Obsah (4)

§ 150§ 157§ 218§ 224

Najvyšší súd Slovenskej republiky 3 Cdo 161/2010 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. F. V., bývajúceho v P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou V. s.r.o.,

rozsudkom Krajského súdu v Prešove z

1. októbra 2001 sp. zn. 2 Co 364/
2. 2 3 Cdo 161/2010 Okresný súd Prešov rozsudkom z
3. novembra 2008 č.k. 17 C 254/2004-306

dopĺňacím rozsudkom zo

1. februára 2009 č.k. 17 C 254/2004-317 ţalobu zamietol. Ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania 5 938 Sk (197,10 €), ďalej vyslovil, ţe ţalovaný nemá právo na náhradu trov konania a náhradu trov konania štátu nepriznal. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, ţe ţalovaný nezodpovedá za škodu, ktorá ţalobcovi vznikla vynaloţením nákladov na liečbu (operačný zákrok) v Novosibirsku v októbri
2. Takáto povinnosť ţalovaného nevyplýva zo ţiadneho právneho predpisu, keďţe podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa uhrádzajú účelné náklady spojené s liečením. Náklady vynaloţené na operáciu v Novosibirsku v októbri 2004, ako aj náklady za cestovné výdaje z miesta bydliska do Novosibirska a späť, náklady ubytovania ţalobcu i jeho rodičov, nepovaţoval súd za náklady účelne vynaloţené na zlepšenie zdravotného stavu ţalobcu, z ktorého dôvodu ţalobu zamietol. Zároveň poukázal na § 11 ods. 1, § 2 ods. 1, 10 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, ako aj § 10 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení, v zmysle ktorých nie je vylúčené uhradenie zdravotnej starostlivosti ani v inom štáte, podmienkou je však súhlas príslušnej zdravotnej poisťovne, ako aj vyčerpanie všetkých moţností liečby na území Slovenskej republiky, ak od takejto liečby moţno očakávať záchranu ţivota, predĺţenie ţivota alebo zmiernenie dôsledkov choroby. Ţalobca nemal odporúčanie na operačný zákrok, ktorému sa podrobil v Novosibirsku a nemal ani predchádzajúci písomný súhlas zdravotnej poisťovne, teda konal z vlastného rozhodnutia. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a § 148 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Prešove na odvolanie ţalobcu rozsudkom z
3. februára 2010 sp. zn. 4 Co 49/2009 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

dopĺňacím rozsudkom vo výroku, ktorými bola ţaloba zamietnutá a bolo rozhodnuté o trovách konania ţalovaného a o náhrade trov štátu. Zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka tak, ţe náhradu trov prvostupňového konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal. Náhradu trov odvolacieho konania ţalovanému a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal. Na odôvodnenie rozhodnutia uviedol, ţe ţalobca v konaní nepreukázal, ţe transplantácia kmeňových buniek zlepšila jeho zdravotný stav, pričom dôkazné bremeno v tomto smere má ţalobca. Znaleckým dokazovaním bolo preukázané, ţe táto liečebná metóda je v štádiu experimentu, čo znamená, 3 3 Cdo 161/2010 ţe jej výsledok nie je zaručený. Pokiaľ sa ţalobca sám rozhodol absolvovať takúto experimentálnu liečbu, vystavil sa aj riziku úhrady nákladov s tým spojených. Hoci bolo konštatované čiastočné zlepšenie zdravotného stavu ţalobcu, takéto zlepšenie sa prisudzovalo skôr absolvovanej rehabilitácii. Súd prvého stupňa správne aplikoval § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto v tomto smere odvolacia námietka ţalobcu je nedôvodná. Podľa názoru odvolacieho súdu nedodrţanie administratívneho postupu schvaľovania liečby v zahraničí, v prípade preukázania účelných nákladov spojených s liečením by táto okolnosť nemohla spôsobiť nepriznanie nároku. Odvolacia námietka ţalobcu, zdôrazňujúca uplatnenie nároku podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nie ako nárok smerujúci priamo voči zdravotnej poisťovni podľa príslušných zákonov, je preto dôvodná. Dôvodnosť tejto námietky však nespôsobuje vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, keďţe súd prvého stupňa nárok ţalobcu zároveň posúdil aj podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Treba prisvedčiť ţalobcovi, ţe jeho právo na zlepšenie ţivota, teda aj zdravotného stavu je zaručené Ústavou SR a tieţ Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd. Tomuto právu zodpovedá aj legislatíva Európskej únie, ktorá odráţa aj vedecký pokrok v bunkovej a molekulárnej biotechnológii, ktorý viedol k vývoju inovatívnej liečby, ako napr. génová terapia, somatická bunková terapia a tkanivové inţinierstvo. Táto novo vzniknutá oblasť biomedicíny ponúka nové moţnosti liečby chorôb a porúch ľudského organizmu, čo je zakotvené v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1394/2007 z 13. novembra 2007 o liekoch na inovatívnu liečbu, ktorým sa mení a dopĺňa smernica 2001/83/ES a Nariadenie (ES) č. 726/2004. Toto nariadenie nadobudlo účinnosť aţ dňom 30. decembra 2008 a pokiaľ ţalobca absolvoval liečbu bunkovou terapiou ešte v roku 2004, robil tak svojvoľne, bez oficiálneho priznania akéhokoľvek práva, a to aj v rámci Európskej únie, ktorej členom sa Slovenská republika stala dňom 1. mája 2004. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

dopĺňacím rozsudkom, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov štátu. Zmenu výroku rozsudku súdu prvého stupňa o trovách prvostupňového konania vedľajšieho účastníka odôvodnil § 220 O.s.p.

§ 150ods.

1 O.s.p., keď za dôvod hodný osobitného zreteľa povaţoval to, ţe ţalobca si predmetný nárok uplatňoval v presvedčení, ţe vykonaná transplantácia mu zlepšila zdravotný stav, teda vychádzal zo subjektívneho pocitu, ktorý bol vyvrátený aţ v konaní vykonanými dôkazmi. 4 3 Cdo 161/2010 Ţalobca podal dovolanie proti výroku rozsudku Krajského súdu v Prešove z

1. februára 2010 sp. zn. 4 Co 49/2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí ţaloby a ţiadal rozsudok krajského súdu spolu s rozsudkom okresného súdu v tejto časti zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil tým, ţe napadnuté rozsudky sú zmätočné a nepreskúmateľné, v konečnom dôsledku nezákonné a protiústavné. Súdy oboch stupňov sa dopustili procesných pochybení, čo v konečnom dôsledku viedlo k odňatiu moţnosti konať pred súdom. Súdy neverifikovali, či je moţné v konaní ako dôkaz pouţiť v inom konaní vypracovaný znalecký posudok MUDr. Š. M., resp. znalecký posudok Univerzity P.J. Šafárika reprezentovaný znalcom MUDr. M. G., najmä z pohľadu, či títo sú súdnymi znalcami i v súčasnosti zapísaní v zozname súdnych znalcov vedených Ministerstvom spravodlivosti SR. Bol toho názoru, ţe znalecký posudok vypracovaný MUDr. Š. M. nie je moţné akceptovať ako objektívny a nezaujatý, keď sám znalec priznal, ţe ma etický problém akceptovať pouţite kmeňových buniek pri reparácii orgánov človeka. Súdy sa dopustili hrubého pochybenia, keď nenariadili vypracovanie kontrolného znaleckého posudku, ktorý by jednoznačne určil, či u neho došlo k ustáleniu zdravotného stavu, ktorý moment má význam pre určenie plynutia premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku. Vypracovanie tohto znaleckého posudku by malo význam pre objektívne porovnanie jeho zdravotného stavu po absolvovaných zahraničných operáciách oproti stavu u iných pacientov majúcich podobné poškodenie zdravia, ktorí sú v jeho veku. Vytýkal súdom, ţe ho v konaní dodnes vyčerpávajúcim spôsobom nevypočuli, najmä na porovnanie jeho zdravotného stavu ihneď po úraze s jeho súčasným stavom, uspokojili sa len s konštatovaním v znaleckých posudkoch. Odvolací súd mu fyzicky znemoţnil účasť na odvolacom pojednávaní, keďţe aj napriek zlepšeniu zdravotného stavu, je i v súčasnosti odkázaný na pohyb na invalidom vozíku a v budove súdu nie je ţiaden výťah ani iný bezbarierový prístup pre imobilné osoby. I napriek tomu, ţe pojednávanie určené na deň
2. januára 2010 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti jeho právneho zástupcu, nový termín pojednávania uţ oznámený nebol, odvolací súd rozhodol bez pojednávania a jemu bol len doručený napadnutý rozsudok. V konečnom dôsledku došlo nielen k porušeniu jeho procesných práv podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale i k porušeniu jeho ústavných práv v zmysle čl. 46 – 48 Ústavy SR. Ďalej uviedol, ţe súdy niţších stupňov hrubo porušili § 154 O.s.p.; prvostupňový súd vôbec nebral do úvahy platný právny reţim, vrátane príslušných európskych smerníc, ktoré slovenské súdy musia rešpektovať. Súdy oboch stupňov nebrali do úvahy, ţe v súčasnosti v Európskej únii „aplikácia kmeňových buniek“ je štandardnou 5 3 Cdo 161/2010 liečebnou metódou. Preto pokiaľ táto metóda nie je zahrnutá do slovenského liečebného poriadku, toto pochybenie Slovenskej republiky nemôţe byť aplikované v jeho neprospech. Európska únia vydala „Dohovor o ľudských právach a biomedicíne“, ktorý pod č. 40/2002 Z.z. podpísala aj vláda Slovenskej republiky. Podľa tohto relevantného aktu Slovenská republika má pokrok v biológii a medicíne vyuţívať na prospech súčasných a budúcich generácii s prihliadnutím na ustanovenia tohto dohovoru a iných právnych noriem zabezpečujúcich ochranu ľudskej bytosti. V ďalšej časti dovolania súdom podrobne vytýkal, ţe sa dopustili hmotnoprávneho pochybenia, pokiaľ ide o nesprávnu aplikáciu § 449 Občianskeho zákonníka. V doplnení dovolania doručenom dovolaciemu súdu
3. marca 2011 vytkol súdom oboch stupňov, ţe pri svojom rozhodovaní vôbec nerešpektovali Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím publikovaný pod č. 317/2010 Z.z., ktorý garantuje osobám so zdravotným postihnutím prístup k zdravotnej starostlivosti, vrátane liečebnej rehabilitácie, neobmedzene, tzn. ţe občan Slovenskej republiky sa môţe liečiť i mimo územia republiky. Táto medzinárodná zmluva, ktorej účastníkom je i Slovenská republika, má prednosť dokonca i pred Ústavou SR, garantuje právo osôb so zdravotným postihnutím na vyuţitie všetkých spôsobov liečby na svoje uzdravenie. V súlade s týmto dohovorom je preto potrebné relevantne posudzovať nárok ţalobcu vo vzťahu k § 449 Občianskeho zákonníka. Ţalovaný k dovolaniu ţalobcu písomné vyjadrenie nepodal. Vedľajšia účastníčka vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť. Ţalobcovi nebola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom. Odvolací súd vo veci rozhodol v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, pričom týmto postupom nedošlo k fyzickému znemoţneniu účasti ţalobcu na pojednávaní, ako tvrdí ţalobca v dovolaní. Odvolací súd nepochybil pri rozhodovaní ako z hmotnoprávneho tak z procesnoprávneho hľadiska, preto jeho rozhodnutie je vecne a skutkovo správne. 6 3 Cdo 161/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolací súd povaţuje za potrebné zdôrazniť, ţe dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu iba vtedy, ak to pripúšťa zákon. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo moţné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. 7 3 Cdo 161/2010 Ţalobca v preskúmavanej veci napadol dovolaním taký rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky ţiadneho z uvedených rozsudkov. Prípustnosť jeho dovolania preto z ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť. Prípustnosť ţalobcom podaného dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p). Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny postup súdu znemoţňujúci účastníkovi konania realizáciu procesných oprávnení, ktoré mu v konaní priznáva Občiansky súdny poriadok. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, ţe by v konaní došlo k odňatiu moţnosti ţalobcu konať pred súdom, keď odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní bez pojednávania. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
4. októbra 2008 8 3 Cdo 161/2010 a ktorý bol platný a účinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej, nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch (iné neţ sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, ţe v prípadoch predpokladaných ustanovením § 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd je povinný nariadiť pojednávanie a v ostatných prípadoch môţe odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V danej veci odvolací súd dospel k správnemu záveru, ţe môţe rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pretoţe v právnej veci ţalobcu nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, v danej veci bez nariadenia pojednávania nerozhodol súd prvého stupňa a nariadenie pojednávania si nevyţadoval ani dôleţitý verejný záujem. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, tak odvolací súd podľa procesnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 214 O.s.p., mohol prejednať odvolanie ţalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z
5. februára 2010 (č.l. 370 spisu) vyplýva, ţe odvolací súd
6. februára 2010 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia pojednávania. V zmysle § 156 ods. 3 O.s.p. o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný postup bol v danom prípade zachovaný, účastníci konania boli o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na uvedené, postupom súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka, ţe namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe nebol v konaní ako účastník vypočutý, jeho námietka je nedôvodná. Zo spisu nepochybne vyplýva ţe ţalobca bol v konaní zastúpený advokátom JUDr. K. V. na základe plnej moci z
7. októbra 2004 (č.l. 31 spisu). Menovaný advokát bol v zmysle § 25 O.s.p. a § 18 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii oprávnený na všetky úkony, ktoré mohol v konaní robiť ţalobca, jeho povinnosťou bolo chrániť a presadzovať 9 3 Cdo 161/2010 práva ním zastúpeného účastníka konania a v jeho záujme dôsledne vyuţívať všetky právne prostriedky. Ak je účastník zastúpený advokátom, vykonáva svoje procesné práva a povinnosti prostredníctvom tohto zástupcu. Je nesporné, ţe zástupca ţalobcu bol v konaní vypočutý, zúčastňoval sa pojednávaní, mal moţnosť vyjadriť sa k veci i k vykonaným dôkazom a súd nikdy nekonal v jeho neprítomnosti. Naviac zo zápisnice z pojednávania na Okresnom súde Prešov zo
8. januára 2007 vyplýva, ţe na tomto pojednávaní bol osobne prítomný ţalobca a bol vykonaný dôkaz, a to výsluchom ako účastníka konania v zmysle § 131 O.s.p. Na základe uvedeného moţno konštatovať, ţe ţalobcovi nebola odňať moţnosť konať pred súdom tým, ţe nebol vypočutý ako účastník konania. K námietke dovolateľa, ţe súdy nevykonali všetky ním navrhované dôkazy preukazujúce účelné vynaloţenie nákladov spojených s jeho liečením v dôsledku operačného zákroku vykonaného v októbri 2004 v Novosibirsku treba uviesť, ţe Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd v čl. 6 ods. 1 zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale ţiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Dovolací súd k tomu pripomína, ţe posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré dôkazy budú vykonané, je vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníka konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Dovolateľ v dovolaní tieţ namietal, ţe súdy nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy, najmä znalecký posudok súdneho znalca MUDr. M. a znalecký posudok Znaleckého ústavu Univerzity P.J. Šafárika v Košiciach, Lekárskej fakulty (ktorí sú zapísaní v zozname znalcov a znaleckých ústavov Ministerstva spravodlivosti SR), z ktorých vychádzali pri rozhodovaní. 10 3 Cdo 161/2010 K tomu najvyšší súd uvádza, ţe súd neodníme účastníkovi moţnosť pred ním konať ani tým, ţe nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôleţitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môţe byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Dovolateľ tieţ tvrdí, ţe súdy sa nezaoberali a neprihliadli na niektoré skutkové okolnosti, ktoré sú podľa neho rozhodujúce pre posúdenie nároku na náhradu účelných nákladov spojených s liečbou (s vykonaním operačného zákroku miechy v Novosibirsku v októbri 2004). K tomu treba uviesť, ţe neúplnosť (alebo nesprávnosť) skutkových zistení súdu, na ktorých zaloţili rozhodnutie, môţe mať síce za následok nesprávnosť tohto rozhodnutia, nezakladá ale procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Pokiaľ súd zaloţí svoje rozhodnutie na neúplných alebo nesprávnych skutkových zisteniach, môţe ísť prípadne o vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; takáto vada je prípustný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý ale úspešne moţno uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní – sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá. K námietke dovolateľa, ţe odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepresvedčivé, nedôveryhodné a nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, ţe nepreskúmateľné je rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré nemá predpísané náleţitosti (§ 211 ods. 2 O.s.p.

§ 157ods.

2 O.s.p.). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou dovolacieho súdu (viď R 111/1998) povaţovaná za tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., na ktorú moţno vziať v dovolacom konaní zreteľ, len ak je dovolanie procesne prípustné; sama vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá. 11 3 Cdo 161/2010 Ţalobca v dovolaní vyslovil aj nespokojnosť s právnym posúdením veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno úspešne odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.); samo nesprávne právne posúdenie veci nie je totiţ procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. To znamená, ţe aj v prípade, ak by rozsudok odvolacieho súdu nebol podloţený úplnými skutkovými podkladmi a spočíval by na nesprávnom právnom posúdení veci, nezakladalo by to prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010). Keďţe prípustnosť dovolania ţalobcu nemoţno vyvodiť zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd odmietol tento jeho mimoriadny opravný prostriedok podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p., § 151 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní ţalobca nebol procesne úspešný a procesne úspešní účastníci nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.) Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. 12 3 Cdo 161/2010 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. mája 2012 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková