1, 2, 8 zákona č. 511/1992 Zb. a
ustanovením § 49 ods. 1, 2, 5 zákona o DPH. Krajský súd po preskúmaní veci vyhodnotil ako nedôvodné námietky ţalobcu, ktorými namietal, ţe postup daňových orgánov nebol správny, v dôsledku čoho došlo k nesprávnemu zníţeniu výšky odpočítanej dane a ţe ţalobca nemal s A. J. uzavretú zmluvu o zdruţení a ani inú obdobnú zmluvu a z tohto dôvodu nemohol vypočítať daň pomerom príjmy a výdavky, pričom náklady súvisiace s prevádzkovaním penziónu A. uhrádzal po celé zdaňovacie obdobie roku 2005 sám a nedelil sa so ţiadnymi príjmami A. J., ktorá sa taktieţ nepodieľala na úhrade prevádzkových nákladov súvisiacich s poskytovaním sluţieb v penzióne A., vzhľadom na to, ţe ţalovaný ani správca dane vo svojich rozhodnutiach netvrdili skutočnosť, ţe medzi ţalobcom a A. J. je uzatvorená zmluva o zdruţení alebo iná obdobná zmluva. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, ţe A. J. v mesiacoch január a február 2005 prevádzkovala penzión A. bezodplatne na základe zmluvy o výpoţičke ubytovacích priestorov uzatvorej dňa 5.1.2004, na základe ktorej jej nevznikla povinnosť platiť, resp. podieľať sa na nákladoch spojených s prevádzkovaním penziónu, pričom v predmetnej zmluve nebol uvedený rozsah výpoţičky (m²). Konštatoval, ţe správca dane správne postupoval, keď príjmy A. J. (neplatiteľ DPH) dal do pomeru s celkovými príjmami získanými prevádzkovaním penziónu a tak vypočítal výsledné percento vo výške 66 %, resp. 34 %. 3 6Sžf/41/2011 Podľa názoru krajského súdu ţalobca nesprávne postupoval, keď si odpočítal daň z tovarov a sluţieb z dokladov súvisiacich s prevádzkovaním penziónu v plnej výške v sume 43.726,--Sk, pretoţe bolo nesporne preukázané, ţe ţalobca neprevádzkoval penzión v celom rozsahu. Krajský súd konštatoval, ţe ţalobca mal právo odpočítať daň zodpovedajúcu rozsahu pouţitia na podnikanie, t.j. v pomere 65 % predstavuje sumu 28.859,--Sk, poukazom na znenie ustanovenia § 49 ods. 5 tretia veta zákona o DPH, podľa ktorej právnej úpravy ak platiteľ pouţije prijaté sluţby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu pouţitia na podnikanie. Krajský súd dospel k záveru, ţe ţalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretoţe v predmetnom daňovom konaní neboli zistené ţiadne dôvody odôvodňujúce zrušenie napadnutého rozhodnutia ţalovaného, povaţujúc námietky ţalobcu uvedené v ţalobe za nedôvodné. Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p., ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretoţe v konaní nemal úspech. Ţalobca sa proti uvedenému rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote odvolal. Ţiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. V dôvodoch odvolania uviedol, ţe vo veci ţaloby na preskúmanie rozhodnutia ţalovaného č. I/228/12452-70016/2008/993168-r zo dňa 28.8.2008, ktorým ţalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dolný Kubín zo dňa 13.5.2008, ktorým mu správca dane vyrubil, ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty, rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2005 v sume 14.539,--Sk, ide v poradí uţ o druhé zamietavé rozhodnutie súdu prvého stupňa v predmetnej veci, keď na základe jeho odvolania proti prvému zamietavému rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Sţf 5/2009 prvé rozhodnutie krajského súdu v tejto veci zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Ţalobca nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, ţe správca dane postupoval správne, keď príjmy A. J. dal do pomeru s celkovými príjmami získanými prevádzkovaním penziónu A. v mesiacoch január a február 2005, nakoľko A. J. a ţalobca mali uzatvorenú Zmluvu o výpoţičke zo dňa 5.1.2004, na základe ktorej A. J. v danom období prevádzkovala 4 6Sžf/41/2011 predmetný penzión bezodplatne. Taktieţ nesúhlasil s názorom krajského súdu, ţe ţalobcovi vzniklo právo odpočítať daň zodpovedajúcu rozsahu pouţitia na podnikanie (§ 49 ods. 5 zákona o DPH) a tento pomer ustálil správca dane na 66 % (resp. v odôvodnení omylom uvedených 65 %), t.j. 28.859,--Sk. Vytýkal krajskému súdu, ţe s jeho námietkami uvedenými v ţalobe sa vysporiadal arbitrárnym spôsobom. Vyslovil názor, ţe súd prvého stupňa neuviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku ţiadne argumenty, na základe ktorých dospel k rovnakému názoru ako mal v danej veci na aplikáciu § 49 zákona o DPH ţalovaný a správca dane. Ďalej tvrdil, ţe súd prvého stupňa len v dvoch posledných odsekoch odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatuje skutkové okolnosti, avšak neuvádza, aké úvahy ho viedli k subsumcii zistených skutkových okolností pod právnu normu § 49 ods. 5 tretia veta zákona o DPH. Dôvodil, ţe predpokladom na aplikáciu tejto právnej normy a nároku platiteľa len na pomerné odpočítanie dane je predovšetkým zistenie, či platiteľ (ţalobca) pouţil majetok aj na iný účel ako na podnikanie. Ţalobca mal za to, ţe skutočnosť, ţe penzión A. bol zmluvou o výpoţičke prenechaný na prevádzkovanie A. J. neznamená, ţe ho platiteľ pouţil na iný účel ako na podnikanie, s poukazom na to, ţe napriek zmluve o výpoţičke bol penzión naďalej prevádzkovaný na určený podnikateľský účel, ktorým je poskytovanie ubytovania. Ţalobca v odvolaní tieţ namietal postup krajského súdu vo vzťahu k určeniu pomeru nároku na odpočítanie dane (66 % ku 34 %) určený správcom dane a ţalovaným, nakoľko krajský súd vôbec neuviedol, prečo tento pomer povaţoval za správny, ale len bez akéhokoľvek zdôvodnenia uviedol, ţe ţalobca mal právo odpočítať daň zodpovedajúcu rozsahu pouţitia na podnikanie, t.j. 65 %, pričom poukázal tieţ na to, ţe v celom texte pouţíva súd 66 %, len v závere odôvodnenia 65 %, preto predpokladal, ţe išlo o chybu v písaní. Súčasne namietal, ţe súd prvého stupňa sa nezaoberal otázkou, či je určený rozsah (pomer) správny. Zdôraznil, ţe pre správne posúdenie veci je podstatnou skutočnosť, či ţalobca ako platiteľ prefakturovával náklady na prevádzku (voda, elektrina, plyn a pod.) A. J.. Tvrdil, ţe v konaní bolo preukázané, ţe A. J. počas trvania zmluvy o výpoţičke neprefakturovával ţiadne náklady, ale uhrádzal ich sám a A. J. sa nepodieľala na úhrade prevádzkových nákladov súvisiacich s poskytovaním sluţieb, ani o nich neúčtovala. Ďalej dôvodil, ţe neobstojí postup ţalovaného a správcu dane, ktorým určili pomernú časť nároku na odpočet tak, ţe dali do pomeru faktúry vystavené v tomto období ţalobcom (431.967,--Sk) a faktúry vystavené v tomto období A. J. (217.921,--Sk), čím vypočítali 5 6Sžf/41/2011 výsledné percento vo výške 66 %. Odôvodnenie krajského súdu povaţoval za nedostatočné, namietajúc, ţe súd sa touto jeho námietkou ani nezaoberal a v dôvodoch rozhodnutia len uviedol, ţe sa stotoţnil s výsledným percentom určeným ţalovaným, resp. správcom dane. Ţalobca poukázal na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6Sţf/5/2009, ktorým najvyšší súd prejudikoval, ţe nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, pretoţe sa tým účastníkovi odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce vyuţiť moţnosť opravného prostriedku. Ţalobca záverom vyslovil názor, ţe zníţenie odpočítanej dane správcom dane, ktoré viedlo k dodatočnému vyrubeniu rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2005 bolo neoprávnené, nakoľko aplikácia § 49 ods. 5 zákona o DPH bola nesprávna a zároveň aj výpočet pomeru (výsledného percenta) bol nesprávny. Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobcu nevyjádril, odvolací návrh nepodal. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní ţalobcu (§ 212 ods. 1 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.
1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať úspech. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu ţalovaného správneho orgánu a súčasne jeho zrušenia a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím ţalovaný potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, t.j. Daňového úradu v Dolnom Kubíne, ktorým správca dane vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2005 v sume 14.539,--Sk, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal 6 6Sžf/41/2011 aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného správneho orgánu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a konania im predchádzajúce najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v ţalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadováţil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či vo veci dostatočne zistil skutkový stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náleţitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v ţalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváţenie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1, veta prvá, O.s.p.). Odvolací súd z predloţeného spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis, zistil, ţe príslušný správca dane Daňový úrad Dolný Kubín vykonal u ţalobcu daňovú kontrolu, na základe ktorej bol vyhotovený protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 657/320/1367/06-40975/2007/Kan zo dňa 30.10.
1 dospel k záveru, ţe nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov súdu prvého stupňa spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Taktieţ podľa názoru odvolacieho súdu vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotoţnil s námietkou ţalobcu uvedenou v dôvodoch odvolania ohľadom odňatia mu moţnosti konať pred súdom a to tým, ţe krajský súd sa nedostatočne zaoberal jeho námietkami. V tejto súvislosti senát odvolacího súdu poukazuje na to, ţe pod odňatím moţnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup pred správnym súdom, ktorý predstavuje chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závaţné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí moţnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1, písm. f/ O.s.p.). Súd prvého stupňa v odôvodnení súdneho rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2
1 veta prvá O.s.p. nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, v odôvodnení rozhodnutia však musí dať odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenske republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. V súlade s uvedeným odvolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý sa v zásade stotoţnil s právnym názorom správneho orgánu 12 6Sžf/41/2011 ani nemohlo byť vzhľadom na všeobecný charakter ţalobných námietok vyčerpávajúcejšie, pričom odvolací súd nezistil, ţe by odôvodnenie rozhodnutia nedalo odpoveď na právne a skutkovo relevantné otázky a z toho pohľadu ho nemoţno povaţovať za nezrozumiteľné. Spochybňovanie aplikácie ust. § 49 ods. 5 zákona o DPH ţalobcom nemá ţiadny základ v obsahu ţalobných dôvodov. Odvolací súd nesúhlasil s názorom ţalobcu vysloveným v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu, ţe keďţe bol penzión A. zmluvou o výpoţičke prenechaný na prevádzkovanie A. J. neznamená to, ţe ho platiteľ, teda ţalobca, pouţil na iný účel ako na podnikanie, s poukazom na to, ţe napriek zmluve o výpoţičke bol penzión naďalej prevádzkovaný na určený podnikateľský účel, ktorým je poskytovanie ubytovania a preto povaţuje subsumpciu zisteného skutkového stavu pod ust. § 49 ods. 5 tretia veta zákona o DPH za ničím nepodloţenú. Senát odvolacieho súdu sa stotoţnil s argumentáciou súdu prvého stupňa, keď konštatoval, ţe práve na základe zisteného skutkového stavu nebolo sporné, ţe ţalobca neprevádzkoval penzión v celom rozsahu a preto treba povaţovať aplikáciu ust. § 49 ods. 5 tretia veta zákona o DPH za dôvodnú. Senát odvolacieho súdu taktieţ zastáva názor, ţe práve tým, ţe ţalobca neprevádzkoval penzión v celom rozsahu nemohol si, hoci znášal všetky náklady na prevádzku, odpočítať daň, ktorá nesúvisela s jeho podnikateľskou činnosťou. Z uvedených dôvodov argumentácia o porušení ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH, podľa ktorého platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na dodávky tovarov a sluţieb ako platiteľ, správcom dane sa javí v kontexte vyššie uvedenom ako správna. Podnikateľskou činnosťou sa s ohľadom na ust. § 3 ods. 1 zákona o DPH rozumie kaţdá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov sluţieb vrátane ťaţobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávaná ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševná tvorivá činnosť ako aj športová činnosť. Odvolací súd taktieţ súhlasí s argumentáciou správnych orgánov ako aj súdu prvého stupňa, ţe nemoţno podnikateľskú činnosť manţelky ţalobcu pripisovať na vrub jeho podnikateľskej činnosti, pretoţe v danom prípade ide o dva samostatné podnikateľské subjekty vykonávajúce podnikateľskú činnosť. V tejto súvislosti senát odvolacího súdu dáva do pozornosti ţalobcu, ţe usporiadanie právnych vzťahov je vecou dohody účastníkov právneho vzťahu a preto neobstojí ani tvrdenie ţalobcu o tom, ţe v súvislosti so znášaním nákladov na prevádzku penziónu A. J. pomerne náklady na prevádzku neprefakturovával ani nijakým iným spôsobom ich náhradu neţiadal, a preto tieto tvrdenia ţalobcu sú vo vzťahu k veci právne bezvýznamné. 13 6Sžf/41/2011 Odvolací súd nepovaţoval za dôvodnú ani ďalšiu odvolaciu námietku ţalobcu, ktorou namietal nedostatočné zdôvodnenie krajským súdom, keď povaţoval pomer nároku na odpočítanie dane za správny. Pokiaľ aj krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bez ďalšieho len konštatoval, ţe vo vzťahu k určeniu pomeru nároku na odpočítanie dane (66 % ku 34 %) sa stotoţňuje s postupom správnych orgánov, nie je moţné povaţovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia. Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v § 49 ods. 5 veta tretia zákona o DPH predpokladá odpočítanie dane v pomere zodpovedajúcom rozsahu pouţitia na podnikanie k celkovému rozsahu pouţitia, ak platiteľ pouţije prijaté sluţby a nadobudnutý hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie. Zo skukových zistení v danej veci nesporne vyplýva, ţe ţalobca neprevádzkoval penzión v celom rozsahu, keď na základe zmluvy o výpoţičke ubytovacích priestorov v mesiacoch január a február 2005 penzión A. prevádzkovala jeho manţelka A. J.. Z uvedeného dôvodu si ţalobca nemohol uplatniť odpočet dane za náklady, ktoré súviseli s prevádzkou penziónu za uvedené obdobie, pretoţe tieto náklady v tomto období nesúviseli s jeho podnikateľskou činnosťou. Vzhľadom k uvedenému nemoţno súhlasiť s tvrdením ţalobcu, keď zdôraznil, ţe pre správne posúdenie veci je podstatnou skutočnosť, či ţalobca ako platiteľ prefakturovával náklady na prevádzku (voda, elektrina, plyn a pod.) A. J. s poukazom na to, ţe v konaní bolo preukázané, ţe A. J. počas trvania zmluvy o výpoţičke neprefakturovával ţiadne náklady, ale uhrádzal ich sám a A. J. sa nepodieľala na úhrade prevádzkových nákladov súvisiacich s poskytovaním sluţieb, ani o nich neúčtovala. Takéto tvrdenie je právne bezvýznamné vo vzťahu nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty v zmysle § 49 zákona o DPH, keďţe platenie nákladov, resp. ich prefakturácia, súvisiace s prevádzkou penziónu za uvedené obdobie medzi zmluvnými partnermi treba povaţovať za záväzok vyplývajúci zo zmluvy a je vecou zmluvných strán, akým spôsobom sa vyrovnajú. Odpočítanie dane v pomere zodpovedajúcom rozsahu pouţitia na podnikanie k celkovému rozsahu pouţitia v zmysle citovanej právnej úpravy § 49 ods. 5 tretia veta 14 6Sžf/41/2011 zákona o DPH je vecou správnej úvahy správcu dane, v ktorom prípade súd skúma len, či správca dane nevybočil z medzí a hľadísk zákona (ust. § 245 ods. 2 O.s.p.), pričom nemôţe ísť zo strany správneho orgánu o ľubovôľu, avšak pri rešpektovaní zákonných limitov, zauţívaných postupov a logických záverov nemôţe správny súd do správnej úvahy správcu dane zasahovať. Samotný zákon o DPH v ţiadnom svojom ustanovení spôsob výpočtu pomeru nároku na odpočítanie DPH neustanovuje a zákonodarca ponecháva spôsob výpočtu na príslušnom správnom orgáne. Zo skutkových zistení v danej veci je zrejmé, ţe správca dane vo svojom rozhodnutí dostatočne jasne spôsob výpočtu zdôvodnil, tak aby dal ţalobcovi odpoveď na spôsob výpočtu ako aj vstupné parametre pre ich výpočet. Senát odvolacieho súdu nesúhlasil ani s tvrdením ţalobcu, ţe by súd prvého stupňa postupoval v rozpore s názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, pretoţe súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ţalobné dôvody náleţitým spôsobom a nie je moţné napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu povaţovať za nezákonné a nesprávne len preto, ţe ţalobca v danej veci nemal úspech. Odvolací súd v konaní ţalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O.s.p.), v dôsledku čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené povaţoval námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť vecnú a právnu správnosť posudzovanej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline ako vecne správny a súladný so zákonom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p.
1, 2 O.s.p. a s § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. potvrdil stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.
1 veta prvá O.s.p.). 15 6Sžf/41/2011 O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.
ust. § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. Ţalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal, pretoţe v tomto konaní nebol úspešný. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, dňa 20. júna 2012 JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Peter Szimeth
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.