ustanovení § 68 ods. 1 písm. b/, § 68 ods. 2 a § 70 Zákonníka práce. Dospel k záveru, ţe v okamţitom skončení pracovného pomeru nie sú vymedzené jeho dôvody tak, aby ich nebolo moţné zameniť s inými dôvodmi. Poukázal na ustanovenie § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyţadujúce, aby sa právny úkon urobil určito a zrozumiteľne. Formulácia prvého dôvodu okamţitého skončenia pracovného pomeru, ţe ţalobca závaţne porušil pracovnú disciplínu tým, ţe vykonával zárobkovú činnosť zhodnú alebo obdobnú s predmetom činnosti ţalovaného bez jeho predchádzajúceho súhlasu, nezodpovedala 6 Cdo 30/2012 2 poţiadavke jeho vymedzenia
ustanovenia § 70 Zákonníka práce, keďţe činnosť nebola konkretizovaná, nebol určený čas ani miesto jej vykonávania, nebolo jasné, či sa jedná o činnosť zhodnú alebo len obdobnú s predmetom činnosti zamestnávateľa (tento nebol tieţ bliţšie špecifikovaný) a v čom mala spočívať zhodnosť, resp. obdobnosť takto vykonávanej činnosti. Druhý dôvod skončenia pracovného pomeru, ţe ţalobca závaţne porušil pracovnú disciplínu, keď vo svojej mimopracovnej činnosti vyuţíval poznatky tvoriace obchodné tajomstvo zamestnávateľa, hoci sa o nich zaviazal zachovávať mlčanlivosť, povaţoval prvostupňový súd takisto za nedostatočne konkretizovaný. Napokon aj tretí dôvod, ţe pri opakovanej neplánovanej kontrole sa zistilo nelegálne pouţívanie programov ţalobcom, na ktoré ţalovaný nemá licencie, čím ho vystavil nebezpečenstvu trestnoprávneho postihu, bol
názoru súdu prvého stupňa nedostatočne skutkovo naformulovaný a navyše bol v konaní spochybnený. Na základe uvedených dôvodov dospel súd k záveru, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá. Krajský súd v Trnave uznesením zo 7. marca 2011 sp. zn. 10 Co 303/2010 na odvolanie ţalovaného rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.
jeho názoru z okamţitého skončenia pracovného pomeru bolo zrejmé, ţe dôvodom skončenia pracovného pomeru ţalobcu u ţalovaného malo byť závaţné porušenie pracovnej disciplíny dostatočne konkretizovaným konaním ţalobcu. Uloţil prvostupňovému súdu presne a spoľahlivo zistiť existenciu skutkových dôvodov, ktoré viedli ţalovaného k okamţitému skončeniu pracovného pomeru ţalobcu, aby sa mohol zaoberať otázkou, či sa ţalobca špecifikovaného konania skutočne dopustil, a či toto konanie dosiahlo z hľadiska ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce významný stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal, aby dovolací súd predmetné zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, ţe odvolanie ţalovaného odmietne a prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdí. V dovolaní namietal existenciu vád
e/ a f/ O.s.p., teda ţe sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný a účastníkovi sa odňala moţnosť konať pred súdom. Odvolaciemu súdu konkrétne vytýkal, ţe rozhodoval o odvolaní ţalovaného, ktoré nespĺňalo náleţitosti podania v zmysle ustanovenia § 205 O.s.p, teda konal bez návrhu potrebného 6 Cdo 30/2012 3 na začatie odvolacieho konania. Ţalovaný podrobné dôvody svojho odvolania doplnil aţ po uplynutí 15 dňovej lehoty na odvolanie, teda
názoru ţalobcu oneskorene. Mal za to, ţe došlo k neprípustnému predĺţeniu zákonnej odvolacej lehoty a k porušeniu ústavného práva na spravodlivý proces. Ďalej uviedol, ţe odvolací súd sa s touto jeho námietkou neprípustnosti tzv. blanketového odvolania vôbec nevysporiadal, preto je jeho rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. Napokon namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, keď tento povaţoval dôvody v okamţitom skončení pracovného pomeru za dostatočne skutkovo vymedzené. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu ţalobcu poukázal na správny postup odvolacieho súdu v danej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).
2 O.s.p je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. 6 Cdo 30/2012 4 V danom prípade je dovolanie podané proti zrušujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu. Toto nevykazuje znaky ani jedného z uznesení uvedených v ustanoveniach vymenovaných vyššie, keďţe sa nejedná ani o zmeňujúce, ani o potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, a nejde ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska. Prípustnosť dovolania preto
neprichádza do úvahy. Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, či riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol
zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Existencia uvedených vád však nebola dovolacím súdom zistená. Najavo teda nevyšli ani dovolateľom namietané vady v zmysle § 237 písm. e/ a f/ O.s.p. Dovolací súd poznamenáva, ţe prípustnosť dovolania pri uplatnení dovolacích dôvodov
nenastáva samotným tvrdením dovolateľa, ţe napadnuté rozhodnutie je postihnuté niektorou z týchto vád, ale dovŕši sa aţ vtedy, ak je dovolacím súdom zistené, ţe predmetné rozhodnutie takouto vadou objektívne trpí. Dovolateľ v mimoriadnom opravnom prostriedku namieta nedostatok návrhu na začatie odvolacieho konania, hoci bol
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Robí tak ale bezdôvodne. V odvolacom konaní sa uplatňuje dispozičná zásada, v zmysle ktorej môţe byť odvolacie konanie začaté iba na návrh účastníka konania. Nedostatok návrhu na začatie odvolacieho konania je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania a musí viesť k zastaveniu odvolacieho konania. V prípade, ţe by odvolací súd tak nepostupoval, zaťaţil by 6 Cdo 30/2012 5 svoje konanie vadou v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p. V prejednávanej veci však o takýto prípad nešlo. Odvolacie konanie bolo začaté doručením odvolania ţalovaného na súd dňa 3. mája 2010. Existoval tu teda konkrétny návrh na začatie odvolacie konania a vada konania
ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p. tu preto nie je. Na tom by nič nemenilo ani prípadné zistenie, ţe odvolanie ţalovaného nemalo všetky zákonom poţadované náleţitosti. Nedostatok náleţitostí odvolania
1 a 2 (ak boli dodrţané podmienky
1 a 211 ods. 1 O.s.p.) vedie k odmietnutiu odvolania (§ 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), a nie k zastaveniu konania pre nedostatok podmienky konania. Dovolací súd nepovaţuje za opodstatnené ani ďalšie dôvody dovolania ţalobcu.
