Obsah (5)

§ 63§ 243i§ 243f§ 18§ 43

3 M Cdo 14/2010 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny

ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce [v znení účinnom do

1. augusta 2007 (ďalej len „Zákonník práce“)]. V konaní nebolo totiţ preukázané, ţe zamestnávateľ nemal moţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce. Ţalovaná teda nepreukázala splnenie uvedenej hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede; mala moţnosť ďalej zamestnávať ţalobcu, a to nielen na pozícii, ktorú ţalobca odmietol ako pre neho nevhodnú, ale tieţ na pozícii projektového manaţéra, ktorá v čase výpovede nebola obsadená. Tvrdenie ţalovanej, ţe miesto projektového manaţéra bolo platne obsadené A. Š. podpísaním akceptačného listu z
2. decembra 2006 (ďalej len „akceptačný list“), ktorý

jej názoru obsahoval podstatné náleţitosti pracovnej zmluvy, nepovaţoval súd za dôvodné, lebo splnenie ponukovej povinnosti zamestnávateľa

§ 63ods.

2 Zákonníka práce ako predpokladu platnej výpovede sa skúma

stavu v čase výpovede (R 54/1998) a samo vystavenie akceptačného listu nemalo za následok uzavretie pracovnej zmluvy. V akceptačnom liste je výslovne uvedené, ţe „dátum nástupu bude dohodnutý dodatočne“. Nemoţno teda povaţovať za právne relevantné tvrdenie ţalovanej, ţe všetky písomne i ústne dohodnuté podmienky viaţuce sa k danej pracovnej pozícii boli záväzne dohodnuté tak, ţe najneskorším dňom nástupu do práce bude deň nasledujúci po dni uplynutia výpovednej doby A. Š. u jeho predchádzajúceho zamestnávateľa, alebo aj skôr, ak by tento pracovný pomer skončil dohodou. Súd prvého stupňa poukázal na to, ţe Zákonník práce pojem akceptačný list nepozná. Ani ak by sa akceptačný list povaţoval za návrh pracovnej zmluvy, ktorý 3 MCdo 14/2010 3 zamestnanec prijal, nešlo by o platný právny úkon vzhľadom na nedostatok jeho určitosti čo do dňa nástupu do práce, ktorý nemoţno preklenúť ani výkladom. Z časti akceptačného listu, v zmysle ktorej bude dátum nástupu dohodnutý dodatočne, nemoţno v nijakom prípade vyvodiť záver, ţe na základe iných, konkrétnym dátumom neoznačených, ale objektívne zistiteľných skutočností, o ktorých účastníci ani nemusia vedieť, kedy nastanú, moţno spoľahlivo vyvodiť záver, ktorý deň je dohodnutý ako deň nástupu do práce (deň, ktorým vznikne pracovný pomer). Proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo ţalobe vyhovené, podala ţalovaná odvolanie. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 29. septembra 2009 sp. zn. 5 Co 170/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Stotoţnil sa so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa aj s ich právnym posúdením a obmedzil sa na konštatovanie správnosti dôvodov v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Na doplnenie dodal, ţe ţalovaná po zrušení pracovnej pozície generálneho riaditeľa zastávanej ţalobcom ponúkla mu listom z 19. januára 2007 prácu na voľnej pozícii Hotline Operátor Retail (telefonický kontakt so zákazníkmi, riešenie ich sťaţností a poţiadaviek a pod.).

právneho názoru odvolacieho súdu by takáto práca spĺňala kritériá ponuky inej vhodnej práce, iba ak by ţalovaná nedisponovala iným (pre ţalobcu vhodnejším) voľným pracovným miestom. Dokazovaním bolo preukázané, ţe ho mala moţnosť zamestnávať v mieste výkonu pôvodne dojednanej práce nielen v ponúknutej pozícii, ale aj v pozícii projektového manaţéra, ktorá bola pre neho z hľadiska jeho kvalifikácie nesporne vhodnejšia.

názoru odvolacieho súdu bolo toto pracovné miesto v čase výpovede danej ţalobcovi voľné. Akceptačný list po obsahovej stránke nespĺňal náleţitosti pracovnej zmluvy v zmysle § 43 ods. 1 Zákonníka práce. Vzhľadom na kogentný charakter pracovnoprávnych predpisov môţu účastníci pracovnoprávnych vzťahov dohody (zmluvy) uzavrieť len ohľadne tých typov zmlúv (dohôd), ktoré sú upravené pracovnoprávnymi predpismi. Ak pracovnoprávne predpisy účastníkom pracovnoprávnych vzťahov neumoţňujú odchylnú úpravu ich práv a povinností, je potrebné to, čo týmto predpisom nevyhovuje, povaţovať za zakázané. Keďţe výpovedi ţalovanej danej ţalobcovi nepredchádzalo uzavretie pracovnej zmluvy medzi ţalovanou a A. Š. na post projektového manaţéra, nebolo moţné povaţovať toto pracovné miesto za obsadené, a preto malo byť ţalobcovi ponúknuté v rámci tzv. ponukovej povinnosti (§ 63 ods. 2 Zákonníka práce) pred tým, neţ mu bola daná výpoveď. Aţ odmietnutím takejto ponuky zamestnancom by boli splnené predpoklady platného skončenia pracovného pomeru 3 MCdo 14/2010 4 výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. K tomu ale nedošlo, preto je predmetná výpoveď neplatná. Na základe opakovaného podnetu ţalovanej napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním rozsudky súdov oboch niţších stupňov. Uviedol, ţe v zmysle článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky kaţdý môţe konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemoţno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je povinnosťou všeobecných súdov v situácií, ţe právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. V danom prípade odvolací súd opomenul, ţe § 1 ods. 2 Zákonníka práce výslovne stanovuje, ţe ak Zákonník práce vo svojej prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (teda ustanovenia § 1 aţ § 122 Občianskeho zákonníka). Zákonník práce neobsahuje ustanovenie zakazujúce uzatvoriť inominátny záväzkový právny vzťah

Občianskeho zákonníka za podmienky, ţe neodporuje právnym predpisom. Generálny prokurátor vyslovil nesúhlas s názorom odvolacieho súdu, ţe pracovné miesto je obsadené len v prípade, ţe na toto miesto bola uzatvorená pracovná zmluva. V konaní bolo dostatočne preukázané, ţe ţalovaná a A. Š. uznali svoju viazanosť akceptačným listom a ich súvisiacimi ústnymi dojednaniami a prejavmi vôle. Porušením takto zaloţeného záväzku by sa druhá strana mohla domáhať náhrady škody voči strane, ktorá ju zavinila. Vzhľadom na to, ţe podpísaním akceptačného listu a následnými ústnymi dojednaniami bol medzi ţalovanou a A. Š. zaloţený záväzok ohľadom obsadenia pracovnej pozície projektového manaţéra, nebolo moţné povaţovať túto pozíciu v čase dania výpovede ţalobcovi za voľnú. Ţalovaná preto ani nemala voči ţalobcovi ponukovú povinnosť ohľadom pozície projektového manaţéra, ktorá uţ bola v čase dania výpovede obsadená. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, ţe A. Š. a ţalovaná sa najneskôr pri podpise akceptačného listu dohodli na všetkých náleţitostiach pracovnej zmluvy

Zákonníka práce. Deň nástupu do práce (rovnako tieţ miesto výkonu práce) dohodli ústne. Bez ohľadu na skutočnosť, ţe k formálnemu písomnému vyhotoveniu pracovnej zmluvy na pracovnú pozíciu projektový manaţér došlo aţ

1. februára 2007 a deň nástupu do práce v nej bol datovaný dňom
2. februára 2007, de iure k zaloţeniu pracovného pomeru na túto pozíciu došlo ešte pred daním výpovede ţalobcovi – uţ
3. decembra
4. Samotný podpis pracovnej zmluvy
5. februára 2007 bol len písomným potvrdením predchádzajúcich prejavov vôle zmluvných strán, a preto nie je v danej veci ani rozhodujúci. Pokiaľ súdy na 3 MCdo 14/2010 5 základe vyššie uvedeného nedospeli k záveru, ţe ţalovaná vo vzťahu k ţalobcovi splnila svoju ponukovú povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce ponúknutím jedinej voľnej pozície (Hotline Operátor Retail), a ţe teda jemu daná výpoveď je platná, spočíva ich rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Z týchto dôvodov generálny prokurátor ţiadal oba napadnuté rozsudky zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ţalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poprel opodstatnenosť dôvodov, so zreteľom na ktoré generálny prokurátor spochybňuje správnosť právneho posúdenia veci súdmi niţších stupňov. Obsah akceptačného listu a ústnych prejavov vôle ţalovanej a A. Š. nepotvrdzuje, ţe najneskôr k
6. decembru 2006 došlo k uzavretiu pracovnej zmluvy medzi nimi; dokladá nanajvýš ich spoločný (ešte nezrealizovaný) zámer uzavrieť v budúcnosti pracovnú zmluvu. K
7. decembru 2006 nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu pracovnej zmluvy aj z toho dôvodu, ţe medzi ţalovanou a A. Š. nedošlo k dohode o dátume nástupu do práce a tieţ o mieste výkonu práce (v tom čase mala totiţ ţalovaná administratívne prevádzky aj v Banskej Bystrici a v Košiciach, kde boli tieţ pracovné pozície projektový manaţér). Z toho ţalobca vyvodil názor zhodný s názorom súdov niţších stupňov, ţe v čase dania výpovede bola pracovná pozícia projektový manaţér voľná, vo vzťahu k nej zaťaţovala ţalovanú tzv. ponuková povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce a v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti je výpoveď z pracovného pomeru neplatná. Ţiadal mimoriadne dovolanie zamietnuť ako neopodstatnené a priznať mu náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní. Ţalovaná sa v plnom rozsahu stotoţnila s dôvodmi mimoriadneho dovolania a ţiadala, aby mu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyhovel. Najvyšší súd ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor (§ 243g O.s.p.) na základe podnetu účastníčky konania (§ 243e ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu

§ 243iods.

2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe mimoriadne dovolanie treba zamietnuť.

§ 243fods.

1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným 3 MCdo 14/2010 6 v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a tzv. iné procesné vady konania majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci generálny prokurátor nenamietal a v konaní o mimoriadnom dovolaní ani nevyšli najavo. Mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Zo spisu vyplýva, ţe ţalovaná dala ţalobcovi listom z 22. januára 2007 výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.

tohto ustanovenia zamestnávateľ môţe dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu, ţe sa zamestnanec stal nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o zníţení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Podmienkou platnosti výpovede danej z uvedeného dôvodu je, ţe zamestnávateľ nemá moţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce (§ 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce), a zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu (§ 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce). Splnenie tejto ponukovej povinnosti musí preukázať zamestnávateľ. Generálny prokurátor zastáva v mimoriadnom dovolaní názor, ţe výpoveď daná ţalobcovi nie je neplatná z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti vyplývajúcej z § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Ţalovaná

neho túto povinnosť splnila tým, ţe mu ponúkla voľné pracovné miesto na pozícii „Hotline Operátor Retail“. Uvedená povinnosť sa netýkala 3 MCdo 14/2010 7 pracovného miesta „projektový manaţér“, ktoré v čase dania výpovede ţalobcovi nebolo voľné. Pracovná pozícia „projektový manaţér“ bola uţ totiţ v tom čase obsadená, o čom svedčí aj akceptačný list vyhotovený ţalovanou, ktorý osobne prevzal A. Š. Akceptačný list sa v mimoriadnom dovolaní spomína v dvoch právnych a významových rovinách:

1. ako v písomnej forme vyhotovený úkon, ktorý spolu s ústnymi dohovormi ţalovanej a A. Š. svedčí o tom, ţe
2. decembra 2006 bola medzi nimi uzavretá pracovná zmluva,
3. ako úkon zakladajúci záväzkový vzťah, ktorého právne účinky bez ďalšieho vedú k záveru, ţe pracovná pozícia projektový manaţér bola u ţalovanej uţ od uvedeného dňa obsadená a ţalovaná nemala moţnosť zamestnávať ţalobcu na tomto pracovnom mieste.
4. Zákonník práce neobsahuje definíciu pojmu „právny úkon“. Aj v pracovnoprávnych vzťahoch ale pod právnym úkonom treba rozumieť prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce a § 34 Občianskeho zákonníka). Prejav vôle môţe byť urobený konaním alebo opomenutím, môţe sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Náleţitosťami prejavu vôle sú jeho zrozumiteľnosť, určitosť a v niektorých prípadoch tieţ forma. Ak nie je prejav vôle jednoznačný, moţno pochybnosti o tom, aká vôľa bola prejavená a aký bol jej obsah, odstrániť výkladom. Prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom (§ 15 Zákonníka práce). Výklad právneho úkonu ale môţe vţdy smerovať len k objasneniu toho, čo bolo skutočne prejavené; výkladom nemoţno (dodatočne) meniť zmysel právneho úkonu, dotvárať, doplňovať alebo meniť jeho obsah či účel. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní zastáva názor, ktorý bol v konaní na súdoch niţších stupňov prezentovaný ţalovanou, ţe akceptačný list v spojení s obsahom ústnych dojednaní ţalovanej a A. Š. treba povaţovať za pracovnú zmluvu, v dôsledku čoho bol dňom
5. decembra 2006 zaloţený medzi nimi pracovný pomer. Najvyšší súd pripomína, ţe v pracovnoprávnych vzťahoch je prípustnosť atypických zmluvných foriem vylúčená.

§ 18

Zákonníka práce je zmluva

tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. 3 MCdo 14/2010 8 Uvedené kogentné ustanovenie Zákonníka práce je právnou teóriou i aplikačnou praxou spájané so zásadou numerus clausus zmluvných typov v pracovnom práve, ktorá vyjadruje zákaz iného správania, ako je správanie predpokladané pracovnoprávnou normou. Keďţe Zákonník práce nepripúšťa moţnosť inej úpravy vzniku pracovnoprávneho vzťahu medzi jeho účastníkmi, iba takej, ktorá je obsiahnutá v príslušných ustanoveniach pracovnoprávnych predpisov, povaţuje sa iná úprava za takú, ktorá je v rozpore s príslušnými pracovnoprávnymi predpismi. V dôsledku toho aj sloboda určenia obsahu pracovnej zmluvy zmluvnými stranami je limitovaná kogentnými ustanoveniami pracovnoprávnych predpisov – zmluvné strany sa nemôţu dohodnúť na obsahu pracovnej zmluvy, ktorý by bol v rozpore s nimi. Pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom (§ 42 ods. 1 Zákonníka práce). Pracovnou zmluvou moţno zaloţiť pracovný pomer ešte pred jeho vznikom. Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis neustanovuje, v akom časovom predstihu moţno zaloţiť pracovný pomer pred jeho vznikom. Pracovné zmluvy uzatvorené s určitým časovým predstihom pred vznikom pracovného pomeru v aplikačnej praxi nahrádzajú predzmluvné typy, akým je napríklad zmluva o budúcej pracovnej zmluve, ktorú

znenia ustanovenia § 1 Zákonníka práce nemoţno povaţovať za právnu skutočnosť zakladajúcu pracovnoprávny vzťah (viď Barancová H., Zákonník práce, Komentár, SPRINT, Bratislava, 2007, str. 365). Nedodrţanie písomnej formy pracovnej zmluvy nemá za následok neplatnosť tohto právneho úkonu (viď Zborník III. str. 19). To znamená, ţe pracovnú zmluvu moţno platne uzavrieť aj ústne alebo konkludentným prejavom vôle. Poţiadavkou, aby pracovná zmluva bola uzavretá v písomnej forme, sa na jednej strane vyjadruje princíp ochrany zamestnanca pre prípad vzniku pochybností o vzniku pracovného pomeru a na strane druhej sa súčasne zakladá povinnosť zamestnávateľa dbať o splnenie tejto poţiadavky v záujme právnej istoty a preukázateľnosti rozhodujúcich skutočností pre prípad sporu o vzniku pracovného pomeru a o náleţitostiach pracovnej zmluvy (viď bliţšie „Komentár k Zákonníku práce, 2002, ASPI, k § 1).

§ 43ods.

1 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný v pracovnej zmluve so zamestnancom dohodnúť podstatné náleţitosti, ktorými sú: a/ druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika, b/ miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c/ deň nástupu do práce, d/ mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. 3 MCdo 14/2010 9 V akceptačnom liste (č.l. 217 spisu) zamestnávateľ ţalobcu uviedol: „Týmto akceptačným listom potvrdzujeme náš zámer zamestnať p. A. Š. na pozíciu Project Manager v našej spoločnosti G., a.s. Pracovná zmluva bude uzavretá medzi zmluvnými stranami v slovenskom jazyku

zásad našej spoločnosti. Dátum nástupu bude dohodnutý dodatočne. Základná mesačná mzda bude vo výške 30 000 Sk mesačne, po skončení 3-mesačnej skúšobnej lehoty 35 000 Sk mesačne + prémie

Internej smernice spoločnosti G., a.s. Pracovná zmluva bude uzavretá na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace“. Akceptačný list nepotvrdil zaloţenie pracovného pomeru

1. decembra 2006, iba deklaroval zámer (úmysel) potenciálneho zamestnávateľa existujúci ku dňu vyhotovenia akceptačného listu zaloţiť v budúcnosti pracovný pomer (viď slová „potvrdzujeme zámer zamestnať“) s A. Š. ako potenciálnym zamestnancom. Zreteľne je v ňom vyjadrené, ţe samotný akceptačný list nie je ešte pracovnou zmluvou (viď na dvoch miestach uvedené slová „pracovná zmluva bude uzavretá“). K argumentácii, ţe akceptačným listom a „následnými ústnymi dojednaniami a prejavmi vôle“ (v mimoriadnom dovolaní ničím nešpecifikovanými a nekonkretizovanými) bola k
2. decembru 2006 uzavretá pracovná zmluva, najvyšší súd uvádza, ţe táto argumentácia by mohla byť opodstatnená, len ak by ich vzájomné dojednanie uţ v uvedený deň obsahovalo všetky podstatné náleţitosti pracovnej zmluvy (§ 43 ods. 1 Zákonníka práce). Zo spisu vyplýva, ţe moţnosti zamestnania A. Š. u ţalovanej boli predmetom jeho osobného rokovania najskôr s A. R., ktoré sa uskutočnilo na prelome novembra a decembra 2006.

vyjadrenia samotného A. Š. zostalo aj po tomto stretnutí otvorené, „kedy bude môcť nastúpiť“ (viď č.l. 306 spisu). Svedkyňa M. G. na pojednávaní

1. decembra 2007 (č.l. 304 spisu) uviedla, ţe telefonicky a elektronickou poštou komunikovala s A. Š. od začiatku decembra 2006 „o vyplnení akceptačného listu“. Osobne sa s ním stretla
2. decembra 2006; na tomto stretnutí „nebola dopredu dohodnutá doba nástupu do práce“. Potvrdila aj to, „ţe pracovná zmluva bola pripravená aţ ku dňu nástupu do práce, podpísaná
3. februára 2007 s tým, ţe pracovný pomer vznikol dňa
4. februára 2007“. Na opakovanú výzvu súdu potvrdila, ţe
5. decembra 2006 zostal otvorený „deň nástupu do práce“. Svedok A. Š. na tom istom súdnom pojednávaní na otázku súdu, čo všetko mu bolo pri akceptačnom liste oznámené okrem pracovnej pozície a mzdy, uviedol, ţe „poznal len plat a odmeny sa riešili priebeţne“. Vysvetlil tieţ, ţe u ţalovanej nenastúpil „hneď“ (t.j. po vystavení akceptačného 3 MCdo 14/2010 10 listu) preto, lebo „u predchádzajúceho zamestnávateľa mal rozbehnuté projekty a len s podmienkou ich dokončenia mohol rozviazať pracovný pomer“.

názoru ţalovanej takéto „nedohodnutie konkrétneho dátumu dňa práce však per se neznamená neučinenie za dosť príslušnej podstatnej náleţitosti pracovnej zmluvy. Z výsluchu vyššie uvedených svedkov totiţ moţno vyvodiť záver, ţe medzi ţalovanou a A. Š. došlo najneskôr pri podpise akceptačného listu ku konsenzu ich prejavov vôle tým spôsobom, ţe deň nástupu do práce bol vymedzený právnou skutočnosťou ukončenia pracovného pomeru u jeho predchádzajúceho zamestnávateľa, t.j. najneskôr uplynutím 2-mesačnej výpovednej doby, ktorá by v prípade výpovede začala plynúť dňom

1. januára 2007 a skončila by dňom
2. februára 2007“. Tento názor ţalovanej nie je ničím podloţený. Najvyšší súd pripúšťa, ţe deň nástupu do práce môţe byť dohodnutý nielen priamym časovým určením, ale tieţ iným, dostatočne presným a nezameniteľným určením, ktoré je zaloţené na pouţití skutočností nevymedzených konkrétnym dňom. So zreteľom na obsah akceptačného listu a zhodné vyjadrenia oboch svedkov vypočutých súdom
3. decembra 2007 ale za správny povaţuje právny názor súdov niţších stupňov, ţe k uvedenému dňu nedošlo medzi A. Š. a ţalovanou k uzavretiu pracovnej zmluvy. Ţalovaná aj

názoru dovolacieho súdu nepreukázala, ţe ku dňu vystavenia akceptačného listu došlo medzi ňou a A. Š. k dohode o dni nástupu do práce. Pre argumentáciu, ţe

1. decembra 2006 dospeli k dohode o dni nástupu do práce u ţalovanej (či uţ určením konkrétneho dňa alebo iného nezameniteľného časového ukazovateľa) a ţe „dohodnutým“ dňom nástupu do práce mal byť práve deň nasledujúci po dni skončenia pracovného pomeru A. Š. u jeho predchádzajúceho zamestnávateľa, nedávajú výsledky dokazovania ţiadny podklad. Najvyšší súd na základe vyššie uvedeného uzatvára, ţe k
2. decembru 2006 nebola medzi A. Š. a ţalovanou uzavretá pracovná zmluva.
3. Následne bolo v preskúmavanej veci potrebné posúdiť správnosť právnych záverov, ku ktorým dospeli súdy niţších stupňov pri riešení otázky, či pracovné miesto projektového manaţéra bolo (mohlo byť) u ţalovanej obsadené samotným vystavením akceptačného listu z
4. decembra
5. V súvislosti s tým treba pripomenúť, ţe voľným pracovným miestom je pracovné miesto, na ktorom má zamestnávateľ v čase dania výpovede moţnosť zamestnanca zamestnávať. Nemoţnosť zamestnanca zamestnávať znamená, ţe zamestnávateľ nemá pre 3 MCdo 14/2010 11 zamestnanca ţiadnu prácu; ide tu teda o absolútnu nemoţnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (R 51/1997). Pracovnoprávne vzťahy vznikajú najskôr od uzatvorenia pracovnej zmluvy alebo dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak (§ 1 ods. 3 Zákonníka práce). Z uvedeného ustanovenia, ktoré upravuje najskorší moţný okamih vzniku pracovnoprávneho vzťahu vyplýva, ţe právny vzťah zaloţený pred uzavretím pracovnej zmluvy nemoţno kvalifikovať ako pracovnoprávny vzťah. V dôsledku toho ani v danom prípade pred uzavretím pracovnej zmluvy (to znamená pred
6. februárom 2007) nemohol medzi A. Š. a ţalovanou vzniknúť (či uţ na základe akceptačného listu alebo inak) pracovnoprávny vzťah a akceptačný list nemohol vyvolať pracovnoprávne účinky, ani v zmysle obsadenia pracovného miesta „projektový manaţér“. Obdobne by ani z prípadného nesplnenia zámeru zamestnávateľa deklarovaného v akceptačnom liste nebolo moţné vyvodzovať pracovnoprávne dôsledky. Najvyšší súd uzatvára, ţe pokiaľ určité pracovné miesto ku dňu dania výpovede zamestnancovi

§ 63ods.

1 písm. b/ Zákonníka práce nebolo obsadené na základe pracovnej zmluvy, zostáva voľným pracovným miestom, na ktorom má zamestnávateľ moţnosť zamestnanca zamestnávať (§ 63 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce), aj v prípade, ţe zamestnávateľ uţ pred uvedeným dňom vo vzťahu k tomuto pracovnému miestu písomne (v „akceptačnom liste“) potvrdil niektorému uchádzačovi o zamestnanie zámer obsadiť ním v budúcnosti predmetné pracovné miesto.

1. Z dôvodov vyššie uvedených (
2. a 2.) vyplýva, ţe napadnuté rozsudky nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Vzhľadom na to, ţe nie je daný dôvod mimoriadneho dovolania a ţe nevyšli najavo vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutia zrušiť, najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i a 243b ods. 1 O.s.p.). Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (§ 148 ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dala podnet na mimoriadne dovolanie ţalovaná. Ţalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu poţiadal o náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní, trovy konania ale 3 MCdo 14/2010 12 nevyčíslil, a to ani v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozsudku (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd vzhľadom na to aplikoval ustanovenie § 151 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého ak účastník v lehote

odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. marca 2011 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková