Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Obo 162/2010 – 604 3 Ndob 65/2010 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Petra Dukesa a členiek JUDr. Jany Zemaníkovej a Mgr. Ľudmily Kúdelovej v právnej veci ţalobcu Ing. Š. Š., podnikateľa podnikajúceho pod obchodným menom Ing. Š. Š. – A., Ţ., zastúpeného JUDr. J. H., advokátom, Z., proti ţalovaným 1) K. K., bývajúcej vo V., 2 ) J. R., bývajúcej v B., obe zastúpené JUDr. D. L., PhD., advokátkou, B., o zaplatenie 24 895,44 eur, na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. júna 2010, č. k. 1 Cbod 13/05–Db– 74 a o námietke zaujatosti sudkyne Krajského súdu v Banskej Bystrici, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Ţalobca j e p o v i n n ý zaplatiť ţalovaným na účet ich právneho zástupcu 1 478,99 eur náhrady trov konania. Konanie o námietke zaujatosti sudkyne JUDr. Drahomíry Dibdiakovej z a s t a v u j e. O d ô v o d n e n i e : 2 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol ţalobu, ktorou ţalobca ţiadal zaviazať ţalované na zaplatenie náhrady škody vo výške 24 895,44 eur ( 750 000 Sk ) s príslušenstvom a ţalobcu zaviazal zaplatiť ţalovaným 7 604,42 eur náhrady trov konania. Konanie o zmene ţaloby z 24. januára 2005 zastavil. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe predpokladom pre úspešné uplatnenie náhrady škody je preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím a následkom – škodou. Vzniknutá škoda musí byť spôsobená bez pochybnosti práve porušením právnej povinnosti. Škoda a porušenie právnej povinnosti samé o sebe ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale aj bezpečne preukázaná, pričom dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno na preukázaní príčinnej súvislosti v civilnom procese zaťaţuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané, teda ţalobcu. Z vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, ţe tvrdenia ţalobcu o vzniku škody porušením ţalobcom tvrdených povinností ţalovanými sú len hypotetické a z pohľadu uplatnených nárokov nie sú spôsobilé privodiť pre ţalobcu priaznivý výsledok sporu. K časti ţaloby vyvodzujúcej zodpovednosť ţalovaných z údajného protiprávneho prijatia uznesenia valného zhromaţdenia uviedol, ţe uznesenie prijaté 20. februára 1998 neprijali ţalované ako fyzické osoby, ale ho prijalo valné zhromaţdenie, t. j. orgán spoločnosti. Domáhať sa prípadnej náhrady škody z neplatného uznesenia, by sa mohol navrhovateľ z titulu protiprávne prijatého uznesenia len ak bol v spore o vyslovenie jeho neplatnosti úspešný. Keďţe jeho návrh na vyhlásenie neplatnosti uznesenia valného zhromaţdenia prijatého dňa 20. februára 1998 bol rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 40 Cb 24/98 zamietnutý, nie je oprávnený domáhať sa náhrady škody z tohto titulu, pretoţe súd v inom konaní nesmie platnosť uznesenia valného zhromaţdenia posudzovať, a to ani ako predbeţnú otázku. Odúčtovanie sumy 750 000 Sk ako úveru poskytnutého navrhovateľom spoločnosti B., s. r. o. nie je ţiadnym porušením povinností ţalovaných ako fyzických osôb, a to o to skôr, ţe rozhodnutie o odúčtovaní tejto sumy odsúhlasilo valné zhromaţdenie. Samotné odúčtovanie sumy bolo urobené na základe rozhodnutia valného zhromaţdenia. Navyše samotný úkon odúčtovania pôţičky nemôţe mať na existenciu uplatneného nároku navrhovateľom ţiaden vplyv, pretoţe pokiaľ by jeho 3 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 nárok reálne existoval, mal by naň navrhovateľ právo bez ohľadu nato, či bola jeho pohľadávka odúčtovaná alebo nie, pretoţe sa jedná len o účtovnú operáciu. K tvrdeniu o ďalších protiprávnych konaniach ţalovaných, ktoré mali spôsobiť škodu uviedol, ţe porušenie zákazu konkurencie, predaj nosníc pod cenu, predaj technologického zariadenia spoločnosti, predaj vajec, výber peňazí v hotovosti ţalovanými, odpísanie krmív, fingované sluţby a zvýhodnenie ţalovanej 1) pred ţalobcom, a to ako konateľov a spoločníkov sú povinnosti, za prípadné porušenie ktorých zodpovedajú konatelia podľa § 135 Obch. zák. priamo spoločnosti, nie však ţalobcovi, ktorý bol tieţ spoločníkom tej istej spoločnosti. Nie sú ani takými konaniami, ktorými by bola ţalobcovi, či uţ priamo alebo nepriamo spôsobená akákoľvek škoda. Konaním sa síce mohol zníţiť majetok spoločnosti, avšak nie majetok ţalobcu. V konaní ani nebolo preukázané, ţe vytýkaným konaním skutočne škoda vznikla a ţe sa majetok ( zrejme spoločnosti ) skutočne v dôsledku konania ţalovaných zníţil. Svedčí o tom aj rozsudok Okresného súdu vo Zvolene, ktorým bola ţaloba ţalobcu zamietnutá, pretoţe predaj nosníc bol platným úkonom so všetkými účinkami voči kupujúcemu. K tvrdeniu o nepodaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok spoločnosti B., s. r. o., hoci spoločnosť bola od 1. januára 1999 predĺţená ( § 66g zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, ďalej len ZKV ), čím spôsobili, ţe v spoločnosti nezostal ţiaden majetok na uspokojenie pohľadávky ţalobcu, súd uviedol, ţe za nepodanie návrhu nenesú zodpovednosť ţalované. Ak mal ţalobca proti spoločnosti pohľadávku uţ v roku 1997, nič mu nebránilo aby podal návrh na vyhlásenie konkurzu uţ v čase, keď úverovú zmluvu 25. októbra 1998 vypovedal, prípadne aj skôr, uţ vtedy keď uplatnil právo na vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaţdenia 1. júla 1998. Mohol tak urobiť aj bezprostredne potom, ako ho spoločnosť vyzvala na preukázanie reálneho poskytnutia ţalovanej čiastky do majetku spoločnosti na valnom zhromaţdení konanom 2. a 20. februára 1998 o to skôr, keď tvrdil, ţe spoločnosť mala viacej veriteľov a bola v úpadku. Okrem toho bolo preukázané, ţe spoločnosť v ţalobcom označenom čase od 1. januára do 7. septembra 1999 nebola predĺţená, pretoţe mala pohľadávky voči tretím osobám, ktoré prevyšovali pohľadávku ţalobcu. Za porušenie povinností ţalovaných nemoţno povaţovať ani predaj ich obchodných podielov. Bolo to ich právo a nemohlo to spôsobiť ţalobcovi škodu. 4 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 Ţalobca má vykonateľné rozhodnutie súdu, ktorým mu bola spoločnosť B., s. r. o., na základe uznania, zaviazaná zaplatiť 750 000 Sk. Poskytnutie peňazí preukazoval v konaní tými istými pokladničnými dokladmi ( na 650 000 Sk a 100 000 Sk ), ktoré predloţil aj v tomto konaní. Nepreukázal, ţe by viedol exekučné konanie na uspokojenie uvedenej čiastky a ţe ju nemohol vymôcť len preto, ţe spoločnosť nemala majetok. Spoločnosť napokon stále existuje a ţalobca má proti nej exekučný titul. Ţalobca v konaní nepreukázal, vznik škody ale ani príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním ţalovaných a vznikom škody. Podľa súdu prvého stupňa ţalobe nebolo moţné vyhovieť ani pre premlčanie pohľadávky na základe ţalovanými vznesenej námietky. Aj keď sa ţalobca v trestnom konaní vedenom proti ţalovaným pod č. k. ČVS:OUJP 740-10-BB-99 dňa 7. augusta 2002 a ČVS:OUJP 858-10-BB-2002 dňa 16. decembra 2004 pripojil s nárokom na náhradu škody, v dôsledku toho, ţe trestné konanie bolo zastavení, nie je moţné s poukazom na § 405 Obch. zák., rozhodnutiu ktorým nebolo rozhodnuté vo veci samej priznať účinky prerušenia plynutia premlčacej lehoty tak, ako to ţalobca tvrdí. V uvedenej súvislosti súd poukázal na § 402 Obch. zák., podľa ktorého prestane plynúť premlčacia lehota vtedy, keď veriteľ za účelom uspokojenia alebo určenia svojho práva urobí akýkoľvek právny úkon, ktorý sa povaţuje za začatie súdneho konania alebo za uplatnenie práva v uţ začatom konaní. Konanie je začaté dňom, kedy došiel súdu návrh na jeho začatie. Zastavenie behu premlčacej lehoty spočíva vtom, ţe v priebehu súdneho konania premlčacia lehota neplynie. Na plynutie premlčacej lehoty však má vplyv skutočnosť, ţe v súdnom konaní nebolo rozhodnuté vo veci samej, t. j. keď nebolo o uplatnenom práve rozhodnuté vôbec. V takom prípade platí, ţe premlčacia lehota neprestala vôbec beţať. Keďţe v oboch trestných konaniach, v ktorých si ţalobca právo na náhradu škody uplatnil, v dôsledku toho, ţe konanie o jeho návrhoch bolo zastavené, premlčacia lehoty neprestala plynúť, ale pokračovala ďalej. Z tohto dôvodu bolo potrebné námietky ţalovaných o premlčaní akceptovať, a to o to skôr, ţe aj v trestných konaniach navrhovateľ uplatnil právo na náhradu škody po uplynutí premlčacej lehoty a ţalobu a zamietnuť nielen pre nepreukázanie základu a výšky uplatneného nároku, ale aj z dôvodu premlčania. Súd prvého stupňa nesúhlasí ani s tvrdením ţalobcu, ţe o nemajetnosti spoločnosti sa dozvedel aţ po právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu a aţ po tomto dátume mu vzniklo právo na uplatnenie náhrady škody voči ţalovaným, pretoţe podľa § 398 Obch. zák. plynie lehota na uplatnenie práva titulom náhrady škody od okamihu, kedy 5 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 sa poškodený mohol prvý krát dozvedieť o tom, ţe mu škoda vznikla a kto za škodu zodpovedá, a nie kedy sa právo mohlo vykonať prvý krát. Pre uplatnenie práva na náhradu škody platí všeobecná úprava premlčacej doby stanovená v § 397 Obch. zák., ktorá je 4 roky. Preto ţalobca právo na náhradu škody mohol uplatniť na súde prvý krát 1. apríla 1998, kedy prevzal zápisnicu z valného zhromaţdenia a v nej obsiahnuté uznesenie o odúčtovaní nim poskytnutej sumy 750 000 Sk. Táto skutočnosť vyplýva z rozsudku č. k. 64 Cb 64/99 a medzi účastníkmi nebola sporná. Doklady, ktoré predloţil ţalobca o poskytnutí sumy 750 000 Sk boli sfalšované a úverová zmluva nebola schválená valným zhromaţdením, čo potvrdil v trestných konaniach vo svojich výpovediach ţalobca aj Ing. B.. Ţalobca podal návrh v tomto konaní na súd dňa 22. mája 2002, teda po uplynutí štvorročnej premlčacej lehoty. Proti rozsudku podal odvolanie ţalobca. V odvolaní a v jeho doplnení uviedol, ţe súd prvého stupňa vo veci vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie, vyvodil však z neho nesprávne právne závery. Nárok opiera o právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Banskej Bystrici z 26. februára 2002, č. k. 64 Cb 1999 – 180, ktorým bola spoločnosť B., s. r. o. zaviazaná zaplatiť mu 750 000 Sk s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Uplatňovaná škoda sa neodvíja od vyplatenia tejto sumy ako pôţičky, ale má podklad v uvedenom právoplatnom a vykonateľnom rozsudku, ktorý je pre súd záväzný. K spôsobeniu škody nedošlo 20. februára 1998, ale aţ 30. júna 1999, kedy ţalované miesto podania návrhu na vyhlásenie konkurzu vytunelovali podnik. Škodu mohol uplatniť aţ po vykonateľnosti rozsudku ( 30. apríla 2002 ). Ţaloba bola podaná na súd 22. mája 2002, nárok preto nemôţe byť premlčaný. Ţalované mu spôsobili škodu tým, ţe priviedli spoločnosť do krachu, čím sa stal akýkoľvek spôsob uspokojenia jeho pohľadávky bezvýsledný, čo preukázal okrem iného začatými exekučnými konaniami iných veriteľov proti spoločnosti, ktorých výsledok bol nulový. V konaní preukázal naplnenie všetkých znakov zodpovednostného vzťahu voči ţalovaným podľa ZKV a Obč. zák. a Obch. zák. Záver súdu z hodnotenia dôkazov je nepresvedčivý. Súd predovšetkým negoval spomenutý právoplatný rozsudok a posudzoval vec, ktorá uţ bola rozhodnutá. Nesprávny bol aj jeho postup, keď z účtovných dokladov konštatuje pohľadávky spoločnosti, hoci na to nie je odborne povolaný. Nevyhovel návrhu ţalobcu na vykonanie znaleckého dokazovania s odôvodnením, ţe pohľadávka je premlčaná a znalecké dokazovanie by len spôsobilo vyššie náklady sporu. Moţné premlčanie však nemôţe ospravedlniť nevykonanie dôkazu. Pri hodnotení dôkazov súd nesprávne uprednostnil 6 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 nepodloţené tvrdenia právnej zástupkyne ţalovaných pred účtovnými dokladmi. Pokiaľ sa súd v odôvodnení rozsudku odvoláva na zamietnutie návrhu na vyhlásenie neplatnosti uznesenia valného zhromaţdenia upozorňuje nato, ţe návrh nebol zamietnutý z vecných dôvodov ale len pre oneskorené uplatnenie ( zmeškanie lehoty na podanie návrhu ). Podľa odvolateľa súd prvého stupňa v rozsudku nevysvetlil prečo neuviedol dôkaz rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici o zastavení exekúcie pre nemajetnosť, zoznam neúspešne vedených exekúcií proti spoločnosti B., s. r. o, a prečo súvaha spoločnosti B., s. r. o., podľa ktorej spoločnosť neustále zvyšovala svoju zadlţenosť nebola dostatočným dôkazom o jej predlţení. Nesprávne posúdil otázku moţnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu, pretoţe návrh môţe podať len veriteľ s judiciálnou pohľadávkou. Keďţe spoločnosť v roku 2001 nevykazovala ţiadnu činnosť a nemala ţiaden majetok bolo zbytočné aby podal návrh na konkurz alebo exekúciu. Neuviedol tieţ prečo hodnotenie nosníc znalcom Ing. O., v ktorom zdokladoval trhovú cenu nosníc nebolo dostatočným dôkazom, ţe ţalované ho poškodili. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd nevykonal ďalšie dôkazy, čím mu odňal moţnosť konať pred súdom. Súd nesprávne posúdil otázku vzniku škody. Štyria predchádzajúci sudcovia konajúci vo veci nemali pochybnosti o jeho škode. Piaty sudca v priebehu konania tieţ nespochybnil vznik škody. Ak by tak urobil, navrhol by ďalšie dôkazy, napríklad výsluch súdneho exekútora JUDr. B., ktorý pre nemajetnosť spoločnosti B., s. r. o, nevedel uspokojiť ţiadnu pohľadávku proti nej. Na strane 28 súd uviedol nepravdivé tvrdenie, ţe ţalobcom predloţené doklady o poţičaní 750 000 Sk boli sfalšované, čo potvrdil on aj Ing. B. vo svojich výpovediach v trestných konania. Takéto tvrdenie jeho výpoveď neobsahuje a je hrubým zásahom do ţalobcovej občianskej cti a dobrej povesti. Vo veci rozhodol zaujatý sudca o čom svedčí jeho námietka zaujatosti i obsah samotného rozsudku, ktoré je v rozpore s obsahom spisu. Z uvedeného dôvodu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalované vo vyjadrení k odvolaniu ţiadali napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedli, ţe pokiaľ ţalobca poukazuje na rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 64 Cb 64/1999, ktorým preukazuje ţe škoda mu vznikla jeho právoplatnosťou, je to zmena v tvrdení ţalobcu. Ţalobca ničím nepreukázal škodnú udalosť ani príčinnú 7 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 súvislosť s konaním ţalobkýň, ktoré v čase vydania rozsudku neboli konateľkami spoločnosti. Ďalšie skutočnosti, ktoré ţalobca uvádza v odvolaní sú len neodborným subjektívnym pohľadom, ktorý nezohľadňuje jednotlivé časové obdobia v ţivote spoločnosti, jej dynamiku a zmeny v osobách spoločníkov a konateľov, preto nemoţno viniť ţalované za celý ţivot spoločnosti, najmä keď aj ţalovaný vo firme pôsobil. Dôkazy, ktoré ţalobca v súčasnosti produkuje sú nim vyrobené súvahy. Ţalobca si zadováţil účtovníctvo spoločnosti v elektronickej podobe, ktoré teraz prispôsobuje svojim tvrdeniam. Odvolací súd na prejednanie odvolania podľa § 214 ods. 1 písm.
- a)O. s. p. nariadil pojednávanie, na ktorom doplnil dokazovanie. Dokazovanie doplnil ( zopakoval ) z dôvodu, ţe súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal aj z obsahu vyšetrovacích spisov, ktorých fotokópie sú zaloţené v spise. Zo spisu sa však nedá zistiť, či uvedené listinné dôkazy procesne správnym postupom skutočne vykonal. Po zhodnotení doplneného dokazovania spolu s dôkazmi vykonanými súdom prvého stupňa dospel k záveru, ţe odvolanie nie je dôvodné. Ţalobca zodpovednosť ţalovaných za škodu, ktorá mu mala vzniknúť vyvodzuje z troch rôznych, postupne po sebe nasledujúcich protiprávnych konaní ţalovaných, z ktorých kaţdé má samostatný skutkový dej a tvorí samostatnú škodovú udalosť. Nejde len o súbeh rôznych právnych dôvodov toho istého konania, ale tri rôzne konania, z ktorých kaţdé má byť skutkovým základom zodpovednostného vzťahu ( jednou z jeho zloţiek ). Prvým skutkom, z ktorého uplatňuje škodu v pôvodnom znení ţaloby je skutočnosť, ţe ako spoločníčky spoločnosti B–., s. r. o. ( ďalej len spoločnosť ) 20. februára 1998 prijali protizákonné uznesenie, ktorým rozhodli, ţe pôţičku ţalobcu vo výške 750 000 Sk bez náhrady odúčtujú. Následne malo dôjsť k sprenevere tým, ţe:
- a)pôţička bola zníţená o čiastku 250 000 Sk, ktorá bola 31. januára 1998 bez jeho vedomia vyplatená na jeho meno,
- b)28. februára 1998 bola rovnako na jeho meno bez jeho vedomia na úkor jeho pôţičky vyplatená čiastka 39 895 Sk,
- c)30. apríla 1998 bola z pôţičky ţalobcu uhradená neexistujúca pohľadávka voči ţalobcovi ( zrejme bola proti pohľadávke ţalobcu započítaná pohľadávka spoločnosti proti ţalobcovi ),
- d)30. apríla 1999, bola z pôţičky zaplatená pohľadávka proti Ing. B.,
- e)30. júna 1999 bola pôţička vo výške 191 895 Sk protiprávne preúčtovaná do výnosov spoločnosti. 8 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 Zo ţalobcom takto popísaného konania ţalovaných mu mala vzniknúť škoda, za ktorú ţalované zodpovedajú podľa § 420 ods. 1 Obč. zák. Odvolací súd sa stotoţňuje so záverom súdu prvého stupňa, ţe z uvedeného konania ţalovaných nevnikla ţalobcovi škoda a ani vzniknúť nemohla. Ak mal ţalobca voči spoločnosti pohľadávku, rozhodnutie valného zhromaţdenia o jej odúčtovaní bez náhrady na jej existenciu nemá ţiaden vplyv. Rozhodnutie valného zhromaţdenia o odúčtovaní pohľadávky ţalobcu je len vyjadrením stanoviska spoločnosti, ţe pohľadávku ţalobcu neuznáva a nemieni ju plniť. Nemenia na tom nič ani skutočnosti uvedené pod
- a)aţ d). Všetky sú svojou povahou len účtovnými operáciami, z ktorých niektoré boli zrejme čiastočne dôvodmi pre ktoré ţalovaný nepovaţoval ţalobcom uplatňovanú pohľadávku za pravú ( odôvodňovali obranu, ţe pohľadávka zanikla plnením a započítaním ) a niektoré sú dôsledok tohto stanoviska, ktorého cieľom bolo podľa ţalovaných usporiadanie nejasností v účtovníctve. Postavenie ţalobcu sa prijatím uznesenia v ničom nezmenilo. Mal pohľadávku, ktorú dlţník odmietal dobrovoľne splniť, pretoţe ju neuznáva. Bez ohľadu nato, či to bolo deklarované uznesením spoločnosti, alebo len prostým odmietnutím plnenia, ţalobca mohol pohľadávku uplatňovať na súde, čo napokon aj urobil. Bez významu pre existenciu pohľadávky bola aj otázka, či uznesenie valného zhromaţdenia bolo platné alebo neplatné. Preto je bez významu skutočnosť, ţe Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 3. septembra 1998 pod sp. zn. 40 Cb 24/98 zamietol ţalobu ţalobcu o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaţdenia spoločnosti z 20. februára 1998. V konaní vedenom na Okresnom súde v Banskej Bystrici súd rozsudkom zo 16. februára 2002 č. k. 64 Cb 64/1999 – 180 právoplatným 24. apríla 2002 ţalobe vyhovel a spoločnosť zaviazal zaplatiť mu 750 000 Sk s 25 % úrokmi z omeškania a nahradiť mu trovy konania. Rozhodol tak rozsudkom na základe uznania ( § 153a ods. 1 O. s. p. ) potom, ako vtedajší konateľ spoločnosti pohľadávku uznal. Druhým skutkom z ktorého ţalobca uplatňoval proti ţalovaným náhradu škody je konanie ţalovaných, ktoré malo spoločnosť zbaviť majetku a tým spôsobiť, ţe ţalobca nemohol uspokojiť svoju pohľadávku proti spoločnosti, ktorá mu bola priznaná právoplatným rozsudkom zo 16. februára 2002 č. k. 64 Cb 64/1999 – 180. Konanie ţalovanej 2) spočíva v tom, ţe ako konateľka spoločnosti predávala svojej firme vajíčka za zníţenú cenu a spôsobila tak spoločnosti škodu 998 550 Sk. Ţalovaná 1) ako konateľka predala 30. júna 1999 nosnice ( výrobný program spoločnosti ) spoločnosti H., s. r. o., za 2 465 946 9 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 Sk, hoci ich trhová cena bola 5 966 437 Sk, okrem toho kupujúcemu neboli fakturované vajcia v hodnote 1 268 118,60 Sk, rovnako mu neboli fakturované kŕmne zmesi kúpené v deň predaja a technológiu, ktorá bola dodaná dva dni pred predajom. Ţalovaná 1) v deň predaja svojho obchodného podielu firme R., s. r. o., jej poskytla preddavok vo výške 225 000 Sk na fiktívne sluţby. Obidve ţalované, ako konateľky uvedeným konaním priviedli spoločnosť do straty a zmarili tým splnenie pohľadávky ţalobcu. Podľa rozsudku súd pohľadávku 750 000 Sk ţalobcovi priznal z titulu vrátenia úveru ( zmluva o úvere je v prejednávanej veci zaloţená v spise na č. l. 158 ). Išlo teda o záväzok z obchodnoprávneho vzťahu podľa § 261 ods. 3 písm.
- d)Obch. zák. Obchodný charakter však nemá právo ( pohľadávka ), ktoré je predmetom prejednávanej veci. Predmetom konania nie je pohľadávka priznaná súdom, ktorú navyše ţalobca nemal proti ţalovaným a rozsudok súdu odsudzuje na plnenie spoločnosť a nie ţalované. Predmetom konania je náhrada škody, ktorá mala ţalobcovi vzniknúť ako dôsledok protiprávneho konania ţalovaných, ktorého dôsledkom bolo zmarenie moţnosti uspokojenia ţalobcovej súdom priznanej pohľadávky voči spoločnosti. Tvrdený záväzok nie je záväzkom zo vzťahu, z ktorého vznikol súdom priznaný záväzok, ale záväzok nový, ktorý vznikol zo zodpovednostného vzťahu. Ţalobca so ţalovanými nie je vo vzťahu spoločníka k spoločnosti. Medzi nim a ţalovanými síce bol vzťah spoločníkov, ale nim uplatňované právo na náhradu škody nevzniklo zo vzťahu týkajúceho sa účasti na spoločnosti ( § 261 ods. 3 písm. a Obch. zák. ). Ide o situáciu, ktorá môţe vzniknúť medzi ktorýmkoľvek veriteľom a jeho dlţníkom, ktorý zmaril uspokojenie záväzku smerujúceho proti nemu, bez ohľadu na charakter pôvodného vzťahu a status jeho účastníkov. Ţalobcom uplatňovaná pohľadávka zo zodpovednosti za spôsobenú škodu nevznikla s obchodného záväzkového vzťahu ale zo vzťahu, ktorý má občianskoprávny charakter. Odvolací súd preto na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, ţe premlčanie uplatneného práva sa spravuje Obč. zák. Napokon aj ţalobca v ţalobe kvalifikoval zodpovednosť ţalovaných odkazom na § 420 Obč. zák. a pri argumentácii prečo pohľadávka nie je premlčaná, poukazoval na § 102 Obč. zák. ( vo vyjadrení z 2. marca 2004 na č. l. 53 ). Občiansky zákonník v § 106 ods. 1 stanovuje na premlčanie práva na náhradu škody dvojročnú subjektívnu premlčaciu dobu, ktorá začína plynúť odo dňa keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. 10 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 Odvolací súd nesúhlasí z tvrdením ţalobcu, ţe premlčacia lehota začala plynúť aţ právoplatnosťou rozsudku, ktorým mu bola súdom priznaná čiastka 750 000 Sk. Škoda spočívala v tom, ţe stratou majetku spoločnosti zanikala moţnosť uspokojenia pohľadávky ţalobcu. Škoda, ktorá mala ţalobcovi vzniknúť konaním ţalovaných, vznikala dokonaním kaţdého z vytýkaných skutkov, bez ohľadu nato kedy mu bola čiastka priznaná. Ako bolo uţ uvedené právo, ktoré ţalobcovi priznal súd a právo na náhradu škody sú dve rôzne práva. Ani moţnosť uplatniť právo na náhradu škody proti ţalovaným nezávisela na tom, či a kedy súd o pohľadávke rozhodol. Pohľadávka ţalobcu na splatenie úveru nevnikla rozhodnutím súdu, tú mal nezávisle na ňom. Rozhodnutie súdu vo vzťahu k jej existencii nemá konštitutívny, ale len deklaratórny účinok. Škodná udalosť ( strata majetku spoločnosti a tým vzniknutá nemoţnosť uspokojenia pohľadávky ),by bol dokonaná a ţalobca mohol uplatniť náhradu škody i keby právo na vrátenie 750 000 Sk vôbec na súde neuplatnil. V takom prípade, by súd otázku existencie pohľadávky riešil ako otázku predbeţnú. Škodná udalosť vznikla, resp. bola dovŕšená najneskôr dňom, kedy ţalované prestali byť spoločníčkami resp. dňom, ku ktorému podľa zmlúv o prevode svoje obchodné podiely previedli. Podľa zápisov v obchodnom registri bola ţalovaná 1) spoločníčkou spoločnosti do 7. septembra 1999 a ţalovaná 2) do 30. mája 2009. Po 7. septembri 1999 uţ z konaní ţiadnej zo ţalovaných ďalšia škoda nemohla vzniknúť. Najneskôr uvedeným dňom preto začala plynúť objektívna premlčacia lehota. Subjektívna lehota na uplatnenie náhrady škody začala plynúť dňom, ktorým sa ţalobca dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Ţalobca 22. septembra 1999 podal na Okresnú prokuratúru vo Veľkom Krtíši oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu ( fotokópiu oznámenia zaloţil do spisu ţalobca 6. apríla 2005 a v spise je zaloţené ako č. l. 171 p. v. ). Oznámenie obsahuje popis skutkov, ktoré mali viesť k strate majetku spoločnosti a tým k jeho poškodeniu ako veriteľa, ako aj označenie oboch ţalovaných. Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalobca najneskôr v deň podania uvedeného oznámenia vedel o škode a kto ju spôsobil. Od 22. septembra 1999 začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 22. septembra 2001. Ţaloba bola na súd podaná 22. mája 2002, teda po uplynutí premlčacej lehoty. Spočívanie premlčacej doby podľa § 112 OZ vyvoláva nielen uplatnenie pohľadávky na súde, ale aj jej uplatnenie u iného príslušného orgánu. Uvedené účinky má preto aj uplatnenie pohľadávky pred príslušnými orgánmi trestného konania v tzv. adhéznom konaní. Z obsahu spisu vyplýva, ţe v súvislosti s uvedenými skutkami sa na podnet ţalobcu 11 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 viedli dve trestné stíhania. Uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ SR v Banskej Bystrici ČVS: OÚV–740/10–BB–1999 z 1. marca 2002 bolo začaté trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3, písm.
- d)Tr. zák. Predmetom bol skutok – odúčtovanie ( pôţičky ) ţalobcu. Trestné stíhanie v uvedenej veci bolo 8. novembra 2002 zastavené z dôvodu, ţe skutok nie je trestným činom. Uznesením rovnakého orgánu z 9. januára 2003 ČVS: OÚV–858/10–BB –1999 bolo začaté trestné stíhanie proti nezisteným zástupcom pre trestný čin poškodzovania veriteľ podľa § 256 ods. 1 písm.
- a)ods. 4 Tr. zák. Podľa uznesenia trestné stíhania začalo na základe trestných oznámení ţalobcu zo 16. augusta 2002, 16. septembra 2002 a 1. decembra 2002. Predmetom bol skutok – predaj výrobného programu – nosníc. Trestné stíhanie v uvedenej veci bolo 12. októbra 2007 zastavené z dôvodu, ţe skutok nie je trestným činom. Ţalobca o dobe kedy škodu uplatnil, v priebehu konania uvádzal rôzne údaje. Na pojednávaní súdu prvého stupňa 23. marca 2005 uviedol ( jeho zástupca ), ţe ţalobca podal dva podnety na začatie trestného konania voči ţalovaným. Jeden sa týkal trestného činu skrátenia veriteľa a druhý trestného činu sprenevery. V týchto konaniach náhradu škody proti ţalovaným neuplatnil. Na pojednávaní 5. októbra 2006 uviedol, ţe škodu uplatnil 22. septembra 1999. Ide zjavne o uţ uvedené trestné oznámenie, ktoré bolo 22. septembra 1999 podané na Okresnú prokuratúru vo Veľkom Krtíši ( č. l. 171 p. v. ). V tomto podaní však nie je ani zmienka o tom, ţe by voči ţalovaným uplatňoval náhradu škody, takţe ho nemoţno povaţovať za uplatnenie náhrady škody, ktoré by malo za následok spočívanie premlčacej doby. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uvádza, ţe ţalobca sa v konaní ČVS: OÚV–858/10–BB–1999 pripojil s nárokom na náhradu škody 16. decembra 2004 a v konaní ČVS: OÚV–740/10–BB–1999 sa pripojil s nárokom 7. augusta 2002. Ţalobca na odvolacom pojednávaní uvádzal, ţe náhradu škody uplatnil hneď v prvom podaní v roku 1999 a potom ešte v roku 2002 a 2004. Údaj ţalobcu o uplatnení v rokoch 2002 a 2004 sa tak zhoduje so skutkovým zistením súdu prvého stupňa. Ani odvolací súd po zopakovaní dokazovania obsahom častí fotokópie trestného spisu na odvolacom pojednávaní, nezistil, ţe by ţalobca škodu v trestnom konaní uplatnil skôr ako v roku 2002, teda uţ po premlčaní práva. V spise sa síce ešte nachádza ţalobcovo oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu, ktoré bolo doručené Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici 12 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 17. decembra 2001 ( trestný čin sprenevery ), ani v tomto oznámení však nie je zmienka o tom, ţe si ţalobca uplatňuje náhradu škody. Navyše toto podanie bolo urobené tieţ aţ po uplynutí premlčacej doby ( 22. septembra 2001 ). Vychádzajúc z uvedeného aj odvolací súd dospel k záveru, ţe i keby bola inak ţaloba ţalobcu v tejto časti opodstatnená, uplatnené právo mu súd nemohol priznať. Právo bolo uplatnené po uplynutí premlčacej lehote, ţalované sa dovolali premlčania a súd ţalobcovi nemohol právo priznať. Z uvedeného dôvodu nepovaţoval odvolací súd za potrebné skúmať, či je preukázaná zodpovednosť ţalovaných, existencia škody a jej výška ( obdobne rozhodnutie uverejnené pod č. 29/1983 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk ). Za tejto situácie treba prisvedčiť súdu prvého stupňa, ţe znalecké dokazovanie na bezdôvodnosti ţaloby nič nemohlo zmeniť a bolo by zbytočné. Preto ani odvolací súd nevyhovel návrhu ţalobcu, aby doplnil dokazovanie znaleckým posudkom. Tretím skutkom, z ktorého ţalobca uplatňoval proti ţalovaným náhradu škody je konanie resp. nekonanie ţalovaných, ktoré spočíva v tom, ţe hoci im bolo známe, ţe spoločnosť bola uţ začiatkom roku 1999 predlţená a mali podľa § 66g ods. 1 zák. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní ( ZKV ) ako konateľky povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, tak neurobili. Mali tým zapríčiniť situáciu, ţe spoločnosť nemala ţiaden majetok, z ktorého by bolo moţné uspokojiť pohľadávku ţalobcu. Ustanovenie § 66g ods. 2 ZKV ukladá osobám, ktoré sú v mene dlţníka oprávnené podať návrh na vyhlásenie konkurzu, povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak dlţník – podnikateľa je nepretrţite 60 dní v predlţení. V mene obchodnej spoločnosti je oprávnený konať štatutárny orgán, ktorý je oprávnený aj na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Pri spoločnosti s ručením obmedzeným sú to konatelia spoločnosti. Ak uvedenú povinnosť nesplnia, zodpovedajú spoločne a nerozdielne za škodu, ktorá tým vznikne veriteľovi. Poškodenému veriteľovi v takomto prípade vzniká právo na náhradu škody priamo proti osobám, ktoré povinnosť stanovenú v § 66g ods. 1 ZKV nesplnili. Tak ako pri druhom skutku sa premlčanie práva na náhradu škody aj v tomto prípade spravuje § 106 ods. 1 Obč. zák. Škoda sa premlčuje v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. 13 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 Nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu je pokračujúcim skutkom a ţalované sa ho prestali dopúšťať momentom, ako prestali vykonávať funkciu konateliek. Bolo to najneskôr 7. septembra 1999. Vzhľadom na mechanizmus vzniku škody v takomto prípade, sa čas vzniku škody nemusí zhodovať s časom, kedy malo dochádzať k porušovaniu právnej povinnosti ţalovanými. Veriteľovi v uvedenom prípade vzniká škody momentom, kedy pokles hodnoty majetku zhorší postavenie veriteľa tak, ţe tým čiastočne alebo úplne zanikne moţnosť uspokojenia pohľadávky veriteľa z majetku dlţníka. Zodpovedné osoby, za škodu zodpovedajú v rozsahu, ktorá je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti. Podľa ţalobcu spoločnosť bola v predlţení uţ začiatkom roka 1999, čo vyplýva zo súvahy k 31. decembru 1998. Znamená to, ţe najneskôr ku koncu roka 1999 bol vznik škody, ktorý je v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti ţalovaných dokonaný. Najneskôr uvedeným dňom začala plynúť objektívna premlčacia doba. Tak ako pri predchádzajúcom skutku subjektívna dvojročná premlčacia doba začala plynúť dňom, kedy sa ţalobca dozvedel o škode a kto za ňu zodpovedá. Ani tu na jej plynutie nemá vplyv právoplatnosť rozsudku, ktorým bola ţalovanému priznaná čiastka 750 000 Sk. V pôvodne podanej ţalobe ţalobca náhradu škody z tohto skutku neuplatňoval. Urobil tak aţ podaním z 24. januára 2005 ( č. l. 132 ), ktoré bolo súdu doručené na pojednávaní 26. januára 2005. Uţ k pôvodne podanej ţalobe však ţalobca pripojil súvahu za rok 1999, ktorou podľa textu ţaloby preukazuje, ţe ţalované priviedli spoločnosť do niekoľkomiliónovej straty a predali svoje podiely v spoločnosti bez majetku. Z uvedeného vyplýva, ţe ţalobca uţ v čase podania ţaloby 22. mája 2002 vedel o škode aj o tom, kto ju spôsobil. Od uvedeného dňa začala plynúť dvojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 22. mája 2004. Ţalobca právo na náhradu škody na skutkovom základe vychádzajúcom z porušenia povinnosti ţalovaných podať návrh na vyhlásenie konkurzu, uplatnil aţ 26. januára 2005, teda po uplynutí premlčacej doby. Keďţe ţalované namietali premlčanie, nemohol súd ţalobcovi právo priznať. Tak ako u predchádzajúceho skutku, nepovaţoval odvolací súd za potrebné skúmať, či je preukázaná zodpovednosť ţalovaných, existencia škody a jej výška. V súvislosti s konkurzom povaţuje odvolací súd za vhodné uviesť, ţe neobstojí názor ţalobcu uvedený v odvolaní, ţe predtým ako mu bola súdom priznaná pohľadávka nemohol proti spoločnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Zákon o konkurze a vyrovnaní umoţňoval podať návrh na vyhlásenie konkurzu kaţdému veriteľovi bez ohľadu nato, 14 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 či je jeho pohľadávka tzv. judiciálna alebo iná ( beţná ). Aţ zákonom č. 520/2005 Z. z. účinným od 15. decembra 2005 bol zmenený § 4 ods. 5 ZKP tak, ţe návrh na vyhlásenie mohol podať len veriteľ s pohľadávkou uznanou dlţníkom na listine s úradne osvedčeným podpisom dlţníka alebo doloţená právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu. V prípade podania návrhu na vyhlásenie konkurzu mohol ţalobca navyše sporným úkonom odporovať podľa § 15 ods. 1 ZKV a ţiadať, aby súd určil, ţe dlţníkove právne úkony, ktoré ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu, ako konkurznému veriteľovi právne neúčinné. Dôvodom na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa nie sú ani procesné pochybenia, ktoré ţalobca vytýka súdu prvého stupňa. Účastníci konania majú právo, aby pred rozhodnutím mohli zhrnúť svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci ( § 118 ods. 4 O. s. p. ). Ako vyplýva zo zápisnice z pojednávania, účastníci pred rozhodnutím takúto moţnosť mali. V zásade väčšia časť prednesov účastníkov na pojednávaní 1. júla 2010 má charakter hodnotenia prednesov druhej procesnej strany, hodnotenie vykonaného dokazovania a právnej stránky veci. Naproti tomu súd nemá povinnosť pred rozhodnutím oboznámiť dôkazy, vykonané počas celého pojednávania, hodnotiť ich ani účastníkom oznamovať predbeţné závery, ktoré z nich urobil. Ak súd pojednávanie odročuje bez rozhodnutia vo veci, musí na nasledujúcom pojednávaní len stručne oboznámiť obsah prednesov a dôkazov výsledky prípravy pojednávania v období medzi pojednávaniami len v takom rozsahu, aby bola zabezpečená kontinuita medzi jednotlivými pojednávaniami. Neznamená to, ţe musí oboznámiť s priebehom všetkých predchádzajúcich pojednávaní. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa v uvedenom smere neporušil procesný predpis a ţalobcovi svojim postupom neodňal právo konať pred súdom. Ďalšou procesnou chybou, je podľa ţalobcu skutočnosť, ţe vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa. Dôvody, pre ktoré sudkyňu povaţuje za vylúčenú podrobnejšie uviedol v námietke zaujatosti sudkyne z 2. júla 2010, teda po rozhodnutí súdu. Námietka zaujatosti je procesným prostriedkom, ktorým môţe účastník konania dosiahnuť, aby bol zaujatý sudca vylúčený z rozhodovania vo veci. Je zrejmé, ţe tento cieľ moţno dosiahnuť len do momentu rozhodnutia vo veci. Sudca, ktorý vo veci rozhodol, uţ nemôţe byť z rozhodovania vylúčený. Samozrejme to neplatí ak bolo rozhodnutie súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Bez ohľadu nato, či bola zaujatosť sudcu ( presnejšie dovolávanie sa skutočností, pre ktoré je sudca z prejednávania a rozhodovania vo veci vylúčený ) namietaná 15 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 do rozhodnutia vo veci, skutočnosť, ţe vo veci rozhodol sudca u ktorého sú dôvody pre vylúčenie ( § 14 O. s. p. ) je vadou konania, ktorá zakladá dôvodnosť odvolania ( § 205a ods. 1 O. s. p. ). Ţalobca okrem uţ uvedenej výčitky, ţe súd nevyhovel jeho ţiadosti, aby bol oboznámený s dôkazmi, ktoré boli v konaní predloţené, v námietke zaujatosti uviedol, ţe sudkyňa na poslednom pojednávaní nezaprotokolovala jeho výpoveď tak, ako ju urobil a opravila ju aţ po jeho opakovaných námietkach. Naproti tomu výpoveď zástupkyne ţalovaných zaprotokolovala inak – priaznivejšie ako v skutočnosti odznela. Na pojednávaní 4. mája 2010 mu sudkyňa nedovolila počas pojednávania vystúpiť s tým, ţe sa bude pýtať jeho zástupcu a ak bude chcieť vypočuje ho ako svedka. Je to nerovnaký prístup sudkyne k účastníkom, ktorý svedčí o jej zaujatosti. Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, účastníkom alebo ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach ( § 14 ods. 1, 3 O. s. p.). Z citovaného ustanovenia vyplýva, ţe jedinou skutočnosťou, ktorá môţe byť dôvodom pre vylúčenie sudcu je pomer sudcu k účastníkom ( resp. ich zástupcom ) alebo vzťah k prejednávanej veci. Predpokladom je taký vzťah osobného záujmu sudcu vo veci alebo taký jeho osobný vzťah k účastníkom konania, či ich zástupcom, ktorý by i pri všetkej snahe o nestrannosť mohol ovplyvniť objektívny postup sudcu v konaní a pri rozhodovaní. Vylúčenie sudcu podľa § 14 O. s. p. je výnimkou z ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Preto môţe byť sudca z prejednávania veci vylúčený len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť vo veci nezaujato a spravodlivo. Sudkyňa JUDr. Dibdiaková vo vyjadrení k námietke zaujatosti uviedla, ţe nemá pomer k účastníkom konania, ich zástupcom ani k veci samej a vo veci sa necíti byť zaujatá. Sám ţalobca na odvolacom pojednávaní uviedol, ţe nevie o ţiadnom konkrétnom vzťahu sudkyne k nemu, ţalovaným ani k veci samej. Ţalovaným uvádzané okolnosti sa týkajú postupu namietanej sudkyne v prejednávanej veci. Takéto skutočnosti nemôţu byť podľa § 14 ods. 3 O. s. p. dôvodom vylučujúcim sudcu 16 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 z prejednávania a rozhodovania veci. Nemoţno vylúčiť, ţe postup sudcu v prejednávanej veci môţe byť motivovaný alebo prejavom jeho pomeru k účastníkom alebo k veci. Z obsahu spisu však k takémuto záveru nemoţno dospieť. Sám ţalobca v námietke zaujatosti uvádza, ţe po jeho námietke o nesprávnej protokolácii jeho výpovede ( nešlo však o výpoveď ale o prednes ) ju sudkyňa opravila. Ak bol prednes zástupkyne ţalovaných ( tieţ nešlo o výpoveď ) protokolovaný nesprávne, mal ţalobca moţnosť nesprávnu protokoláciu namietnuť. Za prejav zaujatosti nemoţno povaţovať ani postup keď na pojednávaní 4. mája 2010 sudkyňa kládla otázky len zástupcovi ţalobcu a nie samotnému ţalobcovi. Odvolací súd preto nepovaţoval sudkyňu, ktorá vo veci rozhodla za vylúčenú a odvolanie v tomto smere za dôvodné. Pokiaľ ide o námietku ţalobcu, ţe súd v odôvodnení rozsudku na str. 28 uviedol nepravdivé tvrdenie, ţe Ing. B. aj navrhovateľ vo svojich výpovediach potvrdili, ţe doklady o poskytnutí pôţičky boli sfalšované a zmluva o úvere nebola schválená valným zhromaţdením ide zrejme o nie celkom presnú formuláciu. Potvrdenie aj výpoveďou ţalobcu sa zrejme týka len skutočnosti, ţe úverová zmluva nebola schválená valným zhromaţdením a nie je falošnosti dokladov o poskytnutí pôţičky. Odhliadnuc od uvedeného, skutočnosť či doklady o poskytnutí 750 000 Sk boli pravé alebo falošné, bola pre skutkové a právne závery odvolacieho súdu nepodstatná. Ţalobca ţiadal napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu, teda aj v časti, ktorou súd prvého stupňa zastavil konanie o návrhu na zmenu ţaloby z 24. januára 2005. V odvolaní však ţiaden dôvod, pre ktorý by mala byť nesprávna aj táto časť rozsudku neuviedol. Keďţe dôvodom pre zastavenie konania v tejto časti bolo späťvzatie návrhu ţalovaným, povaţoval odvolací súd rozsudok aj v tejto časti za správny. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, i keď čiastočne z iných právnych dôvodov, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p., potvrdil. Tým, ţe odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, stala sa námietka zaujatosti bezpredmetnou, pretoţe uţ vo veci namietaná sudkyňa konať nebude. Odvolací súd preto konanie o námietke zastavil. 17 3 Obo 162/2010 3 Ndob 65/2010 Ţalované mali v odvolacom konaní plný úspech, preto majú podľa § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. právo na náhradu trov konania. Trovy ţalovaných pozostávajú z trov právneho zastúpenia advokátom. Advokátovi patrí odmena za 3 úkony právnej pomoci za zastúpenie kaţdej zo ţalovaných po 403,34 eur ( dva úkony za účasť na odvolacom pojednávaní trvajúcom viac dve hodiny - § 14 ods. 1 písm.
- c)vyhl. č. 655/2004 Z. z. a jeden úkon za vyjadrenie k odvolaniu ). Keďţe išlo o spoločné zastúpenie dvoch osôb, základná odmena sa zniţuje o 50 %. Ku kaţdému úkonu patrí podľa § 16 ods. 3 tarify paušálna náhrady výdavkov 7,21 eur za úkon uskutočnený v roku 2010 ( vyjadrenie k odvolaniu ) a 7,63 eur za úkony v roku 2012 ( odvolacie pojednávanie ), spolu 1 232,49 eur. Keďţe zástupkyňa ţalovaných je registrovanou platiteľkou DPH, odmena sa zvyšuje o 20 % ( 246,49 eur ) na 1 478,99 eur. P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. V Bratislave 24. apríla 2012 JUDr. Peter Dukes, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Lucia Blaţíčková