O.s.p.) a zároveň tieţ za prípustný dovolací dôvod (
2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania, i keď nedosahujú stupeň závaţnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p., pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“) povaţuje ale – na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (
2. písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú. Je vţdy vecou individuálneho posúdenia v kaţdom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo v občianskom súdnom konaní v postupe súdov (
tieţ napríklad II. ÚS 261/06). Pri zvaţovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať na zreteli, ţe dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti uţ právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tieţ v nadväznosti na poţiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť vţdy vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05 a aktuálne tieţ IV. ÚS 481/2011). V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len navrhovateľmi zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov niţších stupňov. Dovolací súd 3 Cdo 84/2012 8 pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo dovolateľmi namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia moţnosti navrhovateľov 1/ aţ 3/ konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný dovolací súd (
IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z
napr. sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, ale aj rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 2 MCdo 18/2008, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008 a 7 Cdo 109/2011). Správnosť takéhoto nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia potvrdzuje aj obsah uznesenia ústavného súdu z 10. novembra 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011, v ktorom sa konštatuje, ţe „ústavný súd uţ vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, ţe vada konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako uţ ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, ţe by vţdy zároveň platil aj opak“. Pokiaľ súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. O dôvodoch rozhodnutia sa účastník dozvedá (má dozvedieť) z rozhodnutia súdu. Pokiaľ nemá odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa podklad v zistení skutkového stavu, môţe účastník pred tým, ako rozsudok nadobudne právoplatnosť, navrhnúť, aby odôvodnenie bolo doplnené (§ 165 ods. 1 O.s.p.). Účastník prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný s rozhodnutím súdu prvého stupňa, 3 Cdo 84/2012 9 nestotoţňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením alebo v odôvodnení rozhodnutie nenachádza odpovede na tie otázky, posúdenie a vyriešenie ktorých povaţoval zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení ďalších predpokladov uvedených v zákone zachované procesné oprávnenie napadnúť prvostupňové rozhodnutie odvolaním; v podanom odvolaní môţe namietať napríklad to, ţe v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), alebo ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu alebo z nesprávnych (vrátane neúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O.s.p.), alebo ţe toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku celkom nevystihujúceho alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu povaţuje za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy. Kaţdý účastník odvolacieho konania môţe za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok nebráni účastníkovi konania namietať v dovolaní všetky nesprávnosti postupu, rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho moţnosť uplatniť aj významnú argumentáciu – ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náleţite odôvodnené, dôvody rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú neúplné, nepresvedčivé, arbitrárne alebo nepodloţené priebehom a výsledkami konania; účastníkovi konania zostáva zachované právo namietať v dovolaní, ţe ním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné. Na druhej strane nemoţno prehliadať, ţe Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho konania vyjadril nielen určitú hierarchiu rozhodnutí a dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania, ale tieţ na ňu nadväzujúcu selekciu tak rozhodnutí, ako aj dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania. Občiansky súdny poriadok nezaručuje, ţe kaţdé dovolanie bude vţdy prípustné a ţe kaţdý dovolateľ sa v konaní pred najvyšším súdom vţdy domôţe vecného preskúmania napadnutého rozhodnutia. V dovolacom konaní totiţ argumentácia dovolateľa vyššie uvedeného obsahu (resp. povahy) naráţa na zákonom stanovené obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú zo zámerov zákonodarcu vyjadrených v právnej úprave prípustnosti dovolania. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne 3 Cdo 84/2012 10 zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môţe konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. O.s.p. (I. ÚS 4/2011). Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, ţe právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a výnimočne. To je podstata dôvodu, so zreteľom na ktorý má najvyšší súd posudzovať otázku prípustnosti dovolania v občianskom súdnom konaní skôr reštriktívne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe dovolanie je procesne prípustné a aţ následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, ţe tento opravný prostriedok je aj opodstatnený (tento sekundárny záver môţe ale dovolací súd zaujať aţ po vecnom posúdení napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumoţňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť aţ k posúdeniu napadnutého rozhodnutia. Ak dovolací súd dospeje k záveru, ţe dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého rozhodnutia. Pre opačný prístup dovolacieho súdu – (primárne) posúdenie napadnutého rozhodnutia z hľadiska úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a výstiţnosti ich vyjadrenia či opísania alebo precíznosti odôvodnenia a aţ (sekundárne) z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania – nedáva Občiansky súdny poriadok podklad v ţiadnom z jeho ustanovení. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O.s.p.) alebo uznesenia (§ 239 O.s.p.) odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním procesných vád konania súdov niţších stupňov (§ 237 O.s.p.). Účelom takéhoto (objektívneho) vymedzenia je bezpochyby vylúčiť alebo aspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania. Záver súdu, ţe napadnuté rozhodnutie súdu niţšieho stupňa je alebo nie je preskúmateľné, závisí však vţdy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal, ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má súd vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotoţňujú s individuálnym odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môţe zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náleţitý prístup aţ k neopodstatnenej zhovievavosti 3 Cdo 84/2012 11 (benevolencii). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska princípu právnej istoty osobitne významná (otázky, či dovolanie podľa § 237 písm. f/ O.s.p. prípustné je alebo nie je), bolo determinované tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zákonom stanovené náleţitosti má alebo nemá. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v dovolaní namietanou nepreskúmateľnosťou rozhodnutí súdov nemohla byť navrhovateľom 1/ aţ 3/ odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). So zreteľom na to, ţe navrhovatelia 1/ aţ 3/ v dovolaní poukázali na niektoré rozhodnutia ústavného súdu, najvyšší súd ešte poznamenáva, ţe ústavný súd o arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom uvaţuje len v prípade takého odchýlenia sa od znenia príslušných ustanovení, ktoré by zásadne poprelo ich účel a význam (
napríklad I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Taktieţ Európsky súd pre ľudské práva zaujal stanovisko, ţe právo na spravodlivý súdny proces nevyţaduje, aby súd v rozsudku reagoval na kaţdý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia povaţovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z
čl. 72 aţ 70 spisu), z ktorej jednoznačne vyplýva, ţe na tomto pojednávaní bolo vykonané dokazovanie oboznámením podstatného obsahu listinných dôkazov (napríklad rozhodnutia Štátneho notárstva v Ţiline sp. zn. D 1015/65, zápisnice o pojednávaní Štátneho notárstva v Ţiline vo veci sp. zn. D 1015/65, rozhodnutia Štátneho notárstva v Ţiline sp. zn. D 580/89, spisom Štátneho notárstva v Ţiline sp. zn. D 580/89, pozemkovokniţných výpisov, výpisov z katastra nehnuteľností, identifikácií parciel, rozhodnutí katastrálneho úradu, potvrdenia poľnohospodárskeho druţstva). Navrhovatelia 1/ aţ 3/ sa v danom prípade domáhali určenia, ţe sporné pozemky nadobudol F. M. právnym titulom vydrţania. Vydrţanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa drţby, drţiteľa, predmetu drţby a vydrţacej doby) dochádza k vydrţaniu priamo zo zákona. Podmienky vydrţania sú pritom stanovené tak, ţe musia byť splnené kumulatívne – ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydrţaniu. Jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydrţaním je oprávnenosť držby. Pri oprávnenej drţbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Oprávnenou môţe byť len dobromyseľná držba. K posúdeniu, či drţiteľ v dobrej viere je alebo nie je, treba vţdy pristupovať z objektívneho hľadiska, teda nie z aspektu osobného (subjektívneho) presvedčenia toho, kto tvrdí dobromyseľnosť drţby; vţdy je potrebné brať do úvahy, či (by aj kaţdý iný, v obdobnej situácii sa nachádzajúci) drţiteľ pri beţnej opatrnosti, ktorú moţno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od kaţdého poţadovať, nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, ţe mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera drţiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Oprávnená drţba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), omyl drţiteľa musí byť ale vţdy ospravedlniteľný. Ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, ţe mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti daného prípadu od kaţdého vyţadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec beţného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Drţiteľ, ktorý drţí vec na základe 3 Cdo 84/2012 13 neospravedlniteľného omylu, nemôţe byť drţiteľom dobromyseľným a jeho drţba nemôţe byť oprávnená. Pokiaľ sa za daného právneho stavu súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia osobitne zameral na jednu z viacerých podmienok vydrţania (dobromyseľnosť drţiteľa) a na podklade výsledkov vykonaného dokazovania skúmal dobromyseľnosť drţby F. M. vo vzťahu k navrhovateľmi tvrdenému titulu drţby a v kontexte celého rozhodnutia dospel k záveru, ţe pod „celým dedičstvom“ nadobudnutým F. M. v konaní Štátneho notárstva v Ţiline sp. zn. D 1015/65 bolo moţné rozumieť iba majetok v tomto konaní za dedičstvo povaţovaný a štátnym notárstvom ako dedičstvo prejednaný, nevykazuje postup súdu prvého stupňa znaky procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Najvyšší súd v nadväznosti na vyššie uvedené pripomína, ţe smrť fyzickej osoby je v majetkových veciach právnou skutočnosťou, s ktorou sa spája univerzálna sukcesia podľa § 460 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Dedičstvo sa síce nadobúda smrťou poručiteľa, avšak princíp ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva sa prejavuje v tom, ţe dedičstvo musí byť súdom (predtým štátnym notárstvom) prejednané a vyporiadané. Podľa rozhodnutia súdu (štátneho notárstva) o dedičstve sa nadobúda dedičstvo s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. Rozhodnutie štátneho notárstva o tom, ktoré veci a práva prešli z majetku poručiteľa na dediča, má iba deklaratórnu povahu (
bliţšie R 30/1993). Ak právna predchodkyňa F. M. – poručiteľka J. M. v čase smrti skutočne vlastnila sporné pozemky (pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), osoby prichádzajúce do úvahy ako jej dedičia nadobudli predmet dedičstva smrťou tejto poručiteľky, teda nie vydrţaním v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sporné pozemky napriek tomu, ţe ich poručiteľka v čase smrti vlastnila, neboli predmetom konania o dedičstve po nej, ktoré bolo vedené na Štátnom notárstve v Ţiline pod sp. zn. D 1015/65, mohli byť prejednané v konaní o tzv. novoobjavenom majetku po nej [
95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok), resp. § 175x O.s.p.]. Obsah spisu svedčí o tom, ţe súdy tieto skutkové a právne okolnosti vzali na zreteľ a vysvetlili, ţe rozhodnutie o dedičstve, ktorým na základe dohody dedičov prevzal „celé dedičstvo“ (t.j. len majetok poručiteľky v tomto konaní za dedičstvo povaţovaný a ako dedičstvo prejednaný) F. M., nemoţno povaţovať za nadobúdací titul zakladajúci 3 Cdo 84/2012 14 dobromyseľnosť jeho drţby sporných pozemkov. Z ich rozhodnutí je teda dostatočne zrejmý dôvod, ktorý povaţovali za rozhodujúci pre záver o neopodstatnenosti návrhu. 3.
1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd to vyjadril uţ v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom vysvetlil, ţe prípadné nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.; v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 125/1999 uviedol, ţe ak súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nie je prípustné, lebo to nemoţno povaţovať za odňatie moţnosti konať pred súdom. Pokiaľ dovolatelia namietajú nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza, ţe v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý by viedol k procesnej vade vymenovanej v § 237 písm. f/ O.s.p. a zakladal prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (k tomu
bliţšie rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná aj charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa uţ dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2. O.s.p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané v základnom konaní. Treba dodať, ţe aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Pre prípad, ţe dovolatelia zastávajú názor o odňatí moţnosti pred súdmi konať tieţ nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, ţe § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov je v rozhodovaní najvyššieho súdu povaţované 3 Cdo 84/2012 17 za relevantný dovolací dôvod, ktorým moţno odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (
2 písm. c/ O.s.p.); zhodne je ale zastávaný názor, ţe nesprávne právne posúdenie veci súdmi niţších stupňov nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., lebo nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemoţňuje realizáciu ţiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu moţnosť pred súdom konať (
uznesenie najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie tohto súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale tieţ ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn.
Občiansky súdny poriadok, Komentár, Števček / Ficová a kolektív, C. H. Beck, 2009, str. 191). V zmysle vyššie uvedeného bol síce postup súdu prvého stupňa v danej veci rozporný (súd na jednej strane konštatoval nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľov 1/ aţ 3/ v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., na druhej strane ale zaujal aj právne závery k otázke splnenia podmienok vydrţania), táto rozpornosť však neviedla k odňatiu moţnosti navrhovateľov 1/ aţ 3/ pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) – zo spisu totiţ vyplýva, ţe súdy oboch niţších stupňov pristúpili aj k posúdeniu veci z hľadiska splnenia zákonných predpokladov vydrţania. V zmysle § 5 ods. 1 O.s.p. súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach; podľa § 5 ods.
napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.