o náhradu škody a nemajetkovú ujmu

Najvyšší súd 4 Cdo 186/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu JUDr. I. O., bývajúceho v B., proti ţalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o náhradu škody a nemajetkovú ujmu, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 77/2008, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

1. novembra 2010 sp. zn. 6 Co 296/2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie o d m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom z
2. novembra 2009 č.k. 9 C 77/2008-25 zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal uloţenia povinnosti ţalovanej zaplatiť mu náhradu škody vo výške 740,-- Sk (24,56 Eur) s 8% úrokom z omeškania od
3. júna 2006 a nemajetkovú ujmu vo výške 5 000,-- Sk (165,96 Eur) s 8% úrokom z omeškania odo dňa podania ţaloby do zaplatenia a ţalovanej nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, ţe ţalobca nepredloţil ţiadne relevantné dôkazy svedčiace o nesprávnom úradnom postupe orgánu verejnej moci, nebol preukázaný nesprávny úradný postup policajného orgánu pri vyšetrovaní priestupku a nebol tak preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p. a nedostatkom vzniku trov na strane ţalovanej. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
4. novembra 2010 sp. zn. 6 Co 2996/2010 potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe policajný orgán vykonávajúci objasňovanie priestupku záznamom z
5. decembra 2005 vec odloţil 2 4 Cdo 186/2011 z dôvodu, ţe sa nepodarilo zistiť skutočnosti svedčiace o tom, ţe priestupok spáchala konkrétna osoba. Tento postup orgánu vykonávajúceho objasňovanie priestupku nemoţno povaţovať za nesprávny. Úspešnej ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretoţe jej v odvolacom konaní ţiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca z dôvodu, ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom. Uviedol, ţe oznámenie, ako „podklad k trestnému (priestupkovému) konaniu sa vlieklo od júna 2004 a hoci bola prítomná aj svedkyňa, ani ju, ani oznamovateľa a poškodeného nepovaţovali za potrebné vypočuť“ a v súdnom konaní tieto nedostatky neboli odstránené. Ţalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) ktorý má právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.). V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu 3 4 Cdo 186/2011 alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a
6. V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, ţe dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré moţno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Z vymenovaných procesných vád je v dovolaní namietaná vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ku ktorej (vychádzajúc z jeho obsahu - § 41 ods. 2 O.s.p.) malo dôjsť tým, ţe súdy niţších stupňov nevykonali dokazovanie, ktoré malo byť vykonané uţ orgánmi činnými v trestnom konaní (por. č.l. 42). Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom. 4 4 Cdo 186/2011 Predmetnému dôvodu dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho právach alebo povinnostiach. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (viď IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho poţiadavkami a právnymi názormi (viď I. ÚS 50/04). Z toho vyplýva, ţe súd nemusí rozhodovať v súlade s právnym názorom účastníka konania. Predmetná dovolacia námietka sa týka postupu vedeného v priestupkovom konaní, pred Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava 1, keď v tomto konaní, podľa názoru dovolateľa, nebolo náleţite vykonané dokazovanie v predmetnej priestupkovej veci a neboli vypočutí svedkovia a poškodený. Pokiaľ dovolateľ namieta, ţe uvedené dôkazy mali vykonať súdy niţšieho stupňa v predmetnom konaní, dovolací súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá uvádza, ţe i keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd 5 4 Cdo 186/2011 zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti zaujal právny názor, ţe význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V zmysle Občianskeho súdneho poriadku sa v civilnom konaní uplatňuje prejednacia zásada. Rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná, určí súd. Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (por. § 101 ods. 1 O.s.p.) a sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. K procesným právam účastníka ale nepatrí, aby bol súdom vykonaný kaţdý dôkaz, ktorý účastník povaţuje za významný. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1, § 213 ods. 5 O.s.p.). Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, nezakladá tým vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000); tento jeho postup môţe prípadne viesť k nesprávnym skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Pokiaľ dovolateľ uţ v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa uvádzal, ţe nemal moţnosť oboznámiť sa s postupom orgánov ministerstva vnútra a vyjadriť sa k nim (por. č.l. 35), dovolací súd dáva do pozornosti zápisnicu z pojednávania na súde prvého stupňa z
7. novembra 2009 z ktorej o.i. vyplýva, ţe súd prvého stupňa v rámci tohto pojednávania oboznámil obsah pripojeného priestupkového spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava 1, na čo následne prítomní účastníci uviedli, ţe nemajú návrhy na doplnenie dokazovania (por. č.l. 23). Súdy niţších stupňov nemali povinnosť (ani nemohli) dopĺňať dokazovanie vykonané v priestupkovom konaní, a pokiaľ ţalobca v tomto súdnom konaní ţiadne návrhy na dokazovanie nenavrhol, v takomto postupe súdov niţších stupňov nemoţno vidieť vadu konania namietanú dovolateľom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). 6 4 Cdo 186/2011 Keďţe v danom prípade dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné, nebola preukázaná existencia dovolateľom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je neprípustné, preto ho odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie a preukázateľné trovy jej nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
8. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
9. mája 2012 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová