Obsah (12)

§ 138§ 40§ 250k§ 159a§ 109§ 221§ 29§ 25§ 125§ 58§ 126§ 219

Najvyšší súd 8Sžo/13/2012 Slovenskej republiky R O Z S U D O K V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babia

§ 138ods.

6 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej sluţbe“) zamietol odvolanie ţalobkyne a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 1. júna 2006, č. AA/2006/040883-OSÚ o skončení štátnozamestnaneckého pomeru ţalobkyne odvolaním

§ 40ods.

2 písm. a/ zákona o štátnej sluţbe z dôvodu zrušenia štátnozamestnaneckého miesta. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol

§ 250kods.

1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) tak, ţe neúspešnej ţalobkyni právo na ich náhradu nepriznal. Krajský súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie ţalovaného je v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe a tieţ v odvolaní ţalobkyne zo dňa

1. júna 2006 a v doplnení ţaloby zo dňa
2. júla 2007 v súlade so zákonom. Námietku ţalobkyne, ţe jej štátnozamestnanecké miesto nebolo zrušené, a preto bol s ňou štátnozamestnanecký pomer skončený v rozpore so zákonom o štátnej sluţbe, nepovaţoval súd prvého stupňa za dôvodnú, nakoľko mal za preukázané, ţe schválenou zmenou v systemizácii bol počet štátnozamestnaneckých miest s platovou triedou
3. na Oddelení pomoci v hmotnej núdzi zníţený o jedno miesto a o jedno miesto bol zníţený aj počet štátnozamestnaneckých miest s platovou triedou
4. Uviedol, ţe je vecou zamestnávateľa rozhodnúť, akým spôsobom uskutoční výber zamestnancov, s ktorými skončí štátnozamestnanecký pomer. Vyslovil názor, ţe spôsob výberu, ktorý zvolil ţalovaný (písomné testy na overenie odborných vedomostí a sluţobné hodnotenie) je v súlade so zákonom, pričom súd nie je oprávnený overovať správnosť tohto výberu. Konštatoval, ţe ţalobkyňa nevykonávala činnosť, ktorá by vyţadovala vysokoškolské vzdelanie, preto nemala udelenú výnimku zo vzdelania

§ 159aods.

1 zákona o štátnej sluţbe a s ohľadom na uvedené ani túto námietku, ţe ţalovaný vo vzťahu k nej porušil toto ustanovenie, nepokladal za opodstatnenú. Súčasne ku k odvolacej námietke ţalobkyne, ţe iní zamestnanci ţalovaného mali udelenú výnimku zo vzdelania, pričom povinnosť začať štúdium do

1. decembra 2005 nesplnili, a preto s nimi mal ţalovaný skončiť štátnozamestnanecký pomer, a nie preradiť do niţšej platovej triedy, uviedol, ţe ani na túto námietku nie je moţné prihliadať, nakoľko predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobkyňou, a nie posudzovanie trvania štátnozamestnaneckého pomeru s ostatnými zamestnancami ţalovaného. 8Sžo/13/2012 3 Súd prvého stupňa taktieţ povaţoval za nedôvodnú aj námietku ţalobkyne, ţe rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa neobsahuje vo výroku označenie orgánu, ktorý ho vydal. Ţalobkyňa zároveň namietala, ţe výrok rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu nemôţe pôsobiť spätne, preto v rozhodnutí nemalo byť uvedené, ţe jej bola poskytnutá náhrada vo výške 3-násobku funkčného platu. Ohľadom vznesených námietok krajský súd uviedol, ţe záhlavie prvostupňového rozhodnutia označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, obsahuje, teda námietka ţalobkyne je irelevantná. Pokiaľ ide o výrok o poskytnutí náhrady vo výške 3-násobku funkčného platu, mal zato, ţe tento výrok zodpovedá skutočnosti, keďţe táto náhrada bola v čase vydania rozhodnutia uţ poskytnutá na základe rozhodnutia z
2. februára 2006 č. AA/2006/013170-OSU-1, ktoré bolo odvolacím orgánom zrušené, ale vzhľadom na vykonateľnosť tohto rozhodnutia bola náhrada ţalobkyni vyplatená. Nakoľko dňa
3. júna 2006 ţalovaný opätovne začal správne konanie vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobkyňou, vrátenie vyplatenej náhrady od ţalobkyne neţiadal. Skutočnosť, ţe o odvolaní ţalobkyne ţalovaný nerozhodol bezodkladne, nemá

názoru krajského súdu za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia, keďţe k prieťahu v rozhodovaní došlo v dôsledku novely zákona o štátnej sluţbe,

ktorej sa odvolacím orgánom stal vedúci úradu, ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie. Aj táto poradná odvolacia komisia bola zriadená, o čom ţalobkyňa mala vedomosť, a preto jej ţalobná námietka, ţe ţalovaný rozhodol bez stanoviska poradnej komisie, nie je dôvodná. Nakoľko súd prvého stupňa, vychádzajúc z prezumpcie ústavnosti právnych noriem, v konkrétnej preskúmavanej veci dospel k záveru, ţe nie je potrebné konanie prerušiť a postúpiť návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska, návrhu ţalobkyne na postup

§ 109ods.

1 písm. b/ O.s.p. nevyhovel. Proti rozsudku krajského súdu podala včas odvolanie ţalobkyňa a ţiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/25/2007-165 zo dňa 12. januára 2012 v súlade s § 220 O.s.p. zmenil tak, ţe ţalobe vyhovie v celom rozsahu a ţalovaného zaviaţe na náhradu trov konania. Alternatívne navrhla

§ 221O.s.p.

napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Namietala, 8Sžo/13/2012 4 ţe krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo zakladá odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. Súdu prvého stupňa vyčítala nesprávnosť jeho záveru, ţe štátnozamestnanecké miesto ţalobkyne bolo zrušené. Ohľadom obsahu pojmu „zrušenie štátnozamestnaneckého miesta“ odkázala na Krátky slovník slovenského jazyka,

ktorého pojmom „zrušiť“ sa rozumie „odstrániť“. Zároveň poukázala na Synonymický slovník slovenského jazyka, ktorý ako synonymum pojmu „zrušiť“ uvádza „znemoţniť ďalšiu činnosť, zastaviť, skončiť s niečím, ukončiť“. Mala zato, ţe z obsahu rozhodnutia súdu, ako aj z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, ţe štátnozamestnanecké miesto ţalobkyne na Oddelení pomoci v hmotnej núdzi na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Roţňave nebolo zrušené, nakoľko zrušením sa aj v zmysle schválenej systematizácie malo rozumieť nielen ukončenie práce jedného zamestnanca v platovej triede

1. a jedného v platovej triede 5., ale aj okamţité kontinuálne pokračovanie v popise práce, ktorú vykonávali zamestnanci v platovej triede
2. a
3. novými dvoma zamestnancami, avšak uţ v platovej triede
4. Uviedla, ţe s názorom, ţe štátnozamestnanecké miesto ţalobkyne v platovej triede
5. bolo zrušené by bolo moţné súhlasiť len v prípade, ak by jej prácu kontinuálne neprevzal iný kolega s tarifou v platovej triede 6., kde je podmienkou zaradenia do nej vysokoškolské vzdelanie I. alebo II. stupňa. Preto ţalobkyňa zastáva názor, ţe jej štátnozamestnanecké miesto nebolo zrušené, ale sa zmenil kvalifikačný predpoklad na jeho ďalší výkon. Zdôraznila, ţe aj enunciát správneho rozhodnutia prvého stupňa mal obsahovať ako dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobkyňou skutočnosť, ţe nespĺňa poţadovaný kvalifikačný predpoklad na výkon činnosti štátneho zamestnanca na Oddelení pomoci v hmotnej núdzi Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Roţňave, nie však skutočnosť, ţe jej štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené. Vzhľadom na uvedené mala zato, ţe enunciát, ako aj odôvodnenie prvostupňového správneho rozhodnutia, je v rozpore so skutočným stavom, čo má za následok jeho zmätočnosť a rozpornosť s obsahom spisu, preto mal odvolací správny orgán predmetné rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie, rovnako tak krajský súd mal ţalobe vyhovieť. Ďalej uviedla, ţe tento postup ţalovaného predstavoval výrazný zásah do práva ţalobkyne na prácu v zmysle čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a do práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a na ochranu v zamestnaní

čl. 36 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej súdu prvého stupňa vyčítala, ţe neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čo zakladá 8Sžo/13/2012 5 odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Poukázala na skutočnosť, ţe na pojednávaní, konanom dňa 12. januára 2012 ţalobkyňa navrhovala doplnenie dokazovania zabezpečením osobných spisov tak pani A. Č., G. B. a Š. B. ako aj ostatných pracovníkov, pracujúcich na Oddelení pomoci v hmotnej núdzi za účelom preukázania, ţe pracovníci, ktorí pracujú namiesto ţalobkyne na tomto oddelení, majú tú istú náplň práce, avšak jediný rozdiel medzi ţalobkyňou a týmito pracovníkmi je, ţe títo majú vysokoškolské vzdelanie. Uvedené

názoru ţalobkyne preukazuje, ţe jej štátnozamestnanecké miesto nebolo zrušené, keďţe toto miesto a pracovnú náplň prevzala iná osoba s vysokoškolským vzdelaním. Taktieţ mala zato, ţe vykonaným dokazovaním by bolo preukázané, ţe vyššie označení pracovníci, ktorí do

1. decembra 2005 vykonávali prácu na Oddelení pomoci v hmotnej núdzi, pracovali v platovej triede 6., bola im udelená výnimka zo vzdelania v zmysle § 159a ods. 1, 2 zákona o štátnej sluţbe, avšak do uvedeného dátumu nezačali študovať na vysokej škole, v dôsledku čoho s nimi mal byť skončený štátnozamestnanecký pomer, čo sa však nestalo, títo zamestnanci boli protiprávne preradení do platovej triedy
2. a tak sa následne ţalobkyňa stala nadbytočnou. Súčasne ţalobkyňa v nadväznosti na uvedené namietala, ţe krajský súd sa v napádanom rozsudku ţiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, prečo uvedený dôkaz nevykonal, čím

názoru ţalobkyne jej odňal moţnosť konať pred súdom, čo zakladá odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Opätovne namietala, ţe ustanovenia § 126, § 138 a § 139 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej sluţbe v znení zákona č. 231/2006 Z. z., na základe ktorých bolo vydané napádané rozhodnutie, sú

názoru ţalobkyne v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a navrhla súdu, aby konanie prerušil a podal návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky o súlade týchto ustanovení zákona o štátnej sluţbe s Ústavou Slovenskej republiky. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako prvostupňového súdu v plnom rozsahu potvrdil a odvolanie ţalobkyne zamietol, nakoľko podané odvolanie neobsahuje ţiadne nové skutočnosti, ktoré by mali priamy vplyv na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Zároveň ţiadal, aby ţalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Ohľadom odvolacej námietky ţalobkyne, spočívajúcej v tvrdení, ţe jej štátnozamestnanecké miesto nebolo zrušené, ale zmenil sa kvalifikačný predpoklad na jeho ďalší výkon, preto enunciát správneho rozhodnutia prvého stupňa mal obsahovať ako dôvod ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru ţalobkyne 8Sžo/13/2012 6 skutočnosť, ţe nespĺňa kvalifikačný predpoklad na výkon činnosti štátneho zamestnanca na Oddelení pomoci v hmotnej núdzi Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Roţňave a nie skutočnosť, ţe jej štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, uviedol, ţe na vyššie uvádzané skutočnosti ţalobkyňa nepoukázala ani v ţalobe podanej na súd dňa

1. decembra 2006, v jej doplnení ustanovenou právnou zástupkyňou zo dňa
2. júla 2007, rovnako ani v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu sluţobného úradu a ani v priebehu celého konania, či uţ na prvostupňovom súde alebo v rámci odvolacieho konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Touto skutočnosťou sa nezaoberal ani nález Ústavného súde Slovenskej republiky č. IV ÚS 187/2011-40 zo dňa
3. júla 2011, nakoľko ţalobkyňa na ňu prvýkrát poukázala aţ na pojednávaní dňa
4. januára
5. Uvádzané tvrdenie ţalobkyne povaţoval ţalovaný za účelové a tendenčné, nerešpektujúce súdom preukázané skutočnosti zníţenia počtu štátnozamestnaneckých miest na základe schválenej systemizácie. Zdôraznil, ţe zrušenie štátnozamestnaneckého miesta ţalobkyne je nespochybniteľné, preukázané listinnými dôkazmi a celým rozhodovacím procesom sluţobného úradu s účasťou odborovej organizácie, pôsobiacej u ţalovaného. Ďalej uviedol, ţe prvostupňový súd sa namietanou skutočnosťou ohľadne zrušenia štátnozamestnaneckého miesta ţalobkyne riadne zaoberal a vyhodnotil ju tým, ţe v rámci dokazovania analyzoval celú systemizáciu štátnozamestnaneckých miest ţalovaného, platnú od
6. februára 2006 a porovnal ju zo systemizáciou dovtedy platnou. Z pripojenej tabuľky bolo zrejmé, ţe na organizačnom útvare, kde bola ţalobkyňa zaradená, došlo k zníţeniu počtu štátnozamestnaneckých miest v platovej triede
7. z 10 na 9 a v platovej triede
8. zo 4 na
9. Zároveň došlo k navýšeniu počtu štátnozamestnaneckých miest v platovej triede
10. zo 6 na
11. Súd sa zaoberal aj dôvodmi týchto organizačných zmien, ktoré ţalovaný na pojednávaní vysvetlil tým, ţe nutnosť skvalitnenia rozhodovacieho procesu si vyţadovala obsadenie štátnozamestnaneckých miest zamestnancami s vysokoškolským vzdelaním, čo ţalobkyňa nespĺňala. O nutnosti organizačných zmien a tým aj zmene počtu štátnozamestnaneckých miest v jednotlivých platových triedach rozhodlo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave a bola schválená vedúcou sluţobného úradu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Doplnil, ţe súd sa podrobne zaoberal aj ustanovením § 159a ods. 1 aţ 4 zákona o štátnej sluţbe, týkajúceho sa udelenia výnimky zo vzdelania, ktorú námietku súd vo svojom rozsudku vyhodnotil ako nedôvodnú vzhľadom na to, ţe ţalobkyňa výnimku zo vzdelania nikdy udelenú nemala a ani nevykonávala takú činnosť, ktorá by vyţadovala vysokoškolské vzdelanie. Taktieţ uviedol, ţe je vecou zamestnávateľa rozhodnúť, 8Sžo/13/2012 7 akým spôsobom a s kým skončí štátnozamestnanecký pomer, ako aj stanovenie kritérií výberu zamestnancov, ktorí budú po organizačných zmenách zadelení do jednotlivých platových tried. Upozornil na skutočnosť, ţe výnimky zo vzdelania udeľoval právny predchodca ţalovaného a to Okresný úrad v Roţňave. Dodal, ţe v odvolaní uvádzané analogické spájanie významov slov „zrušiť“

výkladového synonymického slovníka slovenského jazyka a pojmov

zákona o štátnej sluţbe je právne irelevantné. Ku námietke ţalobkyne, týkajúcej sa skutočnosti, ţe prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal navrhnuté dôkazy, keď táto ţiadala vykonať dokazovanie zabezpečením osobných spisov zamestnancov A. Č., G. B. a Š. B., ako aj ostatných zamestnancov z Oddelenia pomoci v hmotnej núdzi za účelom preukázania, ţe títo zamestnanci majú tú istú pracovnú náplň ako mala ţalobkyňa, iba na jej mieste pracuje teraz osoba s vysokoškolským vzdelaním, uviedol, ţe p. Č. ani p. B. uţ nie sú zamestnancami ţalovaného, pričom p. B. nikdy nepracovala na Oddelení pomoci v hmotnej núdzi a p. B. pracuje a aj pracoval stále na inom oddelení – Oddelení štátnych sociálnych dávok. Zdôraznil, ţe zverejňovanie ich osobných spisov v rámci tohto konania, kde nie sú účastníkmi, ani nemajú procesné postavenie svedka, či poškodeného by bolo v rozpore so zákonom č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov. Stotoţnil sa s názorom krajského súdu, ţe nie je moţné prihliadať ani na námietku ţalobkyne, ţe iní zamestnanci ţalovaného mali udelenú výnimku zo vzdelania, pričom podmienku začatia štúdia do

1. decembra 2005 nesplnili, a preto s nimi ţalovaný mal skončiť štátnozamestnanecký pomer, a nie preradiť do niţšej platovej triedy, keďţe predmetom konania je preskúmanie rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobkyňou a nie posudzovanie trvania štátnozamestna-neckého pomeru s ostatnými zamestnancami ţalovaného. Vyjadril nesúhlas s názorom ţalobkyne, ţe napadnuté rozhodnutie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, keďţe o odvolaní proti rozhodnutiu rozhodoval vedúci sluţobného úradu, teda osoba, ktorá je v zmysle § 126 zákona o štátnej sluţbe zároveň orgánom príslušným na rozhodovanie v prvom stupni. Uviedol, ţe novela zákona o štátnej sluţbe č. 231/2006 Z. z. účinná od
2. júna 2006 v ustanovení § 138 ods. 1 určila odvolací orgán vo veciach skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ktorú skutočnosť rešpektoval aj ţalovaný vo svojom rozhodovacom procese v tomto konaní, ako aj prvostupňový a odvolací súd pri svojom rozhodovaní vo veci preskúmania rozhodnutia. Dodal, ţe ani nález 8Sžo/13/2012 8 Ústavného súdu Slovenskej republiky túto obligatórne stanovenú zákonnú skutočnosť nespochybnil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobkyne nemoţno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

1. mája 2012 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.). Právne vzťahy pri vykonávaní štátnej sluţby upravuje zákon o štátnej sluţbe, ktorý definuje obsah vykonávania štátnej sluţby ako práva a povinnosti štátu a štátneho zamestnanca vyplývajúce z vykonávania štátnej sluţby alebo súvisiace s vykonávaním štátnej sluţby. Z obsahu pripojeného administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil, ţe rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru bolo vydané Sluţobným úradom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Roţňave dňa
2. júna 2006 a správne konanie vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sa začalo doručením Oznámenia o začatí konania vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v sluţobnom úrade - Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Roţňave č. AA/2006/040881/OSÚ zo dňa
3. júna
4. Štátnozamestnanecké miesto ţalobkyne bolo zrušené na základe systemizácie ţalovaného platnej od
5. februára 2006, ktorá bola schválená vedúcou sluţobného úradu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky na podklade vykonanej analýzy zaťaţenosti úradov práce, sociálnych vecí a rodiny a po zohľadnení lokálnych potrieb jednotlivých úradov práce, sociálnych vecí a rodiny. V novej systemizácii boli zapracované tieţ poţiadavky ţalovaného na zmenu systemizácie týkajúce sa zvýšenia platových tried. Z pripojenej tabuľky je zrejmé, ţe na Oddelení pomoci v hmotnej núdzi, kde bola zaradená ţalobkyňa, došlo k zníţeniu štátnozamestnaneckých miest v platovej triede
6. z 10 na 9 a v platovej triede
7. zo 4 na 3 štátnozamestnanecké miesta a navýšeniu počtu štátnozamestnaneckých miest v platovej triede
8. zo 6 na 8 miest. Proti rozhodnutiu č. AA/2006/040883-OSÚ zo dňa
9. júna 2006 podala ţalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodla Vedúca sluţobného úradu – Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Roţňave po prerokovaní odvolania v poradnej odvolacej komisii rozhodnutím č. AA/2006/085853 zo dňa
10. októbra 8Sžo/13/2012 9 2006 tak, ţe podané odvolanie ţalobkyne zamietla a napadnuté prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdila. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 6S/25/2007-62 zo dňa
11. júna 2008 ţalobu zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţnil s názorom krajského súdu, ktorý v rozsahu dôvodov uvedených v ţalobe dospel k záveru, ţe rozhodnutie a postup ţalovaného „v medziach ţaloby“ bol v súlade so zákonom, preto rozsudkom č. k. 8Sţo/203/2008-95 zo dňa
12. apríla 2009 uvedený rozsudok krajského súdu, ktorý ţalobkyňa napadla odvolaním, potvrdil. Na základe sťaţnosti ţalobkyne Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. IV. ÚS 187/2011-40 zo dňa
13. júla 2011 vyslovil, ţe základné právo ţalobkyne na súdnu ochranu

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi

čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení so základným právom na rovnosť v konaní

čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8Sţo/203/2008 a jeho rozsudkom z

1. apríla 2009 porušené boli. Vyslovil, ţe v konaní bolo potrebné zohľadniť skutočnosť, ţe ţalobkyňa formulovala svoju ţalobu bez právneho zástupcu. Súčasne zdôraznil, ţe v danej veci je nevyhnutné zaoberať sa okrem námietok vymedzených „ţalobcom v ţalobe“ aj so skutočnosťami, ktoré ţalobkyňa uvádzala v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu zo
2. júna
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky, súc viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze z
4. júla 2011 sp. zn. IV. ÚS 187/2011-40, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, aby tento vec prejednal v medziach podanej ţaloby, dôsledne sa vysporiadajúc aj s námietkami ţalobkyne vznesenými v odvolaní zo dňa
5. júna 2006 proti rozhodnutiu ţalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a v doplnení ţaloby zo dňa
6. júla 2007 a znova o nej rozhodol.

§ 40ods.

2 písm. a/ zákona o štátnej sluţbe v znení účinnom do 30. júna 2006 v stálej štátnej sluţbe alebo v dočasnej štátnej sluţbe sluţobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z týchto dôvodov: a) zrušenia jeho štátnozamestnaneckého miesta, ak štátny zamestnanec, ktorého štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, nesúhlasí s trvalým preloţením

§ 29ods.

5 alebo sluţobný úrad nemá voľné štátnozamestnanecké miesto alebo voľné štátnozamestnanecké miesto obsadzuje výberovým konaním; v tom prípade sa štátnemu zamestnancovi poskytne náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu, a ak 8Sžo/13/2012 10 štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca trval dlhšie ako dva roky, poskytne sa mu náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu; to neplatí, ak ide o štátneho zamestnanca

§ 25ods.

2 písm. c/.

§ 125ods.

1, 2 zákona o štátnej sluţbe konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru (ďalej len „konanie“) sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie

odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

§ 58ods.

1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) ak osobitný zákon neustanovuje inak, odvolacím orgánom je správny orgán najbliţšieho vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

§ 126

zákona o štátnej sluţbe orgánom príslušným na konanie a rozhodovanie v prvom stupni je vedúci úradu vo veciach vymenovania do štátnej sluţby a vzniku štátnozamestnaneckého pomeru, zmeny štátnozamestnaneckého pomeru a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

§ 138ods.

1 zákona o štátnej sluţbe odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie. Rozhodnutiu o odvolaní musí predchádzať prerokovanie odvolania v poradnej odvolacej komisii (§ 138 ods. 4 zákona o štátnej sluţbe).

§ 138ods.

6 zákona o štátnej sluţbe ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v intenciách uvedených ustanovení zákona o štátnej sluţbe, ako aj správneho poriadku. Ustanovenie § 58 ods. 1 správneho poriadku predstavuje všeobecnú úpravu týkajúcu sa odvolacieho správneho orgánu a stanovuje tieţ moţnosť odchýlenia sa od tejto všeobecnej úpravy tak, ţe osobitný zákon môţe určiť orgán, ktorý bude preskúmavať rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. V prejednávanej veci je takým osobitným zákonom zákon o štátnej sluţbe, konkrétne jeho ustanovenie § 138 ods. 1,

ktorého je 8Sžo/13/2012 11 odvolacím orgánom vedúci orgánu, ktorý o odvolaní rozhodne aţ na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie. Námietku ţalobkyne, spočívajúcu v tvrdení, ţe jej štátnozamestnanecké miesto nebolo zrušené, ale sa zmenil kvalifikačný predpoklad na jeho výkon, odvolací súd povaţuje za neopodstatnenú, nakoľko zo skutkových okolností v prejednávanej veci vyplýva, ţe štátnozamestnanecké miesto ţalobkyne zrušené bolo. S ohľadom na schválenú zmenu v systemizácii Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe na Oddelení pomoci v hmotnej núdzi, kde bola zaradená ţalobkyňa, došlo k zníţeniu štátnozamestnaneckých miest v platovej triede

1. z 10 na 9 a v platovej triede
2. zo 4 na 3 štátnozamestnanecké miesta a navýšeniu počtu štátnozamestnaneckých miest v platovej triede
3. zo 6 na 8 miest. Ustanovenie § 40 ods. 2 písm. a/ zákona o štátnej sluţbe ustanovuje ako jednu zo zákonných podmienok pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zrušenie štátnozamestnaneckého miesta, ktoré nastalo zmenou v systemizácii, schválenou vedúcou sluţobného úradu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky na podklade vykonanej analýzy zaťaţenosti úradov práce, sociálnych vecí a rodiny a po zohľadnení lokálnych potrieb jednotlivých úradov práce, sociálnych vecí a rodiny. Zo spisového materiálu zároveň vyplýva, ţe sluţobný úrad nemal iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, čím boli splnené aj ďalšie zákonné predpoklady pre platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobkyňou. Neobstojí ani námietka ţalobkyne, ţe enunciát správneho rozhodnutia prvého stupňa mal obsahovať ako dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobkyňou skutočnosť, ţe nespĺňa poţadovaný kvalifikačný predpoklad na výkon činnosti štátneho zamestnanca na Oddelení pomoci v hmotnej núdzi Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Roţňave, nie skutočnosť, ţe jej štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené, preto je v rozpore so skutočným stavom. Odvolací súd zastáva názor, ţe výrok správneho rozhodnutia prvého stupňa je formulovaný jasne, stručne, výstiţne a zrozumiteľne, teda rešpektuje poţiadavky materiálnej vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť ani na námietku ţalobkyne, ţe postup ţalovaného predstavoval výrazný zásah do jej práva na prácu v zmysle čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a do práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a na ochranu v zamestnaní

čl. 36 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 8Sžo/13/2012 12 21/06-11 zo dňa 11. januára 2006 (mutatis mutandis), v ktorom bolo konštatované, ţe v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu účelom práva na prácu

čl. 35 ods. 3 ústavy je zabezpečiť prístup k práci. Právo na prácu však nemoţno chápať ako právo na konkrétnu prácu, na ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 12/93), ani ako právo na konkrétnu prácu, na ktorú má občan zodpovedajúcu kvalifikáciu, v mieste zvolanom občanom a v priestoroch, kde si osoba ţelá pracovať (rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 47/98). Taktieţ právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky

čl. 36 prvej vety ústavy a právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania

čl. 36 druhej vety písm. b/ ústavy neznamenajú nemennosť, resp. zákaz skončiť pracovný pomer so zamestnancom, pokiaľ sa tak stane v súlade s ústavnými a zákonnými limitmi, ktoré sa na takýto postup zamestnávateľa vzťahujú. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s týmto názorom v plnej miere stotoţnil. Za nedôvodnú povaţoval odvolací súd aj námietku ţalobkyne, ktorá súdu prvého stupňa vyčítala, ţe neúplne zistil skutkový stav veci, pretoţe nevykonal ţalobkyňou navrhnuté dôkazy, keď nezabezpečil osobné spisy tak pani A. Č., G. B. a Š. B. ako aj ostatných pracovníkov, pracujúcich na Oddelení pomoci v hmotnej núdzi za účelom preukázania, ţe pracovníci, ktorí pracujú namiesto ţalobkyne na tomto oddelení, majú tú istú náplň práce, avšak jediný rozdiel medzi ţalobkyňou a týmito pracovníkmi je, ţe títo majú vysokoškolské vzdelanie. Odvolací súd uvádza, ţe v zmysle § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len dokazovanie nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Uvedené vychádza zo skutočnosti, ţe úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Zároveň odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p.,

ktorého súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci v priebehu konania navrhli, pretoţe princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci súdu umoţňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré

jeho uváţenia k takémuto rozhodnutiu vedú. Súd nevykonáva dôkazy, ktorými majú byť preukázané skutočnosti, pre posúdenie uplatňovaného nároku nerozhodné alebo právne bezvýznamné. 8Sžo/13/2012 13 Ani námietku, ţe krajský súd sa v napádanom rozsudku ţiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, prečo uvedený dôkaz nevykonal, a tým ţalobkyni odňal moţnosť konať pred súdom, odvolací súd nepovaţuje za relevantnú, nakoľko súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza: „Pokiaľ ţalobkyňa poukazovala v odvolaní, ţe iní zamestnanci ţalovaného mali udelenú výnimku zo vzdelania, pričom povinnosť začať štúdium do 31. decembra 2005, nesplnili, a preto s nimi mal ţalovaný skončiť štátnozamestnanecký pomer, a nie preradiť do niţšej platovej triedy, súd uvádza, ţe ani na túto námietku nemôţe prihliadnuť, pretoţe predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobkyňou, a nie posudzovanie trvania štátnozamestnaneckého pomeru s ostatnými zamestnancami ţalovaného.“, čím sa s citovanou námietkou ţalobkyne krajský súd

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysporiadal. Zároveň odvolací súd poukazuje na skutočnosť, ţe potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava rozhodnutie správneho orgánu vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu, avšak nie je potrebné zdôvodňovať kaţdý argument účastníkov konania. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nie len odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija proti Španielsku z 9.12.1994). Vo vzťahu k návrhu ţalobkyne na postup

§ 109ods.

1 písm. b/ O.s.p. sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţnil s postupom súdu prvého stupňa, ktorý vychádzajúc z prezumpcie ústavnosti právnych noriem tomuto návrhu ţalobkyne nevyhovel, keď v konkrétnej preskúmavanej veci nedospel k záveru, ţe je potrebné konanie prerušiť a postúpiť návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, ţe rozhodnutie, či súd preruší konanie a podá návrh ústavnému súdu, aby rozhodol o tom, či je všeobecne záväzný právny predpis v rozpore s ústavou, patrí výlučne do pôsobnosti súdu, ktorý by mal takúto povinnosť iba v prípade, ak by sám dospel k záveru, ţe namietané ustanovenia predmetného zákona sú v rozpore s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. 8Sžo/13/2012 14 Po preskúmaní predloţeného spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu preto odvolací súd dospel k záveru, ţe krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav, dôsledne sa vysporiadal aj s námietkami vznesenými ţalobkyňou v odvolaní zo dňa 14. júna 2006 proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a v doplnení ţaloby zo dňa 12. júla 2007 a rozhodol vecne správne, keď ţalobu ţalobkyne zamietol. Preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/25/2007-165 zo dňa 12. januára 2012

§ 219ods.

1 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 2 a § 246c O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

§ 250kods.

1 O.s.p. a s poukazom na § 246c veta prvá a § 224 ods. 1 O.s.p., nakoľko ţalobkyňa v odvolacom konaní úspech nemala a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. mája 2012 JUDr. Eva Babiaková, CSc., v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská