, 3Sţp 31/2009 prejednal a rozhodol obdobné veci, týkajúce sa toho istého subjektu L. z. V.- ţalobcu, s obdobným skutkovým stavom (skutkový stav vychádzal z povolenia výnimky z podmienok ochrany chránených ţivočíchov, rastlín alebo chránenej časti krajiny), predmetom prieskumu vo všetkých uvedených veciach bolo posúdenie uplatneného práva ţalobcu na účastníctvo v správnom konaní v súlade s § 14 ods. 1 11 6Sţp/23/2011 zákona 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov – správny poriadok, v konaniach v zmysle zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o ţivotné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov v spojení s ustanoveniami zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov. Vo všetkých vyššie uvedených konaniach bolo rozhodnuté tak, ţe najvyšší súd ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu ako súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe preskúmavané rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutiami správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie.

§ 250ja ods.

7 O.s.p., ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. V súlade s právnou úpravou ustanovenou v citovanej právnej norme Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na právne dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sţp/49/2009 zo dňa 2.8.2011, ktorým rozsudkom najvyšší súd na základe odvolania ţalobcu L. z. V. zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/58/2008-62 zo dňa 24.3.2009 tak, ţe rozhodnutie ţalovaného č. 1/2008/00968-002/SJ zo dňa 27.6.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Obvodného úradu ţivotného prostredia v Poprade č. 2008/00915/05-HA zo dňa 20.5.2008 zrušil

§ 250jods.

2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. Súčasne najvyšší súd v danej veci právne dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sţp/49/2009 zo dňa 2.8.2011 uvádza v odôvodnení tohto rozsudku nasledovne: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP), postupom

§ 250ja ods.

2 veta prvá OSP a následne potom, ako bolo oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým

§ 250ja ods.

3 veta prvá OSP zmenil 12 6Sţp/23/2011 napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil

§ 250jods.

2 písm. a/ OSP, pretože rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a to pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). V prejednávanej veci bolo sporné, či žalobca ako združenie, ktorého cieľom je ochrana životného prostredia, v správnom konaní týkajúcom sa vydania súhlasu

zákona č. 543/2002 Z. z., je účastníkom správneho konania, ktorého sa žalobca domáhal na základe Aarhuského dohovoru, pričom zákon mu priznával postavenie zúčastnenej osoby.

§ 81ods.

1 zákona č. 543/2002 Z. z., na konanie

tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

§ 82ods.

3 zákona č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 30.4.2010, účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky je v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená. Združenie s právnou subjektivitou, ktorého predmetom činnosti najmenej jeden rok je ochrana prírody a krajiny (§ 2 ods. 1) a ktoré písomne oznámi svoju účasť v konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia

odseku 7, je zúčastnenou osobou.

§ 14ods.

1 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

§ 14ods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva. 13 6Sţp/23/2011

§ 15aods.

1 zákona č. 71/1967 Zb. osobitný zákon môže ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník konania (ďalej len ,,zúčastnená osoba“).

§ 15aods.

2 zákona č. 71/1967 Zb. zúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, každá strana, v rámci svojho vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti a/ majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b/ ak pretrváva porušovanie ich práva v prípadoch, kde to právne predpisy strany upravujúce správne konanie požadujú ako predbežnú podmienku, mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6 a v prípadoch stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, a iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5 považuje za dostatočný na účely písmena a/. Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b/. Ustanovenia odseku 2 citovaného článku 9 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, naviac bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali 14 6Sţp/23/2011 prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

§ 250ods.

2 OSP, žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Žalobca právo byť účastníkom konania v správnom konaní vyvodzuje z ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Namietal, že procesné postavenie zúčastnenej osoby mu neumožňuje plne realizovať jeho oprávnenia

článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Len procesné postavenie účastníka konania (správneho alebo súdneho) mu umožňuje, či už v správnom konaní alebo v následnom súdnom konaní napadnúť úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, teda podávať proti ním opravné prostriedky a žaloby v správnom súdnictve. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sžp/41/2009 zo dňa 22.06.2009 predložil Súdnemu dvoru Európskej únie

čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva nasledujúce predbežné otázky:

  1. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej legitimácie tým, že priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. zainteresovanej verejnosti, priznať bezprostredný účinok („self-executing effect“) medzinárodnej zmluvy za situácie, keď Európska únia po tom, ako dňa 17.02.2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?
  2. Je možné článku 9 Aarhuského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva, priznať účinok priamej aplikovateľnosti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?
  3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, že pod pojem „úkony orgánu verejnej správy“ je nutné zahrnúť aj úkon spočívajúci 15 6Sţp/23/2011 vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe zahŕňa aj právo napadnúť samotné rozhodnutie správneho orgánu, ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie? Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 zo dňa 08.03.2011 rozhodol, že „Článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo
  4. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je L. z. V.,, napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.“ Súdny dvor Európskej únie v bodoch 45 až 50 rozsudku uviedol: ,,Je potrebné konštatovať, že ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru neobsahujú žiadnu jasnú a presnú povinnosť takej povahy, že by sa ňou priamo musela riadiť právna situácia jednotlivcov. Keďže práva stanovené v článku 9 ods. 3 majú „členovia verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu. Je však potrebné uviesť, že cieľom týchto ustanovení, hoci sú formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. V prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu poriadku každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, pričom členské štáty nesú v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z
  5. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, body 44 a 45). V tejto súvislosti, ako vyplýva z ustálenej judikatúry, procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci 16 6Sţp/23/2011 vyplývajú z práva Únie, nesmú byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných žalôb vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity) (rozsudok Impact, už citovaný, bod 46 a citovaná judikatúra). Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obtiažnosť výkonu práv zverených právom Únie. Z toho vyplýva, že keď ide o druh chránený právom Únie a najmä Smernicou o biotopoch (pozri nižšie), prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu v oblastiach, ktoré patria do práva Únie týkajúceho sa práva životného prostredia, poskytol taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi stanovenými v článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.“ Cieľom článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru je zabezpečiť verejnosti prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Tieto práva majú členovia verejnosti len ak sú splnené podmienky uvedené vo vnútroštátnom práve, ak sú nejaké. Členským štátom je tak ponechaný priestor na úvahu, ako tento cieľ dosiahnu tým, že príjmu opatrenia na zabezpečenie záväzkov vyplývajúcich z tohto článku a že stanovia, za akých podmienok má verejnosť prístup k takémuto správnemu alebo súdnemu konaniu. Zákon č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 30.04.2010, priznával žalobcovi, združeniu, ktorého predmetom činnosti je ochrana životného prostredia, v konaní o vydanie súhlasu

zákona č. 543/2002 Z.z., postavenie zúčastnenej osoby. Žalobca v správnom konaní v postavení zúčastnenej osoby nemôže proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom v oblasti životného prostredia podať odvolanie a potom v zmysle § 250 ods. 2 OSP ani žalobu o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu. 17 6Sţp/23/2011 Smernica Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, ďalej len smernica o biotopoch, bola do slovenského právneho poriadku transponovaná zákonom č. 543/2002 Z.z. (príl. 2 bod 2) a vyhláškou č. 24/2003 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny (príl. 36 bod 2). Vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 zo dňa 08.03.2011, aj keď článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nemá priamy účinok v práve Európskej únie, s cieľom umožniť účinnú ochranu životného prostredia vyplývajúcu z práva Európskej únie, v predmetnom prípade zo smernice o biotopoch, keďže bola implementovaná aj do právneho poriadku Slovenskej republiky, je potrebné v správnom konaní postupovať tak, aby žalobca ako združenie na ochranu životného prostredia mohol podať žalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, teda priznať mu postavenie účastníka správneho konania. Rešpektujúc závery Súdneho dvora Európskej únie Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 1S/58/2008-62 zo dňa 24.03.2009 zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1/2008/00968-002/SJ zo dňa 27.06.2008 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Poprade č. 2008/00915/05-HA zo dňa 20.05.2008 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.“ Senát odvolacieho súdu vzhľadom na uvedené, námietky ţalovaného týkajúce sa veci samej povaţoval za neopodstatnené. Odvolací súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou ţalovaného, ktorou namietal, ţe rozhodnutie o tom, ţe fyzická osoba alebo právnická osoba nie je účastníkom konania v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, je procesným rozhodnutím, s poukazom na to, ţe právna teória povaţuje takéto rozhodnutie za rozhodnutie procesnej povahy, a preto ak sa ţalobca domáhal preskúmania rozhodnutia, ktoré je procesným rozhodnutím, krajský súd mal konanie v zmysle § 250d ods. 3 O.s.p. zastaviť, vysloviac názor, ţe ţalobca môţe účinne právne napadnúť aţ meritórne rozhodnutie a to ţalobou na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v zmysle § 250 ods. 2 O.s.p. a s poukazom na rozhodnutie Obvodného úradu ţivotného prostredia v Poprade zo dňa 7.10.2008 č. j.: 2008/0l279/11-HA, ktorým konanie vo veci bolo zastavené. 18 6Sţp/23/2011 Predmet preskúmavacieho konania je určený predmetom rozhodnutia správneho orgánu napadnutého ţalobou. Z preskúmavaného rozhodnutia v danej veci vyplýva, ţe predmetom konania a rozhodovania ţalovaného správneho orgánu bolo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa o nepriznaní ţalobcovi právo byť účastníkov správneho konania

§ 14ods.

1 správneho poriadku v konaní o ţiadosti L. SR, š. p. B. B., OZ L. H. o vydanie súhlasu pre L. SR, š. p., OZ L. H.

§ 14ods.

2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. na pozemnú a leteckú aplikáciu chemických látok proti podkôrnemu, drevokaznému a cicavému hmyzu v LHC Liptovská Teplička a

§ 14ods.

2 písm. d) zákona na let lietadlom, ktorého výška je menšia ako 300m nad najvyššou prekáţkou v okruhu 600m od lietadla v súvislosti s leteckou aplikáciou chemických látok v rámci ochrany porastov proti premnoţeniu podkôrnym hmyzom v LHC Liptovská Teplička, v k. ú. L. T.. Preskúmavaným rozhodnutím ţalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa sa rozhodlo o právnom postavení ţalobcu v účastníctve v konaní ţiadosti o vydanie súhlasu na aplikáciu chemických látok na škodcov lesa, ktoré rozhodnutia svojou povahou je moţné povaţovať za procesné rozhodnutia, keďţe sa nimi rozhodlo, či zdruţenie má postavenie v predmetnom konaní účastníka konania alebo nie. Vzhľadom k tomu však, ţe uvedenými rozhodnutiami sa rozhodlo o základnom práve zdruţenia, rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu ako odvolacieho správneho orgánu bolo spôsobilé súdnemu prieskumu

druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.). Súčasne odvolací súd poukazuje na to, ţe v danom prípade nejde o také procesné rozhodnutie, ktoré by sa týkalo vedenia správneho konania, a preto v danej veci taktieţ neboli splnené zákonné podmienky na zastavenie konania

§ 250dods.

3 O.s.p. z dôvodu vylúčenia predmetného rozhodnutia ţalovaného zo súdneho prieskumu v zmysle § 248 písm. a/ O.s.p. Senát odvolacieho súdu neprihliadol ani na tvrdenie ţalovaného, ţe správne konanie vo veci samej bolo zastavené dňa 7.10.2008, ktorá skutočnosť nemá vplyv na správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, keďţe

§ 250iods.

1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a v čase vydania rozhodnutia ţalovaného a prvostupňového správneho orgánu, nebolo konanie vo veci samej právoplatne skončené. 19 6Sţp/23/2011 Z uvedených dôvodov v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky na vyhovenie odvolacieho návrhu ţalovaného, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie zastavil. Senát odvolacieho súdu nepovaţoval za dôvodnú ani námietku ţalovaného, ţe súd prvého stupňa neprihliadol na doplnenie vyjadrenia, ktoré podal na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 17.6.2011, ktorým postupom bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania. Zo zápisnice o pojednávaní súdu prvého stupňa v uvedený deň vyplýva, ţe ţalovaný mal právo zápisnične sa vyjadriť k ţalobe ako aj k predloţenému rozhodnutiu Súdneho dvora ES, ktoré právo aj vyuţil a súčasne z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, ţe súd prvého stupňa podrobne uviedol, čoho sa ţalobca v preskúmavacom konaní domáhal a z akých dôvodov, ako sa vyjadril ţalovaný správny orgán k ţalobe, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané, uviedol akú právnu úpravu pri hodnotení skutkových okolností v danej veci aplikoval, ktorú vyhodnotil vlastnou právnou úvahou na danú vec. Skutočnosť, ţe súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne neuviedol, ţe sa oboznámil s doplnkom vyjadrenia ţalovaného, nie je moţné povaţovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu taktieţ povaţoval za nedôvodnú námietku ţalovaného, ktorou namietal, ţe súd prvého stupňa napriek tomu, ţe pri preskúmavaní zákonnosti je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i O.s.p.), akceptoval ako dôkaz rozsudok Súdneho dvora (Komory) z 8. marca 2011 vo veci C-240/09, ktorého predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania

čl. 234 ES, podaný na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

  1. júna 2009 a doručený Súdnemu dvoru
  2. júla 2009, pričom rozhodnutie ţalovaného č. 1/2008/01314- 002/KM-R, ktoré preskúmaval, bolo zo dňa 15.10.
  3. Ţalovaný správny orgán sa mylne domnieva, ţe rozsudok Súdneho dvora (Komory) z
  4. marca 2011 vo veci C-240/09 je dôkazom, na ktorý by súd v rámci súdneho prieskumu

§ 250iO.s.p.

nemal prihliadať. Predovšetkým treba zdôrazniť, ţe rozsudok Súdneho dvora ES nie je dôkazom. Uvedeným rozhodnutím Súdny dvor ES odpovedal na otázky Najvyššieho súdu SR v prejudiciálnom konaní, ktoré sa zásadným významom dotýkali výlučne posúdenia právnych otázok postavenia ţalobcu v správnom konaní ţalovaného správneho orgánu, ktoré boli predmetnom aj preskúmavacieho konania v danej veci, avšak v ţiadnom prípade neriešil 20 6Sţp/23/2011 skutkové okolnosti, ktoré by podmieňovali vecnú správnosť a zákonnosť rozhodnutia ţalovaného napadnutého ţalobou. Judikatúra Európskeho súdneho dvora ako aj judikatúra najvyššieho súdu v kontinentálnom právnom systéme, do ktorého patrí aj právny poriadok Slovenskej republiky netvorí prameň práva v právnom zmysle, avšak pokiaľ by sa orgán verejnej správy alebo aj súd odchýlil od právneho názoru Európskeho súdneho dvora alebo aj od názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v obdobnej veci, podmienil by zákonnosť svojho rozhodnutia nesprávnou aplikáciou práva, ktorého výklad vykonal Európsky súdny dvor alebo Najvyšší súd Slovenskej republiky v obdobnej veci, majúci za následok zrušenie rozhodnutia orgánu verejnej správy, ako aj súdu, z čoho moţno teda vyvodiť záver, ţe judikatúra Európskeho súdneho dvora alebo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je právne záväzná tak pre orgány verejnej správy ako aj pre súdy. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok, ktorým súd prvého stupňa preskúmavané rozhodnutie ţalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie, je v súlade so zákonom, a preto

§ 250ja ods.

3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodoval

§ 224ods.

1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 250k ods.

  1. Ţalobcovi priznal náhradu trov tohto konania, ktoré mu vznikli právnym zastúpením advokátom za jeden úkon právnej sluţby – podanie vyjadrenia k odvolaniu ţalovaného v sume 157,09 €, pretoţe bol v tomto konaní úspešný. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave, dňa
  2. júna 2012 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. Za správnosť vyhotovenia: predsedníčka senátu Peter Szimeth

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.