← Slovensko

o ochranu osobnosti

3 Cdo 13/2011 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Sučanskej a členov senátu JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej veci ţalobkýň 1/ PhDr. T. K., bývajúcej v Č., 2/ RNDr. M. P., bývajúcej v H., 3/ V. K., bývajúcej v B., všetkým zastúpeným Mgr. E. K., advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanému Ing. V. S., bývajúcemu v B., zastúpenému JUDr. J. G., advokátom so sídlom v B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 1 C 29/2001, na dovolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z

  1. júna 2007 sp. zn. 15 Co 41/2007, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z
  2. júna 2007 sp. zn. 15 Co 41/2007, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený tak, ţe ţaloba o náhradu nemajetkovej ujmy sa zamieta, o d m i e t a; vo zvyšnej časti dovolanie z a m i e t a . Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobkyniam 1/ aţ 3/ trovy dovolacieho konania vo výške 147,71 € na účet Mgr. E. K., advokátky so sídlom v B., vedený v T., a.s. pod číslom X., do troch dní. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Brezno rozsudkom z
  3. júna 2003 č.k. 1 C 29/2001-225 uloţil ţalovanému povinnosť zdrţať sa v budúcnosti verejných tvrdení, ţe ţalobkyne 1/, 2/, 3/ sú zodpovedné za smrť jeho syna M. S.. Ţalovaného ďalej zaviazal v lehote 15 dní zaslať ţalobkyniam a riaditeľovi J.G.G. PhDr. M. G., na adresu J.G. písomné ospravedlnenie nasledovného znenia: „Dňa 4.9.2000 som v budove J.G.G. rozdával text, z ktorého vyplývalo, 2 3 Cdo 13/2011 ţe pani učiteľky K., P. a K. šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo smrti svojho syna M. S.. Uvádzam, ţe k tomuto tvrdeniu som nemal ţiadne hodnoverné podklady. Pani učiteľke V. K., pani učiteľke M. P. a pani učiteľke T. K. sa týmto ospravedlňujem. Ing. V. S., podpis“. Zároveň súd prvého stupňa uloţil ţalovanému povinnosť v lehote 3 dní zaplatiť ţalobkyniam 1/, 2/, 3/ nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk kaţdej zvlášť a nahradiť im trovy konania vo výške 30 504 Sk. Vo zvyšku ţalobu zamietol. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe ţaloba je dôvodná len v tej časti, v ktorej sa ţalobkyne domáhali ochrany osobnosti v súvislosti s rozširovaním otvoreného listu distribuovaného verejne v budove gymnázia dňa
  4. septembra 2000, pretoţe v prípade posudzovaného výroku musel súd prvého stupňa konštatovať, ţe ide o tvrdenie, ktorého pravdivosť sa nepotvrdila ani počas trestného konania, ani vykonanou inšpekciou a ani v priebehu dokazovania v súdnom konaní. Ako primeranú nemajetkovú ujmu povaţoval prvostupňový súd náhradu 50 000 Sk pre kaţdú zo ţalobkýň a ţalobu nad túto sumu, keďţe ţalobkyne poţadovali náhradu 200 000 Sk pre kaţdú z nich, zamietol. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch posudzoval rôzne okolnosti prípadu, a to v prvom rade smrť M. S., ktorú vyhodnotil ako tragickú udalosť na strane ţalovaného, spočívajúcu v strate dieťaťa. Zároveň však súd konštatoval, ţe konanie ţalovaného vybočilo z rámca a nemoţno ho povaţovať za impulzívne, najmä v nasledujúcich mesiacoch po tragédii, spočívajúce v iniciovaní inšpekcie v gymnáziu, jeho verejné prejavy vo verejno-oznamovacích prostriedkoch, v listoch adresovaných rôznym osobám a inštitúciám, pričom kampanovitosť jeho konania uţ neposúdil ako bezprostrednú a impulzívnu reakciu na smrť syna. Za dôleţitú okolnosť, za ktorej došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti ţalobkýň, povaţoval najmä všetky prejavy ţalovaného, ktorými uvedený otvorený list sprevádzal. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalovaného rozsudkom zo
  5. februára 2004 sp. zn. 15 Co 284/2003 rozsudok okresného súdu v napadnutej časti o povinnosti ţalovaného zdrţať sa v budúcnosti verejných tvrdení, ţe ţalobkyne sú zodpovedné za smrť jeho syna M. S., zamietol. V napadnutej časti o povinnosti ţalovaného zaslať list určeného znenia a o náhrade nemajetkovej ujmy rozsudok okresného súdu potvrdil a v časti o trovách konania ho zmenil tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Zároveň vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ súd prvého stupňa uloţil ţalovanému povinnosť zdrţať sa v budúcnosti verejných tvrdení, ţe ţalobkyne 1/ aţ 3/ sú zodpovedné za smrť jeho syna M. S., bol toho názoru, ţe tento výrok 3 3 Cdo 13/2011 rozsudku je nadbytočný, pretoţe pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, ţe prejavy ţalovaného voči ţalobkyniam boli skončené koncom roku
  6. Ani ţalobkyne neuvádzali opakované ataky zo strany ţalovaného, a preto vzhľadom na odstup času povaţoval odvolací súd za zbytočné takúto povinnosť ţalovanému určovať, keď ţiadne verejné tvrdenia od toho času neurobil. Čo sa týka výroku rozsudku prvostupňového súdu, ktorým ţalovanému uloţil povinnosť zaslať ţalobkyniam a riaditeľovi J.G.G. list znenia uvedeného vo výrokovej časti rozsudku, v tejto časti povaţoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotoţnil s dôvodmi uvádzanými súdom prvého stupňa, keď bol toho názoru, ţe kritike ţalovaného na nepedagogický prístup učiteľov J.G.G. chýbala vecnosť a konkrétnosť, nakoľko sa neoprela o ţiadny konkrétny fakt a zostala len vo všeobecnej rovine. Keďţe list ţalovaného adresovaný pedagogickému zboru J.G.G. verejne obvinil zo spoluúčasti na samovraţdách študentov celý pedagogický zbor, aj odvolací súd povaţoval za vhodné, aby list, ktorý má ţalovaný zaslať ţalobkyniam, adresoval aj riaditeľovi J.G. ako určitú satisfakciu všetkým učiteľom uvedenej školy, vzhľadom na nepravdivé výroky ţalovaného uvedené v tomto liste. Súhlasne s okresným súdom bol aj odvolací súd toho názoru, ţe priznaná čiastka nemajetkovej ujmy v peniazoch 50 000 Sk pre kaţdú zo ţalobkýň je primeraná, vzhľadom k okruhu osôb, ku ktorým sa slovné prejavy ţalovaného mohli dostať, ako aj na veľkosť spôsobenej ujmy k tomu, ţe nedošlo k úplnému zneváţeniu ţalobkýň, ich ďalšiemu pôsobeniu, k nedôvere rodičov ostatných ţiakov, ktorá nebola spochybnená, či iné následky, ako aj k okolnostiam, za ktorých došlo k porušeniu práva zo strany ţalovaného (smrť jeho syna). Preto aj v tejto časti odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p. a vzhľadom na asi polovičný úspech kaţdého z účastníkov vyslovil, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol z tých istých dôvodov tak, ţe ţiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z
  7. novembra 2005 sp. zn. 1 M Cdo 4/2005 rozsudok Okresného súdu Brezno z
  8. júna 2003 č.k. 1 C 29/2001-225 vo výroku, ktorým bol ţalovaný zaviazaný v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaslať ţalobkyniam 1/, 2/, 3/ a riaditeľovi J.G.G. PhDr. M. G. písomné ospravedlnenie v znení uvedenom vo výroku tohto rozsudku, ako aj v časti, v ktorej bol zaviazaný zaplatiť ţalobkyniam 1/, 2/, 3/ nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk kaţdej zvlášť a rozsudok Krajského súdu v Banskej 4 3 Cdo 13/2011 Bystrici zo dňa
  9. februára 2004 sp. zn. 15 Co 284/2003 v časti, v ktorej bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa o povinnosti ţalovaného zaslať list určeného znenia a o náhrade nemajetkovej ujmy, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Brezno na ďalšie konanie. Vo zvyšku mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietol. Dovolací súd tak rozhodol majúc za to, ţe z odôvodnení rozhodnutí súdov niţších stupňov nevyplýva, akú kvalifikovanú ujmu u ţalobkýň zásah ţalovaného do práva na ochranu ich osobnosti skutočne vyvolal, a preto záver súdu o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške určenej odvolacím súdom povaţoval za predčasný, nakoľko nebolo preukázané splnenie všetkých podmienok uvedených v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka pre priznanie tohto uplatneného nároku. Ďalej poukázal na tú skutočnosť, ţe z vykonaného dokazovania vyplýva, ţe listy boli ţalovaným adresované pedagogickému zboru J.G.G., ako aj študentom tohto gymnázia a ţe tieto listy nerozširoval len samotný ţalovaný ale aj jeho dvaja plnoletí synovia. V tomto smere vyčítal súdom, ţe túto nespornú skutočnosť v súvislosti s uloţenou povinnosťou zaslania ospravedlnenia ţalobkyniam, nezohľadnili a nijako ju nevyhodnotili. Súčasne sa mu javilo neadekvátnym zaslanie ospravedlnenia riaditeľovi J.G.G. z dôvodu, ţe jeden z listov, distribuovaním ktorého malo dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv ţalobkýň, bol adresovaný nie riaditeľovi, ale pedagogickým pracovníkom gymnázia. Z týchto dôvodov povaţoval mimoriadne dovolanie čo do uloţenia povinnosti ţalovanému zaslať list určeného znenia (ospravedlnenie) a čo do náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodné, a preto v tejto časti zrušil rozsudky súdov oboch stupňov. Mimoriadne dovolanie v časti, pokiaľ smerovalo proti výrokom rozsudkov oboch súdov o zamietnutí ţaloby, zamietol z dôvodu nedostatku jeho procesnej prípustnosti, pretoţe ţalovaný, ktorý podal podnet na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku, nebol týmito výrokmi negatívne dotknutý na svojich právach. V priebehu ďalšieho konania pred Okresným súdom Brezno, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, ţalobkyne písomným podaním z
  10. októbra 2006 navrhli zmenu ţaloby tak, ţe ţiadali, aby ţalovanému bola uloţená povinnosť v lehote 15 dní zaslať ţalobkyniam 1/ aţ 3/ písomné ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4.9.2000 som v budove J.G.G. rozdával text, z ktorého vyplývalo, ţe pani učiteľky V. K., M. P. a T. K. šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo smrti svojho syna M. S.. Uvádzam, ţe k tomuto tvrdeniu som nemal ţiadne hodnoverné podklady. Pani učiteľke V. K., M. P. a T. K. sa týmto ospravedlňujem. Ing. V. S., 5 3 Cdo 13/2011 podpis.“, ako i zaplatiť im nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 50 000 Sk kaţdej zvlášť a nahradiť im trovy konania. Okresný súd Brezno uznesením zo
  11. decembra 2006 č.k. 1 C 29/2001-369 zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia ţaloby konanie v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 150 000 Sk pre kaţdú zo ţalobkýň a rozsudkom z toho istého dňa č.k. 1 C 29/2001-369 uloţil ţalovanému povinnosť v lehote 15 dní zaslať ţalobkyniam písomné ospravedlnenie tohto znenia: „Dňa 4.9.2000 som v budove J.G.G. rozdával text, z ktorého vyplývalo, ţe pani učiteľky V. K., M. P. a T. K. šikanujú deti a spoluobvinil som ich zo smrti svojho syna M. S.. Uvádzam, ţe k tomuto tvrdeniu som nemal ţiadne hodnoverné podklady. Pani učiteľke V. K., M. P. a T. K. sa týmto ospravedlňujem. Ing. V. S., podpis.“. Zároveň uloţil ţalovanému povinnosť v tej istej lehote zaplatiť ţalobkyniam 1/, 2/, 3/ nemajetkovú ujmu v sume 50 000 Sk kaţdej zvlášť a v lehote 3 dní nahradiť im trovy konania vo výške 4 500 Sk kaţdej z nich a 21 907,50 Sk na účet ich právnej zástupkyne. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe otvorené listy adresované jednak pedagogickému zboru J.G.G. ako i študentom tohto gymnázia, ktoré boli
  12. septembra 2000 verejne rozširované v budove, obsahovali tvrdenia, ktorých pravdivosť sa nepotvrdila ani počas trestného konania, ani vykonanou inšpekciou a ani v priebehu dokazovania vykonaného v konaní pred súdom. Obsah listov bol difamujúci a vo vzťahu k ţalobkyniam neoprávnený. Mal za to, ţe týmto konaním ţalovaný zasiahol do osobnostných práv ţalobkýň chránených Občianskym zákonníkom. Preto ţalovanému uloţil povinnosť sa ţalobkyniam ospravedlniť. Vzhľadom na konanie ţalovaného a všetky jeho verejné prejavy, ktorými uvedený otvorený list sprevádzal, ospravedlnenie nepovaţoval za postačujúce a priznal ţalobkyniam aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za primeranú nemajetkovú ujmu povaţoval náhradu vo výške 50 000 Sk pre kaţdú zo ţalobkýň. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z
  13. júna 2007 sp. zn. 15 Co 41/2007 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vo výroku o povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam písomné ospravedlnenie v znení uvedenom v rozsudku prvostupňového súdu, zmenil vo výroku o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ţe ţalobu zamietol. Ţiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa bol toho názoru, ţe uvedením nepravdivých tvrdení v otvorenom liste adresovanom J.G. a jeho študentom a publikáciou 6 3 Cdo 13/2011 neprípustných hodnotiacich úsudkov o ţalobkyniach, ktoré boli učiteľkami jeho nebohého syna, bolo zasiahnuté do osobnostných práv ţalobkýň chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Preto v časti ospravedlnenia ako primeraného zadosťučinenia v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka povaţoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny. Nestotoţnil sa však so záverom súdu prvého stupňa, ţe v prejednávanej veci sú splnené podmienky, za ktorých je moţné ţalobkyniam priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za dostačujúce povaţoval poskytnutie morálnej satisfakcie formou ospravedlnenia, nakoľko ţalobkyne nepreukázali, ţe by bola zníţená ich občianska bezúhonnosť, česť, váţnosť a dôstojnosť v spoločnosti v značnej miere tak, ako to predpokladá ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Keďţe ţalobkyne v tomto smere neuniesli dôkazné bremeno, rozsudok súdu prvého stupňa, pokiaľ ţalobkyniam priznal náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, zmenil a ţalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 2 O.s.p. vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov v konaní. Uvedený rozsudok napadol dovolaním ţalovaný, jeho prípustnosť odôvodnil ustanovením § 238 ods. 2 O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. Namietal, ţe súdy nerešpektovali právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uţ vysloveného v tejto veci ako i ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je v súlade s § 157 ods. 1, 2 O.s.p., keď v ňom nie sú spomenuté dôkazy, potvrdzujúce hodnotiaci úsudok ţalovaného, napr. o šikane na škole, nespravodlivom hodnotení syna ţalovaného a pod. V ďalšej časti dovolania podrobne rozobral kolíziu práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti z aspektu čl. 10 ods. 1, čl. 17 Listiny základných práv a slobôd, čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 19, čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Na základe uvedeného ţiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalobkyne 1/ aţ 3/ vo vyjadrení k dovolaniu ţalovaného uviedli, ţe dovolanie nie je v danej veci prípustné. Odôvodnenie prípustnosti dovolania ţalovaným ustanovením § 238 ods. 2 O.s.p. bez uvedenia, v ktorej konkrétnej časti sa tak malo stať, povaţovali za vágne a nekonkrétne, ktoré nenapĺňa zákonné predpoklady obsahu dovolania podľa § 241 ods. l O.s.p. Trvali na tom, ţe súdy niţších stupňov rešpektovali názor dovolacieho súdu a pri svojom rozhodnutí sa od neho neodchýlili. Navrhli preto dovolanie zamietnuť. 7 3 Cdo 13/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo
  14. februára 2008 sp. zn. 3 Cdo 220/2007 dovolanie ţalovaného odmietol a ţalobkyniam priznal náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, ţe pokiaľ ide dovolanie ţalovaného proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol, ţalovaný týmto zamietajúcim výrokom nebol negatívne dotknutý, z procesného hľadiska mu nebola spôsobená ţiadna ujma na jeho pomeroch, a preto v tejto časti dovolanie odmietol ako podané neoprávnenou osobou (§ 218 ods. l písm. b/ O.s.p.). Dovolanie ţalovaného proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o uloţení povinnosti ţalovanému zaslať ţalobkyniam písomné ospravedlnenie, dovolací súd odmietol z dôvodu, ţe ho povaţoval za procesne neprípustné (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.), nakoľko jeho prípustnosť nevyplývala z § 238 ods. 1, 2 O.s.p. a vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli zistené. Prípustnosť dovolania proti tomuto výroku rozsudku odvolacieho súdu nezakladalo ani prípadné nesprávne právne posúdenie veci či ţalovaným tvrdená tzv. iná vada konania, lebo k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o týchto dovolacích dôvodoch nie je moţné z dôvodu neprípustnosti dovolania pristúpiť. Na základe sťaţnosti ţalovaného Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo
  15. novembra 2010 sp. zn. I. ÚS 186/2008 vyslovil, ţe jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 220/2007 zo
  16. februára
  17. Ústavný súd Slovenskej republiky uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v celom rozsahu zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky po zhrnutí priebehu súdnych konaní (na prvostupňovom, odvolacom a dovolacom súde) uviedol, ţe ustanovenie § 238 ods. 2 O.s.p. treba vykladať tak, aby bola naplnená ústavou ustanovená povinnosť súdov poskytovať jednotlivcovi ochranu základných práv aj účel daného typu dovolacieho konania. V konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku zákonodarca zveril súdom úlohu preskúmať vec po stránke právnej a vo výnimočných prípadoch aj po stránke skutkovej, čomu zodpovedá aj škála právnych prostriedkov vrátane kasácie pôvodného rozhodnutia. Ustanovenie § 243d ods. l O.s.p. má zaistiť, aby súd, ktorému rozhodnutie bolo zrušené a má vo veci ďalej konať, nielenţe poznal, prečo dovolací súd povaţoval jeho rozhodnutie za chybné, ale aj čoho sa má pri ďalšom postupe vyvarovať. 8 3 Cdo 13/2011 V ţiadnom prípade nebráni ustanovenie § 243d ods. 1 O.s.p. súdu niţšieho stupňa, aby na základe nových skutočností dospel k rovnakým záverom; vedie ho však záväzne k tomu, aby neopakoval predchádzajúce nedostatky procesného i hmotnoprávneho charakteru. Dovolací súd nesprávnym výkladom a aplikáciou ustanovenia § 238 ods. 2 O.s.p. v súvislosti s § 243d ods. 1 O.s.p. a odmietnutím dovolania ţalovaného pre jeho údajnú neprípustnosť, odoprel ţalovanému právo na spravodlivosť, čím porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. l dohovoru. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorému bola vec opätovne predloţená na rozhodnutie o dovolaní ţalovaného, konštatuje, ţe jeho predchádzajúce rozhodnutie o dovolaní ţalovaného bolo ústavným súdom zrušené v celom rozsahu (t.j. aj v časti, v ktorej bolo dovolanie ţalovaného odmietnuté ako podané neoprávnenou osobou), v dôsledku čoho je potrebné znovu rozhodnúť o tomto dovolaní ako o celku. Najvyšší súd (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či je dovolanie v celom rozsahu procesne prípustné. Dovolanie ţalovaného smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý obsahuje viacero výrokov. Keďţe dovolateľ nespresnil, proti ktorým výrokom dovolanie (ne)smeruje a napadnutý rozsudok ţiadal (ako celok) zrušiť, dovolací súd vychádzal z toho, ţe v dovolaní prejavil vôľu, aby dovolací súd preskúmal správnosť všetkých výrokov rozsudku odvolacieho súdu. Dovolanie ţalovaného nie je však v celom rozsahu procesne prípustné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej. Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu 9 3 Cdo 13/2011 zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 aţ § 239 O.s.p., určujúcimi podmienky, v prípade splnenia ktorých je dovolanie prípustné). Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaţe na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom). Takým dôvodom je skutočnosť, ţe rozhodnutím odvolacieho súdu bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, ţe podané dovolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej, ako aj subjektívnej), posúdenie subjektívnej prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti dovolania. Ak dovolací súd dospeje k záveru, ţe dovolateľ nie je z určitého dôvodu subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236 aţ § 239 O.s.p. V danom prípade je dovolaním napadnutý aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený prvostupňový rozsudok tak, ţe ţaloba o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bola zamietnutá. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania bolo potrebné vziať na zreteľ to, ţe ţalovaný z procesného hľadiska (ktoré je v tomto zmysle rozhodujúce) nemôţe byť negatívne dotknutý rozhodnutím zamietajúcim proti nemu smerujúcu ţalobu. Keďţe v danom prípade dovolateľ po (rozhodujúcej) procesnej stránke nebol negatívne dotknutý napadnutým výrokom rozsudku, z procesného hľadiska mu týmto výrokom nebola spôsobená ujma na jeho pomeroch (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  18. januára 1998 sp. zn. 1 Cdo 92/97 uverejnený pod č. 50/1999 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky a tieţ rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
  19. júla 1992 sp. zn. 1 Cdo 28/92 publikované pod č. 40/1993 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky). S prihliadnutím na vyššie uvedený výklad dovolacieho súdu o objektívnej a subjektívnej stránke prípustnosti dovolania dospel dovolací súd k záveru, ţe i keď 10 3 Cdo 13/2011 je dovolanie v danej veci z objektívneho hľadiska prípustné (smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorý vykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 O.s.p.), predsa len dovolateľ nie je subjektívne oprávnený napadnúť ho dovolaním. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu o zamietnutí ţaloby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Ţalovaný podal dovolanie aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o uloţení povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam písomné ospravedlnenie. V tejto časti je Najvyšší súd Slovenskej republiky viazaný právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze zo
  20. novembra 2010 sp. zn. I. ÚS 186/2008 (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov). Vzhľadom na túto viazanosť Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, ţe prípustnosť dovolania ţalovaného proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o uloţení povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam písomné ospravedlnenie, vyplýva z § 238 ods. 2 O.s.p. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, 11 3 Cdo 13/2011 g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Ţalovaný v dovolaní tvrdil, ţe konanie je postihnuté vyššie uvedenou tzv. inou vadou konania, ktorá spočíva v nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu, nakoľko nezodpovedá § 157 ods. 1, 2 O.s.p. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia; zákonné poţiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí ale disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). V danom prípade odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia týkajúceho sa povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam písomné ospravedlnenie, ktorá je len predmetom daného dovolacieho prieskumu (viď dôvody uvedené vyššie), uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 12 3 Cdo 13/2011 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého potvrdzujúceho výroku rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil so skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa, jeho právne závery povaţoval za správne a sám ich pre zdôraznenie správnosti doplnil. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaného. Za tohto stavu nemoţno za opodstatnenú povaţovať námietku ţalovaného, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu týkajúce sa jeho potvrdzujúceho výroku je nepreskúmateľné. Ţalovaný v dovolaní namieta, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci súdy oboch niţších stupňov správne vychádzali z § 11 Občianskeho zákonníka, ktorý priznáva kaţdej fyzickej osobe právo na ochranu proti zásahom do osobnosti, najmä ţivota a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môţu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdrţanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak sú dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a tieţ jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje zákonné znaky zásahu do chránených osobnostných práv, má fyzická osoba právo najmä domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Otázku, či určité konanie má znaky zásahu objektívne spôsobilého zasiahnuť do práv fyzickej osoby chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, treba vţdy posúdiť s prihliadnutím na okolnosti, ktoré tu boli v čase zásahu. 13 3 Cdo 13/2011 Ţalovaný v dovolaní namietal, ţe konal v súlade so slobodou prejavu, ktorú zakotvuje aj čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; v zmysle odseku 2 veta prvá tohto článku má kaţdý právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. V zmysle čl. 10 ods. 1 veta prvá a druhá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má kaţdý právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov. Ani právo na slobodu prejavu ale nie je absolútne – podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jeho výkon zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, a preto môţe podliehať (o.i.) obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné v záujme (medziiným) ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. V preskúmavanej veci bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, ţe ţalovaný
  21. septembra 2000 verejne v budove G. rozdával učiteľom a ţiakom listy adresované pedagogickému zboru gymnázia a študentom gymnázia, v ktorých okrem iného obvinil ţalobkyne zo šikanovania detí a spoluobvinil ich zo spoluúčasti na samovraţde jeho syna M. S. (zomrel
  22. júna 2000). Ţalovaný rozširovanie listov s uvedeným obsahom sám potvrdil vo vyjadrení k ţalobe (č.l. 113 spisu) ako pri svojom výsluchu na pojednávaní pred okresným súdom
  23. júna 2002 (č.l. 183 spisu). Z uznesenia Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Brezne z
  24. novembra 2001 č. ČVS: OUV 217/BR-2001 vyplýva, ţe bolo odloţené podozrenie z trestného činu útlaku, ktorého sa mali dopustiť učitelia J.G.G. tým, ţe v školskom roku 1999/2000 mali na študenta gymnázia M. S. vyvíjať a stupňovať tlak k aktívnejšiemu zapájaniu nebohého do vyučovacieho procesu za účelom zlepšenia známok s následným neobjektívnym hodnotením jeho vedomostí vo forme klasifikovania známok niţšieho stupňa, čím mali spôsobiť stresové konanie nebohého, ktorý
  25. júna 2000 spáchal samovraţdu obesením, nakoľko nejde vo veci o podozrenie z trestného činu. Zo záznamu Štátnej školskej inšpekcie o výsledku tematickej inšpekcie vykonávanej od
  26. do
  27. októbra 2000 na J.G. jednoznačne vyplýva, ţe šikanovanie ţiakov učiteľmi nebolo zistené, bolo vylúčené, ţe by ţiaci mali strach zo školy, resp. učiteľov a z rozhovorov náhodne vybraných spoluţiakov nebohého M. S. bolo konštatované, ţe učitelia sa k ţiakom správajú korektne, sú primerane nároční, hodnotenia vrátane hodnotenia M. S. povaţujú za spravodlivé 14 3 Cdo 13/2011 a objektívne. Skutočnosť, ţe na škole nedochádzalo k šikanovaniu, potvrdil aj svedok PhDr. P. S., ktorý ako zamestnanec Krajskej pedagogicko-psychologickej porade vykonával psychologické poradenstvo na J.G.. Uvedený svedok vo výpovedi uviedol, ţe ţiaci gymnázia, i keď mali moţnosť buď osobne alebo anonymne do vytvorenej tzv. schránky dôvery, neoznámili ţiadny prípad šikanovania, či problémy s učiteľmi v súvislosti s nespravodlivým známkovaním a pod. V prejednávanej veci došlo ku kolízii (vzájomnému stretu) dvoch chránených záujmov (práv). Na jednej strane ide o právo ţalobkýň, aby do ich chránených osobných a osobnostných práv nebolo neoprávnene zasahované a tieţ ich právo domáhať sa zákonu zodpovedajúcim spôsobom ochrany v prípade neoprávneného zásahu; ţalobkyne, vychádzajúc z toho, ţe predmetnými listami bolo zasiahnuté do ich práv chránených právnym poriadkom, podali proti ţalovanému ţalobu na ochranu osobnosti. Na druhej strane ide o slobodu prejavu - jeden zo základných pilierov existencie demokratickej spoločnosti i rozvoja kaţdého človeka. V prípade stretu subjektívneho práva ţalobkýň a práva slobody prejavu, ku ktorému v posudzovanej veci došlo, je predpokladom správneho rozhodnutia súdu test pomernosti, ktorý zohľadní okolnosti na oboch procesných stranách. Na strane osoby domáhajúcej sa ochrany osobnosti ide predovšetkým o to, do akého práva, koho, čím, s akou intenzitou a s akými dôsledkami bolo zasiahnuté, na strane osoby, proti ktorej smeruje ţaloba na ochranu osobnosti ide o to, aké boli ciele a zvolené prostriedky uplatnenia slobody prejavu. Súčasťou slobody prejavu môţe byť aj kritika. Aby kritika (čo aj oprávnená) nenapĺňala znaky neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, musí byť a/ vecná (nie zahmlievajúca alebo škandalizujúca), b/ pravdivá (vychádzajúca z pravdivých podkladov) a c/ primeraná (čo do spôsobu, účelu, obsahu a formy). Cieľom kritiky s takýmito znakmi má byť náprava určitého negatívneho javu (okolnosti alebo správania sa), nie však uráţka, poníţenie, zosmiešnenie, škandalizácia alebo zneváţenie ľudskej dôstojnosti. Za splnenia týchto podmienok je prípustná aj „tvrdá kritika“, pokiaľ je objektívne prospešná. Odvolací súd sa uvedeným stretom (kolíziou) osobnostného práva ţalobkýň a slobody prejavu zaoberal a svoje závery vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Správne odvolací súd pri posudzovaní, či zásah do osobnostných práv týmito písomnými prejavmi sa negatívne dotkol osobnosti ţalobkýň, analyzoval nielen obsah tohto prejavu, ale tieţ formu 15 3 Cdo 13/2011 v ňom pouţitých výrazových (slovných) prostriedkov, pretoţe tá je vonkajším prejavom obsahu (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 10/2005). Záver odvolacieho súdu, podľa ktorého slová ţalovaného na adresu ţalobkýň ohľadne šikanovanie detí a obvinení zo samovraţdy M. S. boli objektívne spôsobilé zníţiť česť, váţnosť a dôstojnosť ţalobkýň, vykonávajúcich prácu učiteliek na gymnáziu, ako i ţe predmetné listy sledovali zneváţenie ţalobkýň, zodpovedá zisteného skutkovému stavu, keď ich obsahom boli nepravdivé skutočnosti; pravdivosť skutkových okolností, ktoré sú v nich uvedené (šikanovanie detí, obvinenie zo samovraţdy M. S.), nebola v konaní preukázaná. V inkriminovaných listoch boli totiţ zvolené také slová, slovné spojenia a formulácie, ktoré si ich čitateľ mohol vysvetľovať tak, ţe vina ţalobkýň zo smrti syna ţalovaného ako i šikanovanie ţiakov na gymnáziu boli preukázané a ţalobkyne sa tohto konania dopustili. Uvedením takýchto nepravdivých tvrdení a obvinení dehonestujúcich a znevaţujúcich osoby ţalobkýň v listoch verejne rozširovaných na pôde školy došlo aj podľa názoru dovolacieho súdu k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti ţalobkýň, ktorý bol objektívne spôsobilý zníţiť ich váţnosť a postavenie ako pedagogického pracovníka v očiach kolegov učiteľov ako i ţiakov danej školy. Súdmi ţalobkyniam priznaný prostriedok ochrany za zásah do ich ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka chránených osobnostných práv vo forme morálneho zadosťučinenia (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) dovolací súd povaţuje za primeraný a zodpovedajúci povahe a spôsobu daného neoprávneného zásahu, ako i jeho intenzite. Dovolací súd k tvrdeniu ţalovaného, ţe uvedené listy boli jeho hodnotením pomerov na gymnáziu, povaţuje za potrebné uviesť, ţe vţdy treba starostlivo rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Ide o to, ţe existenciu faktov moţno preukázať, otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov ale nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, rozsudok z roku 1986; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z roku 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem, c. Rakúsko, rozsudok z roku 2001). Pokiaľ listy mali podľa ţalovaného obsahovať aj jeho hodnotiace úsudky, je potrebné, aby v ňom bol opísaný relevantný skutkový dej (skutkové tvrdenie) takým spôsobom, ktorý umoţňuje čitateľovi urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok. Písomnosť, ktorá to neumoţňuje, môţe byť so zreteľom na individuálne okolnosti určitej veci neoprávneným zásahom do osobnostných práv (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 61/2000 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/2001). Inkriminované listy obsahujú také 16 3 Cdo 13/2011 hodnotiace úsudky, ktorých skutkový podklad nie je dostatočne vysvetlený. Podľa názoru dovolacieho súdu ide o takýto úsudok aj v časti listov týkajúcich sa „nepedagogického prístupu“, „šikanovania“ ako dôvodu vedúceho k samovraţde M. S.. Keďţe odvolací súd pri posudzovaní otázky, či konaním ţalovaného došlo k zásahu do osobnostných práv ţalobkýň a formy právneho prostriedku ochrany osobnosti ţalobkýň, aplikoval na zistený skutkový stav správny právny predpis (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a tento predpis aj správne vyloţil, jeho rozhodnutie nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Vzhľadom na to, ţe dovolacie dôvody uvádzané v dovolaní ţalovaného (§ 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p.) nie sú dané, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaného proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o povinnosti ţalovaného zaslať ţalobkyniam písomné ospravedlnenie, zamietol podľa § 243b ods. 1 O.s.p. V dovolacom konaní (procesne) úspešným ţalobkyniam vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešné účastníčky v dovolacom konaní podali návrh na uloţenie povinnosti nahradiť im trovy tohto konania spolu s ich vyčíslením. Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokátky za právnu sluţbu, ktorú poskytla vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaného
  28. septembra 2007 § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení platnom v čase vykonania úkonu (ďalej len „vyhláška“) . Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 3 vyhlášky vo výške 109,24 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 3 x 5,91 €] a daňou z pridanej hodnoty vo výške 20,75 € (19 % z odmeny advokáta v zmysle § 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu 147,72 €. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  29. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. 17 3 Cdo 13/2011 V Bratislave
  30. mája 2012 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.