← Slovensko

prepustený policajt - § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1998 Z.z.

Najvyšší súd 2Sžo/181/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci ţalobcu: mjr. JUDr. P. D., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., proti ţalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí ţalovaného správneho orgánu č. SLV-887/2008 zo dňa 5.marca 2009, konajúc o odvolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/59/2009-105 zo dňa 14.mája 2010, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S/59/2009-105 zo dňa

  1. mája 2010 p o t v r d z u j e. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č.k. 4 S 59/2009-105 zo dňa 14.mája 2010 podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol ţalobu ţalobcu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného č. SLV- 887/2008 zo dňa 5.marca 2009, ktorým bol potvrdený personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 754 zo dňa 5.januára
  2. Na základe uvedeného personálneho rozkazu bol ţalobca prepustený zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa 2 2Sžo/181/2010 ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej sluţbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej sluţby, Zboru väzenskej a justičnej stráţe a Ţelezničnej polície v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia ţalovaného (ďalej len zákon č. 73/1998 Z.z.) na tom skutkovom základe, ţe ţalobca v čase od 24.novembra 2005 do 8.decembra 2005 v miestnosti č. X. budovy Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vykonal bez súvisu so svojou sluţobnou činnosťou lustrácie motorových vozidiel v celkovom počte
  3. Uvedené lustrácie vykonával pomocou sluţobnej techniky v databáze informačného systému centrálnej evidencie motorových vozidiel, pričom na vstup do databázy neoprávnene pouţil aj prístupové heslá ďalších príslušníkov Policajného zboru V. K. a JUDr. M. P. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd mal zo spisového materiálu preukázané, ţe u ţalobcu boli naplnené dôvody na jeho prepustenie zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa citovaných ustanovení zákona č. 73/1998 Z.z. Poukázal na prepisy obrazových záznamov z kancelárie č. X., zvukové záznamy telefonických hovorov ţalobcu z pevnej telefónnej linky, prepisy krátkych textových správ prijímaných a odosielaných z mobilného telefónu č. X. v čase od 25.novembra 2005 do 8.decembra
  4. Z týchto dôkazných prostriedkov vyplýva, ţe v daných dňoch ţalobca vstupoval prostredníctvom počítača do informačného systému centrálnej evidencie motorových vozidiel. Robil si z evidencie výpisy a informácie, ktoré získal, poskytoval prostredníctvom SMS správ neznámej osobe. Záznam z informačno- technického zariadenia o prehliadaní v systéme sa zhoduje s prehliadanými údajmi a údajmi prijímanými a odosielanými prostredníctvom SMS správ z mobilného telefónu č. X. Zo šetrenia vykonaného pánmi S. a K. bolo zistené, ţe mobilný telefón č. X. sa nachádzal v osobnej taštičke ţalobcu a bol ţalobcom pouţívaný. Z uvedeného vyplýva, ţe v inkriminovaných časoch v termíne od 25.novembra 2005 do 8.decembra 2005 sa pri počítači, z ktorého bola vykonávaná lustrácia vozidiel, nezdrţovala iná osoba ako ţalobca, a to ani JUDr. P., ktorý bol na dovolenke, ani V. K., ktorých heslá boli pouţité na vstup do tejto evidencie. Súd povaţoval námietkou ţalobcu, ţe medzi obrazovým a telekomunikačným záznamom existuje časový nesúlad 3 aţ 7 minút, za účelovú, pretoţe predmetné záznamy neboli časovo zosynchronizované z dôvodu rozdielneho časového nastavenia prevádzkovateľom. Ţalobca ţiadnym spôsobom nepreukázal, ţe vyhotovené záznamy nezodpovedajú skutočnosti, prípadne, ţe lustráciu vykonal a vyuţil ju za účelom plnenia svojich sluţobných povinností. Naopak, sám ţalobca pri výsluchu dňa 9.decembra 2005 3 2Sžo/181/2010 potvrdil, ţe pomáhal svojej rodine a blízkym priateľom zistiť z evidencie motorových vozidiel, či vozidlo, o ktorého kúpu majú záujem, nepochádza z trestnej činnosti, či nie je na lízing. Na poţiadanie nadriadených im však nevydal mobilný telefón č. X., nepriznal, ţe pouţíva SIM kartu s týmto číslom. Krajský súd poukázal na to, ţe ţalobca bol dňa 22.apríla 2004 riadne oboznámený s nariadením ministra vnútra Slovenskej republiky č. 23/2004 o prevádzke informačného systému centrálna evidencia vozidiel. Podľa článku 10 ods. 2 tohto nariadenia ministra vnútra uţívateľ zisťuje v centrálnej evidencii vozidiel len údaje potrebné pre sluţobnú činnosť, Odovzdanie údajov z centrálnej evidencie vozidiel neoprávnených subjektom je neprípustné. Na vstup do centrálnej evidencie vozidiel uţívateľ pouţíva prihlasovacie meno a heslo. Krajský súd sa vysporiadal aj s námietkou ţalobcu o súbehu administratívneho konania a trestného stíhania ţalobcu pre trestný čin zneuţívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Trestného zákona na skutkovom základe, ţe ţalobca v čase od 24.novembra 2005 do 8.decembra 2005 ako príslušník OBKOK UIS PZ v sluţobných priestoroch budovy vykonal prostredníctvom sluţobného počítača v databáze lustrácie motorových vozidiel evidenčných čísel v celkovom počte 172 a to na základe poţiadavky doposiaľ neustálenej osoby prostredníctvom mobilného telefónu neevidovaného v sieti mobilného operátora T-Mobile, ktoré boli zasielanie prostredníctvom SMS správ na jeho taktieţ neevidovaný mobilný telefón v sieti mobilného operátora T-Mobile, čím hrubo porušil základné povinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a/, písm. f/ a písm. g/ zákona č. 73/1998 Z.z. a porušil nariadenie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky čiastka 23/2004 zo dňa 13.apríla 2004, čl. 10 ods. 1, ods.
  5. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozhodnutia sp. zn. Sţ-o-NS 53/03, 4 Sţ 67-68/2001, 1 Sţ 15/2004 (R 46/2006), podľa ktorých konanie o prepustení policajta zo sluţobného pomeru nemoţno zamieňať s trestným konaním a toto konanie nezávisí od výsledku trestného konania. Ak sú však pre účely administratívneho konania vyuţité dôkazy z trestného konania, tieto podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. s prihliadnutím na výsledky ich vykonania v trestnom konaní (napríklad výsluch svedka, ktorý nebol vykonaný v administratívnom konaní). Administratívne konanie sa od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne 4 2Sžo/181/2010 voľnejšou procesnou úpravou dokazovania. V správnom konaní moţno pouţiť ako dôkazy aj dôkazné prostriedky, ktoré nepostačujú svojou formou pre účely trestného konania. Krajský súd zdôraznil aj to, ţe predmetom súdneho prieskumu môţu byť len tie námietky, ktoré sú vznesené v ţalobe a ktoré uţ boli uplatnené v odvolaní proti prvostupňovému správneho rozhodnutiu, s ktorými sa musel ţalovaný ako odvolací správny orgán vysporiadať vo svojou rozhodnutí. Inak by súdne preskúmavacie konanie nahrádzalo inštitút odvolacieho správneho konania. Z tohto dôvodu sa krajský súd nezaoberal námietkou ţalobcu ohľadom nezákonnosti zabezpečenia dôkazných prostriedkov, nepresnej formulácie zápisnice z 9.decembra
  6. Proti tomuto rozsudku podal ţalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť a rozhodnutie ţalovaného zrušiť a vec vrátiť ţalovanému na ďalšie konanie; uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Ţalobca uviedol, ţe namietal nezákonnosť zabezpečenia dôkazných prostriedkov (informačno-technických prostriedkov ako je uvedené v druhom odseku PR MV SR č. 754/2006, s. 2), ktoré boli pouţité ako rozhodujúce pre rozhodnutie správneho orgánu, a s ktorými sa v plnom rozsahu stotoţnil prvostupňový súd. Súd ich zákonnosť ţiadnym spôsobom nepreskúmaval, čo uviedol aj v odôvodnení rozsudku na strane 9, odseky 2 a
  7. Súd prvého stupňa si tieto nezákonné dôkazy v plnom rozsahu osvojil a vychádzal z nich; v tejto súvislosti ţalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky č. R 39/1999, podľa ktorého ak účastník občianskeho súdneho konania navrhne na preukázanie svojich tvrdení dôkaz, ktorý bol vykonaný alebo získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a ktorého vykonaním alebo získaním došlo k porušeniu práv inej fyzickej alebo právnickej osoby, súd taký dôkaz ako neprípustný nevykoná. Ţalobca tvrdí, ţe vo veci ide o vec s pracovnoprávnym prvkom, krajský súd svojím postupom porušil ustanovenie § 250i ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, keď vec neprerokoval v súlade so zásadou plnej jurisdikcie, ktorá umoţňovala vyhodnotiť uvedené dôkazy ako nezákonné. Nezákonnosť získania týchto dôkazných prostriedkov bola deklarovaná aj v uznesení Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 14/
  8. Ţalobca označil judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sţ 67-68/2001 za prekonanú; podľa súčasnej rozhodovacej praxe je zásadne prípustné uplatniť v správnej ţalobe aj právne námietky, ktoré neboli vznesenie v správnom odvolacom konaní (Števček, Ficová. Občiansky súdny poriadok, Komentár. Praha: C. H. 5 2Sžo/181/2010 Beck, 2009, s. 750). V konaní nebolo preukázané, z akého počítača a ktorá osoba lustrovala v centrálnej evidencii motorových vozidiel, nakoľko nebola zistená IP adresa a ani miesto vstupu do uvedenej databázy. Vyplýva to zo správy správcu systému centrálnej evidencie motorových vozidiel, podľa ktorej IP adresy počítačov neboli zaznamenané, teda pod uvedenými heslami mohol lustrovať ktokoľvek a kedykoľvek z počítača napojeného na systém CEMVO MV SR. Krajský súd sa nezaoberal ani tým, ţe nebolo objektívne a nespochybniteľne preukázané, ţe by ţalobca vôbec mal predmetný mobilný telefón č. X., čo bolo spochybnené aj rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne č.k. 23 Tov 14/2009-1367 zo dňa 20.októbra
  9. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sţ 143/2004, 3 Sţ 183/
  10. Podľa ţalobcu doteraz zistený skutkový stav neobstojí a nemôţe tvoriť podklad pre rozhodnutie súdu, ale ani pre rozhodnutie správneho orgánu. Tvrdí, ţe lustrácie vykonával za účelom ochrany svojich informátorov pri odhaľovaní trestnej činnosti. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, ţe dôkazy, ktoré boli zadováţené v rámci samostatného personálneho konania vedeného v súlade s ustanoveniami zákona č. 73/1998 Z.z., boli zadováţené zákonným spôsobom. Ţalobca mal moţnosť sa so všetkými dôkazmi oboznámiť, čo aj urobil a zákonnosť ich zadováţenia (ani v podanej ţalobe) nenamietal. Ţalobca vo svojej výpovedi dňa 9.decembra 2005 priznal, ţe niekedy pomáha svojim blízkym priateľom alebo ak niekto z rodinných príslušníkov kupuje cez bazár alebo cez lízing motorové vozidlo, v rámci databázy vie zistiť, či to vozidlo je kradnuté, či na vozidlo nie je lízing, čiţe nepochádza z trestnej činnosti. Vo svojej výpovedi tieţ uviedol, ţe na vstup do databázy pouţíval výlučne prístupové heslo, ktoré mal pridelené, pričom výsledky vykonaných lustrácií pre blízke osoby neevidoval v ţiadnych záznamoch. Ţalobca tieţ uviedol, ţe ak bol poţiadaný o vylustrovanie vozidla SMS správou, tak aj on výsledok lustrácie zasielal SMS správou späť na mobilný telefón. Vykonané lustrácie teda v ţiadnom prípade nesúviseli so sluţobnou činnosťou ţalobcu. Ţalobca nenavrhol ani nepredloţil taký dôkaz, ktorým by relevantným spôsobom vyvrátil zistený skutkový stav alebo ospravedlnil svoje protiprávne konanie. Ţalovaný ďalej uviedol, ţe pouţitie informačno-technických prostriedkov bolo vykonané na základe príkazov sudcu Krajského súdu v Bratislave, ktoré sú evidované pod číslami Ntt-3- V-2914/2005, Ntt-3-V-2915/2005, Ntt-3-V-2916/2005, Ntt-3-V-29172005, Ntt-3-V- 2918/2005 zo dňa 25.novembra 2005 a patria do reţimu utajenia stupňa Vyhradené podľa 6 2Sžo/181/2010 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností. Poukazovanie ţalobcu na to, ţe nebolo preukázané z akého počítača a ktorá osoba vykonávala lustrácie, ţe nebola zistená IP adresa počítača a ani miesto vstupu do uvedenej databázy, nie je dôvodné. Zo zadováţených dôkazov, s ktorými mal moţnosť oboznámiť sa aj ţalobca, je dostatočne preukázané, ţe predmetné lustrácie vykonal ţalobca prostredníctvom výpočtovej techniky, ktorá sa nachádzala v budove Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Lokalizácia miesta, odkiaľ boli SMS odosielané a následne prijímané, je irelevantná. Ţalovaný uviedol, ţe zvlášť hrubé porušenie sluţobnej disciplíny spočíva v tom, ţe ţalobca nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru, keď bez súvisu so svojou sluţobnou činnosťou vstupoval do databázy, k čomu neoprávnene vyuţíval aj cudzie prístupové heslá, pričom informácie, ktoré z nej získal, následne poskytoval neoprávnenému subjektu, ktorý na to nemal ţiadny zákonný nárok. Ţalobca nevykonával riadne štátu sluţbu, keď si počas nej svedomito neplnil úlohy na úseku svojho sluţobného zaradenia uloţené mu zákonom, najmä § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, čl. 10 ods. 1, ods. 2 nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 23/2004 o prevádzke informačného systému centrálna evidencia vozidiel, čl. 5 nariadenia Ministerstva vnútra SR č. 3/2002 o etickom kódexe policajta. Ţalovaný poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v oblasti štátnej sluţby policajtov a prepustenia zo sluţobného pomeru: III. ÚS 366/06, III. ÚS 263/06, III. ÚS 345/04, 4 Sţ 67-68/2001, 1 Sţo 220/2008, 6 Sţo 237/2009, 1 Sţo 33/2008, 8 Sţo 150/2009, 2 Sţo 67/2007, 4 Sţ 124/2001, 4 SţoKS 25/2006, 6 Sţo 84/2007, 6 Sţo 98/2008, 2 Sţo 5/2009, SţoNS 53/2003, 4 Sţ 149/99, atď. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) s tým, ţe termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu ako aj internetovej stránke súdu www.nsud.sk. 7 2Sžo/181/2010 V správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe ţalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, t.j. orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1, ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). V predmetnej právnej veci ide o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ţalovaného o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Zákon č. 73/1998 Z.z. upravuje štátnu sluţbu príslušníkov Policajného zboru (okrem iných). Štátnou sluţbou sa na účely tohto zákona rozumie plnenie úloh Policajného zboru policajtom v sluţobnom úrade alebo v zahraničí a právne vzťahy s tým súvisiace; štátna sluţba sa vykonáva v sluţobnom pomere a zakladá sa vo vzťahu k štátu (§ 2 ods. 2, ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.). Podľa § 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 171/1993 Z.z.) policajný zbor je ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky (ods. 1). Policajný zbor sa vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (ods. 3). Túto doktrínu moţno dodrţať len vtedy, ak sa stane vlastným pravidlom príslušníkov, ktorí tento silový orgán vnútornej ochrany štátu tvoria. Preto nevyhnutnou podmienkou vzniku sluţobného pomeru občana k policajnému zboru (§ 16 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z.) je zloţenie sluţobnej prísahy v znení uvedenom v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z („Sľubujem vernosť Slovenskej republike. Budem čestný, statočný a disciplinovaný. Svoje sily a schopnosti vynaložím na to, aby som chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to aj s nasadením vlastného života. Budem sa riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, 8 2Sžo/181/2010 zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Tak prisahám!“). Teda sľubu, ktorým doktrínu potvrdzuje s tým, ţe na to vyuţije všetky svoje sily a schopnosti, a to aj s nasadením vlastného ţivota. Uvedená prísaha nie je prázdnou proklamáciou určenou k obradným efektom ceremoniálu slávnostného prijatia občana do Policajného zboru, ale skutočným potvrdením záväzku. Zloţením sľubu sa občan stáva príslušníkom Policajného zboru, kategórie osôb, ktorých konanie, ktoré je v rozpore s právnymi predpismi, bude pre sluţobné pomery posudzované cez prizmu tohto sľubu. Takýto zodpovedný prístup policajta k rešpektovaniu predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Funkciu štátu plní policajt za odmenu a s tým súvisiace nadštandardné sociálne, dôchodkové, zdravotné zabezpečenie. Prirodzeným je očakávanie, ţe policajti pri svojom postavení budú príkladne rešpektovať zákony štátu nielen v rámci sluţby, ale aj mimo nej, ako sa k tomu zaviazali (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.novembra 2002 sp. zn. 4 Sţ 118/02, publikovaný v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. R 36/2004). Vybraným skupinám štátnych zamestnancov (policajtom) a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom poskytuje lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, ako má väčšina pracovníkov a zamestnancov, ktorých pracovný reţim upravuje Zákonník práce. Na druhej strane váh sa však nachádzajú vyššie poţiadavky na profesionálny a morálny charakter policajta pre výkon štátnej sluţby. Ich porušenie zákon nekompromisne sankcionuje. Vo vzťahu k plneniu sluţobných povinností zákon vyţaduje striktné dodrţiavanie svojich ustanovení, prísnejších ako ustanovení iných zákonov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Sţ-o-NS 53/03 zo dňa 18.novembra 2003). Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad 5 Sţ 92/97, 4 Sţ 185/2000, 6 Sţ 13/2001, Sţ-o-NS 23/2003, Sţ-o-NS 53/2003, 4 Sţ 143/2002, 7 Sţ 107/2001, 7 Sţ 86/2002, 2 Sţo 156/2008, 2 Sţ-o-KS 48/2005) ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad III. ÚS 366/06, III. ÚS 263/06) vyplýva, ţe v konaní o prepustenie policajta zo sluţobného pomeru nie je sluţobný orgán viazaný ustanoveniami Trestného poriadku a navyše v tomto konaní ani neplatí zásada prezumpcie neviny. Účelom konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného o prepustení ţalobcu zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru nie je otázka jeho viny alebo neviny, ale len otázka, či sú splnené zákonné predpoklady na prepustenie policajta zo sluţobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z.z. Preto nemoţno vo veci ţalobcu v súdnom 9 2Sžo/181/2010 preskúmavacom konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku skúmať otázku prezumpcie neviny, trestnosť činu v rozsahu, ktorý je v konaní pred trestným súdom. Sankciu za porušenie sluţobnej prísahy a sluţobnej povinnosti nie je moţné stotoţňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Zákonné predpoklady prepustenia musia byť splnené v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, keďţe porušenie sluţobnej prísahy, resp. sluţobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu. Preto konanie v personálnych veciach príslušníkov Policajného zboru (s výnimkou ustanovenia § 192 ods. 1 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z.z., o ktoré však v predmetnej právnej veci nejde) nie je podmienené výsledkom trestného konania. Z obsahu súdneho spisu ako aj administratívneho spisu ţalovaného č. UIS-425/KOK- 2005, ktorý je súčasťou súdneho spisu, Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, ţe ţalobca v čase od 24.novembra 2005 do 8.decembra 2005 vstupoval do centrálnej evidencie motorových vozidiel aj vo veciach, ktoré nesúviseli s jeho sluţobnou povinnosťou, najmä pomáhal (podľa jeho vyjadrení) svojej rodine a blízkym priateľom v prípade kúpy motorového vozidla a zisťoval, či je vozidlo kradnuté, či na vozidlo nie je lízing alebo či nepochádza z trestnej činnosti. Tieto lustrácie pre svoje blízke osoby neevidoval v ţiadnych záznamoch (zápisnica o výsluchu ţalobcu č. PPZ-50-BOK-C-2005 zo dňa 9.decembra 2005). Sprístupňovanie vylustrovaných informácií z centrálnej evidencie motorových vozidiel vykonával prostredníctvom mobilného telefónu NOKIA 3310 č. X. (išlo o komunikáciu medzi telefónmi č. X. a č. X.). Z operatívno-pátracej činnosti je zrejmé, ţe tento mobil NOKIA 3310 č. X. uţíval v inkriminovanom čase ţalobca. Rovnako z prepisov zvukových, obrazových a telekomunikačných záznamov (záznamov z pevnej linky, mobilného telefónu) vyplýva, ţe ţalobca v čase od 24.novembra 2005 do 8.decembra 2005 pri lustrácii v centrálnej evidencii motorových vozidiel nepostupoval v súlade so zákonom č. 73/1998 Z.z., nariadením ministra vnútra Slovenskej republiky č. 23/2004 o prevádzke informačného systému centrálna evidencia vozidiel; motorové vozidlá a ich vlastníkov lustroval na súkromné účely vo svoj prospech alebo v prospech iných neoprávnených osôb a informácie poskytoval subjektom, ktoré neboli oprávnené na prijímanie takých informácií. Celkovo išlo o 172 lustrácií v súkromnom záujme ţalobcu, ţalobcom nezaevidovaných do zoznamu lustrovaných motorových vozidiel, prípadne ich vlastníkov. Navyše, informácie z centrálnej evidencie motorových vozidiel ţalobca poskytoval vţdy na jedno telefónne číslo (X.), čím je 10 2Sžo/181/2010 vyvrátené tvrdenie ţalobcu, ţe informácie poskytoval viacerým svojim informátorom alebo svojim blízkym (v takom prípade by boli informácie posielané na viac telefónnych čísiel). Pouţitie informačno-technických prostriedkov bolo vykonané na základe príkazu sudcu Krajského súdu v Bratislave č. Ntt-3-V-2914/2005, Ntt-3-V-2915/2005, Ntt-3-V-2916/2005, Ntt-3-V-29172005, Ntt-3-V-2918/2005 zo dňa 25.novembra 2005 a patria do reţimu utajenia stupňa Vyhradené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţoval vykonané dôkazy za súladné so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Na tomto mieste Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na správne tvrdenie krajského súdu, ţe ak sú pre účely administratívneho konania vyuţité dôkazy z trestného konania, tieto podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. Administratívne konanie sa od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou procesnou úpravou dokazovania. V správnom konaní moţno pouţiť ako dôkazy aj dôkazné prostriedky, ktoré nepostačujú svojou formou pre účely trestného konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţnil s právnym názorom krajského súdu, ţe u ţalobcu boli splnené podmienky na prepustenie zo sluţobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., pretoţe je neprijateľné a nezlučiteľné so záujmami štátnej sluţby, aby v sluţobnom pomere zotrval policajt, ktorý bez súvisu so sluţobnou povinnosťou a bezdôvodne vstupoval do centrálnej evidencie motorových vozidiel, k čomu neoprávnene vyuţíval aj cudzie prístupové heslá, a takto získané informácie poskytoval osobe, ktorá na to nemala zákonný nárok. V konaní krajského súdu nedošlo k porušeniu zásady plnej jurisdikcie vyplývajúcej z ustanovenia § 250i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa citovaného ustanovenia, ak správny orgán rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uloţení sankcie, súd pri preskúmavaní nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môţe vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy uţ vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Na základe toho v preskúmavanej právnej veci, ktorej predmetom je vyhodnotenie správnosti aplikácie všeobecne záväzných právnych predpisov na prepustenie ţalobcu zo štátnej sluţby príslušníka Policajného zboru, krajský súd vychádzal zo skutkových zistení a dôkazov vykonaných správnym orgánom, ktoré povaţoval 11 2Sžo/181/2010 za dostatočné, čo mu umoţňuje ustanovenie § 250i ods. 2 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku. Uplatnenie plnej jurisdikcie súdom v súdnom preskúmavacom konaní nemusí v kaţdom prípade viesť k samostatnému vykonaniu dôkazov zo strany súdu; súdu je umoţnené samostatne vyhodnotiť skutkový stav na základe dôkazov, ktoré vykonal správny orgán (pretoţe ich súd povaţuje za dostatočné a v súdnom konaní by došlo k duplicitnému dokazovaniu). K opätovnému vykonaniu dôkazov môţe súd pristúpiť aţ v prípade nejasností, nezrozumiteľností týchto dôkazov (vykonaných správnych orgánom), prípadne môţe vykonať aj ďalšie dôkazy nevykonané správnym orgánom, čo však v predmetnej právnej veci nebolo nevyhnutné, nakoľko súd prvého stupňa ako aj odvolací súd povaţovali skutkový stav zistený ţalovaným na posúdenie predmetnej právnej veci za dostatočný. Pri dokazovaní podľa § 250i ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nemôţe ísť o doplnenie dokazovania v zásadnom smere (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sţ-o-KS 56/2006 z 18.apríla 2007 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 27/2008). Je potrebné zdôrazniť, ţe ani v prípadoch plnej jurisdikcie by súd nemal na seba preberať právomoc a zodpovednosť orgánu verejnej správy na konanie a rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 S 59/2009-105 zo dňa 14.mája 2010 ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a stotoţnil sa s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 2502k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď neúspešnému ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a ţalovanému náhrada trov konania neprináleţí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave dňa
  11. mája 2011 JUDr. Elena Kováčová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Nikoleta Adamovičová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.