vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“) ohodnotené najprv na 250 bodov a potom zvýšené na 400 bodov, čo je maximálne bodové hodnotenie. Výška odškodnenia tak bola určená sumou 24 000,-- Sk ( 400 bodov x 60,-- Sk). Poukazujúc na to, ţe choroba z povolania má pre ňu za následok značné obmedzenia v rodinnom ţivote, v športovom a kultúrnom vyţití a v pracovnom uplatnení, uplatnila si
3 uvedenej vyhlášky nárok na zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia na sumu 360 000,-- Sk (zodpovedajúcu 15- násobku sumy pripadajúcej na základný počet bodov určený lekárskym posudkom). Po odpočítaní uţ vyplatenej náhrady v sume 24 000,-- Sk ţiadala, aby súd uloţil obom ţalovaným povinnosť zaplatiť jej spoločne a nerozdielne sumu 336 000,-- Sk (11 153,16 EUR) do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku s tým, ţe plnením jedného zo ţalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého ţalovaného. Okresný súd Ţilina rozsudkom z 23. septembra 2009 č. k. 16 C 26/2006-236 uloţil ţalovanej 1/ povinnosť zaplatiť ţalobkyni z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia úrazovú dávku vo výške 10 675,16 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku ţalobu voči ţalovanej 1/ zamietol. Zároveň rozhodol aj o zamietnutí ţaloby voči ţalovanému 2/ a vyslovil, ţe o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom v čase zistenia choroby z povolania ţalobkyne (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z. z. alebo „zákon o sociálnom poistení“), je nárok na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobeného touto chorobou, úrazovou dávkou, o ktorej v zmysle 6 Cdo 253/2010 3 tohto zákona rozhoduje Sociálna poisťovňa. Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je daná vo veciach nárokov na mimoriadne zvýšenie tejto dávky, pretoţe rozhodovanie o týchto nárokoch je
3 O. s. p. (chápajúc slovo „zákon“ pouţité v tomto ustanovení vo význame „všeobecný právny predpis“) zverené vyhláškou č. 32/1965 Zb. súdu. Ďalej uviedol, ţe pasívna legitimácia ţalovanej 1/ a teda jej povinnosť poskytnúť označenú dávku nespočíva v inštitútoch súkromného práva, ale v samotnom postavení ţalovanej 1/ ako platiteľa tejto dávky v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. Zamietnutie ţaloby voči ţalovanému 2/ odôvodnil nedostatkom jeho pasívnej legitimácie poukazujúc na to, ţe ako zamestnávateľ je úrazovo poistený a
zákona o sociálnom poistení účinného od 1.1.2004 nemá povinnosť plniť ţalobkyni ţiadnu z dávok, ktoré má vyplácať Sociálna poisťovňa. Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací na odvolanie ţalovanej 1/ rozsudkom z 8. septembra 2010 sp. zn. 6 Co 410/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutých výrokoch o povinnosti ţalovanej 1/ zaplatiť ţalobkyni sumu 10 675,16 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku a o zamietnutí ţaloby voči ţalovanému 2/ potvrdil. Zároveň osobitným výrokom pripustil proti rozsudku dovolanie. Prvostupňový rozsudok povaţoval za vecne správny stotoţňujúc sa aj s jeho odôvodnením. Pripustenie dovolania odôvodnil otázkou zásadného právneho významu, ktorú obsahovo vymedzil tak, „ či ţalovaná 1/, ako subjekt verejného práva je pasívne legitimovaná v konaní o zaplatenie náhrady
č. 461/2003 Z. z. a § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., a či moţno z uvedených ustanovení vyvodzovať právomoc súdu pre rozhodovanie v zmysle § 7 ods. 3 O. s. p.“. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalovaná 1/. Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci. Namietala, ţe právomoc súdu rozhodnúť o mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nebola daná § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretoţe tento právny predpis bol len podzákonnou normou predstavujúcou súhrn pravidiel a postupov ako finančne vyčísliť výšku nárokov, ktorých zákonný podklad je v prípade náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia ako úrazovej dávky upravený od 1.1.2004 v § 99 zák. č. 461/2003 Z. z. Uviedla, ţe pokiaľ § 7 ods. 3 O. s. p. vyţaduje aby zákon stanovil, ktoré iné právne veci prejednávajú a rozhodujú súdy 6 Cdo 253/2010 4 v občianskom súdnom konaní, nie je moţné odvodzovať právomoc súdov od normatívnych aktov niţšej právnej sily. Ďalej poukazovala na to, ţe je verejnoprávnou inštitúciou, ktorá má výlučnú právomoc konať a rozhodovať o úrazových dávkach. Nemôţe byť preto ako subjekt verejného práva postavená do dlţníckeho postavenia. Zúţenie jej postavenia len na pozíciu platiteľa dávky, resp. právny záver o priamom nároku ţalobkyne proti nej, je v rozpore s pôsobnosťou zákona o sociálnom poistení, ktorý ju vymedzuje ako orgán rozhodujúci o úrazových dávkach. Ţalobkyňa a ţalovaný 2/ vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou (účastníčkou konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe dovolanie v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o potvrdení prvostupňového rozsudku vo vyhovujúcom výroku nie je dôvodné. Najvyšší súd predovšetkým z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, ţe z obsahu spisu ţiadne takéto vady nevyplývajú. Následne preto skúmal správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, a to právneho posúdenia veci odvolacím súdom v otázke zásadného právneho významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie, t. j. v otázke právomoci súdu a v otázke pasívnej legitimácie ţalovanej 1/ v konaní o zaplatenie mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia
č. 461/2003 Z. z. a § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
1 O. s. p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. 6 Cdo 253/2010 5
3 O. s. p. iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon.
p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môţe konať vo veci (podmienky konania). Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe zásadne do právomoci súdov patrí rozhodovanie tých vecí, ktoré vyplývajú zo súkromnoprávnych vzťahov taxatívne vymenovaných v odseku 1 § 7 Občianskeho súdneho poriadku. Spory vyplývajúce z týchto vzťahov (nie iných) výnimočne neprejednávajú a o nich nerozhodujú súdy len vtedy, ak osobitný zákon stanoví, ţe tieto veci sú oprávnené riešiť iné orgány neţ súdy. Okrem toho súdy môţu priamo prejednávať a rozhodovať veci iné, neţ vyplývajúce z vyššie uvedených súkromnoprávnych vzťahov (napr. veci sociálneho poistenia a pod.), avšak len za predpokladu, ţe tak ustanovuje zákon. Právomoc súdu je základnou procesnou podmienkou, ktorej splnenie súd skúma z úradnej povinnosti v kaţdom štádiu konania (§ 103 O. s. p.). Treba zdôrazniť, ţe súd túto základnú procesnú podmienku skúma a rozhoduje o nej
stavu, aký tu je v čase začatia konania (prípadne jeho rozhodovania). V posudzovanej veci predmetom ţaloby je nárok ţalobkyne na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ktorý ţalobkyňa uplatnila na súde
stavu, aký tu je v čase začatia konania. Súd zásadne nemôţe túto procesnú otázku posudzovať
právneho predpisu, ktorý v čase začatia konania bol uţ zrušený. V posudzovanej veci ţaloba bola podaná
citovanej vyhlášky, ako to nesprávne urobili súdy niţšieho stupňa, ale ju bolo potrebné riešiť uţ
zák. č. 437/2004 Z. z., ktorý zhodne so zrušenou vyhláškou upravuje moţnosť náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia zvýšiť a ktorý zveruje v § 5 ods. 5 rozhodovanie o tomto nároku súdu. V čase začatia konania (a teda aj v čase rozhodovania súdov) tu existovalo zákonné ustanovenie, ktoré výslovne stanovuje, ţe predmet sporu uplatnený ţalobkyňou patrí do právomoci súdu. Súdy niţšieho stupňa dospeli preto k správnemu záveru (hoci čiastočne z iných dôvodov), ţe rozhodovanie o úrazovej dávke uplatnenej vo forme zvýšenia náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia patrí
3 O. s. p. do právomoci súdov. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, ţe zák. č. 437/2004 Z. z. v ustanovení § 11 ods. 1 stanovuje, ţe na bolesť a sťaţenie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená pred týmto dňom, sa vzťahujú doterajšie predpisy. Ide o prechodné ustanovenie, ktoré treba vykladať tak, ţe
doterajších predpisov (vyhlášky č. 32/1965 Zb.) sa pouţijú ustanovenia, ktoré sa týkajú odškodnenia bolesti a sťaţenia spoločenského uplatnenia a rozsahu odškodnenia. Ţalovaná 1/ v dovolaní preto neopodstatnene namieta, ţe v danej veci právomoc súdu na jej prejednanie a rozhodovanie nie je daná ani
3 O. s. p. Pokiaľ ţalovaná 1/ v dovolaní napáda správnosť právneho názoru odvolacieho súdu aj v otázke jej vecnej pasívnej legitimácie treba uviesť, ţe jedným zo základných predpokladov úspešnosti ţaloby na plnenie je aj skutočnosť, ţe účastníci majú vecnú legitimáciu. Vo všeobecnosti platí, ţe vecnú legitimáciu v občianskom súdnom konaní má predovšetkým ten, kto je zúčastnený právneho vzťahu alebo práv a povinností, o ktoré v konaní ide. Vecnou 6 Cdo 253/2010 7 legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva. Rozhodujúce je teda to, kto je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (povinnosti), o ktoré v konaní ide. Treba zdôrazniť, ţe na povahu právneho vzťahu nemá ţiaden vplyv to, ak zákon stanoví, ţe rozhodovanie o niektorom konkrétnom nároku zverí do právomoci iného orgánu (súdu), ktorý inak nie je kompetentný rozhodovať o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tohto právneho vzťahu. V posudzovanej veci predmetom sporu je nepochybne nárok ţalobkyne vyplývajúci z právneho vzťahu sociálneho poistenia, právna úprava ktorého je obsahom zák. č. 461/2003 Z. z. Tento zákon okrem iného vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia a právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia. Náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia povaţuje za úrazovú dávku, ktorá sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje z úrazového poistenia. Právneho vzťahu z úrazového poistenia sa zúčastňuje poškodený, ktorým na účely poskytovania úrazových dávok je zamestnanec zamestnávateľa
2, ak utrpeli pracovný úraz alebo sa u nich zistila choroba z povolania (§ 83 zákona). Poškodený je teda osobou, ktorá túto dávku uplatňuje a má na ňu nárok
osobitného predpisu (§ 99 zákona). Tohto právneho vzťahu sa zúčastňuje aj Sociálna poisťovňa, ktorá je verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia (§ 120 ods. 2 zákona). Sociálna poisťovňa vykonáva sociálne poistenie nielen tým, ţe o dávkach rozhoduje, ale je tieţ orgánom, ktorý tieto (priznané) dávky aj poskytuje. To znamená, ţe Sociálna poisťovňa, a nie zamestnávateľ poškodeného, je tým subjektom, ktorý v prípade priznania dávky, poškodenej osobe túto uhrádza. Ak preto osobitný zákon zveruje rozhodnúť o zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia súdu, je povinným z takéhoto vzťahu ten subjekt, ktorý
zákona má povinnosť dávku poskytnúť (nie osoba, ktorá je povinná platiť poistenie na úrazové poistenie). So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe v posudzovanej veci subjektom povinným z právneho vzťahu, ktorý je predmetom konania, je výlučne Sociálna poisťovňa. Len tento subjekt je v danej veci nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní išlo, t. j. vecne legitimovaným subjektom na ţalovanej strane. Tomuto záveru svedčí aj ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. v spojení s § 2 ods. 3 písm. c/ citovaného zákona,
ktorého dohodu o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia, a to aj nad výšku náhrady ustanovenú týmto zákonom, môţu uzatvoriť poskytovateľ náhrady a poškodený, pričom za poskytovateľa náhrady za bolesť a náhrady za sťaţenie 6 Cdo 253/2010 8 spoločenského uplatnenia treba povaţovať osobu, ktorá je povinná poskytnúť náhradu, okrem iných predpisov, aj
zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (návrh takejto dohody schvaľuje generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne). Súdy niţších stupňov posúdili aj otázku vecnej pasívnej legitimácie ţalovanej 1/ správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie ţalovanej 1/ v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.). V časti, v ktorej dovolanie ţalovanej 1/ smerovalo aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby proti ţalovanému 2/, dovolanie odmietol pre jeho subjektívnu neprípustnosť. Dovolanie bola totiţ ţalovaná 1/ oprávnená podať len proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o uplatnenom nároku voči nej a nie aj o nároku uplatnenému voči ţalovanému 2/. Výrok o zamietnutí ţaloby voči ţalovanému 2/ sa netýkal jej subjektívnych práv a povinností a pokiaľ proti tomuto výroku nepodala opravný prostriedok ţalobkyňa (ako účastníčka konania, ktorej v tejto časti nebolo vyhovené), subjektívna neprípustnosť dovolania vyplývala aj z nemoţnosti zhoršenia právneho postavenia ţalovaného 2/ v odvolacom a aj v dovolacom konaní. Úspešnej ţalobkyni nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, pretoţe si ich náhradu neuplatnila. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 2 : 1. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. mája 2012 JUDr. Rudolf Č i r č, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová 6 Cdo 253/2010 9 Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča
6 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „O. s. p.“) pripájam toto odlišné stanovisko k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.). V prejednávanej veci bol predmetom konania nárok ţalobkyne na náhradu škody spôsobenej chorobou z povolania, uplatnenej vo forme náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia vo výške zodpovedajúcej 15-násobku sumy pripadajúcej na základný počet bodov určený lekárskym posudkom. Choroba z povolania bola u ţalobkyne zistená dňa 9. marca 2004, pričom konanie bolo začaté podaním ţaloby 25. januára 2006.
právnej úpravy platnej do 31.12.2003 nárok na náhradu škody z choroby z povolania bol nárokom vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu upraveného právnym odvetvím pracovného práva – zák. č. 311/2001 Z. z. (Zákonníkom práce). Obsahom právneho vzťahu vyplývajúceho zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu vzniknutú chorobou z povolania bolo právo zamestnanca na poskytnutie plnení spočívajúcich okrem iného aj v náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia a povinnosť zamestnávateľa túto náhradu poskytnúť. Na prejednanie a rozhodnutie sporu o tomto nároku bola v zmysle § 7 ods. 1 O. s. p. daná právomoc súdu. Dňom 1. januára 2004 nadobudol účinnosť zák. č. 461/2003 Z. z., ktorý zrušil, okrem iných, aj dovtedy platné ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a/ aţ c/ a § 199 aţ 213 Zákonníka práce. V rámci pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania zostal zamestnancovi zachovaný len nárok na náhradu vecnej škody. Zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania bolo týmto zákonom nahradené úrazovým poistením. Úrazové poistenie, ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu, sluţobného úrazu a choroby z povolania, bolo upravené ako súčasť systému sociálneho poistenia. V zmysle § 16 zákona o sociálnom poistení povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ okrem zamestnávateľa sudcu
osobitného predpisu a zamestnávateľa prokurátora
osobitného predpisu.
1 tohto zákona nárok na úrazové 6 Cdo 253/2010 11 dávky z úrazového poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom. Zároveň bol týmto zákonom nahradený dovtedajší systém odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania (pri ktorom mal poškodený zamestnanec alebo iná oprávnená osoba priamy nárok na náhradu škody proti zamestnávateľovi, pri ktorom v prípade spornosti o tomto nároku rozhodovali súdy, a pri ktorom, ak nárok vznikol v čase zákonného poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, mal zamestnávateľ právo, aby Sociálna poisťovňa za neho hradila preukázané nároky alebo aby mu zaplatila ním uhradenú škodu) systémom úrazového poistenia (pri ktorom v prípadoch zodpovednosti zamestnávateľa za poškodenie zdravia alebo úmrtie v dôsledku pracovného úrazu a choroby z povolania vzniká zamestnancovi alebo inej oprávnenej osobe nárok na úrazové dávky pri splnení podmienok
tohto zákona). Plnenia vyplývajúce pôvodne z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody, ktoré vznikli po účinnosti zákona o sociálnom poistení, teda od 1.1.2004, sa stali plneniami vyplývajúcimi z nárokov na dávky úrazového poistenia (úrazové dávky), o ktorých na základe ţiadosti poškodeného (ak zákon o sociálnom poistení neustanovuje inak) rozhoduje Sociálna poisťovňa. Stali sa teda nárokmi z verejnoprávneho vzťahu zaloţeného úrazovým poistením. Rozhodovanie o týchto nárokoch preto nepatrí do právomoci súdu. Zákon o sociálnom poistení je nielen hmotnoprávnym predpisom upravujúcim rozsah sociálneho poistenia a v rámci neho aj úrazového poistenia a právne vzťahy pri jeho vykonávaní, ale zároveň aj procesnoprávnym predpisom upravujúcim konanie vo veciach úrazového poistenia. Ustanovenie § 172 ods. 2 tohto zákona určuje, ţe v konaní vo veciach úrazového poistenia rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov úrazového poistenia Sociálna poisťovňa. Nárok na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobeného chorobou z povolania, zistenou po nadobudnutí účinnosti zákona o sociálnom poistení, je nárokom na úrazovú dávku, o ktorej rozhoduje na základe ţiadosti poškodeného Sociálna poisťovňa. Tento charakter nestráca uvedená náhrada ani v prípade, ak sa poţaduje jej mimoriadne zvýšenie
3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. (z takéhoto záveru v predmetnej veci napokon vychádzali aj súdy v základnom konaní). 6 Cdo 253/2010 12 Právomoc súdu na rozhodovanie o mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobeného chorobou z povolania by mohlo zaloţiť iba špeciálne zákonné ustanovenie (v zmysle § 7 ods. 3 O. s. p.), ktoré však zákon č. 461/2003 Z. z. neobsahuje. Za takéto ustanovenie nemoţno povaţovať § 99 tohto zákona,
ktorého poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia
osobitného predpisu. Odkaz v tomto ustanovení na osobitný predpis (vyhlášku č. 32/1965 Zb.) bol len odkazom na určenie výšky týchto nárokov. Zastávam názor, ţe § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.,
ktorého v prípadoch hodných osobitného zreteľa môţe súd odškodnenie za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad ustanovené najvyššie sumy (§ 7 ods. 1 a 2 tejto vyhlášky), nezakladá právomoc súdu rozhodovať o mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobeného chorobou z povolania ako o úrazovej dávke. Toto ustanovenie nemoţno vykladať tak, ţe by jeden čiastkový nárok (na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia) bol vylúčený z právomoci Sociálnej poisťovne ustanovenej (bez akejkoľvek výnimky) v § 172 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. a bola tak prelomená zásada, ţe rozhodovanie o úrazových dávkach nespadá do právomoci súdu. V zmysle § 7 ods. 3 O. s. p. právomoc súdov prejednávať iné veci moţno ustanoviť len zákonom. Keďţe vyhláška č. 32/1965 Zb. nie je zákon (je podzákonným predpisom), nemoţno z nej vyvodzovať právomoc súdu na rozhodovanie o nároku na úrazovú dávku spočívajúcu v mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Extenzívny výklad v tomto smere nepripúšťa nielen jasné znenie § 7 ods. 3 O. s. p. ale v súvislosti s ním aj článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého štátne orgány môţu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd ako štátny orgán si teda nemôţe privlastňovať právomoc, ktorú neustanovuje zákon. Okrem toho ustanovenie § 7 ods. 3 uvedenej vyhlášky ani nesleduje riešenie otázky právomoci súdu a takýmto spôsobom ho neinterpretovala ani právna teória a súdna prax v čase prijatia tohto právneho predpisu. Vyhláška č. 32/1965 Zb. bola prijatá na základe zmocnenia vyplývajúceho z § 27 ods. 2 zákona č. 30/1965 Zb. o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania len za účelom ustanovenia výšky, do ktorej moţno poskytnúť náhradu za bolesť a za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Rovnako aj v zmysle § 203 zák. 6 Cdo 253/2010 13 č. 65/1965 Zb. (Zákonníka práce účinného do
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda v správnom súdnictve. Vyhláška č. 32/1965 Zb. je hmotnoprávnym predpisom,
ktorého Sociálna poisťovňa v konaní vo veciach úrazového poistenia posudzuje nárok na úrazovú dávku spočívajúcu v náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobeného chorobou z povolania, ak táto choroba bola zistená za jej účinnosti. Na pouţitie tohto predpisu odkazuje Sociálnu poisťovňu § 99 zákona o sociálnom poistení. Na právomoci Sociálnej poisťovne rozhodovať vo veciach úrazového poistenia o úrazovej dávke spočívajúcej vo zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia nič nezmenila ani následná právna úprava, t. j. zákon č. 437/2004 Z. z., ktorým s účinnosťou od 1. augusta 2004 bola zrušená vyhláška č. 32/1965 Zb. Ustanovenie § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z.,
ktorého v prípadoch hodných osobitného zreteľa môţe súd náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %., nemoţno vykladať ako výnimku z inak nepochybnej právomoci Sociálnej poisťovne 6 Cdo 253/2010 14 rozhodovať o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia ako o úrazovej dávke v zmysle § 172 ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Podmienkou moţnosti súdu rozhodnúť o zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia je totiţ v zmysle § 6 ods. 3 zák. č. 437/2004 Z. z. neuzavretie dohody v lehote troch mesiacov od podania návrhu poškodeným na jej uzavretie. Skúmanie tejto podmienky prichádza do úvahy v situáciách, v ktorých poskytovateľ náhrady môţe s poškodeným takúto dohodu uzavrieť. Ide v podstate o zodpovedný subjekt zo súkromnoprávneho vzťahu zodpovednosti za škodu spôsobenú poškodením zdravia a pri zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla z povinného zmluvného poistenia je to aj poisťovateľ alebo Slovenská kancelária poisťovateľov. Sociálna poisťovňa však takýmto subjektom, ktorý by mohol uzavrieť dohodu o odškodnení vo forme náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, nie je. Aj keď je poskytovateľom náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia ako úrazovej dávky, zákon o sociálnom poistení moţnosť uzavretia dohody medzi ňou a poškodeným o tejto náhrade, a teda aj o jej výške, neupravuje a vôbec ho nepredpokladá. Výslovne vyţaduje rozhodovanie Sociálnej poisťovne o úrazových dávkach, teda vydanie rozhodnutia s predpísanými náleţitosťami vrátane poučenia o moţnosti odvolania alebo opravného prostriedku. Ani poškodený zamestnanec nepodáva návrh na uzatvorenie dohody o zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia (zákon č. 461/2003 Z. z. ţiadnu takúto moţnosť neupravuje). Pokiaľ zák. č. 437/2003 Z. z. pouţíva termín „poskytovateľ náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia“, treba rozlišovať medzi takým poskytovateľom, ktorého povinnosť poskytnúť túto náhradu vyplýva zo zodpovednostného vzťahu (t. j. ktorý je škodcom) alebo zo zákona (napr. komerčná poisťovňa v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla), a medzi poskytovateľom, ktorý rozhoduje o takejto náhrade ako správny orgán (napr. Sociálna poisťovňa). Účelom ustanovenia § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. v spojitosti s § 6 a aj s § 1 tohto predpisu nebolo určiť právomoc súdu na rozhodovanie o zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, ale viazať jeho právomoc na splnenie podmienky spočívajúcej v pokuse o dohodu o tejto náhrade medzi poškodeným a jej poskytovateľom, samozrejme tam, kde je to moţné. Po splnení tejto podmienky moţnosť súdu rozhodnúť o zvýšení náhrady 6 Cdo 253/2010 15 za sťaţenie spoločenského uplatnenia prichádza do úvahy len v prípadoch, v ktorých je inak daná jeho právomoc rozhodovať o takomto nároku, t. j. ak ide o nárok z poškodenia zdravia vyplývajúci zo súkromnoprávneho zodpovednostného vzťahu spadajúceho pod ustanovenie § 7 ods. 1 O. s. p. Pokiaľ osobitné predpisy zverujú právomoc rozhodovať o nároku na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia správnym orgánom (orgánom verejnej moci), potom
môjho názoru nejestvuje rozumný dôvod, prečo by z tejto právomoci mala byť vyňatá moţnosť rozhodovať aj o zvýšení tejto náhrady, keď prípadné negatívne rozhodnutie podlieha súdnej kontrole v správnom súdnictve. Keďţe § 99 zákona o sociálnom poistení odkazuje Sociálnu poisťovňu pri rozhodovaní o náhrade za sťaţenie spoločenského uplatnenia ako o úrazovej dávke na osobitný predpis, ktorým je od 1.8.2004 zák. č. 437/2004 Z. z., je táto sama oprávnená rozhodnúť o zvýšení, či nezvýšení tejto náhrady, s moţnosťou preskúmania jej negatívneho rozhodnutia súdmi v správnom súdnictve. V konaní vo veciach úrazového poistenia, ktorého predmetom je rozhodovanie o úrazovej dávke spočívajúcej vo zvýšení náhrady za sťaţenie spoločenského uplatnenia, spôsobeného chorobou z povolania, treba preto pod pojmom súd v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. rozumieť aj Sociálnu poisťovňu. Skúmanie podmienky vyplývajúcej z ustanovenia § 6 ods. 3 tohto zákona je v takomto prípade z povahy veci (pre nemoţnosť dohody) bezpredmetné. Aj keby však ustanovenie § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z. z. malo byť interpretované tak, ţe sa ním určuje právomoc súdu rozhodovať o zvýšení sťaţenia spoločenského uplatnenia ako o úrazovej dávke, nesúhlasím s väčšinovým názorom,
ktorého moţno z neho vyvodzovať právomoc súdov v predmetnej veci. Vzhľadom na ustanovenie § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z. by sa takto určená právomoc súdu mohla vzťahovať len na sťaţenie spoločenského uplatnenia spôsobené chorobou z povolania zistenou od nadobudnutia jeho účinnosti, t. j. od
právnych predpisov platných v čase zistenia choroby z povolania. 6 Cdo 253/2010 16 Nedostatok právomoci súdov moţno odôvodniť aj argumentom o nedostatku pasívnej legitimácie ţalovanej 1/, na ktorú otázku bolo tieţ pripustené dovolanie. Som toho názoru, ţe ţalovaná 1/ nemá v konaní pasívnu legitimáciu, teda nie je bez ďalšieho nositeľkou povinnosti poskytnúť zvýšenú náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia. Odôvodňovanie jej pasívnej legitimácie len všeobecne tým, ţe je platiteľom úrazových dávok je nepresvedčivé a nerešpektujúce skutočnosť, ţe nárok na náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia zakladá poškodenému zákon o sociálnom poistení ako nárok z verejnoprávneho vzťahu úrazového poistenia, o ktorom zákonom upraveným postupom rozhoduje práve ţalovaná 1/ ako verejnoprávny orgán, ktorého rozhodnutia podliehajú kontrole súdov v správnom súdnictve. Zákon o sociálnom poistení ani ţiaden iný právny predpis neukladá ţalovanej 1/ povinnosť poskytnúť bez ďalšieho náhradu za sťaţenie spoločenského uplatnenia, resp. jej zvýšenie, ale povinnosť rozhodnúť o ţiadosti o priznanie a o výplatu tejto úrazovej dávky. Práve nemoţnosť uloţiť Sociálnej poisťovni povinnosť zaplatiť úrazovú dávku a nemoţnosť uloţiť túto povinnosť ani zamestnávateľovi, teda neexistencia subjektu, ktorého by bolo moţné úspešne ţalovať v občianskom súdnom konaní, je jedným z argumentov pre odôvodnenie záveru o nedostatku právomoci súdov na rozhodovanie o uplatnenom nároku. Som presvedčený, ţe vyššie uvedený výklad je ústavne konformný, pretoţe rešpektuje poţiadavku na bezrozpornosti právneho poriadku ako celku, ktorého súčasťou je ako zák. č. 461/2003 Z. z., tak aj zák. č. 437/2004 Z. z. Zohľadňuje totiţ účel týchto právnych predpisov a ich súladnú aplikáciu. Vzhľadom na nedostatok právomoci súdov mal dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa v dovolaním napadnutom výroku vo vzťahu k ţalovanej 1/ zrušiť, konanie zastaviť, rozhodnúť o trovách konania a po právoplatnosti uznesenia vec postúpiť Sociálnej poisťovni so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, t. j. orgánu do právomoci ktorého patrí rozhodovanie o uplatnenom nároku. V Bratislave dňa 30. mája 2012 JUDr. Rudolf Č i r č , v.r predseda senátu 6 Cdo 253/2010 17 Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.