1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náleţitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu povaţuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môţe odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na podanie odvolania zaniká moţnosť odvolateľa nielen modifikovať rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania, ktoré určuje § 205 ods. 2 O.s.p. Zákon však nerieši situáciu pre prípad, ak odvolanie nemá náleţitosti
1 O.s.p., a teda aké právne dôsledky má odstránenie vád odvolania (doplnenie dôvodov) odvolateľom aţ po uplynutí odvolacej lehoty, avšak pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní. Lehota, do ktorej môţe odvolateľ rozširovať dôvody odvolania, sa vzťahuje na také odvolanie, ktoré má všetky zákonom poţadované náleţitosti. Táto lehota ale nedopadá na povinnosť súdu dbať o odstránenie vád odvolania a ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p. ani neurčuje lehotu, v ktorej má odvolateľ moţnosť odstrániť vady podaného opravného prostriedku. Pokiaľ sa v odvolaní vyskytnú vady, je povinnosťou súdu vyzvať odvolateľa na ich odstránenie, pričom lehotu na odstránenie vady určuje vo výzve súd (§ 43 ods. 1 O.s.p.), a neustanovuje ju samotné plynutie odvolacej lehoty. Ak k doplneniu vadného odvolania dôjde do rozhodnutia odvolacieho súdu, je právne významné, ţe v čase jeho rozhodovania (§ 154 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.) je vada odstránená. Pritom je irelevantné, ţe k jej odstráneniu došlo aţ po uplynutí 15 dňovej lehoty na odvolanie (porovnaj J. Krajčo a kolektív, Občiansky súdny poriadok, komentár, V. 6 Cdo 30/2012 6 aktualizované vydanie, EUROUNION, Bratislava 2010, str. 823, tieţ rozhodnutia uverejnené v časopise Zo súdnej prace pod č. 53/2006 a č. 25/2009). V prejednávanej veci bol prvostupňový rozsudok doručený právnej zástupkyni ţalovaného 21. apríla 2010. Ţalovaný ho napadol odvolaním podaným osobne na súde dňa 3. mája 2010, teda v 15 dňovej lehote, avšak bez bliţšej obsahovej konkretizácie odvolacích dôvodov
ustanovení § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p., ktoré výslovne označil v odvolaní. Tieto dôvody odvolania potom špecifikoval podaním z
2 písm. d/ a f/ O.s.p., ktorý označil v svojom odvolaní. Odvolací súd preto správne pri rozhodovaní o odvolaní ţalovaného na tieto doplnené dôvody prihliadol. Ak by tak nebol urobil a odvolanie by odmietol z dôvodu, ţe nemá náleţitosti, odňal by tým ţalovanému moţnosť konať pred súdom, nakoľko v čase rozhodovania odvolacieho súdu mu boli podrobné dôvody odvolania známe. Dovolateľ namieta v dovolaní aj výskyt vady
ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., teda vadu, v dôsledku ktorej mu bola odňatá moţnosti konať pred súdom. Aj v tejto časti svojho dovolania tak robí ale bezdôvodne. Vadou v zmysle uvedeného ustanovenia sa totiţ rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, napr. právo na doplnenie alebo opravu nesprávneho, neúplného alebo nezrozumiteľného podania, právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod. Povahu odňatia moţnosti konať pred súdom môţe mať aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu týkajúce sa objasnenia dôleţitých skutkových okolností a s tým súvisiacich právnych záverov. V posudzovanej veci však uznesenie odvolacieho súdu nie je takouto vadou postihnuté. 6 Cdo 30/2012 7 Pokiaľ ţalobca tvrdí, ţe v dovolaním napadnutom uznesení sa odvolací súd nevyrovnal s argumentmi obsiahnutými v jeho vyjadrení k odvolaniu ţalovaného, čím povaţuje odôvodnenie uznesenia krajského súdu za nepreskúmateľné, dovolací súd pripomína, ţe právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, ţe súd musí dať podrobnú odpoveď na kaţdý argument účastníka konania, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľa. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe prihliadol na dôvody odvolania špecifikované v podaní ţalovaného z
a keďţe dovolanie nie je prípustné ani
O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalobcu odmietol
l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia odvolacieho súdu. V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, nakoľko nepodal návrh na ich priznanie (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 26. júna 2012 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.