f/ O.s.p. a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhli rozhodnutie krajského súdu zmeniť a ich ţalobe v celom rozsahu vyhovieť. Podľa ich názoru bol správny záver súdu prvého stupňa, ţe v danej veci je predmetom zmluvy jednak záväzok zo zmluvy o budúcej zmluve, ale aj z príkaznej zmluvy a dohody o urovnaní a ide tak o zmiešanú zmluvu so samostatnými záväzkami, navzájom oddeliteľnými v zmysle § 41 Občianskeho zákonníka, čo vyplýva z jej obsahu. Uviedli, ţe záväzkom ţalovaného bolo zabezpečiť pre nich byt, pričom tento záväzok mohol ţalovaný splniť dvoma spôsobmi, predloţením návrhov zmlúv o prevode bytov na základe zmluvy o budúcej zmluve, 6 4 Cdo 216/2010 alebo alternatívne zabezpečením príleţitosti uzatvoriť zmluvy o prevode bytov s treťou osobou na základe príkaznej zmluvy, pričom výber spôsobu zadováţenia bytov bol na ţalovanom. Podľa ich názoru je zmluva platnou aj v časti záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o budúcej zmluve, keďţe boli dohodnuté všetky jej podstatné náleţitosti, a to spôsob určenia predmetu budúcej zmluvy tak, ţe ho určí ţalovaný na základe kritérií uvedených v zmluve a kúpna cena. Odvolaciemu súdu vytkli, ţe prihliadol len na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 274/2004 a nie aj na iné rozhodnutia, napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 146/99, podľa ktorého podmienkou platnosti zmluvy o budúcej zmluve je aj to, či je jej obsahom dohoda o podstatných náleţitostiach budúcej zmluvy do takej miery, ţe zmluvné strany dohodli aspoň spôsob ich určenia. So záverom odvolacieho súdu nesúhlasili ani v časti právneho posúdenia záväzku zaplatiť paušálnu náhradu ako záväzku z dohody o zmluvnej pokute podľa § 544 Občianskeho zákonníka s poukazom na jazykové vyjadrenie v zmluve a ich vôľu dojednať náhradu za plnenie, ktoré im mal ţalovaný poskytnúť a neposkytol. Uviedli, ţe ich úmyslom nebolo ţalovaného sankcionovať, ale zabezpečiť si náhradu pre prípad neplnenia zo strany ţalovaného, pričom Občiansky zákonník nebráni dohodnúť náhradné plnenie a ţe zaplatením zmluvnej pokuty sa dlţník nezbavuje svojho záväzku, a teda keby dohodli zmluvnú pokutu, domáhali by sa i splnenia hlavného záväzku. Zároveň poukázali na čl. VIII ods. 3 zmluvy, podľa ktorého táto zaniká tieţ okamihom, keď ţalobcovia dostanú paušálnu náhradu. Poukázali na princíp ochrany nadobudnutých práv a právnej istoty, zmluvnú voľnosť, zásadu pacta sunt servanda, princíp autonómie zmluvných strán a princíp zákazu prehnaného formalizmu. V dovolaní ďalej namietali nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu v časti, ţe uzavretá zmluva nie je zmluvou zmiešanou, resp. zmluvou pozostávajúcou z viacerých právnych úkonov, ale iba zmluvou o budúcej zmluve, ktorý záver odvolací súd neodôvodnil. Ţalovaný sa vo vyjadrení k dovolaniu stotoţnil so záverom odvolacieho súdu. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol dovolanie ţalobcov zamietnuť a zaviazať ich k povinnosti nahradiť mu trovy dovolacieho konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý 7 4 Cdo 216/2010 rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd je podľa ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov podľa § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). S prihliadnutím na námietku dovolateľov, ale tieţ vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., dovolací súd sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Dovolatelia nenamietali, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. 8 4 Cdo 216/2010 Dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní (ne)došlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
f/ O.s.p.) tým, ţe odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil. Dospel pritom k záveru, ţe konanie je takouto vadou postihnuté. Pod odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné právo, ktoré mu právny poriadok priznáva. Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V preskúmavanej veci dospel súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania k záveru, ţe ide o zmiešanú zmluvu, ktorej obsahom boli jednak záväzky účastníkov zmluvy vyplývajúce zo zmluvy o budúcej zmluve a alternatívne záväzky z príkaznej zmluvy, v závislosti 9 4 Cdo 216/2010 od toho, ktoré plnenie si vyberie ţalovaný a tieţ záväzok ţalobcov vyplývajúci z dohody o urovnaní a záväzok ţalovaného vyplývajúci z nepomenovanej zmluvy podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k odlišnému právnemu záveru, preto rozsudok okresného súdu, ktorým tento súd ţalobe vyhovel, zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Podľa jeho názoru nejde v danej veci o zmiešanú zmluvu, ale celú zmluvu posúdil ako zmluvu o budúcej zmluve, ktorej súčasťou bol akcesorický záväzok ţalovaného zaplatiť zmluvnú pokutu v prípade, ţe svoju povinnosť nesplní riadne a včas, ktorého existencia a dôsledky sa viaţu na hlavný záväzok a jeho účinky nemôţu nastať, ak nedošlo k vzniku hlavného záväzku. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na niektoré články uzavretej zmluvy a ďalej len citoval § 50a ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, upravujúci zmluvu o budúcej zmluve a § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, upravujúci zmluvnú pokutu a všeobecne len uviedol, ţe gramatickými, logickými a systematickými prostriedkami dospel k záveru, ţe medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve a nie zmiešaná zmluva, keďţe v zmluve boli len bliţšie a podrobnejšie špecifikované záväzky budúcich kupujúcich. V ďalšej časti odôvodnenia sa zaoberal otázkou absolútnej neplatnosti celej zmluvy, na ktorej platnosť sa viaţe existencia akcesorického záväzku zaplatiť zmluvnú pokutu, ktorá povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu ţalovanému nevznikla z dôvodu, ţe nevznikol ani hlavný záväzok. Takéto odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k inému záveru súdu prvého stupňa, ktoré rozhodnutie nepovaţoval za správne a zmenil ho, je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nevyplýva, na základe akých skutočností dospel k záveru, ţe v danej veci nejde o zmiešanú zmluvu, z ktorej vyplývajú nielen záväzky zo zmluvy o budúcej zmluve, ale aj záväzky z príkaznej zmluvy, z dohody o urovnaní a z nepomenovanej zmluvy, ale iba o zmluvu o budúcej zmluve. Len formálne konštatovanie, ţe vzhľadom na obsah zmluvy, ako aj vzhľadom na jej výklad v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka prostriedkami gramatickými (z hľadiska moţného významu jednotlivých pouţitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej nadväznosti pouţitých pojmov), či systematickými (z hľadiska radenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu) odvolací súd dospel k záveru, ţe nejde o zmiešanú zmluvu, nie je odôvodnením v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s právnym posúdením zmiešanej zmluvy, vrátane záväzku z príkaznej zmluvy a dohody o urovnaní ako ich posúdil súd prvého stupňa. Z jeho rozhodnutia nevyplýva 10 4 Cdo 216/2010 ako posúdil záväzok ţalovaného bezodplatne zaobstarať príleţitosť ţalobcom uzavrieť zmluvy o prevode vlastníctva bytov s treťou osobou a záväzok ţalobcov vziať späť podnet podaný generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a primátorovi hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a vzdať sa svojho postavenia vedľajšieho účastníka v konaní vedenom na OS Bratislava I pod sp. zn. 17 C 3/1995. Ani konštatovanie odvolacieho súdu, ţe výkladom dospel k záveru, ţe medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o budúcej zmluve a nie zmiešaná zmluva, keď v tejto zmluve boli len bliţšie a podrobnejšie špecifikované záväzky budúcich kupujúcich, bez vysporiadania sa s ostatnými záväzkami, predovšetkým aj záväzkami ţalovaného, ako napr. zaobstarať príleţitosť uzavrieť zmluvy o prevode vlastníctva bytov s treťou osobou, nedáva dovolaciemu súdu podklad pre preskúmanie, na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, ţe v danej veci ide „iba“ o zmluvu o budúcej zmluve a nie zmiešanú zmluvu. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu niţšieho stupňa musí podľa názoru dovolacieho súdu obsahovať zákonné náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (
O.s.p.), pretoţe pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom, tento súd svojim rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal, z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa, alebo nie je dostatočne právne odôvodnené, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v dovolacom konaní náleţite argumentovať. 11 4 Cdo 216/2010 Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je moţné preskúmať správnosť postupu odvolacieho súdu. Jeho rozhodnutie neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel k danému právnemu záveru. Dovolací súd tak nemá moţnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, a teda ani preskúmať, či zmeňujúci rozsudok spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.