6 Cdo 56/2011 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivan

§ 135ods.

2 O.s.p. a osobitne sa vyporiadal aj s námietkou ţalovaného týkajúcou sa riadneho a včasného uplatnenia reštitučného nároku ţalobkyňou. Odôvodnenie jeho rozhodnutia nemoţno preto povaţovať za tak nejasné a nezrozumiteľné, ţe by to ţalovanému znemoţňovalo objektívne posúdiť jeho (ne)správnosť, prípadne kvalifikovane sa rozhodnúť, ktorým dovolacím dôvodom má dovolanie odôvodniť. Dovolací súd dospel preto k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ ţalovaný namietal vadu uvedenú v § 237 písm. g/ O.s.p. treba uviesť, ţe dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach. Navyše, ani Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti vznesenej ţalovaným proti sudcom konajúceho senátu krajského súdu uznesením z

1. októbra 2010 sp. zn. 7 Nc 6/2010 nevylúčil týchto sudcov z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. Ani táto námietka ţalovaného preto nie je opodstatnená. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, keď na ňu dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Procesné vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. nevyšli v dovolacom konaní najavo. Napokon dovolateľ tieto vady v dovolaní výslovne ani nenamietal. 8 6 Cdo 56/2011 Dovolací súd napokon preskúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska dovolacieho dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., ktorý ţalovaný v dovolaní výslovne uplatňuje. Dovolací súd za správny povaţuje právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v uznesení z
2. februára 2009 sp. zn. 4 Cdo 238/2007 týkajúci sa výkladu ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 403/1990 Zb., podľa ktorého zaradenie oprávnených osôb do skupín ešte neznamená, ţe ak existujú osoby v prednejšom poradí, nemôţu nárok na vydanie veci úspešne uplatniť osoby uvedené v neskoršom poradí, z ktorého odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal. Dovolací súd nemal ţiaden dôvod sa od tohto právneho názoru odchýliť. Sám dovolateľ správnosť výkladu tohto zákonného ustanovenia v dovolaní ani nenamieta. Napokon, aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o sťaţnosti ţalovaného pre porušenie jeho základného práva na súdnu a inú ochranu vyššie uvedeným uznesením najvyššieho súdu, povaţoval uvedený výklad právnej normy, na rozdiel od výkladu zaujatého v tejto veci v rozsudkoch najvyššieho súdu z
3. apríla 1993 sp. zn. 5 Cdo 34/93 a z
4. novembra 1995 sp. zn. 5 Cdo 115/95, za konformný s dikciou ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 403/1990 Zb. Uznesením z 11.novembra 2009 sp. zn. I.ÚS 350/2009 sťaţnosť ţalovaného preto odmietol. Dovolací súd nemal ţiaden dôvod ani na zmenu právneho názoru vysloveného vo vyššie spomenutom uznesení najvyššieho súdu v otázke viazanosti výrokom právoplatného rozsudku vydaného v inom konaní, z ktorého rovnako odvolací súd pri svojom rozhodnutí vychádzal. Pokiaľ ţalovaný poukazoval na to, ţe výsledky dokazovania vykonaného v tomto konaní nesvedčili pre záver vyslovený vo výroku skôr vydaného právoplatného rozsudku, treba uviesť, ţe v tomto konaní uţ nebol ţiaden dôvod vykonávať dokazovanie a prijímať „nové“ skutkové a právne závery v otázke, ktorá bola uţ v inom konaní právoplatne vyriešená. V tomto konaní súd uţ nie je ani oprávnený skúmať vecnú správnosť výroku takéhoto rozhodnutia a ani procesného postupu vedúceho k jeho vydaniu. Problematikou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze z
5. januára 2010 sp. zn. II. ÚS 349/09, v ktorom konštatoval, „ţe vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku konajúci všeobecný súd nemá moţnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.“ 9 6 Cdo 56/2011 Napokon, ani Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodujúci o sťaţnosti ţalovaného, nepovaţoval právny názor vyslovený najvyšším súdom v rozhodnutí z
6. februára 2009 sp. zn. 4 Cdo 238/2007, týkajúci sa viazanosti súdu výrokom právoplatného rozsudku vydanom v inom konaní, za svojvoľný, ústavne neudrţateľný. V tomto kontexte dovolací súd povaţuje za potrebné dodať, ţe ničím nepodloţené, nemajúce ţiadnu oporu v obsahu spisu je tvrdenie ţalovaného uvedené v dovolaní, ţe najvyšší súd uţ v svojich predchádzajúcich rozsudkoch vydaných v tejto veci vyslovil záver, podľa ktorého právoplatný rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z
7. decembra 1991 sp. zn. 18 C 262/91, nie je v tomto konaní pre súd záväzný. Takýto záver sa v dôvodoch týchto rozhodnutí vôbec nenachádza a ani ho z dôvodov rozhodnutí nie je moţné vyvodiť. Práve naopak, Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z
8. apríla 1993 sp. zn. 5 Cdo 34/93 konštatoval, ţe „ţalobkyňa by bola oprávnenou osobou iba za predpokladu, ţe by závetní dedičia a ďalšie osoby uvedené v § 3 ods. 1 zákona č. 403/1990 Zb. neţili.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky sa teda v uznesení z
9. februára 2009 sp. zn. 4 Cdo 238/2007 odchýlil v tejto veci od právneho názoru zaujatého v ním vydaných predošlých rozsudkoch len v otázke výkladu ustanovenia § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 403/1990 Zb. Pokiaľ ţalovaný v dovolaní namieta pravosť výzvy na vydanie veci z
10. apríla 1991 predloţenej ţalobkyňou po ostatnom rozhodnutí najvyššieho súdu vo forme notárom osvedčenej fotokópii treba uviesť, ţe obsahom jeho námietky nie je tvrdenie, ţe by táto listina nepochádzala od jej vystaviteľa (ţalobkyne), resp. ţe nebola ţalobkyňou podpísaná. Pod pojmom pravosť listiny treba totiţ rozumieť, ţe listina pochádza od jej vystaviteľa a je ním tieţ podpísaná. Keďţe ţalovaný neuvádzal právne relevantné skutočnosti spôsobilé spochybniť pravosť výzvy, dovolací súd nemal ţiaden dôvod vec z tohto pohľadu preskúmavať. Podľa dovolacieho súdu neobstojí ani námietka ţalovaného pokiaľ ňou spochybňuje samotnú existenciu výzvy v čase podania ţaloby, resp. jej nedoloţenie do spisu súčasne s podaním ţaloby (takáto listina nie je spomenutá ani v ţalobe ako dôkaz na preukázanie uplatnenia nároku a nie je uvedená ani medzi prílohami) a pokiaľ ňou spochybňuje jej obsahovú totoţnosť s obsahom pôvodnej listiny (nárok na vydanie veci mala podľa tejto výzvy uplatniť aj sesternica ţalobkyne M. V. S., ktorej meno sa v celom súdnom spise nespomína, na rozdiel od listiny zaloţenej v spise, sú v nej zakrúţkované poradové čísla príloh). Tieto ţalovaným vznesené pochybnosti je moţné vyvrátiť poukazom na listiny, ktoré sú obsahom spisu. Ide predovšetkým o prvé písomné vyjadrenie právneho predchodcu 10 6 Cdo 56/2011 ţalovaného zo
11. apríla 1992, v ktorom jednoznačne uvádza, ţe ţalobkyňa uplatnila nárok na vydanie veci, obsahom ktorého je vydanie nehnuteľností uvedených vo výzve predloţenej ţalobkyňou. Existenciu tejto výzvy potvrdzuje aj zápisnica o pojednávaní z
12. júna 1992, z ktorej vyplýva, ţe okresný súd vykonal dôkaz oboznámením ţiadosti o vydanie nehnuteľnosti doručenej ţalovanému
13. apríla 1991 s pripojenými prílohami (viď. č.l. 14 spisu). To, ţe v pôvodnej výzve bola spomenutá aj sesternica ţalobkyne jednoznačne vyplýva z obsahu listu právneho predchodcu ţalovaného z
14. mája 1991 označenom ako dohoda o vydaní veci, v ktorom sa uvádza, ţe dohodu musí osobne podpísať aj sesternica ţalobkyne, ktorou bola ţalobkyňa splnomocnená (viď č.l. 964i spisu). Napokon, právny predchodca ţalovaného a ani sám ţalovaný v konaní nespochybňoval do ostatného rozhodnutia najvyššieho súdu, ţe by výzva z
15. apríla 1991 nebola súčasťou spisu, resp. ţe by jej obsah nebol totoţný s tým, ktorý bol právnemu predchodcovi ţalovaného doručený. K tvrdeniu ţalovaného, ktorým spochybňuje samotné prevzatie tejto výzvy jeho právnym predchodcom v deň uvedený v odtlačku pečiatky nachádzajúcej sa na výzve (podľa odtlačku pečiatky právneho predchodcu ţalovaného mala byť doručená v roku 1991, ale bola zaevidovaná pod č. „34/90“) a teda včasnosť uplatnenia nároku na vydanie veci ţalobkyňou treba uviesť, ţe odtlačok pečiatky uvedený na výzve nie je jediným dôkazom o tom, ţe právnemu predchodcovi bola táto listina doručená v lehote ustanovenej v § 19 ods. 1 zákona č. 403/1990 Zb. Skutočnosť, ţe táto listina sa dostala do dispozičnej sféry právneho predchodcu ţalobcu v zákonom stanovenej lehote, potvrdzuje vyššie spomenuté písomné vyjadrenie právneho predchodcu ţalobcu, v ktorom sa uvádza, ţe ţalobkyňa uplatnila nárok na vydanie veci dňa
16. apríla
17. To, ţe ţalobkyňa nárok na vydanie veci uplatnila včas však vyplýva aj z ďalších ţalobkyňou predloţených písomností, ako aj zo samotného postoja právneho predchodcu ţalovaného, ktorý v tomto konaní nikdy netvrdil, ţe by ţalobkyňa nárok na vydanie veci neuplatnila včas. Pokiaľ ţalovaný namieta, ţe nárok na vydanie veci ţalobkyni zanikol z dôvodu, ţe ho neuplatnila v lehote riadne podanou výzvou, keďţe nedoplnila výzvu o všetky predpísané prílohy v lehote určenej v § 19 ods. 1 zákona č. 403/1990 Zb. treba uviesť, ţe nedoplnenie výzvy o všetky potrebné prílohy v lehote uvedenej v citovanom zákonnom ustanovení ešte neznamená zánik nároku oprávnenej osoby na vydanie veci. Zákon č. 403/1990 Zb. totiţ spája právne dôsledky predpokladané v ustanovení § 4 tohto zákona uţ s podaním výzvy samotnej, hoci aj bez priloţenia potrebných príloh. To znamená, ţe ak oprávnená osoba doloţí k včas podanej výzve poţadované doklady aţ po uplynutí prekluzívnej lehoty, takouto výzvou 11 6 Cdo 56/2011 uplatnené právo treba povaţovať za právo uplatnené včas. V opačnom prípade, by došlo k zániku nároku aj vtedy, keď by oprávnená osoba, vzhľadom na objektívne ťaţkosti pri získavaní niektorých dokladov, nemohla včas podanú výzvu o tieto prílohy uvedené v § 6 zákona č. 403/1990 Zb. doplniť, čo je neprijateľné (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.1.1992, sp. zn. 3 Cz 2/92). Dovolací súd povaţoval preto aj túto námietku ţalovaného za neopodstatnenú. Napokon, ţalovaný nedôvodne namieta aj to, ţe krajský súd mal správne návrhu ţalobkyne vyhovieť a vydať jej len spoluvlastnícky podiel jednej polovice z predmetných nehnuteľností. Zo znenia ustanovenia § 3 (ale aj ďalších) zákona č. 403/1990 Zb. vyplýva, ţe nárok na vydanie veci môţu súčasne uplatniť viaceré oprávnené osoby. Ak ide o osoby z jednej skupiny, ich postavenie je obdobné postaveniu nerozlučných spoločníkov. Kaţdá z nich môţe teda ţiadať o vydanie veci v celosti, pričom aj vtedy, ak v lehote podľa § 19 uplatnia nárok na vydanie veci len niektoré z nich (napr. len jedna z nich), vydá sa im vec celá (§ 9 ods. 1 zákona č. 403/1990 Zb.). Uvedené platí obdobne, ak sa zistí, ţe niektorá z osôb, zákonné podmienky oprávnenej osoby nespĺňa. Ak teda nárok na vydanie veci uplatnia súčasne dve osoby, automaticky to neznamená, ako sa mylne domnieva dovolateľ, ţe nárok uplatnili kaţdá v podiele jednej polovici a ţe súd, rozhodujúc uţ len o nároku jednej z nich, nemôţe v prípade úspechu ţaloby vydať vec v celosti. Opačná interpretácia, ktorú v dovolaní zvolil ţalovaný, podľa dovolacieho súdu nezodpovedá zmyslu a účelu ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 403/1990 Zb. So zreteľom na vyššie uvedené, dovolací súd dospel k záveru, ţe obsah dovolania ţalovaného nie je spôsobilý spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska dovolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. Keďţe v preskúmavenej veci nezistil, ţe by konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 O.s.p. (konkrétne vadu pod písm. f/ a g/ O.s.p.) alebo ţe by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolanie ţalovaného podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. Ţalobkyňa mala v dovolacom konaní úspech, preto jej patrí právo na náhradu trov konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). V dovolacom konaní ţalobkyni vznikli trovy v súvislosti s odmenou za právne sluţby poskytnuté advokátom. Odmena za jeden úkon 12 6 Cdo 56/2011 právnej sluţby činí sumu 625,73 eur, pričom patrí za jeden úkon právnej sluţby a to písomné vyjadrenie k dovolaniu (§ 10 ods. 1 vyhl. č. 557/2008 Z.z.) a jeden krát reţijný paušál v sume 7,41 eur. Celkove vznikli ţalobcovi trovy v sume 633,14 eur, ktoré je ţalovaný povinný zaplatiť na účet advokáta ţalobkyne (§ 149 ods. 1 O.s.p.

§ 243bods.

5 veta prvá O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. mája 2012 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová