rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. 21Cob 322/2009-346 z 21.01.2010, takto r o z h o d o l: Rozsudok Okresného súdu Trnava, č. k. 38Cb 96/2008-289 z 08.06.2009
rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č. k. 21Cob 322/2009-346 z 21.01.2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu v Trnave na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e: Okresný súd Trnava rozsudkom, č. k. 38Cb 96/2008-289 z 08.06.2009 ţalobu zamietol a ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť trovy konania vo výške 7 611,53 eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe predmetnú pohľadávku moţno na základe ustanovení Rámcovej kúpnej zmluvy povaţovať za spôsobilú na postúpenie aţ momentom naplnenia odkladacej podmienky /čl. V/, ktorej obsah moţno charakterizovať podľa § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako dohodu medzi účastníkmi, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Z obsahu Rámcovej kúpnej zmluvy vyplýva, ţe pohľadávky vzniknuté z kúpnych zmlúv uzatvorených na základe rámcovej kúpnej zmluvy budú v zásade spôsobilé 4 MObdo 2/2011 2 na postúpenie aţ uplynutím príslušných záručných lehôt na dodaný tovar. V prípade postúpenia pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o postúpenie neplatné od počiatku. V danom prípade preto nie je daná vecná aktívna legitimácia ţalobcu v predmetnom konaní. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom, č. k. 21Cob 322/2009-346 zo dňa 21.01.2010 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil a ţalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 595,17 eur. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na skutočnosť, ţe tovar bol ţalovaným vrátený a keďţe naň bol vystavený dobropis, pohľadávka ţalobcu zanikla. Ţalovaný a postupca sa na základe Rámcovej kúpnej zmluvy dohodli na spôsobe splnenia záväzku formou vrátenia tovaru, v dôsledku čoho prijatím tovaru zo strany postupcu a vystavením dobropisu došlo k zániku jeho pohľadávky. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 22.03.2010. Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal proti rozsudku súdu prvého stupňa
rozsudkom odvolacieho súdu na podnet ţalobcu mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 O. s. p.
1 písm. c/ O. s. p. a navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie. Dovolateľ poukázal na skutočnosť, ţe predmetom sporu je peňaţná pohľadávka na zaplatenie kúpnej ceny podľa Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho zmena veriteľa nespôsobuje zmenu obsahu pohľadávky, keďţe obsahom pohľadávky podľa ustanovenia § 494 Občianskeho zákonníka je zo strany dlţníka niečo dať, konať, zdrţať alebo trpieť a zo strany veriteľa je to právo poţadovať. Keďţe ide o pohľadávku na zaplatenie kúpnej ceny z kúpnej zmluvy podľa § 409 Obchodného zákonníka, ktoré je kogentné s poukazom na ustanovenie § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka, tak povinnosťou dlţníka je zaplatiť kúpnu cenu a nie vrátenie tovaru, nakoľko by to odporovalo kogentnému ustanoveniu, v ktorom je výslovne uvedené, ţe kupujúci sa zaväzuje zaplatiť kúpnu cenu. Tvrdenie o moţnosti splniť záväzok, spočívajúci v zaplatení kúpnej ceny vrátením tovaru, je gramaticky, lexikálne i logicky nesprávne. Keďţe ide o peňaţné pohľadávky, ktorých postúpenie bolo postupcom ţalovanému opakovane oznámené, zmenou ich veriteľa sa obsah týchto pohľadávok nezmenil, nakoľko povinnosti ţalovaného z nej zostávajú naďalej rovnaké a zmenou veriteľa sa nemenia. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 36/03, podľa ktorého peňaţná pohľadávka voči dlţníkovi nie je spojená s osobou pôvodného veriteľa. 4 MObdo 2/2011 3 Obsahu peňaţnej pohľadávky nezodpovedá podľa § 494 a § 488 Občianskeho zákonníka ţalovanému právo vrátiť tovar. Prípadný budúci zápočet podľa čl. V. Rámcovej zmluvy nie je zákonným dôvodom pre zákaz postúpenia pohľadávky, keďţe sa netýka obsahu pohľadávky samotnej, ale iných práv, ktoré nemusia ani vzniknúť. Rovnako neobstojí ani argument prvostupňového súdu, podľa ktorého by peňaţná pohľadávka bola postupiteľná aţ uplynutím záručných lehôt. V prípade prijatia takejto argumentácie by stratilo ustanovenie § 524 Občianskeho zákonníka reálne opodstatnenie, keďţe tak by sa stali nepostupiteľnými všetky odplatné právne úkony. Rovnako by to bolo v rozpore s ustálenou súdnou praxou, ţe postupiteľná je kaţdá pohľadávka, bez ohľadu, či je zročná alebo nie. Takýto výklad súdu je ústavne nekonformný a neudrţateľný. Rovnako i v prípade oznámenia postupcu ţalovanému o postúpení pohľadávok zo 14.02.2005 nemoţno hovoriť len o oznámení inkasa na strane ţalobcu. Predmetom postúpenia pohľadávky nie je zmena miesta plnenia pri zachovaní veriteľa, ale komplexná zmena veriteľa. Zároveň v uvedenom oznámení je určito a zrozumiteľne uvedené, ţe ide o postúpenie pohľadávky. Ďalšie pochybenie súdu nastalo v rovine uznania záväzku ţalovaným zo 7. marca 2006, v ktorom sa ţalovaný zaviazal ţalobcovi zaplatiť plnenia z postúpených pohľadávok, keď prvostupňový súd na uvedenú listinu ako na uznávací prejav neprihliadol, resp. ho neuznal. Uznanie záväzku v konkrétnom prípade má byť posudzované podľa Obchodného zákonníka, v ktorom na rozdiel od úpravy Občianskeho zákonníka platí pre obchodné záväzky niţšia rigidita pri uznaní, nakoľko jeho obligatórnou náleţitosťou nie je uvedenie výšky dlhu. Dovolateľ ďalej uviedol, ţe konštatovaním, podľa ktorého ţalobca nebol v spore aktívne legitimovaný a pohľadávka nebola spôsobilá na postúpenie, súd vec nesprávne právne posúdil, čím je daný dovolací dôvod podľa ustanovenia § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. Rozhodnutie súdu o nemoţnosti postupovať pohľadávky za tovar v záruke, resp. ktoré by bolo moţné v budúcnosti započítať, by znamenalo výrazné obmedzenie moţnosti postúpenia takýchto pohľadávok a zároveň vnáša právnu neistotu do inštitútu postúpenia pohľadávky. Za nedostatočné povaţuje tieţ odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý pokiaľ bol názoru, ţe dobropisy, vydané postupcom po postúpení pohľadávky, mali za následok zánik postúpenej pohľadávky, pričom ţalobca poukázal na relevantné zákonné ustanovenie, vylučujúce takéto právne následky, bolo povinnosťou súdu sa s nimi aspoň v nevyhnutnej miere pre presvedčivosť rozhodnutia argumentačne vysporiadať. 4 MObdo 2/2011 4 V tomto kontexte neobstojí právny názor odvolacieho súdu, podľa ktorého všeobecné obchodné podmienky faktoringovej zmluvy obsahujú moţnosť dodatočného dobropisovania, pričom odvolací súd ani neuviedol, aké ustanovenie uvedených podmienok mal na mysli. Účinky dobropisu postupcu vydávaného aţ po postúpení pohľadávky sú v rozpore s § 493 Občianskeho zákonníka, keďţe priamo zasahujú do obsahu záväzkového vzťahu medzi ţalobcom a ţalovaným, spočívajúcom v práve ţalobcu na plnenie od ţalovaného a jeho povinnosti toto plnenie poskytnúť. Aj podľa ustanovenia § 570 a § 574 Občianskeho zákonníka iba veriteľ môţe svojim úkonom zbaviť dlţníka povinnosti plniť. Dobropis vo vzťahu k postúpenej pohľadávke predstavuje jednak nemoţné plnenie, ako aj svojim účelom odporuje uvedeným ustanoveniam zákona, čo má za následok jeho neplatnosť vo vzťahu k pohľadávke podľa § 37 ods. 2 a § 39 Občianskeho zákonníka, na čo mali súdy prihliadať ex offo. Odvolací súd mal dobropis ako započítavací inštitút posudzovať v rovine § 529 ods. 2 Občianskeho zákonníka a účinky mu priznať iba vtedy, pokiaľ ho mal ţalovaný v čase postúpenia a zároveň o ňom bezodkladne informovať ţalobcu. Inak sa naň vzhľadom na nároky ţalobcu z postúpenej pohľadávky neprihliada, a preto mu ani súd nemohol priznať takéto účinky. Napriek postúpeniu pohľadávky má ţalovaný všetky svoje práva naďalej zachované, keďţe dobropis samotný mu dáva uplatniteľný nárok voči postupcovi na vrátenie kúpnej ceny. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, ţe neboli splnené podmienky na vrátenie tovaru podľa čl. V. Rámcovej kúpnej zmluvy, keďţe ţalovaný tovar buď predal alebo rovnaký tovar, ktorý vrátil, opakovane nakupoval, hoci počas konania tvrdil, ţe bol nepredajný. Z produkovaných dôkazov je zrejmé, ţe tovar v čase jeho údajného vrátenia sa u ţalovaného nemohol nachádzať, pretoţe bol predaný. Pochybnosti v tomto smere konštatoval aj odvolací súd, ale v konečnom dôsledku sa s nimi nevysporiadal. Odvolací súd tým, ţe svoje rozhodnutie zaloţil na moţnosti dobropisovať postupcom aj pohľadávky, ktoré postúpil na iný subjekt, vec nesprávne právne posúdil /§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p./. Vzhľadom na splnenie podmienok, uvedených v § 243e ods. 1 O. s. p.
1 písm. c/ O. s. p., generálny prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd SR napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie. Ţalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, ţe sa s ním, ako aj s argumentáciou generálneho prokurátora plne stotoţňuje, pričom poukazuje aj na jeho rozsiahlu argumentáciu, uvedenú v podnete. Ďalej vo vyjadrení rozoberá skutkový a právny stav veci a poukazuje aj na podozrenie pre marenie spravodlivosti v konaní pred okresným 4 MObdo 2/2011 5 súdom, keďţe ţalovaný predloţil súdu jeho originály postúpených faktúr, kde postupca v rozpore s údajmi na dobropisoch uviedol, ţe tovar bol vrátený o mesiace skôr, čo vyznačil na ţalovaného faktúry postupca, pričom väčšina dobropisov bola vydaná aţ po tom, čo boli vymáhané. Ţalovaný však zabudol, ţe kópie týchto jeho faktúr zaloţil do spisu uţ spolu s odporom pred rokom od predloţenia originálov, kde však na týchto ním vyhotovených kópiách tieto dovetky postupcu chýbajú. Z toho vyplýva záver, keďţe sa jedná o totoţné dokumenty, ţe údaje boli dodatočne dopísané po roku 2008. Z predloţených dokladov vyplýva podozrenie, ţe ţalovaný a postupca si vystavovali fiktívne pohľadávky, pričom súdy sa týmito skutočnosťami vôbec nezaoberali. Ţalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poukazuje na svoje doterajšie podania v predmetnej veci. Napadnuté rozhodnutia povaţuje za správne a má za to, ţe nedošlo k porušeniu zákona. Stotoţňuje sa s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého k postúpeniu pohľadávok došlo predčasne a obsah sporných pohľadávok by sa zmenou veriteľa zmenil a v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka by sa jednalo o neplatný právny úkon, pričom spôsob, akým ţalobca uplatňuje svoj nárok proti ţalovanému, nemôţe poţívať právnu ochranu. Mimoriadne dovolanie navrhuje zamietnuť z dôvodu, ţe rozhodnutie prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu je správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací /§ 10a ods. 3 O. s. p./ zistil, ţe mimoriadne dovolanie bolo podané včas oprávneným subjektom a pre jeho podanie boli splnené zákonné podmienky podľa § 243e ods. 1 O. s. p., keďţe napadnutými rozhodnutiami bol porušený zákon a podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku si vyţaduje ochrana práv a oprávnených záujmov účastníka konania, pričom túto ochranu nie je moţné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Vzhľadom na skutočnosť, ţe v predmetnej veci sú splnené zákonné podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania podľa ustanovenia § 243e ods. 1, ods. 2 a § 243f ods. 1 O. s. p., dovolací súd preskúmal právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, bez nariadenia pojednávania /§ 243a ods. 1 O. s. p.
2 O. s. p./ v rozsahu napadnutom generálnym prokurátorom a nim uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie v predmetnej veci je dôvodné. Dovolací súd sa stotoţnil s námietkou generálneho prokurátora, podľa ktorej rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci /243f ods. 1 písm. c/ O. s. p./. 4 MObdo 2/2011 6 Právnym posúdením veci je treba rozumieť činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, neţ ktorý mal správne pouţiť alebo ak aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobca si dňa 09.11.2007 uplatnil právo na zaplatenie sumy 1 031 068 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13% p. a. z dlţnej sumy od 22.10.2005 do zaplatenia, s poukazom na skutočnosť, ţe na základe zmluvy o postúpení a financovaní pohľadávok č. 2010 z 22.07.2004, uzavretej so spoločnosťou T., s. r. o., Trnava, nadobudol do vlastníctva pohľadávky proti ţalovanému z neuhradených faktúr za dodávky tovarov. V ţalobe uviedol, ţe ţalovaný dňa 07.03.2006 písomne svoj dlh voči ţalobcovi uznal. Postúpenie pohľadávok oznámil postupca ţalovanému oznámením zo 14.02.2005 a ţalovaný s postúpením výslovne súhlasil. Podľa čl. V Rámcovej kúpnej zmluvy, uzavretej dňa 10.01.2005 medzi postupcom a ţalovaným ako kupujúcim má kupujúci právo vrátiť tovar v prípade vád, poškodenia, reklamácií a skončenia sezóny. Predávajúci vystaví na vrátený tovar dobropis. Súd prvého stupňa zamietol ţalobu vzhľadom na nedostatok vecnej aktívnej legitimácie ţalobcu, keďţe nedošlo k postúpeniu pohľadávky v dôsledku absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení predmetných pohľadávok, uzavretej medzi ţalobcom a postupcom T., s. r. o., pričom poukázal na ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia postúpiť nemoţno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemoţno ani pohľadávku, pokiaľ nemôţe byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Z článku V Rámcovej kúpnej zmluvy podľa súdu prvého stupňa vyplýva, ţe pohľadávky, ktoré vznikli z kúpnych zmlúv, uzavretých na základe tejto zmluvy, by boli spôsobilými na postúpenie aţ uplynutím záručných lehôt na dodaný tovar. Vzhľadom na charakter predmetnej pohľadávky je uvedený záver nesprávny, v dôsledku čoho súd nesprávne posúdil aj vecnú aktívnu legitimáciu ţalobcu. Predmetom sporu je peňaţná pohľadávka ţalobcu, predstavujúca kúpnu cenu dodaného tovaru podľa kúpnych zmlúv, uzavretých medzi postupcom a ţalovaným. Ako vyplýva z ustanovenia § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z postúpenia sú vylúčené len tie pohľadávky, ktoré sú späté s osobou pôvodného veriteľa do takej miery, ţe ich plnenie je nemoţné úplne alebo je nemoţné bez toho, aby došlo k zmene ich obsahu. Uvedené 4 MObdo 2/2011 7 ustanovenie zabezpečuje dlţníkovi ochranu pred zhoršením jeho postavenia v záväzkovom právnom vzťahu. Peňaţná pohľadávka voči dlţníkovi však nie je spojená s osobou pôvodného veriteľa, keďţe jej obsahom je povinnosť dlţníka plniť svoj záväzok v peniazoch a právo veriteľa poţadovať peňaţné plnenie. Postúpením peňaţnej pohľadávky sa preto postavenie dlţníka nezhoršuje a zmena veriteľa peňaţnej pohľadávky nemá vplyv na jej obsah. Na uvedenú skutočnosť nemá v danom prípade vplyv ani dohoda účastníkov kúpnej zmluvy, týkajúca sa nárokov kupujúceho v prípade existencie okolností, zakladajúcich právo na vrátenie tovaru /čl. V Rámcovej kúpnej zmluvy/. Dovolateľ poukazuje aj na pochybenie súdu prvého stupňa, týkajúce sa posúdenia obsahových náleţitostí písomného úkonu ţalovaného zo dňa 07.03.2006, ktorý ţalobca povaţoval za uznanie záväzku podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, ţe v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania uţ premlčaná. V uvedenom úkone, označenom ako ţiadosť o splatenie dlhu v splátkach, ţalovaný navrhol ţalobcovi ako veriteľovi splatenie dlhu z postúpených pohľadávok T., s. r. o. v pravidelných mesačných splátkach do 30.12.2006. Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon urobený dlţníkom a adresovaný veriteľovi. Z hľadiska obsahu Obchodný zákonník vyţaduje uznanie určitého záväzku na rozdiel od Občianskeho zákonníka, ktorý vyţaduje určenie dlhu čo do dôvodu aj výšky. Pri posudzovaní obsahu prejavu dlţníka je rozhodujúca jednoznačnosť spôsobu vymedzenia záväzku, pričom záväzok môţe byť identifikovaný aj inými vlastnosťami ako jeho výškou, napríklad odkazom na konkrétnu zmluvu, na základe ktorej záväzok vznikol, prípadne odkazom na iný doklad. Pokiaľ by rozsah uznania záväzku nebol určený, má sa za to, ţe záväzok sa uznáva v celom rozsahu. Nie je preto dôvodné konštatovanie súdu prvého stupňa, podľa ktorého z obsahu listu ţalovaného vyplýva pochybnosť o tom, ktorý záväzok a v akej výške ţalovaný uznáva, v dôsledku čoho nemoţno dospieť k záveru, ţe ide o uznanie dlhu v zmysle uplatnenej pohľadávky vo výške 1 031 068, Sk /34 225,19 Eur/. Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, v dôsledku čoho je daná existencia dovolateľom namietaného dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. 4 MObdo 2/2011 8 Stotoţnil aj tieţ s námietkami dovolateľa, ktoré sa týkali právneho posúdenia dôvodnosti dobropisov, realizovaných postupcom po postúpení pohľadávky z hľadiska ich právnych účinkov, ako aj jeho námietkou, týkajúcou sa nedostatkov v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska jeho náleţitostí, uvedených v § 157 ods. 2 O. s. p. Vzhľadom na existenciu namietaného dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. dovolací súd podľa § 243b ods. 2, § 243b ods. 4 a § 243b ods. 3
2 O. s. p. dovolaním napadnuté rozsudky zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom sa rozhodne aj o znášaní trov celého konania /§ 243d ods. 1
2 O. s. p./. Právny názor dovolacieho súdu je pre ďalšie konanie záväzný /§ 243d ods. 1 O. s. p./. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. apríla 2012 JUDr. Viera Pepelová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Michaela Szöcsová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.