135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“). Uviedol, že všeobecné súdy nie sú oprávnené rozhodovať o druhu komunikácie, toto oprávnenie prináleží iba príslušnému správnemu orgánu. Súkromné práva žalobcu, ako vlastníka pozemku, sú rozhodnutím súdov (tým, že určili, že cesta je miestna komunikácia) obmedzené verejnoprávnym inštitútom všeobecného užívania tejto komunikácie. Avšak cestný správny orgán, príslušný na vydanie rozhodnutia, nevydal žiadne rozhodnutie o zaradení spornej komunikácie, ktoré by sa týkalo aj pozemku žalobcu, do siete miestnych komunikácií. V občianskom súdnom konaní sa nedajú prejednávať a rozhodovať veci, upravené cestným zákonom, ktoré majú byť prejednané v konaní prevedenom podľa všeobecných predpisov o správnom konaní. Prvostupňový správny orgán nezisťoval charakter komunikácie nachádzajúcej sa na pozemku vo vlastníctve žalobcu a v konaní neskúmal, či komunikácia na pozemku žalobcu je zaradená do siete miestnych komunikácií v správnom konaní v súlade so zákonom (§ 23 cestného zákona), aj keď to bolo jeho povinnosťou vyplývajúcou mu zo zákona. Súd prvého stupňa sa mal zaoberať námietkami žalobcu a mal preskúmať uvedené rozhodnutie, ktorým bolo určené, že na pozemku žalobcu je miestna komunikácia, pretože tým bol vlastne vyvlastnený pozemok žalobcu bez poskytnutia náhrady. Súd bol povinný 3Sžp/15/2011 3 zaoberať sa nulitou takéhoto rozhodnutia. Súd prvého stupňa mal ako predbežnú otázku posúdiť, či rozhodnutie súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/725/04, nie je ničotný akt. V doplnení odvolania zo dňa 02.05.2011 žalobca uviedol, že z rozhodnutia mesta Prešov č. Q. 6763/2011 zo dňa 11.04.2011 vyplýva, že na parcele KN-C č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere 11 042 m2 (predtým KN-C č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere 11 073 m2) sa nenachádza miestna komunikácia, keďže mesto Prešov, resp. jeho vecne príslušné organizačné útvary nedisponujú rozhodnutím vydaným v správnom konaní o zaradení parcely KN-C č. X. do siete miestnych komunikácií v zmysle § 23 cestného zákona. V prílohe zaslal predmetné rozhodnutie mesta Prešov zo dňa 11.04.2011. III. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a účastníkom náhradu trov konania nepriznať. Uviedol, že prvostupňový súd správne právne posúdil neprípustnosť námietok žalobcu vznesených až na pojednávaní konanom dňa 01.03.2011 s ohľadom na koncentračnú zásadu uplatňovanú v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. Námietku, že Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp.zn. 7C/725/04 nemohol v súdnom konaní rozhodnúť o druhu pozemnej komunikácie, pretože o tomto rozhoduje cestný správny orgán, uplatnil prvý raz až na pojednávaní konanom dňa 01.03.2011. Námietku nedostatku právomoci súdu rozhodnúť o druhu pozemnej komunikácie žalobca neoznačil nielen v lehote pre podanie námietok v územnom konaní, prípadne v lehote pre podanie odvolania proti územnému rozhodnutiu, ale dokonca ju neoznačil ani v samotnej žalobe smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného. Koncentračná zásada sa v súlade so zákonom uplatňuje nielen v územnom konaní, ale aj v konaní vedenom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p.
4 stavebného zákona a na § 250b ods. 1 O.s.p. Podľa názoru žalovaného je preto potrebné jednotlivé dôvody odvolania považovať za neprípustné rozširovanie námietok neuplatnených v územnom konaní a rovnako neprípustné rozširovanie dôvodov rozsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako to už skonštatoval súd prvého stupňa. Podľa názoru žalovaného je nevyhnutné podané odvolanie zamietnuť už len z dôvodu, že už samotné námietky nie sú dôvodné. Ak by aj poukazovali na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, boli uplatnené oneskorene, a preto sa nimi žalovaný ani súd prvého stupňa vôbec neboli povinní zaoberať. K námietke povinnosti prvostupňového súdu zaoberať sa nulitou rozhodnutia Okresného súdu Prešov č. k. 7C/725/2004-349 zo dňa 13.12.2007 uviedol, že právny poriadok Slovenskej republiky a ani jurisprudencia nepozná termín nulita, resp. ničotnosť súdneho rozhodnutia a už vôbec neumožňuje túto skutočnosť preskúmavať ako predbežnú otázku v inom súdnom konaní. Vylučuje to predovšetkým materiálna stránka právoplatnosti rozhodnutia súdu. Teda, ak by aj námietka žalobcu ohľadom ničotnosti súdneho rozhodnutia, resp. absencie rozhodnutia príslušného správneho orgánu o zaradení spornej komunikácie do siete miestnych komunikácií bola vznesená v lehote podľa stavebného zákona, túto otázku by v tomto konaní nemohol súd preskúmavať. Nepravdivosť tvrdenia žalobcu možno odvodiť i z obsahu samotného rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 7C 725/2004-349 zo dňa 13.12.2007. Vo výroku tohto rozsudku súd uviedol nasledovné: „Určuje sa, že žalobca je vlastníkom miestnej komunikácie stojacej na parcele č. X. – zastavané plochy a nádvoria o výmere 9 673 m2 vedenej na LV č. X., k.ú. N.“. Predmetom konania bol spor o vlastnícke právo k nehnuteľnej veci. V súlade s 3Sžp/15/2011 4 ustanovením § 7 O.s.p. a § 4 Občianskeho zákonníka je v spore o určenie vlastníckeho práva k veci daná právomoc súdu. Zo skutočnosti, že súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca je vlastníkom miestnej komunikácie nie je možné dospieť k záveru o tom, že súd rozhodol o veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci. Svojim rozsudkom súd totiž rozhodol o vlastníckom práve k stavbe, pričom označenie miestna komunikácia slúžilo len pre jej ďalšiu špecifikáciu. V žiadnom prípade nebolo výrokom rozhodované o charaktere pozemnej komunikácie, keďže v tejto veci je daná právomoc orgánu cestnej štátnej správy. Mesto Prešov ako prvostupňový stavebný úrad a následne i žalovaný ako odvolací správny orgán boli právoplatným rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 7C 725/2004-349 zo dňa 13.12.2007 viazané a rovnako viazaný ním bol aj súd prvého stupňa pri rozhodovaní v tomto konaní.
2 O.s.p. Právoplatné súdne rozhodnutie je vo svojom výroku záväzné ako pre žalovaného, tak aj pre súd prvého stupňa. Prípadnú nápravu vád, resp. preskúmanie tohto rozhodnutia je možné dosiahnuť výlučne spôsobom ustanoveným zákonom pri použití mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade s ustanoveniami O.s.p., avšak je neprípustné, aby preskúmavanie právoplatného súdneho rozhodnutia bolo vykonávané iným správnym orgánom alebo súdom v inom správnom, či súdnom konaní. Navyše, v predmetnom konaní všeobecný súd nerozhodol o veci, ktorá by mala byť prejednaná v konaní podľa predpisov správneho práva správnymi orgánmi. Z dokazovania vykonaného v konaní mal súd za preukázané, že dotknutá komunikácia je miestnou komunikáciou a výrokom rozsudku len rozhodol o určení vlastníckeho práva k dotknutej miestnej komunikácii. Skutková otázka, či stavba vo vlastníctve mesta Prešov je miestnou alebo účelovou komunikáciu bola riešená v konaní pred súdom. Súd v dôsledku toho, že sa žalobcovi nepodarilo predložiť rovnopis rozhodnutia o zaradení cestného telesa do siete pozemných komunikácii skúmal, či nie je možné tento skutkový záver odvodiť z iných, nepriamych dôkazov. Konajúci súd k skutkovému zisteniu o tom, že stavba vo vlastníctve mesta Prešov je miestnou komunikáciu dospel na základe rozsiahleho dokazovania, predovšetkým však zo správy Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky zo dňa 25.01.2007, správy OR PZ v ODI v Prešove zo dňa 19.01.2007, ale i množstva svedeckých výpovedí (rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 7C/725/2004-349 zo dňa 13.12.2007), avšak výrokom rozsudku tohto súdu nebolo v žiadnom prípade rozhodnuté o druhu predmetnej komunikácie. Týmto výrokom právoplatného súdneho rozhodnutia by teda súd prvého stupňa nepochybne bol viazaný aj v prípade zachovania koncentračnej zásady pri uplatňovaní námietok žalobcom v správnom konaní. Žalovaný pri svojej rozhodovacej činnosti prihliadol nielen na výrok samotného rozsudku Okresného súdu Prešov, ale aj na jeho odôvodnenie. Mesto Prešov ako vlastník stavby - miestnej komunikácie a zároveň i dotknutý orgán štátnej správy pozemných komunikácií s navrhovaným pripojením stavby na pozemnú komunikáciu súhlasil. Žalovaný, keďže žalobca v priebehu územného konania nič proti stanovisku správcu pozemnej komunikácie, a teda dotknutého orgánu št. správy nenamietal, nemal žiaden dôvod ex officio, teda z úradnej povinnosti toto záväzné stanovisko dotknutého orgánu preskúmavať. Na základe uvedených skutočností však možno podľa názoru žalovaného dôjsť k nespornému presvedčeniu o tom, že odvolanie žalobcu je aj odhliadnuc od uplatňovania koncentračnej zásady nedôvodné a napadnuté rozhodnutie je v celom rozsahu vecne správne. IV. 3Sžp/15/2011 5 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk najmenej päť dní vopred v senáte rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.