Najvyšší súd 2Sžo/253/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci ţalobcu: J. G., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., proti ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu č. SLV-109/PK-2009 zo dňa 7.októbra 2009, konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/222/2009-87 zo dňa 24.septembra 2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/222/2009-87 zo dňa 24.septembra 2010 p o t v r d z u j e. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č.k. 4S/222/2009-87 zo dňa 24.septembra 2010 podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie postupu a rozhodnutia ţalovaného č. SLV-109/PK-2009 zo dňa 2 2Sžo/253/2010 7.októbra 2009, ktorým bol zamietnutý rozklad ţalobcu a potvrdené prvostupňové rozhodnutie – personálny rozkaz č. 271 zo dňa 15.júla
- Uvedeným personálnym rozkazom bol ţalobca prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe Slovenskej republiky a Ţelezničnej polície v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia ţalovaného (ďalej len zákon č. 73/1998 Z.z.) na tom skutkovom základe, ţe ţalobca v čase mimo sluţby dňa 31.januára 2009 v N., sa presne v nezistenom čase telefonicky z čísla X. na číslo X. opakovane vyhráţal T. M. vybielením (vykradnutím) bytu a zmiznutím jej maloletého syna, a to takým spôsobom, ţe to u nej vzbudilo dôvodnú obavu. Toho istého dňa o 12.58 hod. v N. prostredníctvom zaslanej SMS správy z čísla X. na číslo X. pod hrozbou násilia zlikvidovaním dlţníkovej rodiny (pouţitím troch včeličiek) a v presne nezistenom čase v mesiaci január alebo február v roku 2009 v N. pod hrozbou násilia zlámaním jednotlivých častí tela nútil bez existencie výkonu rozhodnutia alebo exekučného titulu M. M. splatiť dlh vo výške cca 230.000,-- Sk (6638,78 €). V presne nezistený deň v mesiaci január alebo február v roku 2009 okolo 17.00 hod. v novostavbe rodinného domu M. M. v N. na ulici T. sa M. M. za prítomnosti jeho otca I. M. a brata I. M. vyhráţal slovami, ţe ho chlapi, ktorí sú so ţalobcom v jeho aute pred domom, môţu zlámať. Ţalobca sa priznal, ţe M. M. v decembri 2008 poţičal hotovosť 230.000,-- Sk (6638,78 €). Tieţ sa priznal, ţe v inkriminovanom čase sa osobne stretol s M. M., jeho otcom a manţelkou T. M., priznal tieţ viaceré telefonáty T. M. a zaslanie SMS správy M. M., kde pouţil slovo „včeličky“ a vulgárne slová. Poprel len výklad uvedených slov, teda to, ţeby sa im vyhráţal vykradnutím bytu, unesením syna alebo zlikvidovaním rodiny. Podľa názoru krajského súdu ţalovaný riadne zistil skutkový stav a na základe neho správne vyvodil, ţe konanie ţalobcu bolo spôsobilé narušiť váţnosť Policajného zboru a ohroziť dôveru v tento zbor. Podľa názoru krajského súdu boli splnené podmienky na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z, pretoţe v sluţobnom pomere príslušníka Policajného zboru nemôţe zotrvať policajt, ktorý sa v príkrom rozpore s plnením úloh príslušníka Policajného zboru dopustí konania, ktoré u inej osoby vzbudí dôvodnú obavu o svoj ţivot, zdravie a majetok, ako aj o ţivot, zdravie a majetok svojich blízkych. Ţalobca konal v rozpore s jeho postavením príslušníka Policajného zboru, úlohami a poslaním Policajného zboru (§ 1 ods. 1, § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov), 3 2Sžo/253/2010 čím zároveň porušil ustanovenie § 48 ods. 3 písm. a/, písm. f/, písm. g/ a písm. h/ zákona, nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka Policajného zboru. Krajský súd poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (5 Sţ 104/02, Sţ-o-NS 31/03, 6 Sţo 84/2007) a Krajského súdu v Bratislave (1 S 2/2007, 1 S 311/2007, 1 S 429/2005, 1 S 364/2006), podľa ktorých sa v konaní o prepustení príslušníka Policajného zboru zo sluţobného pomeru prezumpcia neviny neuplatňuje. Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru nie sú otázky jeho viny alebo neviny, ale len otázky, či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo sluţobného pomeru (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 263/06, III. ÚS 366/06, III. ÚS 345/04). Správny orgán nie je povinný vyčkať na výsledok trestného konania alebo konania o priestupku. Aj prípadný oslobodzujúci rozsudok ešte neznamená, ţe sa policajt nedopustil porušenia sluţobnej prísahy. Krajský súd uviedol, ţe čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aplikovateľný len na civilné práva a záväzky. Spory týkajúce sa ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru policajta nepatria do oblasti súkromného práva, ale do oblasti verejného práva, preto citovaná norma sa na ne nevzťahuje. Pokiaľ ide o podpis ministra vnútra Slovenskej republiky na personálnom rozkaze č. 271 zo dňa 15.júla 2009 krajský súd uviedol, ţe konajúce správne orgány postupovali podľa ustanovenia § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. a v administratívnom spise sa nachádzajú originály rozhodnutí s originálnymi podpismi funkcionára, ktorý ich vydal, a teda ţiadnu pochybnosť nevyvolávajú. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol rozsudok zmeniť a jeho ţalobe vyhovieť, alternatívne navrhol rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, ţe listina označená ako personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 271 zo dňa 15.júla 2009 nemá náleţitosti listiny, ktorou je moţné rozhodnúť o jeho prepustení z Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., pretoţe ţalobcovi doručený personálny rozkaz nepodpísal podpredseda vlády a minister vnútra Slovenskej republiky R. K., ale pri jeho mene je len uvedené „v.r.“. všetky vyhotovené exempláre rozhodnutia musia byť v súlade so zákonom. 4 2Sžo/253/2010 Ţalobca k súdom citovanej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky uviedol, ţe je potrebné uviesť, v akom smere právny názor vyslovený v týchto rozhodnutiach sa dotýka konkrétneho predmetu konania. Poukázal na citované uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. US 263/06, kde bola ústavná sťaţnosť odmietnutá ako oneskorene podaná; rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sţo 98/2008 sa síce pribliţuje situácii ţalobcu, ale v tomto rozhodnutí ide o trestné konanie, ktoré nebolo v čase rozhodovania odvolacieho súdu právoplatne ukončené. Je pravdou, ţe otázka trestnoprávnej zodpovednosti nemusí byť zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijatie personálneho opatrenia; nemoţno však ignorovať ustanovenie § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V predmetnej právnej veci bolo právoplatne rozhodnuté po tom, čo vec bola odstúpená Vojenskou obvodnou prokuratúrou Banská Bystrica dňa 14.decembra 2009 Obvodnému úradu Námestovo, ktorého rozhodnutie o zastavení priestupkového konania č. A/2010/00047-5-P- Dv sa stalo právoplatným 24.júla
- V jeho veci dva rozdielne orgány dospeli k záveru, ţe nejde o trestný čin, sú pochybnosti, či sa skutok stal tak, ako to tvrdí poškodený. Ţalovaný však tvrdí, ţe sa tak stalo. Personálny rozkaz vychádzal z dôkazov –
- Inšpekčného oddelenia odboru inšpekčnej sluţby sekcie kontroly a inšpekčnej sluţby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SKIS-67/IS-3-V-2009 a č, SKIS-70/IS-3-V-2009, vyjadrenia ţalobcu, zápisnice o výsluchu ţalobcu, fotokópií SMS správ – všetko materiálov, ktoré boli materiálmi pre potreby prípravného konania. Za základ boli vzaté tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní (prípravnom konaní) a nie výslovne podklady získané vlastným šetrením ţalovaného. Ak teda platí, ţe otázka trestnoprávnej zodpovednosti nemusí byť zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad pre prijatie personálneho opatrenia, prečo potom práve podklady trestného konania tvorili podklad pre personálny rozkaz. V prípravnom konaní mal ţalobca obmedzené moţnosti obrany z pohľadu kontradiktórnosti konania. Ţalobca sa nestotoţnil so záverom krajského súdu, ţe čl. 6 Dohovoru je aplikovateľný len na civilné práva a záväzky. Svojvôľa pri vydávaní personálnych rozkazov ministra vnútra by bola prakticky ničím nepostihnuteľná, aj keď by sa personálny rozkaz a materiálny v tomto konaní napádané akokoľvek vymykali Dohovoru. Znamenalo by to, ţe v demokratickom a právnom štáte princípy Dohovoru musia dodrţiavať len tí, ktorí sa pohybujú v oblasti civilného práva a záväzkov z toho prislúchajúcich, a subjekty v oblasti verejného práva Dohovor nemusia rešpektovať. 5 2Sžo/253/2010 Ţalovaný vo svojom písomnom stanovisku k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. V súvislosti s podpisom ministra vnútra Slovenskej republiky na odpise personálneho rozkazu doručovanom ţalobcovi ţalovaný uviedol, ţe podľa ustanovenia § 266 ods. 3 zákona č 73/1998 Z.z. rozhodnutia o prepustení sa oznamujú doručením jeho odpisu. Pokiaľ ide o ostatné výtlačky personálneho rozkazu alebo rozhodnutia o rozklade, tieto sa vyhotovujú ako odpisy s doloţkou „v.r.“ k podpisovej doloţke ministra vnútra Slovenskej republiky a doloţkou „za správnosť“, kde sa podpisuje príslušný pracovník ţalovaného, ktorý odpis vyhotovil. Tento spôsob je v súlade s § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. Ţalovaný uviedol, ţe v administratívnom konaní o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru nerozhodoval o tom, či ţalobca spáchal skutok kvalifikovaný v zmysle Trestného zákona ako trestný čin, prípadne priestupok podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ale rozhodoval o tom, či došlo k naplneniu zákonných podmienok dôvodu prepustenia zo sluţobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Kaţdé porušenie zákona nemusí byť priestupkom alebo trestným činom, ale je dôleţité, či v príslušnom konaní subjektu moţno vidieť porušenie zákona. Poukázal na to, ţe konanie o priestupku má v zmysle štrasburskej judikatúry charakter konania o trestnom obvinení. Pre posúdenie konania ţalobcu stačí preukázanie skutku, ktorý bol dôvodom na jeho prepustenie zo sluţobného pomeru. V konaní o prepustenie zo sluţobného pomeru nemoţno vydanie rozhodnutia viazať na rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaním. Rozhodnutie vo veci priestupku ţalobcu nie je dôkazom, ţe ţalobca sa nedopustil protiprávneho konania uvedeného v preskúmavanom rozhodnutí ţalovaného. Ţalovaný poukázal na to, ţe v správnom konaní ţalobca nepredloţil a nenavrhol vykonať ţiadne relevantné dôkazy, ktoré by jeho protiprávne konanie ospravedlnili, prípadne vyvrátili. V konaní o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru boli zabezpečené dôkazy, ktoré sú v súlade s § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. a ktoré dostatočne preukázali, ţe ţalobca svojím konaním zvlášť hrubým spôsobom porušil sluţobnú prísahu a sluţobnú povinnosť. Jeho ponechanie v sluţobnom pomere príslušníka Policajného zboru by bolo na ujmu dôleţitých záujmov štátnej sluţby. Ţalovaný poukázal na judikát Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 345/04, podľa ktorého spory týkajúce sa náboru, kariéry a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov vo všeobecnosti nespadajú do pôsobnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru. 6 2Sžo/253/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) s tým, ţe termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu ako aj internetovej stránke súdu www.nsud.sk. V správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, t.j. orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1, ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Zákon č. 73/1998 Z.z. upravuje štátnu sluţbu príslušníkov Policajného zboru (okrem iných). Štátnou sluţbou sa na účely tohto zákona rozumie plnenie úloh Policajného zboru policajtom v sluţobnom úrade alebo v zahraničí a právne vzťahy s tým súvisiace; štátna sluţba sa vykonáva v sluţobnom pomere a zakladá sa vo vzťahu k štátu (§ 2 ods. 2, ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.). Podľa § 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 171/1993 Z.z.) policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (ods. 1). Policajný zbor sa vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (ods. 3). 7 2Sžo/253/2010 Túto doktrínu moţno dodrţať len vtedy, ak sa stane vlastným pravidlom príslušníkov, ktorí tento silový orgán vnútornej ochrany štátu tvoria. Preto nevyhnutnou podmienkou vzniku sluţobného pomeru občana k policajnému zboru (§ 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.) je zloţenie sluţobnej prísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z („Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“). Teda sľubu, ktorým doktrínu potvrdzuje s tým, ţe na to vyuţije všetky svoje sily a schopnosti, a to aj s nasadením vlastného ţivota. Uvedená prísaha nie je prázdnou proklamáciou určenou k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného zboru, ale skutočným potvrdením záväzku. Zloţením sľubu sa občan stáva príslušníkom Policajného zboru, kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, bude pre sluţobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu. Takýto zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandardné sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, ţe policajti pri svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci sluţby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu zaviazali (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.11.2002 sp. zn. 4 Sţ 118/02, publikovaný v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 36/2004). Vybraným skupinám štátnych zamestnancov (policajtom) a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom poskytuje lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný reţim upravuje Zákonník práce. Na druhej strane váh sa však nachádzajú vyššie poţiadavky na profesionálny a morálny charakter policajta pre výkon štátnej sluţby. Ich porušenie zákon nekompromisne sankcionuje. Vo vzťahu k plneniu sluţobných povinností zákon vyţaduje striktné dodrţiavanie svojich ustanovení, prísnejších ako ustanovení iných zákonov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sţ-o-NS 53/03 zo dňa 18.novembra 2003). Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad 5 Sţ 92/97, 4 Sţ 185/2000, 6 Sţ 13/2001, Sţ-o-NS 23/2003, Sţ-o-NS 53/2003, 4 Sţ 143/2002, 7 Sţ 107/2001, 7 Sţ 86/2002, 2 Sţo 156/2008, 2 Sţ-o-KS 48/2005) ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad III. ÚS 366/06, III. ÚS 263/06, III. ÚS 345/05) vyplýva, 8 2Sžo/253/2010 ţe v konaní o prepustenie policajta zo sluţobného pomeru nie je sluţobný orgán viazaný ustanoveniami Trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru nie je otázka jeho viny alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo sluţobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z.z. Preto nemoţno vo veci ţalobcu v súdnom preskúmavacom konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku skúmať otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní pred trestným súdom, prípadne naplnenie znakov skutkovej podstaty priestupku podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Súd teda v personálnych veciach príslušníkov Policajného zboru nie je viazaný rozhodnutím príslušného orgánu o tom, či bol spáchaný trestný čin alebo priestupok. Sankciu za porušenie sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti nie je moţné stotoţňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou a sankciou. Zákonné predpoklady prepustenia musia byť splnené v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, keďţe porušenie sluţobnej prísahy, resp. sluţobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu. Preto konanie v personálnych veciach príslušníkov Policajného zboru (s výnimkou ustanovenia § 192 ods. 1 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z.z., o ktoré však v predmetnej právnej veci nejde) nie je podmienené výsledkom trestného konania. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázal krajský súd vo svojom rozsudku, je citovaná správne, je správne aplikovaná na prípad ţalobcu. Aj keď niektoré citované judikáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (najmä sp. zn. 1 Sţo 98/2008, na ktorý poukazuje ţalobca) a Ústavného súdu Slovenskej republiky sa týkajú súbehu personálneho konania príslušníkov Policajného zboru a ich trestného stíhania, je moţné túto judikatúru mutatis mutandis pouţiť aj v prípade ţalobcu. Dokumentuje to aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad vo veciach Lauko a Kadubec proti Slovenskej republike z 2.septembra 1998; Öztürk proti Nemeckej spolkovej republiky z 21.februára 1984, číslo sťaţnosti 8544/79; Čanády proti Slovenskej republike zo 16.novembra 2004, č. sťaţnosti 53371/99), podľa ktorej sú priestupky z hľadiska svojej povahy povaţované za veci trestného charakteru. Podľa citovaných rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva do sféry trestného práva všeobecne spadajú delikty, za ktoré ich páchateľom hrozia tresty, ktorých cieľom je, inter alia, odstrašovať a ktoré zvyčajne pozostávajú z pokút a opatrení zbavujúcich osobu jej slobody. 9 2Sžo/253/2010 Relatívny nedostatok závaţnosti trestu, ktorý prichádza pri priestupku do úvahy, nemôţe zbaviť priestupok jeho vrodeného trestného charakteru. Na to, aby sa priestupky označovali za veci trestného charakteru stačí, aby predmetné protiprávne konanie bolo vo svojej podstate „trestné“ z pohľadu Dohovoru alebo aby zodpovednej osobe mohla byť uloţená sankcia, ktorá pre svoju povahu a stupeň prísnosti patrí vo všeobecnosti do „trestnej“ sféry. Všeobecný charakter právnych ustanovení upravujúcich priestupky (zákon o priestupkoch) spolu so zastrašujúcim a represívnym účelom sankcie ukladanej za ich porušenie, stačí na preukázanie toho, ţe na účely čl. 6 ods. 1 Dohovoru sú priestupky a správne delikty svojou povahou trestné. Námietku ţalobcu týkajúcu sa citovania uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 263/06-14 zo dňa 23.augusta 2006 v odôvodnení rozsudku krajského súdu, povaţuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za irelevantnú. Hoci v citovanom rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťaţnosť sťaţovateľa ako podanú oneskorene, neznamená to, ţeby v takomto rozhodnutí nemohol Ústavný súd Slovenskej republiky vysloviť aj záväzný právny názor, ktorý sa týka merita veci a ktorý smeruje k odmietnutiu sťaţnosti pre zjavnú neopodstatnenosť. Rovnako tomu bolo aj v prípade citovaného rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 263/06, v ktorom síce došlo k odmietnutiu sťaţnosti ako oneskorene podanej, ale ústavný súd zároveň konštatoval aj zjavnú neopodstatnenosť sťaţnosti a poukázal na to, ţe skutočnosti týkajúce sa postupu a rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní v trestnej veci sťaţovateľa (mutatis mutandis v priestupkovej veci) základom pre vyslovenie porušenia základných práv sťaţovateľa rozhodnutiami ministra vnútra v konaní vo veciach sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa zákona č. 73/1998 Z.z. pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti. Medzi sťaţovateľom napádanými rozhodnutia ministra vnútra a ním označených základných práv na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy teda v danom prípade nie je daná priama príčinná súvislosť. Poukazovanie na tento judikát zo strany krajského súdu preto nie je pochybením. Rovnako neobstojí ani námietka ţalobcu ohľadom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 Dohovoru na personálne konanie ţalobcu – konkrétne na prepustenie zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru (prepustenie zo štátnej sluţby). Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad rozsudok vo veci Huber proti Francúzsku z 19.02.1998, č. 160/1996/779/980; Pellegrin proti Francúzsku z 08.12.1999, č. sťaţnosti 18541/95; Couez 10 2Sžo/253/2010 proti Francúzsku z 24.08.1998, č. 94/1997/878/1090; Benkessiouer proti Francúzsku z 24.08.1998, č. 95/1997/879/1091), ktorá je pre súd záväzná podľa § 135 ods. 1 druhá veta v spojení s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, spory týkajúce sa náboru, kariéry a ukončenia štátnej sluţby štátnych zamestnancov (teda aj príslušníkov silových zloţiek – vojakov, policajtov) nepatria do pôsobnosti článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedinými výnimkami, na ktoré sa aplikuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru, sú ekonomické nároky vyplývajúce zo štátnozamestnaneckého pomeru, t.j. otázky platu, náhrady škody, dôchodku a podobne. O tieto veci však v predmetnej právnej veci nejde, preto právna vec ţalobcu týkajúca sa jeho prepustenia zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru (teda prepustenia zo štátnej sluţby) sa nespravuje ustanovením čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zistený skutkový stav ţalovaným je dostačujúci pre posúdenie veci. Na margo skutkového stavu najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, ţe porovnávať nesplatenie dlhu so zmiznutím syna dlţníka, ktoré ţalobca pouţil, je neadekvátne. V prípade, ţe ţalobca nemal v úmysle vybieliť byt dlţníka M. a jeho rodiny, ţe nemal v úmysle ohrozovať dlţníka a jeho rodinu na ţivote alebo zdraví (s poukazom na včeličky a maloletého syna dlţníka), v tom prípade nemal dôvod dlţníkovi ani jeho manţelke posielať SMS tohto znenia spolu s vulgarizmami. Tvrdenia ţalobcu, ţe nemienil dlţníkovi ani jeho rodine ublíţiť, sú nepresvedčivé, zavádzajúce s cieľom zmierniť následky, ktoré jeho konanie vyvolalo. Ţalobca ako policajt si mal byť vedomý následkov svojho konania. V prípade nesplatenia dlhu mal ţalobca postupovať zákonnou cestou a vymáhať dlh súdnou cestou (čo v konečnom dôsledku urobil) a nie vyhráţať sa svojmu dlţníkovi telefonátmi (napríklad 8 telefonátov počas 30 minút dlţníkovej manţelke) alebo vulgárnymi krátkymi textovými správami. V konkrétnostiach zisteného skutkového stavu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu. Námietka ţalobca týkajúca sa absencie podpisu ministra vnútra na personálnom rozkaze č. 271 zo dňa 15.júna 2009 neobstojí. V administratívnom spise sa nachádza prvopis tohto personálneho rozkazu, ktorý je podpísaný ministrom vnútra Slovenskej republiky podľa § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Ţalobcovi bol doručovaný odpis z tohto prvopisu podľa § 266 ods. 3 citovaného zákona s doloţkou „v.r.“ pri mene ministra vnútra, doloţkou „za správnosť“ a okrúhlou pečiatkou. Tento postup zodpovedá ustanoveniam § 241 ods. 1 a § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. 11 2Sžo/253/2010 Krajský súd v Bratislave ako aj ţalovaný správne zistili skutkový stav a správne naň aplikovali príslušné hmotnoprávne právne predpisy. Je neprijateľné, aby v sluţobnom pomere príslušníka Policajného zboru zotrval policajt, ktorý bez exekučného titulu opakovane nútil M. M. splatiť dlh vo výške 230.000,--Sk (7634,60€) a vyhráţal sa T. M. vybielením bytu, zmiznutím jej maloletého syna spôsobom, ktorý u nej vzbudil odôvodnenú obavu, ţe sa tak stane; tieţ sa M. M. vyhráţal pouţitím násilia zlikvidovaním jeho rodiny (pouţitím troch včeličiek), zlámaním jednotlivých častí tela. Boli teda splnené podmienky na prepustenie ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Samotná skutočnosť, ţe sa ţalobca nestotoţňuje s právnym názorom krajského súdu nemôţe viesť k nesprávnosti rozsudku krajského súdu. Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 S 222/2009-87 zo dňa 24.septembra 2010 potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď ţalobca v odvolacom konaní nemal úspech a ţalovanému náhrada trov odvolacieho konania neprináleţí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa
- mája 2011 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová