Obsah (9)

§ 580§ 581§ 243i§ 132§ 1§ 358§ 359§ 45§ 243b

4 M Cdo 14/2011 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne JUDr. J. G., E., S.S., proti ţalovanej P., s miestom podnikania v Č., zastúpenej

§ 580a § 581 Občianskeho zákonníka nedošlo.

Pokiaľ ţalovaná v konaní tvrdila, ţe spoločnosti S., a.s. doručila

1. januára 2009 faktúru č. 1/2009 na fakturovanú sumu 80 949,26 Eur, súd dospel k záveru, ţe ţalovaná neuniesla dôkaznú povinnosť a nepreukázala, ţe faktúru skutočne doručila uvedenej spoločnosti, pretoţe zo všetkých objektívnych dôkazov, či uţ z evidencie odoslanej a došlej pošty ako aj zo svedeckých výpovedí pracovníčok ktoré s faktúrami pracovali, vyplýva, ţe takáto faktúra, o ktorej ţalovaná tvrdí, ţe bola doručená spôsobom nepochybným, doručená nebola. Pokiaľ doručenie faktúry potvrdzuje svedok Ing. J. O., toto tvrdenie bolo vo veľkej miere všeobecné, nekonkretizoval spôsob, akým sa mala faktúra na jeho stôl dostať, ani ďalšie skutočnosti, ktoré by nevzbudzovali pochybnosti a vzhľadom na príbuzenské prepojenie svedka so ţalovanou súd povaţoval jeho svedeckú výpoveď za nevierohodnú a doručenie faktúry za nepreukázané. Rozhodnutie o príslušenstve pohľadávky odôvodnil poukazom na ustanovenie § 365 a § 369 Obchodného zákonníka a rozhodnutie o trovách konania ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a úspechom ţalobkyne v konaní. Krajský súd v Ţiline na odvolanie ţalovanej rozsudkom z
2. augusta 2010 sp. zn. 9 Co 257/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil s poukazom na ustanovenie § 219 O.s.p. a ţiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, ţe súd prvého stupňa pri hodnotení jednotlivých dôkazov postupoval správne a prijal aj správny právny záver. Z predloţených listinných dôkazov jednoznačne vyplýva, ţe ţalovaná s úpadcom uzatvorila zmluvu o nájme nebytových priestorov vrátane dodatku č. 1, pričom v zmluve je vyšpecifikovaný predmet a účel nájmu, ako aj výška nájomného. Na základe tejto zmluvy boli vystavované jednotlivé faktúry na zaplatenie nájomného, ktoré zo strany ţalovanej napadnuté alebo spochybnené neboli. Ţalovaná v konaní tvrdila, ţe došlo k zániku záväzku započítaním, ktoré si voči úpadcovi uplatnila faktúrou z
3. januára
4. Z výpovedí svedkov v konaní však vyplynulo, ţe táto faktúra nebola daná do účtovníctva, resp. vôbec nebola v deklarovanom termíne doručená prenajímateľovi. Súd prvého stupňa preto správne poukázal na to, ţe ţalovaná v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, ţe faktúru spoločnosti doručila, keď tvrdila, ţe ju odovzdala niektorej pracovníčke, avšak neuviedla konkrétnu osobu, ktorá by mohla túto skutočnosť potvrdiť. O existencii faktúry mal vedieť svedok Ing. O., avšak aj ten poprel, ţe by faktúru prevzal. Tak isto to popreli svedkyne, ktoré mali vo firme na starosti práve príjem a evidenciu faktúr. Aj

názoru odvolacieho súdu ţalovaná nepreukázala, ţe vykonala 3 4 M Cdo 14/2011 kompenzačný prejav adresovaný druhému účastníkovi, pretoţe k započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky spôsobilé k započítaniu stretnú. Vyţaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Z jeho prejavu musí byť zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Zánik pohľadávky nie je moţný, ak niektorá z pohľadávok vznikla aţ po vyhlásení konkurzu. Ţalovaná hodnoverným spôsobom nepreukázala súdu, ţe list z

1. januára 2009 nazvaný ako započítanie pohľadávky spolu s faktúrou z
2. januára 2009 doručila spoločnosti S., a.s. Uvedený započítací prejav s predmetnou faktúrou neuvádza ţalovaná ani v odôvodnení odporu proti platobnému rozkazu, v ktorom len všeobecne konštatuje, ţe úhrada nájomného sa vykonáva jeho čiastočným započítaním a zápočet nastáva priamo dňom splatnosti účtovanej výšky nájomného. Následne v konaní však tvrdila, ţe k započítaniu došlo práve listom a faktúrou z
3. januára
4. Rozhodnutie o trovách konania odvolací súd odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a neuplatnením si úspešnej ţalobkyne náhrady trov v odvolacom konaní. Na základe podnetu ţalovanej proti uvedeným rozsudkom okresného i krajského súdu, podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd rozsudky oboch súdov zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Čadca na ďalšie konanie.

mimoriadneho dovolateľa bol napadnutými rozsudkami porušený zákon, pričom ochranu práv a právom chránených záujmov účastníka konania nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Dovolanie odôvodnil citáciou ustanovení § 1, § 2, § 3, § 120 ods. 1, § 153 ods. 1, § 220 O.s.p. a § 35 ods. 1,2, § 580, § 581 ods. 2,3 Občianskeho zákonníka majúc za to, ţe sa nimi odvolací súd pri svojom rozhodovaní neriadil. Argumentoval, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.), keď súd nevenoval dostatočnú pozornosť výsluchu svedka P. H. a Ing. J. O. a tieţ jednotlivým ustanoveniam zmluvy o nájme nebytových priestorov týkajúcich sa vzájomného započítania pohľadávok. Nestotoţnil sa s právnym názorom odvolacieho súdu, ţe k započítaniu vzájomných pohľadávok nedošlo. Uviedol, ţe zmluva o nájme nebytových priestorov okrem úpravy nájmu obsahovala aj ustanovenia riešiace vzťah medzi vynaloţenými investíciami ţalovanou do rekonštrukcie nehnuteľnosti k platbám dohodnutého nájomného. Poukázal na jej článok III.,

ktorého sa úhrada nájomného vykonáva čiastočným započítaním, ktorý nastáva dňom splatnosti účtovanej výšky nájomného a v zmysle článku V. predmetnej zmluvy splatnosť a výška pohľadávok predstavujúcich investície ţalovanej do rekonštrukcie, bola podmienená ich 4 4 M Cdo 14/2011 odsúhlasením prenajímateľom, keď

§ 581ods.

3 Občianskeho zákonníka dohoda o započítaní môţe byť aj ústna. Uviedol, ţe vôľa prenajímateľa a ţalovanej ako nájomcu čo do vzájomného započítania ich vzájomných pohľadávok bola v článku III. nájomnej zmluvy prejavená určite a rozhodujúcim je, aby nároky na započítanie boli k započítaniu spôsobilé, čo je v danom prípade splnené. Výška budúcej predpokladanej pohľadávky uplatnenej k započítaniu nemusí byť v dobe uzatvárania takejto dohody ešte celkom presne známa. Podstatné je, ţe ide o pohľadávku, ktorá je určená (i dodatočne) objektívne. V danej veci je tento predpoklad splniteľný buď na základe vierohodných prvotných dokladov o výške nákladov vynaloţených na rekonštrukciu, v prípade sporu aj znaleckým posudkom alebo cestou dohody účastníkov o urovnaní nárokov do tej doby sporných. S poukazom na článok V. zmluvy o nájme generálny dovolateľ uviedol, ţe k vzájomnému započítaniu nárokov z nájomného a z vynaloţených investícií dôjde aţ na základe odsúhlasenia investícií nájomcu (t.j. uţ vynaloţených nákladov na rekonštrukciu) prenajímateľom a týmto momentom je

1. december 2008, keď došlo zo strany prenajímateľa k písomnému schváleniu výšky investícií v sume 2 438 677,49 Sk a keď vo vzťahu k prenajímateľovi sa stali splatnými z dôvodu ich uznania (§ 558 Občianskeho zákonníka). Uviedol, ţe listina z
2. decembra 2008 odkazuje na zmluvu o nájme nebytových priestorov z
3. augusta 2005 a jeho dodatku č. 1 z
4. septembra 2007, z ktorých vyplýval účel tohto úkonu, ktorým je objektívna identifikácia záväzku prenajímateľa pre moţnosť jeho započítania. Momentom odsúhlasenia investícií vynaloţených do rekonštrukcie nehnuteľnosti prenajímateľom sa pohľadávka ţalovanej stala určitou uţ aj do jej výšky, keďţe z hľadiska titulu plnenia bola určitá od vzniku právneho vzťahu a súčasne i zrelou pre jej započítanie so splatnými pohľadávkami na nájomnom, ako aj pre ďalšie pohľadávky na nájomnom, ktoré by vznikli v budúcnosti za podmienky trvania nájomného vzťahu, v čase nastania ich splatnosti. Z výpovede svedka P. H. vyplynulo, ţe predmetom rokovania
5. decembra 2008 bolo i vzájomné započítanie pohľadávok, ktorej skutočnosti súd pozornosť nevenoval. Konajúce súdy tak dospeli k nesprávnemu záveru o existencii právneho nároku ţalobcu predstavujúceho pohľadávky na nájomnom za prenájom nebytových priestorov, keďţe dôsledne na zistený skutkový stav neaplikovali ustanovenia § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúceho zánik záväzkov ich započítaním. Ţalobkyňa písomné vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora nepodala. 5 4 M Cdo 14/2011 Ţalovaná sa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu stotoţnila s dôvodmi dovolania a poukázala na svoje stanovisko v predmetnej veci z
6. februára 2010 doručené súdu prvého stupňa pred prvým pojednávaním vo veci samej. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (§ 243e ods. 1 O.s.p.) na dovolacom súde v lehote jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu, proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 243f ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozsudky súdov niţších stupňov v rozsahu

§ 243iods.

2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe tento opravný prostriedok nie je dôvodný. V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p., mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k takýmto vadám. Vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli generálnym prokurátorom tvrdené a ich existencia v konaní o mimoriadnom dovolaní ani nevyšla najavo. Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) v dôsledku nedostatočného venovania pozornosti pri výsluchu svedka P. H. a Ing. J. O., a ţe 6 4 M Cdo 14/2011 rozhodnutie okresného súdu a rozhodnutie krajského súdu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.) v dôsledku nesprávneho posúdenia zániku záväzkov ich započítaním.

§ 132

O.s.p., dôkazy súd hodnotí

svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Vadou konania v zmysle citovaného ustanovenia § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. môţe byť akákoľvek vada konania (t.j. porušenie ustanovení zákona upravujúcich konanie od začiatku aţ po jeho právoplatné skončenie), ak spĺňa súčasne podmienku, ţe mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nestačí teda, ţe len mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie, ako je to upravené pri dôvodoch v zmysle § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. To, či a kedy mala daná vada za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, závisí vţdy od posúdenia konkrétneho prípadu. Za inú vadu konania sa spravidla povaţuje najmä porušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov (napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O.s.p. a pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, ţe účastník neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, či nesplnenie poučovacej povinnosti. Inou vadou v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. nie je samotné hodnotenie dôkazov niţšími súdmi, keďţe v dovolacom konaní nemoţno toto hodnotenie preskúmavať (por. R 42/1993). Hodnotenie dôkazov totiţ môţe robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca uţ od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môţe vylúčiť tie, o ktorých medzi účastníkmi nebol spor. 7 4 M Cdo 14/2011 Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude povaţovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôţe predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, ţe hodnotenie dôkazov je zloţitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totoţnosti, ktorá vyţaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam pouţitých výrazov, zásadu výlučného sporu, ktorá vyţaduje, ţe v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôţe zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho,

ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyţaduje, aby kaţdé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa

zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváţi, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie 8 4 M Cdo 14/2011 v záver, ţe pravdivosť skutkových tvrdení nemoţno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, ţe rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, ţe na nesprávne hodnotenia dôkazov moţno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemoţno v tomto smere vyčítať súdu ţiadne pochybenia (napr. ţe výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo ţe súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani moţné polemizovať z jeho skutkovými závermi, napr. namietať, ţe súd mal uveriť inému svedkovi, ţe niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôleţitý, ţe z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod. To znamená, ţe hodnotenie dôkazov a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok z iných, neţ z vyššie uvedených dôvodov nemoţno dovolaním úspešne napadnúť. V prejednávanej veci je z obsahu mimoriadneho dovolania zrejmé, ţe generálny prokurátor uplatnil ako dovolací dôvod inú vadu konania, za ktorú označil nesprávne hodnotenie dôkazov prvostupňovým aj odvolacím súdom. Konkrétne poukázal na hodnotenie svedeckých výpovedí svedkov P. H. a Ing. J. O., ktorým súd „pozornosť nevenoval“. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa však vyplýva, ţe dostatočne vysvetlil akými úvahami sa pri hodnotení vykonaných dôkazov riadil a aké poznatky z nich vyvodil. Pokiaľ išlo o svedeckú výpoveď svedka Ing. J. O. uviedol, ţe tento svedok vo svojej výpovedi tvrdil, ţe faktúru osobne neprevzal, nevedel uviesť ako sa na jeho stole predmetná faktúra ocitla, nevedel, či faktúra bola opatrená nejakou pečiatkou alebo iným spôsobom preukazujúcim evidenciu doručenej pošty. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, ţe vzhľadom na príbuzenské prepojenie svedka so ţalovanou a tieţ vo veľkej miere len všeobecné, nekonkretizované tvrdenie svedka, povaţoval jeho svedeckú výpoveď za nevierohodnú. Pokiaľ mimoriadny dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, ţe súd neprihliadol na svedeckú výpoveď svedka P. H., z ktorej má vyplývať, ţe predmetom rokovania

1. decembra 2008, ktorého sa zúčastnil aj svedok Ing. J. O. so ţalovanou, bolo aj vzájomné započítanie pohľadávok, bolo potrebné konštatovať, ţe z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvého stupňa z
2. apríla 2010, na ktorom bol tento svedok vypočutý, takýto záver nemoţno vyvodiť. Z predmetnej zápisnice totiţ vyplýva, ţe na otázku ţalobkyne, či na predmetnom rokovaní došlo k zápočtu pohľadávky svedok H. uviedol, ţe sa o tom bavili, hovorili o tom, ale či reálne k tomu došlo, 9 4 M Cdo 14/2011 o tom nevie (por. č.l. 79 p.v.) a na ďalšiu otázku ţalobkyne, či bol na tomto jednaní dohodnutý aj postup týkajúci sa započítania nájomného oproti investíciám uviedol, ţe bolo dohodnuté, že žalovaná má vystaviť započítaciu faktúru alebo započítací prejav písomne (por. č.l. 80-80 p.v.). Nemoţno preto prisvedčiť mimoriadnemu dovolateľovi, ţe súd nevenoval pozornosť svedeckej výpovedi svedka P. H., a mal z nej vyvodiť záver, ţe predmetom rokovania
3. decembra 2008 bolo i vzájomné započítanie pohľadávok. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, ţe dostatočne vysvetlil akými úvahami sa riadil pri hodnotení svedeckej výpovede svedka Ing. J. O. a aké poznatky z nej vyvodil a pokiaľ z výpovede svedka P. H. nevyvodil záver, ţe
4. decembra 2008 na rokovaní došlo k vzájomnému započítaniu pohľadávok, nemoţno jeho postupu vytknúť pochybenie, pretoţe z jeho svedeckej výpovede takýto záver nevyplýva. Ak sa potom odvolací súd stotoţnil s dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa a z neho vyplývajúcim vyhodnotením, nemoţno ani jeho postupu vytknúť pochybenie. Prvostupňovému ani odvolaciemu súdu tak nemoţno vyčítať hodnotenie dôkazov v rozpore s pravidlami logického myslenia, preto mimoriadnym dovolaním namietané skutočnosti neboli z hľadiska existencie uplatneného dovolacieho dôvodu právne relevantné. Preto dovolací súd skúmajúci existenciu iných vád konania aj z úradnej povinnosti, ţiadne takéto vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nezistil, a mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora týkajúce sa tejto (inej) vady konania povaţoval za neopodstatnené. Mimoriadne dovolanie ďalej ako dovolací dôvod uvádza, ţe rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), konkrétne v nesprávnom určení o nedostatku zániku pohľadávky započítaním. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 10 4 M Cdo 14/2011 Predmetom konania bola ţalobkyňou uplatnená pohľadávka na zaplatenie nájomného za nebytové priestory vo výške 16 096,35 Eur so 14,25% úrokom z omeškania od
5. decembra 2008 do zaplatenia. Pokiaľ generálny prokurátor vytýkal súdom, ţe v konaní na zistený skutkový stav dôsledne neaplikovali ustanovenia § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúceho zánik záväzkov ich započítaním, dovolací súd uvádza nasledovné : V prejednávanej veci išlo o záväzkový vzťah medzi podnikateľmi (§ 261 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb., ďalej len „Obchodný zákonník“), preto treba vychádzať z právnej úpravy započítania pohľadávok, obsiahnutej v ustanoveniach § 580, § 581 Občianskeho zákonníka a § 358 aţ § 364 Obchodného zákonníka.

§ 1ods.

1 Obchodného zákonníka, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

odseku 2 cit. ustanovenia, právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemoţno riešiť

týchto ustanovení, riešia sa

predpisov občianskeho práva. Ak ich nemoţno riešiť ani

týchto predpisov, posúdia sa

obchodných zvyklostí, a ak ich niet,

zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

§ 358

Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré moţno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo aţ po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.

§ 359

Obchodného zákonníka, proti splatnej pohľadávke nemoţno započítať nesplatnú pohľadávku, ibaţe ide o pohľadávku voči dlţníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňaţné záväzky.

§ 580

Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlţník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. 11 4 M Cdo 14/2011

ods. 2 cit. ustanovenia, započítať nemoţno premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa nemoţno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splanej pohľadávke nemoţno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná. V predmetnej veci nebol sporný medzi účastníkmi nárok na zaplatenie istiny vyplývajúci zo zmluvy o nájme nebytových priestorov, uzavretej medzi prenajímateľom S., a.s. a ţalovanou dňa

1. augusta 2005 a nebola sporná ani výška tohto nároku. Predmetom sporu, ako správne zamerali svoje dokazovanie súdy niţších stupňov, bolo právne posúdenie započítacieho prejavu ţalovanej, ktorá tak mala urobiť
2. januára 2009 v celkovej sume 16 096,35 Eur na základe faktúry č. 1/2009 splatnej
3. januára 2009 (por. č.l. 56, 57) titulom investícií vloţených do predmetného objektu. Započítanie (kompenzácia) je spôsob zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok dlţníka a veriteľa. Tým odpadá dvojité splnenie vzájomných pohľadávok. Právne účinky (zánik záväzkov) nastávajú ku dňu stretnutia vzájomných pohľadávok, ak sú splnené všetky predpoklady pre započítanie. Základným predpokladom pre započítanie je : a/ vzájomnosť pohľadávok – musí ísť o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, kedy veriteľ jednej pohľadávky je zároveň dlţníkom druhej a naopak, b/ rovnaký druh plnenia – predmetom plnenia oboch pohľadávok musia byť veci rovnakého druhu, nie veci individuálne určené, c/ spôsobilosť pohľadávok na započítanie – musí ísť o pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu, nie zo vzťahu verejnoprávneho, kompenzabilné nie sú pohľadávky, ktorých započítanie je vylúčené zákonom alebo dohodou, d/ právny úkon smerujúci k započítaniu. K zániku záväzku započítaním nedochádza automaticky, keď sa pohľadávky stretli, ale na základe jednostranného právneho úkonu (compensatio necessaria) alebo dvojstranného právneho úkonu – dohody (compensatio voluntaria). 12 4 M Cdo 14/2011 Ku kompenzácii

§ 580

Občianskeho zákonníka je potrebné, aby jeden z účastníkov urobil prejav k započítaniu adresovaný druhému účastníkovi. Forma pre tento právny úkon nie je predpísaná, stačí ústny prejav. Ide o jednostranný právny úkon, pre platnosť ktorého sa vyţadujú náleţitosti v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z jeho obsahu musí byť zrejmé najmä to, ktorá pohľadávka sa uplatňuje na započítanie, v akej výške, proti ktorej pohľadávke veriteľa, prípadne proti ktorým z viacerých pohľadávok. Započítací prejav je moţné urobiť po tom, čo sa pohľadávky stretli, teda od okamihu splatnosti tej pohľadávky, ktorá sa stala splatnou neskôr. Započítací prejav, aj keď bol urobený aţ po splatnosti oboch pohľadávok, má účinky spätne k okamihu stretu pohľadávok (ex tunc). K tomuto okamihu, kedy došlo k splatnosti oboch započítavaných pohľadávok, dochádza k zániku pohľadávok následkom započítania a to v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú. Ak je jedna z nich vyššia, zaniká len do výšky protipohľadávky, vo zvyšku zostáva naďalej v platnosti. Nemoţno povaţovať za správny názor vyslovený mimoriadnym dovolateľom, ţe k vzájomnému započítaniu nárokov z nájomného a z vynaloţených investícií došlo na základe odsúhlasenia investícií prenajímateľom dňa

1. decembra 2008, kedy z jeho strany došlo k písomnému schváleniu výšky investícií vloţených do objektu nájomníčkou v sume 2,438 677,49 Sk a vo vzťahu k prenajímateľovi sa stali splatnými z dôvodu ich uznania, keď z listiny z
2. decembra 2008 (por. č.l. 58) vyplýva, ţe je tu odkaz na zmluvu o nájme nebytových priestorov z
3. augusta 2005 a jeho dodatku č. 1 z
4. septembra
5. Ako uţ bolo vyššie uvedené, započítanie pohľadávky je podmienené právnou skutočnosťou, ktorou je prejav vôle (úkon) započítavajúcej strany smerujúci k započítaniu. Len na základe kompenzačného prejavu nastane zánik započítavaných pohľadávok v rozsahu, v akom sa kryjú. Zo zápisnice z rokovania z
6. decembra 2008 vyplýva (por. č.l. 58), ţe prenajímateľ (prostredníctvom svojich zástupcov) na základe predloţeného rozpočtu schválil výšku investície do predmetného objektu vo výške 2 438 677,49 Sk, pričom z tejto zápisnice nevyplýva, ţe by ţalovaná (nájomníčka) vykonala akýkoľvek úkon smerujúci k započítaniu konkrétnej čiastky predstavujúcej jej dlh na dovtedy nezaplatenom nájomnom od
7. augusta 2005, ktoré jej prenajímateľ účtoval pravidelne faktúrami za kaţdé príslušné obdobie nájmu (por. č.l. 11, 17-29 – zoznam neuhradených faktúr). Z obsahu podania 13 4 M Cdo 14/2011 ţalobkyne zo
8. novembra 2009 vyplýva, ţe ţalovaná nikdy nepredloţila prenajímateľovi vyúčtovanie vloţených investícií do predmetného objektu (por. č.l. 40). Z výpovede ţalovanej na pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa
9. apríla 2010 naviac vyplýva, ţe ţalovaná od roku 2005 do roku 2008 v účtovnej evidencii svojej firmy neevidovala ţiadne výdavky, ktoré boli spojené s realizáciou investičných prác do predmetného objektu a aţ pre potreby zápisu vlastníckych práv k tejto stavbe bola do jej účtovníctva zahrnutá suma rozpočtovaná odborníkom a zúčtovaná v daňovom období za rok
10. Naviac, z výpovede svedka P. H. vyplýva, ţe
11. decembra 2008 reálne k započítaniu pohľadávky nedošlo, bol dohodnutý postup započítania taký, ţe ţalovaná vystaví započítaciu faktúru alebo započítací prejav (por. č.l. 79 p.v., 80, 80 p.v.). Námietka mimoriadneho dovolateľa, ţe k právnemu úkonu započítania došlo
12. decembra 2008 preto nemôţe obstáť. Súdy niţších stupňov potom správne zamerali svoje dokazovanie na preukázanie, či a kedy ţalovaná urobila voči prenajímateľovi úkon smerujúci k započítaniu, pričom vychádzal z tvrdenia samotnej ţalovanej, ţe sa tak malo stať
13. januára 2009, kedy mala osobne doručiť do sídla prenajímateľa faktúru č. 01/2009 na sumu 80 949,26 Eur predstavujúcu investície vloţené do zariadenia kaviarne (por. č.l. 56), spolu s prípisom z toho istého dňa označeného ako „Započítanie pohľadávky“ vo výške 16 096,35 Eur (por. č.l. 57). Dovolací súd povaţuje za potrebné na tomto mieste opätovne zdôrazniť, ţe z obsahu prejavu smerujúceho k započítaniu musí byť zrejmé najmä to, ktorá pohľadávka alebo viaceré pohľadávky sa uplatňujú na započítanie, v akej výške, proti ktorej pohľadávke veriteľa, prípadne proti ktorým z viacerých pohľadávok veriteľa.

§ 45ods.

1 Občianskeho zákonníka, prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V prejednávanej veci ţalovaná tvrdila, ţe osobne doručila

1. januára 2009 prejav smerujúci k započítaniu pohľadávky do sídla prenajímateľa a konečná suma investície uplatňovanej na započítanie je určená faktúrou doručenou prenajímateľovi
2. januára 2009 (por. č.l. 76 p.v.). Súd prvého stupňa na otázku doručenia tejto písomnosti vykonal dôkladné dokazovanie nielen listinnými dôkazmi (o.i. predloţením evidencie došlej a odoslanej pošty 14 4 M Cdo 14/2011 za obdobie od
3. decembra 2008 do
4. januára 2009 – por. č.l. 82-83), ale aj výsluchmi svedkov (zamestnancov prenajímateľa). Písomný prejav vôle je doručený druhému účastníkovi v okamihu, kedy sa ocitne vo sfére jeho dispozície, ibaţe zákon stanoví určitý spôsob doručovania. Písomnosť sa ocitne vo sfére dispozície druhého účastníka tým, ţe získa moţnosť zoznámiť sa s jej obsahom. Nie je pritom nevyhnutné, aby sa druhý účastník skutočne s obsahom prejavu vôle zoznámil. Rozhodujúce je, aby mal objektívnu moţnosť obsah písomnosti poznať. Občiansky ani obchodný zákonník nepredpisuje doručenie zásielky obsahujúcej právny úkon smerujúci k započítaniu do vlastných rúk druhého účastníka. Takúto zásielku je moţné druhej strane doručiť akýmkoľvek spôsobom, ktorým sa dostane do sféry jej dispozície, teda aj osobným odovzdaním. V prejednávanej veci ţalovaná tvrdila, ţe zásielku odovzdala osobne v sídle prenajímateľa príslušnej pracovníčke v miestnosti, kde sa nachádzali účtovníčky, ktorá svojim podpisom prevzatie faktúry potvrdila. Ţalovaná nevedela identifikovať osobu, ktorej faktúru odovzdala a vykonaným dokazovaním v konaní bolo preukázané, ţe podpis na faktúre majúci potvrdzovať jej prevzatie nepatrí ţiadnej pracovníčke prenajímateľa a doručenie faktúry spolu so započítacím prejavom nevyplýva ani z knihy doručenej a odoslanej pošty. Ţalovaná tak neuniesla ju zaťaţujúce dôkazné bremeno, pretoţe z vykonaného dokazovania nemoţno vyvodiť záver, ţe ţalovaná listinu obsahujúcu jej prejav vôle na započítanie pohľadávky vo výške 16 069,35 Eur skutočne osobne
5. januára 2009 doručila do sídla prenajímateľa a iný spôsob doručenia ani netvrdila. Potrebné bolo potom uzavrieť, ţe oba súdy správne posúdili otázku vzájomného započítania pohľadávky a ustanovenie § 580 a nasl. Občianskeho zákonníka na prejednávanú vec aplikovali správne, keď dospeli k záveru, ţe nedošlo k započítaniu pohľadávky jednostranným právnym úkonom ţalovanej (tzv. compensatio necessaria) a tým k zániku jej záväzku, pretoţe v konaní nepreukázala, ţe úkon smerujúci k započítaniu doručila druhému účastníkovi. Z dôvodov vyššie uvedených dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe ani druhý argument generálneho prokurátora, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., neobstojí. 15 4 M Cdo 14/2011 Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho opravný prostriedok zamietol

§ 243bods.

1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. ako nedôvodný. Dovolací súd nepriznal v dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni náhradu trov konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p.), pretoţe si trovy v tomto konaní neuplatnila. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 28. mája 2012 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová