Najvyšší súd 6 Cdo 34/2012 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. P., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. Rudolfom Adamčíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Liptovská 2/A, proti ţalovaným 1/ T. B., bývajúcemu v M. a 2/ P. G., bývajúcemu v D., oboch zastúpených Mgr. Pavlom Riškom, usadeným euroadvokátom so sídlom v Bratislave, Zelená 2, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 4 C 1/2009 (predtým na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. NM – 4 C 359/2004), o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z
- augusta 2011 sp. zn. 5 Co 220/2010 takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Ţalobca sa po pripustení zmeny ţaloby v priebehu konania domáhal súdnej ochrany pred zásahmi do jeho osobnostných práv, ktorých sa mal dopustiť ţalovaný 1/ čestným vyhlásením zo
- augusta 2004, podľa ktorého ţalobca neprávom od neho poţadoval 10 000 USD a ţalovaný 2/ listom zaslaným prezidentovi Slovenského futbalového zväzu (SFZ) a členom výkonného výboru SFZ, v ktorom ţalobcu obvinil okrem iného aj z konania uvedeného v čestnom vyhlásení ţalovaného 1/. Uviedol, ţe tieto nepravdivé a pravdu skresľujúce tvrdenia ţalovaných závaţným spôsobom zníţili jeho váţnosť i česť nielen u jeho zamestnávateľa, ale aj v tej časti spoločnosti, ktorá sa profesionálne venuje futbalu. Obvinenia obsiahnuté v liste ţalovaného 2/ prenikli aj do sféry laickej verejnosti, a tieţ do prostredia jeho rodiny a priateľov. V petite ţiadal, aby sa mu ţalovaní 1/ a 2/ ospravedlnili listom adresovaným jemu, prezidentovi SFZ a členom výkonného výboru SFZ a poţadoval od nich aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, od kaţdého z nich po 500 000,-- Sk a náhradu trov konania. 6 Cdo 34/2012 2 Okresný súd Trenčín (súd prvého stupňa) rozsudkom z
- októbra 2007 č. k. NM - 4 C 359/2004-178 ţalobu zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť zaplatiť ţalovaným 1/ a 2/, na účet ich zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, náhradu trov konania v sume 431 584,50 Sk. Po vyhodnotení listinných dôkazov a výpovedí svedkov dospel k záveru, ţe ţalobcovi nie je moţné poskytnúť ním poţadovanú ochranu, pretoţe tvrdenia ţalovaného 1/ v jeho čestnom vyhlásení, prevzaté aj do listu ţalovaného 2/, sú pravdivé. Tento záver vyvodil „z logického sledu udalostí od prvého telefonátu ţalobcu v decembri 2001 ţalovanému l/, cez jeho informovanie ţalovaného 2/, následného oznámenia ţalovaného 2/ prezidentovi FK ZŤS Dubnica and Váhom p. N., ktorému to potvrdil i sám ţalovaný 1/ a nebohý otec ţalovaného 1/, jeho postúpenie informácie, o vierohodnosti ktorej nikto z nich nepochyboval, najvyšším funkcionárom SFZ p. L. a T.“. Uviedol, ţe súdu sa síce nepodarilo zabezpečiť priamy dôkaz o korupčnom správaní ţalobcu, k takému záveru sa však dá dospieť na základe nepriamych dôkazov, „ktoré vo svojom súhrne tvoria logickú, ničím neprerušovanú a uzavretú sústavu nepriamych dôkazov, vzájomne sa doplňujúcich a na seba naväzujúcich“. Dodal, ţe ak by aj konanie ţalovaných bolo moţné povaţovať za zásah do práv ţalobcu, na základe vykonaných dôkazov nebolo moţné ustáliť, ţe konanie ţalovaných ohrozilo jeho česť, váţnosť a dôstojnosť, resp. jeho ďalší kariérny postup. Krajský súd v Trenčíne (súd druhého stupňa), po tom, čo bol jeho predošlý rozsudok z
- októbra 2008 sp. zn. 5 Co 44/2008 na dovolanie ţalovaných uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- júna 2010 sp. zn. 5 Cdo 168/2009 zrušený, novým rozsudkom z
- augusta 2011 sp. zn. 5 Co 220/2010 potvrdil prvostupňový ţalobu zamietajúci rozsudok ako vecne správny. Zároveň zaviazal ţalobcu k náhrade trov odvolacieho aj dovolacieho konania ţalovaným 1/ a 2/ v sume 6 476,65 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, k rukám ich právneho zástupcu. Zhodne so súdom prvého stupňa, po zopakovaní a doplnení dokazovania, dospel k záveru, ţe jeho stanovisko o logickom slede udalostí opísanom v prvostupňovom rozsudku, svedčí o tom, ţe skutok sa stal tak ako tvrdil ţalovaný 1/ vo svojom čestnom vyhlásení. Stotoţnil sa s názorom prvostupňového súdu aj v tom, ţe ţalovaní 1/ a 2/ uniesli dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Výpoveď ţalovaného 1/ bola potvrdená aj výsluchom pred odvolacím súdom, jednak ţalovaným 2/ a tieţ svedkyňou P., ktorá bola v rokoch 1998 aţ 2004 priateľkou ţalovaného 1/ a ktorá bola prítomná pri telefonáte, keď ţalobca prvýkrát pýtal od ţalovaného 1/ 10 000 USD s tým, ţe následne ţalovaný 1/ o tejto skutočnosti informoval nielen ţalovaného 2/, ale aj pána N.. Za 6 Cdo 34/2012 3 nepriamy dôkaz označil odvolací súd aj výpoveď svedka G., ktorý nebol síce priamo pri tom, kedy by si ţalobca pýtal peniaze od ţalovaného 1/, avšak potvrdil, ţe ţalobca si dával za zásluhu prestup ţalovaného 1/ do zahraničného futbalového zväzu a rovnako tento svedok bol účastný pri inom korupčnom správaní sa ţalobcu, kde pre nedostatok dôkazov k medializácii a riešeniu tohto konania ţalobcu v konečnom dôsledku nedošlo. Okrem toho odvolací súd uviedol, ţe predmetom listu ţalovaného 2/ adresovaného členom výkonného výboru SFZ nebolo len tvrdenie o poţadovaní čiastky 10 000 USD ţalobcom od ţalovaného 1/, ale v ďalších bodoch ţalovaný 2/ vytýkal ţalobcovi aj prácu v rámci jeho trénerstva. V konaní nebolo preukázané, ţe by ţalobca bol jediným kandidátom na post trénera a ţe by iba kvôli tomuto listu dané miesto nezískal. Rovnako sa odvolací súd stotoţnil s názorom prvostupňového súdu, ţe ţalovaný 1/ v tom čase nemal ţiaden dôvod si vymyslieť, ţe ţalobca od neho pýtal peniaze. Napokon dodal, ţe s odstupom desiatich rokov odkedy sa skutok stal, si nemôţu jednotliví svedkovia presne pamätať na okolnosti daného prípadu. V ďalšom poukázal na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotoţnil. Priznanie náhrady trov konania ţalovaným 1/ a 2/ odôvodnil s poukazom na ich úspech v konaní podľa § 142 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca. Ţiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť a dôvodnosť podaného dovolania vyvodil z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., nakoľko mal za to, ţe rozhodnutie krajského súdu nezodpovedá poţiadavke ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne odôvodnenie rozsudku. Povaţoval ho za nenáleţite a nedostatočne odôvodnený, pretoţe sa v ňom súd nevyrovnal s námietkami ţalobcu o rozporoch vo výpovediach kľúčovej svedkyne P., o nedôveryhodnosti svedka G. a ohľadne záujmu ţalovaného 2/ na dehonestácii osoby ţalobcu. Podľa jeho názoru druhostupňové rozhodnutie obsahuje neprehľadné opísanie jednotlivých vykonaných dôkazov, neobsahuje analýzu skutkového stavu, ani jeho vyhodnotenie vo vzťahu k záveru o pravdivosti sporných tvrdení a nemoţno z neho zistiť, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov a námietok ţalobcu odvolací súd riadil, ako hodnotil jednotlivé dôkazy s poukazom na uvedené rozpory. Ţalovaní 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k dovolaniu ţalobcu povaţovali tento mimoriadny opravný prostriedok za neprípustný; plne sa stotoţnili s rozhodnutím odvolacieho súdu včítane jeho odôvodnenia. 6 Cdo 34/2012 4 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpený (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný, preto ho treba odmietnuť. Dovolanie účastníka konania upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu len v prípadoch, v ktorých to pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p. Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiţ o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Rovnako sa nejedná o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
- Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, 6 Cdo 34/2012 5 spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, ţe konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý sa podľa jeho názoru nevysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými ţalobcom v priebehu odvolacieho konania. Úvodom treba pripomenúť, ţe podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z
- júla 2003: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Dovolací súd povaţuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo
- marca 2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Naostatok nemoţno opomenúť ani ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotoţnením sa so skutkovými aj právnymi dôvodmi rozhodnutia prvostupňového súdu v plnom rozsahu. V takomto prípade je postačujúce v odôvodnení skonštatovať správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd 6 Cdo 34/2012 6 prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, ţe tvrdenia ţalovaného 1/ sú pravdivé. Záver vyvodil z logického sledu opísaných udalostí na základe nepriamych dôkazov, vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich, ktorým uveril a dostatočne vysvetlil aj dôvod takéhoto postupu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne úsudky súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Krajský súd sa v celom rozsahu stotoţnil so závermi prvostupňového súdu ohľadom pravdivosti tvrdení ţalovaných a vypočutých svedkov o korupčnom správaní ţalobcu. Na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozsudku doplnil, ţe predmetom listu ţalovaného 2/ adresovaného členom výkonného výboru SFZ nebolo len tvrdenie o poţadovaní čiastky 10 000 USD ţalobcom, ale v ďalších bodoch vytýkal ţalobcovi aj jeho pôsobenie v rámci trénerskej práce. V konaní nebolo preukázané, ţe by ţalobca bol jediným kandidátom na post trénera a ţe by iba kvôli tomuto listu ţalovaného 2/ dané miesto nezískal. Podrobnejšie skutočnosti dostatočne objasnil okresný súd, preto sa k nim odvolací súd nebol povinný znova vyjadrovať a opakovať dôvody uvádzané súdom prvého stupňa. Jeho postup bol teda v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. umoţňujúcim odvolaciemu súdu podrobnejšie nezdôvodňovať svoje rozhodnutie a odkázať na dôvody obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí, ak sa s nimi plne stotoţňuje. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv ţalobcu. Pokiaľ ide o námietky ţalobcu týkajúce sa zisteného skutkového stavu veci vyvodzované z jeho iného hodnotenia súdom vykonaných dôkazov, je súdna prax jednotná v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nesprávne vyhodnotí, môţe to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nezakladá to však tzv. zmätočnosť konania, teda ani vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Treba zdôrazniť, ţe do obsahu 6 Cdo 34/2012 7 základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). K uvedenej námietke ţalobcu treba dodať, ţe súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993), pre úplnosť treba dodať, ţe nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ aţ c/ O.s.p. Moţno teda uzavrieť, ţe dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. a keďţe dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok ţalobcu odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. V dovolacom konaní procesne úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania proti dovolateľovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky im však náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, pretoţe trovy ţalovaných, ktoré im vznikli v súvislosti s vyjadrením ich právneho zástupcu k dovolaniu, nepovaţoval, vzhľadom na neprípustnosť dovolania a stručný obsah ich vyjadrenia, za potrebné na účelné bránenie práva. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
- P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. 6 Cdo 34/2012 8 V Bratislave
- júna 2012 JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová