vyznačenia v geometrickom pláne H. P. zo
príslušných ustanovení posudzoval. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe ţalobca nenadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydrţaním. Mal za to, ţe neuniesol dôkazné bremeno, resp. súdu nepreukázal okolnosti, z ktorých moţno usudzovať na jeho dobromyseľnosť drţby k spornej nehnuteľnosti, poctivosť právneho dôvodu jej nadobudnutia a nepredloţil súdu dôkaz o zaplatení kúpnej ceny za spornú nehnuteľnosť. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, ţe vydrţanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva ex lege len pri splnení zákonom poţadovaných predpokladov a to spôsobilosť predmetu vydrţania, existencia drţby veci, s ktorou musí drţiteľ nakladať ako so svojou vlastnou a so zreteľom na všetky okolnosti musí byť dobromyseľný, ţe mu vec patrí (oprávnený drţiteľ) a uplynutie stanoveného času, v ktorom má oprávnený drţiteľ vec v drţbe. Či je drţiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí súd hodnotiť objektívne, nestačí len subjektívne presvedčenie drţiteľa. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemoţno pritom priamo dokázať, moţno o nej usudzovať len z okolností, z ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základom pritom je, či drţiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho poţadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, ţe mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo vykonáva, patria. Dôkazná povinnosť je pritom na drţiteľovi veci. Ten, kto popiera dobromyseľnosť má zas dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej drţby. Strata dobrej viery drţiteľa nastane okamihom, keď sa mu stali známymi skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, či mu vec alebo právo patrí. Okresný súd poukázal na to, ţe ţalobca preukazoval svoju dobromyseľnosť uzavretím ústnej dohody o kúpe jeho právnymi 3 4 Cdo 88/2011 predchodcami s právnymi predchodcami ţalovaných, pričom uzavretie tejto dohody ničím a nikým nepreukázal a rovnako nepreukázal ani zaplatenie kúpnej ceny právnym predchodcom ţalovaných, pretoţe súdu predloţil len kópiu potvrdenia s oznámením, ţe jeho originál nemá. Zo samotnej kópie potvrdenia pritom nie je zrejmé, za aký pozemok vo výmere X. m2 bola suma 4 665,-- Sk vyplácaná, keďţe v predloţenej kópii potvrdenia nehnuteľnosť nie je identifikovaná (parcelným číslom a katastrálnym územím). Okresný súd zároveň poukázal i na spornosť výmery, keď z potvrdenia vyplýva zaplatenie za pozemok o výmere X. m2 a predmetom ţaloby je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti o výmere X. m2. Neprihliadol na tvrdenie ţalobcu, ţe do výmery X. m2 bola započítaná aj časť pozemku pod cestou vo výmere X. m2, keďţe táto výmera spolu so ţalobcom uplatňovanou výmerou X. m2 predstavuje X. m2 a nie X. m2. Tvrdenie matky ţalobcu v predloţenom čestnom vyhlásení súd vyhodnotil ako účelové a nehodnoverné vzhľadom na rozpornosť tvrdení.
názoru okresného súdu ţalobca nemohol predpokladať vydrţanie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na základe dobromyseľnej drţby, keď vlastnícke právo odvodzoval od ústne uzavretej kúpnej zmluvy medzi jeho právnymi predchodcami a právnymi predchodcami ţalovaných a z kópie potvrdenia zo
vtedy platných právnych predpisov prevádzala vec nehnuteľná, ktorá mohla byť predmetom osobného vlastníctva, vyţadovala sa pre platnosť zmluvy písomná forma a vlastníctvo k nehnuteľnosti prechádzalo aţ registráciou na štátnom notárstve. Keďţe v predmetnej veci nebola sporná nehnuteľnosť nikdy prevedená do vlastníctva ţalobcu zákonom predpísanou formou, s nedodrţaním ktorej zákon spája neúčinnosť právneho úkonu, ţalobca nemal dôvod dobromyseľne predpokladať, ţe spornú nehnuteľnosť uţíva ako jej vlastník. Krajský súd v Bratislave na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 2. februára 2011 sp. zn. 15 Co 275/2010 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe určil, ţe ţalobca je výlučným 4 4 Cdo 88/2011 vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď dospel k záveru, ţe medzi účastníkmi nebolo sporné, ţe ţalobca preukázal čestným vyhlásením jeho matky (č.l. 108), potvrdením o prevzatí finančných prostriedkov (č.l. 23) a uzavretím ústnej dohody o kúpe medzi jeho právnymi predchodcami a právnymi predchodcami ţalovaných, svoju dobromyseľnosť. Na rozdiel od súdu prvého stupňa, dôkazy predloţené ţalobcom na preukázanie jeho dobromyseľnosti povaţoval za hodnoverné. Čestné vyhlásenie matky ţalobcu, ako jednej z účastníkov ústnej kúpnej zmluvy, povaţoval za dôkaz o ústnom uzavretí kúpnej zmluvy, ktorú skutočnosť vyhodnotil ako okolnosť svedčiacu o dobromyseľnosti ţalobcu, s poukazom na platnú právnu judikatúru, bez jej konkrétneho uvedenia. Za dôkaz o kúpe spornej nehnuteľnosti na rozdiel od súdu prvého stupňa povaţoval aj potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny v sume 4 665,-- Sk za X. m2 pozemku, keďţe v ňom bola uvedená výmera pozemku. Odvolací súd ďalej poukázal na to, ţe ţalovaní v konaní nepredloţili súdu dôkazy na preukázanie neoprávnenej drţby spornej nehnuteľnosti, ani dôkazy, ţe by v minulosti ich právni predchodcovia, resp. oni sami namietali a spochybňovali kúpu a uţívanie spornej nehnuteľnosti ţalobcom, resp. jeho právnymi predchodcami. Ohľadom ţalobcom tvrdeného ústneho darovania spornej nehnuteľnosti jeho právnymi predchodcami, odvolací súd bez právneho a skutkového zdôvodnenia len konštatoval, ţe právni predchodcovia ţalobcu mu spornú nehnuteľnosť po kúpe v roku 1975 darovali. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalovaný 1/. Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, prípadne jeho rozsudok zmeniť tak, ţe v celom rozsahu potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa. Namietal nezrozumiteľnosť a nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, nesprávnu aplikáciu § 130 ods. 1 a § 134 Občianskeho zákonníka na preskúmavaný prípad.
jeho názoru odvolací súd nevzal do úvahy ustanovenia právnych predpisov účinných v čase vydrţania, ktoré mali byť na prípad aplikované a opomenul aplikovať § 868 Občianskeho zákonníka. Ţalobca sa vo vyjadrení k dovolaniu stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie povaţoval aj za dostatočne odôvodnené. K jednotlivým 5 4 Cdo 88/2011 dôvodom dovolania uviedol svoje stanovisko. Navrhol dovolanie ţalovaného 1/ zamietnuť a uloţiť mu povinnosť zaplatiť mu náhradu trov dovolacieho konania. Ţalovaná 2/ sa k dovolaniu nevyjadrila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu
1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd je
ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom podaného dovolania i uplatnenými dovolacími dôvodmi. Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov
2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Dovolacie dôvody, ktorými bolo dovolanie odôvodnené, dovolací súd pritom neposudzuje
toho, ako ich dovolateľ označil, ale
obsahu tohto opravného prostriedku. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľ nenamietal, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/ 6 4 Cdo 88/2011 aţ g/ O.s.p. (resp. vadu
písm. f/ nesprávne povaţoval za inú vadu konania), dovolací súd však dospel k záveru, ţe v prejednávanej veci je konanie postihnuté vadou
f/ O.s.p. Odňatím moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
2 O.s.p. (pozn. dovolacieho súdu – príslušné ustanovenie i nasledujúce, účinné v čase rozhodovania odvolacieho súdu), ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V preskúmavanej veci dospel súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania k záveru, ţe ţalobca nenadobudol vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti vydrţaním. Čestné vyhlásenie matky ţalobcu ako pôvodnej drţiteľky spornej nehnuteľnosti a kópiu potvrdenia o zaplatení sumy 4 665,-- Sk za X. m2 pozemku nepovaţoval za dôkazy o ústnom uzavretí kúpnej zmluvy, ktorej predmetom mala byť sporná nehnuteľnosť. Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k odlišnému skutkovému i právnemu záveru, preto rozsudok okresného súdu, ktorým tento súd ţalobu zamietol, zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovel. V odôvodnení svojho obšírneho rozhodnutia k veci poukázal iba na ustanovenie § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, avšak bez vysporiadania sa s otázkou, kedy k vydrţaniu spornej nehnuteľnosti malo dôjsť (ktorá doba má vplyv na aplikáciu príslušných právnych predpisov) s konštatovaním, ţe čestné vyhlásenie matky ţalobcu a kópia potvrdenia o zaplatení 7 4 Cdo 88/2011 4 665,-- Sk sú dôkazom uzavretia ústnej kúpnej zmluvy zakladajúcej dobromyseľnosť ţalobcu. Otázkou ústneho darovania spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami ţalobcu ţalobcovi sa odvolací súd vôbec nezaoberal, len konštatoval, ţe „hneď po kúpe“ právni predchodcovia ţalobcu spornú nehnuteľnosť prenechali do uţívania ţalobcovi a „neskôr v roku 1975“ mu ju ústne darovali (vrátane stavebného pozemku). Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých skutkových zistení dospel odvolací súd k uvedenému záveru. Odvolací súd tieţ nevysvetlil, prečo povaţoval argumenty ţalovaných za nepreukázané a nevysporiadal sa s ich argumentáciou, ani so všetkými súdom prvého stupňa vykonanými dôkazmi. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje tieţ na to, ţe odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal ani s identifikáciou spornej parcely, s otázkou jej vzniku (napr. z akých parciel bola vytvorená), vzťahu parcely č. X., z ktorej odčlenením malo byť X. m2 pridelených právnym predchodcom ţalobcu do osobného uţívania s podmienkou preloţenia murovaného plota detských jaslí a pieskoviska na ich náklady (č.l. 17), ktorá im však do osobného uţívania prenechaná nebola z dôvodu, ţe jej vlastníkom nie je štát ale právni predchodcovia ţalovaných, ktorých mali právni predchodcovia ţalobcu poţiadať o jej odkúpenie (č.l. 14) a parcely č. X., ktorá mala vzniknúť (okrem iných parciel) po zlúčení parciel č. X. (nie aj z parcely č. X.). Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd mení rozhodnutie súdu niţšieho stupňa musí
ustálenej súdnej judikatúry obsahovať zákonné náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.), pretoţe pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím súdom, tento súd svojím rozhodnutím nahrádza napadnuté prvostupňové rozhodnutie. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia preto musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený jednak s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery a zároveň musí odôvodniť, prečo neprihliadol na ostatné skutočnosti a dôkazy, ktoré počas konania vyšli najavo. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. V prípade, ţe rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, nie je z neho zrejmé, z akých skutkových záverov súd vychádzal, ktoré dôkazy mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých výpovedí svedkov vychádzal, 8 4 Cdo 88/2011 z ktorých vyvodil skutkové zistenia odlišné od zistení, z ktorých vychádzal súd prvého stupňa a vôbec nie je právne odôvodnené, ide o procesne nesprávne rozhodnutie. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je potom nepreskúmateľný a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá moţnosť konať pred súdom, nakoľko nemá moţnosť v dovolacom konaní náleţite argumentovať. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a zároveň musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. V prejednávanej veci nie je moţné preskúmať správnosť postupu odvolacieho súdu. Jeho rozhodnutie neobsahuje dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré dospel k danému právnemu záveru, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré vzal za preukázané a ktoré nie a ako vec právne posúdil a
ktorých právnych ustanovení. Dovolací súd tak nemá moţnosť posúdiť opodstatnenosť a dôvodnosť zmeny prvostupňového rozhodnutia odvolacím súdom, a teda ani preskúmať, či zmeňujúci rozsudok spočíva na správnom alebo nesprávnom právnom posúdení veci. To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
toho, ako boli v dovolaní označené, ale
obsahu tohto opravného prostriedku, pričom sa zaoberá aj inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu je postihnuté tieţ takou (inou) vadou. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je dovolaním namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Dovolací súd preskúmaním obsahu spisu zistil, ţe odvolací súd z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyvodil odlišné skutkové a na ich základe aj právne závery ako súd prvého stupňa bez toho, aby sám vykonal (zopakoval alebo doplnil) dokazovanie. Súd prvého stupňa na základe pred ním vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe nedošlo k uzatvoreniu ústnej kúpnej zmluvy. Naproti tomu odvolací súd, bez toho, aby sám vykonal, resp. zopakoval dokazovanie (výsluchom účastníkov, svedkov, listinnými dôkazmi), na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k odlišnému skutkovému a právnemu záveru len na základe oboznámenia sa s priebehom doterajšieho konania a prednesmi právnych zástupcov a účastníkov a na tomto základe rozsudok okresného súdu, ktorým tento súd ţalobu zamietol, zmenil tak, ţe ţalobe vyhovel. Odvolací súd tak len na základe prehodnotenia dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe z čestného vyhlásenia matky ţalobcu a kópie potvrdenia vyplýva, ţe právni predchodcovia ţalobcu spornú nehnuteľnosť kúpili, odvtedy ju drţali ako svoju vlastnú a v tejto dobromyseľnej drţbe pokračoval po jej ústnom darovaní ţalobca. Znaky tzv. inej vady konania má tieţ procesný postup odvolacieho súdu, ktorý sa prieči ustanoveniu § 213 O.s.p. Medzi tzv. iné vady konania, majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci patrí aj skutočnosť, ţe odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z iného skutkového základu neţ súd prvého stupňa bez toho, ţe by postupoval
3 10 4 Cdo 88/2011 O.s.p. a zopakoval dôkazy, na ktorých zaloţil svoje skutkové zistenia súd prvého stupňa, resp. sám doplnil dokazovanie.
1 O.s.p., dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Z ustanovenia § 220 O.s.p. vyplýva, ţe odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie sú splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 219), ani jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
1 O.s.p. odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 aţ 7. Ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili (§ 213 ods. 2 O.s.p.). Ak má odvolací súd za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, ţe predpokladom toho, aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak má za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom. Podmienkou zmeny rozhodnutia v takomto prípade je teda skutočnosť, ţe odvolací súd sám opakuje v potrebnom rozsahu dokazovanie, na základe ktorého dospeje k skutkovému stavu, odlišnému od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom, tvoriacemu podklad pre rozhodnutie v danej veci. Len takýto postup je aj v súlade so zásadou priamosti a ústnosti občianskoprávneho konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim v konečnom dôsledku k záveru o zmene rozsudku súdu prvého stupňa dospel iba na základe prehodnotenia dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa. Ak odvolací súd v prejednávanej veci tento zákonný postup nedodrţal, potom pri hodnotení dôkazov zaťaţil svoje rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo vadou a konal v rozpore s princípmi spravodlivého procesu chránenými Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd prvého stupňa dokazovaním, ktoré bolo vykonané aj oboznámením sa s listinnými dôkazmi, aj výpoveďami svedkov dospel k záveru, ţe spornú parcelu ţalobca nenadobudol do svojho vlastníctva, keďţe nemohol byť 11 4 Cdo 88/2011 v drţbe dobromyseľný, ţe mu sporná parcela patrí. Odvolací súd, napriek v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatovanému zopakovaniu dokazovania, toto dokazovanie nezopakoval. Uvedené vyplýva zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom. Bez toho, aby v odvolacom konaní sám podrobne vypočul účastníkov a svedkov, oboznámil sa s listinnými dôkazmi, a tým zabezpečil bezprostrednosť vykonania týchto dôkazov pred svojím rozhodnutím k skutočnostiam, ktoré hodnotil inak ako súd prvého stupňa, vychádzal len z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa, na základe ktorého dospel k záveru, ţe ţalobca spornú nehnuteľnosť nadobudol do svojho vlastníctva vydrţaním, keď ju mali nerušene v drţbe najskôr jeho právni predchodcovia, a po ústnom darovaní rodičmi, on sám. Odvolací súd si tak nezadováţil rovnocenný zákonný procesný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie na ich hodnotenie. V tejto súvislosti povaţuje dovolací súd za potrebné uviesť, ţe ani podanie správy predsedom senátu alebo povereným členom senátu o doterajšom priebehu konania, ktorá povinnosť vyplýva odvolaciemu súdu z ustanovenia § 215 O.s.p., nie je zopakovaním dokazovania v zmysle § 122 a nasledujúcich O.s.p. a nie je dostatočným podkladom pre zmenu preskúmavaného rozhodnutia. Na základe uvedeného sú potom skutkové a na ne nadväzujúce právne závery odvolacieho súdu zatiaľ predčasné. Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade
f/ O.s.p. a tzv. inej vade § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnými procesnými vadami, nemôţe byť povaţované za správne. Pokiaľ dovolateľ ako dovolací dôvod uvádzal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom na uţ spomenuté vady, z dôvodu ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto posúdenie 12 4 Cdo 88/2011 dostatočným podkladom. Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti námietky dovolateľa, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného aj dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 26. apríla 2012 JUDr. Eva Sakálová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.