Obsah (18)

§ 39§ 142§ 224§ 6§ 220§ 242§ 238§ 237§ 241§ 115§ 49§ 209a§ 213§ 38§ 243b§ 10§ 16§ 18

Najvyšší súd 1ObdoV/31/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Juraja Semana a člnov senátu JUDr. An

§ 39Občianskeho zákonníka.

Námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu podal aj ţalovaný v 1. rade.

názoru súdu prvého stupňa však zmenkové ručenie, ktoré na zmenke potvrdil 3 1ObdoV/31/2010 štatutárny zástupca ţalovaného v

1. rade, nie je ručením, na ktoré sa odvoláva § 6 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, ani inou formou zabezpečenia, ktoré má predmetné ustanovenie na mysli. Podpísanie zmenky za avalistu nie je formou zabezpečenia záväzku tretej osoby majetkom štátneho podniku. V zmysle § 32 ods. 2 zákona o zmenkách a šekoch ide o špecifické ustanovenie, z ktorého vyplýva, ţe prípadné prekročenie rozsahu právomoci štatutárneho zástupcu ţalovaného v
2. rade, na ktoré bolo poukázané, nemôţe byť na ujmu oprávneného zo zmenky. Prvostupňový súd mal teda za preukázané, ţe forma avalu je správna, aval podpísal za neho štatutárny zástupca, t. j. oprávnená osoba, a preto povaţoval tento úkon za platný. Námietky ţalovaného v
3. rade vyhodnotil súd za právne irelevantné. Na základe uvedeného ponechal vydaný zmenkový platobný rozkaz v platnosti. O trovách konania rozhodol

§ 142ods.

1 OSP tak, ţe ţalobcovi sa náhrada ďalších trov konania nepriznáva, nakoľko ţalobca nepreukázal, ţe by mu boli ďalšie trovy konania, okrem tých, ktoré mu boli priznané vo vydanom zmenkovom platobnom rozkaze, vznikli a ţiadne ani neţiadal priznať. Na odvolanie ţalovaného v

1. rade Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozsudkom č. k. 4Obo/8/2009-263 zo dňa
2. februára 2010, právoplatného dňa
3. mája 2010, zmenil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2Zm/107/2000-Sn- 215 zo dňa
4. septembra 2008, tak, ţe zmenkový platobný rozkaz zo dňa
6. 2000, č. k. 2Zm/107/2000-Sn-24, vo vzťahu k ţalovanému v
7. rade zrušil a návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu proti ţalovanému v
8. rade zamietol. O trovách prvostupňového i odvolacieho konania rozhodol

§ 224ods.

2 v spojení s § 142 ods. 1 OSP tak, ţe k ich náhrade zaviazal neúspešného ţalobcu v sume 20.976,98 eur voči úspešnému ţalovanému v

1. rade na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. D.. Pre posúdenie dôvodnosti odvolania povaţoval odvolací súd za určujúce posúdenie správnosti vysloveného právneho názoru prvostupňového súdu, ktorý ponechal zmenkový platobný rozkaz v platnosti a na námietky ţalovaného v
2. rade týkajúce sa absolútnej neplatnosti úkonu zabezpečenia zmenkovej pohľadávky s odkazom na § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku vyslovil, ţe zmenkové ručenie podpísané štatutárnym zástupcom ţalovaného v
3. rade nie je ručením, na ktoré sa odvoláva § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb., ani inou formou zabezpečenia. Odvolací súd sa nestotoţnil v celom rozsahu s názorom súdu prvého stupňa, ţe ustanovenie § 32 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb. (zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov) je špecifickým ustanovením, z ktorého 4 1ObdoV/31/2010 vyplýva, ţe prípadné prekročenie rozsahu právomoci štatutárneho zástupcu ţalovaného v
4. rade, nemôţe byť na ujmu oprávneného zo zmenky, a jeho tvrdením, ţe mal za preukázanú správnosť formy avalu, podpísanie avalu štatutárnym zástupcom, z čoho vyvodil, ţe tento úkon je v súlade s uvedeným ustanovením. V tejto súvislosti odvolací súd ozrejmil, ţe obsah ustanovenia § 32 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb. podstatným spôsobom obmedzuje princíp ustanovenia § 32 ods. 1 citovaného zákona, pretoţe pripúšťa, aby vznikol záväzok zmenečného ručiteľa, i keď nevznikol platne záväzok zmenečného dlţníka a platnosť ručiteľského záväzku podmieňuje len formálnou platnosťou zabezpečovaného zmenečného záväzku. Inak však povaţuje zmenečné ručenie za záväzok samostatný, takţe zmenečný ručiteľ sa nemôţe dovolávať neplatnosti zabezpečovaného záväzku, ak jeho neplatnosť bola spôsobená inými vadami, neţ vadami formy. Z ustanovenia § 32 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb. odvolaciemu súdu vyplynulo, ţe sa vzťahuje aj na prípad, keď je záväzok, za ktorý sa zmenečný ručiteľ zaručil, neplatný. Zdôraznil, ţe v preskúmavanej veci však nejde o platnosť či neplatnosť záväzku, ktorý bol zabezpečený zmenečným ručiteľom, ale o úkon ručiteľa vo vzťahu k majetku, ktorým mal ručiť štátny podnik za záväzok tretej osoby.

§ 6ods.

2 zákona č. 111/1990 Zb., má podnik právo majetok, s ktorým hospodári, drţať, uţívať ho a naskladať s ním v súlade s právnymi predpismi, podnik nemôţe s týmto majetkom zabezpečovať záväzky tretích osôb. Majetok sa môţe podniku odňať iba v prípadoch a za podmienok ustanovených zákonom (odkaz na ustanovenie § 303 a nasl. Obchodného zákonníka je uvedený len príkladmo). Odvolací súd označil za nesporné, ţe zmenku ako aval podpísal štatutárny zástupca štátneho podniku, ktorý nesporne mal oprávnenie konať v mene podniku, avšak nevzal na zreteľ, ţe ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. obmedzuje spôsobilosť právnickej osoby na právne úkony vo vzťahu k majetku podniku (obmedzenie spôsobilosti na právne úkony pripúšťa i ustanovenie § 19 Občianskeho zákonníka). Poznamenal, ţe ak sa vychádza zo skutočnosti, ţe ak aj podpis avala na zmenke je platný (čo nespochybňuje ani odvolací súd), nemôţe však táto okolnosť vyvolať inak predpokladané účinky, a to ručenie majetkom štátneho podniku, pretoţe v tomto smere ide o úkon absolútne neplatný

§ 39Občianskeho zákonníka, nakoľko odporuje zákonu (§-u 6 ods.

2 zákona č. 111/1990 Zb.). Takáto neplatnosť však nespôsobuje neplatnosť samotnej zmenky, ani podpisu osoby, ktorá prevzala zmenečné ručenie. 5 1ObdoV/31/2010 K odvolacej námietke odkazujúcej na ustanovenie § 267 Obchodného zákonníka, odvolací súd poukázal na to, ţe úkon v rozpore so zákonom je absolútne neplatný a súd ho skúma ex offo. Keďţe Obchodný zákonník v III. časti nemá úpravu týkajúcu sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu, pouţije sa ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, pretoţe Občiansky zákonník je určujúcim súkromnoprávnym predpisom, voči ktorému vystupuje Obchodný zákonník ako lex specialis. Odvolací súd sa teda nestotoţnil s názorom ţalobcu, ţe v danej veci ide, resp. môţe ísť, len o relatívnu neplatnosť právneho úkonu. So zreteľom na uvedené skutkové a právne zistenia, odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu

§ 220OSP zmenil tak, ţe zmenkový platobný rozkaz zo dňa 12.

12. 2000, č. k. 2Zm/107/2000-Sn-24, vo vzťahu k ţalovanému v 2. rade zrušil a návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu proti ţalovanému v 2. rade zamietol. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote dovolanie ţalobca. Dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu. Prípustnosť dovolania odvodil jednak z ustanovenia § 238 ods. 1 (dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej), ako aj z ustanovenia § 237 písm.

1. f)OSP /dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom/ tvrdiac, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné. Dôvody dovolania vzhliadol v ustanoveniach § 241 ods. 2 písm. a), b),
2. c)OSP. Dovolacím petitom sa domáhal zmeny dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdí, alebo alternatívne sa domáhal zrušenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Trovy dovolacieho konania si v dovolaní neuplatnil. Ţalovaný v 2. rade podal vyjadrenie k dovolaniu prostredníctvom oboch svojich právnych zástupcov. Prvý právny zástupca B. L., s. r. o., sa cez svojho konateľa JUDr. B. J., PhD. - advokáta, vyjadril k dovolaniu podaním zo dňa 14. 6. 2010, v ktorom navrhol dovolaciemu súdu, aby dovolanie ţalobcu v zmysle § 243b ods. 1 OSP zamietol ako nedôvodné. Ţiadal priznať trovy dovolacieho konania bez ich bliţšej špecifikácie. Druhý právny zástupca ţalovaného v 2. rade - Advokátska kancelária JUDr. Ď. s. r. o. - sa vyjadril k dovolaniu cez svoju konateľku JUDr. D. Ď. - advokátku, podaním zo dňa 19. 7. 2010, v ktorom navrhol, obdobne ako aj prvý právny zástupca ţalovaného v 2. rade, zamietnuť 6 1ObdoV/31/2010 dovolanie ţalobcu

243b ods. 1 OSP ako nedôvodné. Taktieţ poţadoval priznať trovy dovolacieho konania bez ich bliţšej špecifikácie. Argumentácia oboch právnych zástupcov ţalovaného v

1. rade k jednotlivým námietkam dovolateľa je takmer identická. Zo spisu nevyplýva, ţe súd prvého stupňa zaslal dovolanie na vyjadrenie aj ţalovanému v
2. rade. Túto povinnosť však ani nemal, pretoţe predmetné súdne konanie bolo vo vzťahu k ţalovanému v
3. rade právoplatne skončené dňa
5. 2009, tak ako to vyplýva z doloţky právoplatnosti a vykonateľnosti na prvopise rozsudku súdu prvého stupňa (č. l. 215). Odvolacie konanie sa týkalo uţ len ţalobcu a ţalovaného v
6. rade, a predmetné dovolacie konanie sa preto tieţ týka iba vzájomného vzťahu ţalobcu a ţalovaného v
7. rade. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 OSP), a ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu

§ 242ods.

1 OSP a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je dôvodné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 OSP platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 OSP) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP), alebo rozsudok odvolacieho súdu potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 OSP). Nakoľko v prejednávanej veci odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu moţno vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá OSP, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či uţ to 7 1ObdoV/31/2010 účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

§ 238

OSP, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné

§ 237OSP.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia. Ak je totiţ konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ OSP, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 OSP vylúčené. Hoci dovolateľ tvrdil, ţe rozsudok odvolacieho súdu je postihnutý vadou konania uvedenou v ustanovení § 237 písm.

1. f)OSP /účastníkovi sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom/, dovolací súd nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania pojatej v zákonnom ustanovení § 237 OSP, či uţ namietanej (§ 237 písm. f/ OSP), alebo nenamietanej dovolateľom (§ 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/, g/ OSP). Pre posúdenie existencie procesnej vady v zmysle uvedeného ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, ţe v konaní došlo k niektorej z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté takouto vadou. Dovolateľ nesprávne vyvodil prípustnosť dovolania aj z § 237 písm.
2. f)OSP, a teda nedôvodným je ním pouţitý dovolací dôvod

§ 241ods.

2 písm.

1. a)OSP v nadväznosti na § 237 písm.
2. f)OSP. Zmätočnosť konania odvolacieho súdu odôvodnil tým, ţe ţalobcovi, ako účastníkovi konania, bola postupom odvolacieho súdu odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
3. f)OSP. K odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom malo dôjsť,

neho, tým, ţe odvolací súd vôbec nekonal s právnym zástupcom ţalobcu zvoleným pre odvolacie konanie. Toto nekonanie videl v neupovedomení právneho zástupcu ţalobcu o termíne odvolacieho pojednávania.

§ 115ods.

1 OSP, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.

§ 115ods.

2 OSP, predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. 8 1ObdoV/31/2010

§ 49ods.

1 veta prvá OSP, ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Zo záznamu tvoriaceho súčasť súdneho spisu na č. l. 258, ako aj z doručeniek pripojených na tomto čísle listu, skutočne vyplýva, ţe odvolací súd predvolal na odvolacie pojednávanie vytýčené na deň

2. 2010 o 9,30 hod. priamo účastníkov konania, t. j. ţalobcu a ţalovaného v
3. rade, v súlade s citovanými ustanoveniami § 115 ods. 1 a 2 OSP, avšak bez prihliadnutia na ustanovenie § 49 ods. 1 veta prvá OSP. Neaplikovanie ustanovenia § 49 ods. 1 veta prvá OSP,

ktorého mal správne odvolací súd predvolať na odvolacie pojednávanie právnych zástupcov oboch účastníkov konania, a nie priamo účastníkov konania, keďţe obaja mali zástupcov s platnými plnomocenstvami pre celé konanie (tzn. i odvolacie konanie: Splnomocnenie ţalobcu udelené JUDr. M. R. na jeho zastupovanie v odvolacom konaní zo dňa

2. 2009 sa nachádza na č. l. 242, Plnomocenstvo ţalovaného v
3. rade udelené spoločnosti B. L., s. r. o., B., v mene ktorej koná JUDr. B. J., PhD. – advokát, na jeho zastupovanie v odvolacom konaní zo dňa
5. 2010 sa nachádza na č. l. 246 a Plnomocenstvo ţalovaného v
6. rade udelené spoločnosti JUDr. Ď. s. r. o., B.B., v mene ktorej koná JUDr. D. Ď. – advokátka, na jeho zastupovanie v predmetnom konaní, vrátane odvolacieho konania, zo dňa
8. 2009 sa nachádza na č. l. 249), však nemoţno povaţovať za takú vadu konania, ktorá by bola spôsobilou zaloţiť zmätočnosť odvolacieho konania

§ 237písm.

f) OSP. Osobitne za situácie, keď, ako sám dovolateľ uvádza, a vyplýva to i z obsahu Zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom zo dňa

2. 2010 (č. l. 261 – 262), právny zástupca ţalobcu sa odvolacieho pojednávania zúčastnil, podal na ňom vyjadrenie k veci, a nevyplýva z jeho obsahu, ţe by bol namietol nedoručenie mu predvolania, resp. nesprávne doručenie predvolania na toto odvolacie pojednávanie priamo len ţalobcovi. Ţalovanému v
3. rade bolo tak isto, ako ţalobcovi, zaslané predvolanie na odvolacie pojednávanie priamo jemu, nie jeho dvom právnym zástupcom, resp. v zmysle § 48a OSP jednému z nich. Obidvaja právni zástupcovia ţalovaného v
4. rade boli, napriek tomu, taktieţ prítomní na odvolacom pojednávaní a túto skutočnosť nenamietali. Čo sa týka námietky dovolateľa o tom, ţe odvolací súd vôbec nezaregistroval ich vyjadrenie k odvolaniu ţalovaného v
5. rade zo dňa
7. 2009, a k tomu pristúpil aţ na námietku prítomného právneho zástupcu ţalobcu, je nutné uviesť, ţe skutočnosť o vznesení 9 1ObdoV/31/2010 takejto námietky právneho zástupcu ţalobcu nevyplýva zo zápisnice o pojednávaní na odvolacom súde. Nie je moţné tvrdiť, ţe odvolací súd vôbec nezaregistroval vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného v
8. rade zo dňa
10. 2009, pretoţe odvolací súd sa s týmto podaním ţalobcu, ktoré bolo odvolaciemu súdu doručené dňa
12. 2009 a je v spise riadne zaţurnalizované na č. l. 239 - 241, oboznámil v rámci prípravy na odvolacie pojednávanie. Dovolateľ, v rámci uplatnenia dovolacieho dôvodu

§ 241ods.

2 písm.

1. a)OSP v nadväznosti na § 237 písm.
2. f)OSP, vytkol odvolaciemu súdu ako ďalšiu vadu konania i to, ţe aţ na odvolacom pojednávaní doručil súd právnym zástupcom ţalovaného v 2. rade vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného v 2. rade zo dňa 24. 03. 2009, ako aj doplnenie odvolania ţalovaného v 2. rade z 10. 02. 2010 právnemu zástupcovi ţalobcu. Postup odvolacieho súdu spočívajúci v doručení vzájomných podaní obom účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom, aţ na odvolacom pojednávaní, nemoţno pokladať za vadu konania, ktorou by bola účastníkom konania odňatá moţnosť konať pred odvolacím súdom. Súhlasne s názorom právneho zástupcu ţalovaného v 2. rade (JUDr. Ď. s. r. o.) obsiahnutého vo vyjadrení k dovolaniu, konštatuje i dovolací súd, ţe odvolací súd tým nepochybil, pretoţe vzájomné vyjadrenia oboch účastníkov konania týkajúce sa odvolacieho konania, im boli na pojednávaní pred odvolacím súdom doručené tzv. „krátkou cestou“, a právni zástupcovia oboch účastníkov konania dostali riadny časový priestor na oboznámenie sa s nimi, príp. vyjadrenia k nim. Ţiadny z troch právnych zástupcov účastníkov konania prítomných na odvolacom pojednávaní takýto postup odvolacieho súdu nespochybnil. Na margo dovolateľom vytknutého skoršieho nedoručenia, resp. opomenutia odvolacieho súdu doručiť jednak vyjadrenie ţalobcu k odvolaniu ţalovaného v 2. rade zo dňa 24. 03. 2009, ako aj doplnenie odvolania ţalovaného v 2. rade z 10. 02. 2010 právnemu zástupcovi ţalobcu, je v prvom rade potrebné objasniť, ţe toto ţalobcom nazvané „doplnenie odvolania“ nie je doplnením odvolania v zmysle uvádzania nových skutočností, ktoré by doteraz neboli v konaní uplatnené a ktorými by sa musel odvolaní súd zaoberať ako novými dôkazmi, ale len rozšírením právnej argumentácie odvolania ţalovaného v 2. rade, ako to správne uviedol sám právny zástupca ţalovaného v 2. rade, ktorý toto vyjadrenie zo dňa 10. 02. 2010, doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 11. 02. 2010, podal (B. L. s. r. o., B., konajúci prostredníctvom JUDr. B. J., PhD.), na odvolacom pojednávaní i vo 10 1ObdoV/31/2010 vyjadrení sa k dovolaniu, a ako to napokon nepochybne vyplýva zo samotného názvu a obsahu jeho podania zo dňa 10. 2. 2010 (č. l. 243 – 245). Po tomto objasnení, je v druhom rade ţiaduce upozorniť na to, ţe Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach neukladá súdu povinnosť zasielať vyjadrenia protistranám. V ustanoveniach týkajúcich sa odvolacieho konania je v § 209a ods. 1 OSP stanovená povinnosť súdu prvého stupňa doručiť bezodkladne iba odvolanie ostatným účastníkom, resp., ak by si túto povinnosť nesplnil prvostupňový súd, je v zmysle § 211 ods. 1 vety tretej OSP povinný odstrániť vady pri doručovaní odvolania a výzvy

§ 209aods.

1 odvolací súd tak, ţe sám vykoná doručovanie. Povinnosť doručovať vţdy a kaţdú písomnosť (t. j. aj vyjadrenie k odvolaniu) protistrane explicitne nevyplýva ani z ustanovení o doručovaní obsiahnutých v § 45 a nasl. OSP, ktoré pojednávajú len všeobecne o doručovaní písomností bez uvedenia ich taxatívneho výpočtu. Dovolací súd však, napriek tomu, uţ v rámci svojej predošlej rozhodovacej činnosti (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako súdu dovolacieho, sp. zn. 1ObdoV/1/2010 zo dňa

2. 2011) zaujal názor, ţe v prípade, ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu bez pojednávania, bolo by ţiaduce doručovať odvolateľovi vyjadrenia ostatných účastníkov konania k ním podanému odvolaniu, aby mu nebola odňatá moţnosť zaujať k týmto vyjadreniam stanovisko. Tento, v minulosti uţ prezentovaný, názor dovolacieho súdu, však nemoţno uplatniť na daný prípad, pretoţe v konkrétnej súdenej veci odvolací súd nerozhodoval o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu bez pojednávania, ale naopak, pojednávanie nariadil a konanie pred odvolacím súdom sa uskutočnilo dňa
4. 2010 za prítomnosti všetkých účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov. Z uvedeného je evidentné, ţe predmetné odvolacie konanie nevykazuje pochybenia, ktoré by zakladali dôvodnosť vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Ţalobca v dovolaní poukazuje aj na existenciu ďalších dovolacích dôvodov

§ 241ods.

2 písm.

1. b)a
2. c)OSP, t. j. ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ OSP), a ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ OSP). Dovolací súd však po dôkladnom preskúmaní nevzhliadol existenciu oboch dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm.
3. b)a
4. c)OSP. 11 1ObdoV/31/2010 K uplatnenému dovolaciemu dôvodu

§ 241ods.

2 písm.

1. b)OSP sa dovolateľ v texte dovolania vôbec nevyjadril, preto nie je dovolaciemu súdu zrejmé, aké pochybenie odvolacieho súdu mienil subsumovať pod tento dovolací dôvod. Za vadu konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.
2. b)OSP moţno povaţovať skutočnosť, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z neúplne alebo nesprávne zisteného skutkového stavu. O vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu sa jedná najmä vtedy, ak pri dokazovaní súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Dovolací dôvod

ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) OSP je daný aj v prípade, ak odvolací súd vychádzal pri hodnotení skutkového stavu z iného skutkového základu ako súd prvého stupňa bez toho, aby postupoval

§ 213ods.

3 OSP a zopakoval dôkazy, na ktorých zaloţil svoje zistenia súd prvého stupňa, prípadne aby dokazovanie doplnil. Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je bez pochybení, ktoré by bolo moţné pojať do ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Odvolací súd vychádzal pri formulovaní záverov svojho rozhodnutia zo správne zisteného skutkového stavu a vydal rozhodnutie spočívajúce na správnom právnom posúdení veci. Dovolací súd konštatuje dostatočné vysporiadanie sa odvolacieho súdu s vykonanými dôkazmi, čoho následkom bolo náleţité právne posúdenie veci. Existenciu dovolacieho dôvodu

§ 241ods.

2 písm.

1. c)OSP dovolací súd taktieţ nevzhliadol pokladajúc rozsudok odvolacieho súdu za zákonný a správny, s vyčerpávajúcim a presvedčivým odôvodnením názoru odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcom rozsudku. Pod nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm.
2. c)OSP sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, neţ ktorý mal správne pouţiť, alebo ak súd aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Nesprávne právne posúdenie môţe byť spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia odvolacieho súdu. V danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu, vzhľadom na ním dostatočne zistený skutkový stav, k správnej aplikácii príslušných zákonných ustanovení na tento prípad, ako aj k ich adekvátnemu výkladu. Odvolací súd správne vychádzal zo zistenia, ţe zmenku ako aval podpísal štatutárny 12 1ObdoV/31/2010 zástupca štátneho podniku, ktorý disponoval oprávnením konať v mene podniku, avšak nezohľadnil, ţe ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpsiov obmedzuje spôsobilosť právnickej osoby na právne úkony vo vzťahu k majetku podniku, pričom správne podotkol, ţe obmedzenie spôsobilosti na právne úkony pripúšťa i ustanovenie § 19 Občianskeho zákonníka. Náleţitým je i jeho úsudok, ţe ak sa vychádza zo skutočnosti, ţe ak aj podpis avala na zmenke je platný (čo odvolací súd nespochybnil), nemôţe však táto okolnosť vyvolať inak predpokladané účinky, a to ručenie majetkom štátneho podniku, pretoţe v tomto smere ide o úkon absolútne neplatný

§ 39Občianskeho zákonníka, nakoľko odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniu § 6 ods.

2 zákona č. 111/1990 Zb..

§ 6ods.

2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov, podnik má právo majetok, s ktorým hospodári, drţať, uţívať ho a nakladať s ním v súlade s právnymi predpismi; podnik nemôţe s týmto majetkom zabezpečovať záväzky tretích osôb. Majetok sa môţe podniku odňať iba v prípadoch a za podmienok ustanovených zákonom. Správne odvolací súd vyloţil aj podstatu ustanovenia § 32 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb. (zákona zmenkového a šekového) v znení neskorších predpisov, keď konštatoval, ţe toto ustanovenie rozhodujúcim spôsobom obmedzuje princíp ustanovenia § 32 ods. 1 citovaného zákona, pretoţe pripúšťa, aby vznikol záväzok zmenečného ručiteľa, i keď nevznikol platne záväzok zmenečného dlţníka a platnosť ručiteľského záväzku podmieňuje len formálnou platnosťou zabezpečovaného zmenečného záväzku. Inak však posudzuje zmenečné ručenie za samostatný záväzok, takţe zmenečný ručiteľ sa nemôţe dovolávať neplatnosti zabezpečovaného záväzku, ak jeho neplatnosť bola spôsobená inými vadami, neţ vadami formy. Logicky preto odvolaciemu súdu z ustanovenia § 32 ods. 2 zákona č. 191/1950 Zb. vyplynulo, ţe sa vzťahuje aj na prípad, keď je záväzok, za ktorý sa zmenečný ručiteľ zaručil, neplatný. V tejto súvislosti vyslovil správny záver, ţe v preskúmavanej veci nejde o platnosť či neplatnosť záväzku, ktorý bol zabezpečený zmenečným ručiteľom, ale o úkon ručiteľa vo vzťahu k majetku, ktorým mal ručiť štátny podnik za záväzok tretej osoby. Dovolateľ v dovolaní namietal, ţe ţalovaný v

1. rade vyjadrením zo dňa
3. 2010 uplatnil nový odvolací dôvod argumentujúc, ţe v súvislosti na namietanú neplatnosť úkonu v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku poukázal aj na § 19 ods. 1 Občianskeho zákonníka pojednávajúceho o obmedzení spôsobilosti právnickej osoby na 13 1ObdoV/31/2010 právne úkony. Dovolací súd sa nestotoţňuje s názorom dovolateľa o uplatnení nového odvolacieho dôvodu ţalovaným v
4. rade. Zo spisového materiálu vyplýva, ţe ţalovaný v
5. rade počas celého konania, jednak v námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu zo dňa
7. 2000, ako aj v odvolaní zo dňa
9. 2008, namietal, ţe ho zmenkovoprávny úkon nezaväzuje z dôvodu, ţe osoba, ktorá ho v mene ţalovaného v
10. rade uskutočnila, nemohla v mene právnickej osoby takýto úkon urobiť. Argumentoval absolútnou neplatnosťou takéhoto právneho úkonu v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. tvrdiac, ţe riaditeľ štátneho podniku, ako štatutár, nemohol konať v mene štátneho podniku. Skutočnosť, na ktorú poukázal ţalovaný v
11. rade vo svojom podaní zo dňa
13. 2010 je iba spresnením jeho predošlých argumentácií, tak ako na to poukazuje i samotný ţalovaný v
14. rade vo svojom vyjadrení sa k dovolaniu. Základom obrany ţalovaného v
15. rade v predmetnom súdnom konaní je namietanie absolútnej neplatnosti právneho úkonu.

§ 38ods.

1 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Jedná sa o neplatnosť absolútnu, pretoţe ho Občiansky zákonník vo svojom ustanovení § 40a neuvádza ako jeden z tam taxatívne vymenovaných ustanovení, ktoré spôsobujú relatívnu neplatnosť právneho úkonu. V zmysle citovaného ustanovenia § 6 ods. 2 v nadväznosti na ustanovenie § 19 ods. 3 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov pojednávajúceho o zodpovednosti riaditeľa štátneho podniku ako jeho štatutárneho orgánu, je obmedzená spôsobilosť štátneho podniku, resp. jej štatutárneho orgánu, na právne úkony, ktoré by v dôsledku realizácie svojej zabezpečovacej povahy postihli majetok štátneho podniku. Vyplýva z toho, ţe jedným z dôvodov absolútnej neplatnosti právneho úkonu je aj skutočnosť, ak právny úkon urobí osoba, ktorá naň nemá spôsobilosť. V súdenom prípade tomu tak bolo, pretoţe zákon o štátnom podniku obmedzil spôsobilosť na dotknutý právny úkon právnickej osobe – štátnemu podniku. Pokiaľ takýto právny úkon ţalovaný v

1. rade vykonal, tento ho nezaväzuje, resp. je absolútne neplatný. Ide o synonymicky identickú právnu skutočnosť, ktorá vyplýva z jedného a toho istého tvrdenia, a to namietania absolútnej neplatnosti. Absolútna neplatnosť môţe byť zaloţená z viacerých právnych dôvodov. Jedným z dôvodov je, ţe úkon vykoná osoba, ktorá ho zo zákona vykonať nemôţe. Túto okolnosť namietal ţalovaný v
2. rade v priebehu celého konania. O iný, resp. ďalší, odvolací dôvod by išlo v prípade, ak by ţalovaný v
3. rade namietal iné skutkové okolnosti, ktoré však nenamietal. Z uvedeného dôvodu nie je moţné hodnotil rozhodnutie odvolacieho súdu za prekvapivé, tak ako to uvádza dovolateľ. Odvolací súd neporušil princíp dvojinštančnosti 14 1ObdoV/31/2010 konania, keďţe nevykonal ţiadne nové dôkazy a nevyhodnocoval ţiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli predmetom prvostupňového konania. K dovolacej námietke ţalobcu o relatívnej neplatnosti v zmenkovoprávnych vzťahoch v zmysle § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka, je ţiaduce uviesť, ţe ţalobcova argumentácia o tom, ţe na zmenkovoprávne vzťahy sa má vzťahovať podporne Obchodný zákonník, je nesprávnou. Zmenkový vzťah má osobitný charakter, ktorého právny základ spočíva v skriptúrnom akte – zmenke, a nie v zmluve. Pravdou je, ţe aj do zmenkových vzťahov vstupujú podnikatelia, ako aj nepodnikatelia, avšak zo samotnej zmenky nie je moţné určiť, aký charakter má právny vzťah pri vzniku záväzkového vzťahu. Znamená to, ţe zo samotnej zmenky nie je moţné určiť, či záväzkový vzťah súvisí, resp. nesúvisí, s podnikateľskou činnosťou, čo je ďalšie kritérium pre určenie relatívneho obchodného vzťahu v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. V zmenkovoprávnom vzťahu majúcom pôvod v abstraktnom cennom papiere teda uvedené kritérium logicky nie je moţné zistiť. Z tohto dôvodu sa odborná literatúra i judikatúra priklonili k záveru, ţe na samotné zmenkové vzťahy je moţné aplikovať podporne len Občiansky zákonník, v nie Obchodný zákonník. Vzhľadom na neaplikovateľnosť Obchodného zákonníka na právne vzťahy vyplývajúce zo samotnej zmenky, nie je potom moţné hovoriť ani o relatívnej neplatnosti v zmenkovoprávnych vzťahoch v zmysle § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka. V súvislosti so ţalobcovým tvrdením obsiahnutým v dovolaní o pochybení odvolacieho súdu tým, ţe výkladom § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov nezobral na zreteľ dobromyseľnosť a ochranu ţalobcu ako druhého účastníka konania, je nutné zdôrazniť, ţe ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov zakazuje štátnemu podniku vykonávať určité úkony, pričom tento zákaz vyplýva priamo ex lege. Nie je preto moţné argumentovať tým, ţe ţalobca, ako druhý účastník právneho vzťahu, bol dobromyseľný, ak vstúpil do zmenkovoprávneho vzťahu s osobou, ktorá sa nemohla v tomto prípade zaväzovať. Vychádzajúc z platnosti právneho princípu, ţe neznalosť zákona neospravedlňuje, mal ţalobca pri uskutočňovaní právnych úkonov s odbornou starostlivosťou zistiť, či osoba, ktorá v danej veci koná, má, resp. nemá, nejaké zákonné obmedzenia vyplývajúce zo zákona, hlavne v prípade, ţe sa jednalo o špecifický subjekt – štátny podnik regulovaný osobitným zákonom. V prípade zákonného zákazu ide o absolútnu neplatnosť, pri ktorej nie je moţné 15 1ObdoV/31/2010 brať do úvahy dobromyseľnosť a ochranu druhého účastníka, ani skutočnosť, v koho prospech bol úkon realizovaný. Z uvedeného je evidentné, ţe v danom prípade nie je daná existencia ţiadneho z dovolateľom uvádzaných dovolacích dôvodov, t. j. § 241 ods. 2 písm. a), b) ani c) OSP. Z úradnej povinnosti nebola zistená ani ţiadna, či uţ z namietaných, alebo aj nenamietaných, vád konania v zmysle § 237 OSP. Konštatujúc nedôvodnosť dovolania ţalobcu, argumentujúc pritom správnosťou a zákonnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu

§ 243bods.

1 OSP zamietol. V dovolacom konaní vzniklo úspešnému ţalovanému v 2. rade právo na náhradu trov dovolacieho konania ktoré mu dovolací súd priznal

§ 243bods.

5 veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP v sume 1.039,11 eur a na ich úhradu zaviazal neúspešného ţalobcu. Ţalovaný v

1. rade si trovy dovolacieho konania uplatnil v celkovej sume 1 252,19 eur v podaní zo dňa
3. 2012 v súlade s § 151 ods. 1 OSP, avšak v prípade uplatneného reţijného paušálu a DPH za vyjadrenie k dovolaniu zo dňa
5. 2010 a v prípade odmeny za zastúpenie na pojednávaní, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia dňa
7. 2012 v nesprávnej výške a v nesúlade s ustanoveniami § 10 ods. 1, § 14 ods. 5, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb účinnej v čase podania vyjadrenia k dovolaniu zo dňa
9. 2010 a v čase zastúpenia na pojednávaní, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia dňa
11. 2012, keď si vyúčtoval pri prvom úkone právnej sluţby reţijný paušál platný na rok 2012 v sume 7,63 eur, hoci reţijný paušál na rok 2010 činil 7,21 eur, a nárok na DPH si uplatnil vo výške 20 % z odmeny a náhrady v sume 138,62 eur, hoci mal nárok na DPH vo výške 19 % z odmeny a náhrady, a v prípade druhého úkonu právnej sluţby si vyúčtoval odmenu vo výške ½ základnej sadzby tarifnej odmeny, hoci mu prináleţí len ¼-ina odmeny v súlade s § 14 ods. 5 citovanej vyhlášky. Dovolací súd mu preto priznal trovy dovolacieho konania v celkovej sume 1 039,11 eur pozostávajúce z dvoch úkonov právnych sluţieb: 1/ písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej - vyjadrenie k dovolaniu zo dňa
13. 2010 v sume 824,31 eur 16 1ObdoV/31/2010 (odmena 685,49 eur

§ 10ods.

1, § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky + reţijný paušál 7,21 eur

§ 16ods.

3 vyhlášky + 19 % DPH 131,61 eur

§ 18ods.

3 vyhlášky) a 2/ zastúpenie na pojednávaní, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia dňa 24. 05. 2012 v sume 214,80 eur (odmena 171,37 eur

§ 10ods.

1, § 14 ods. 5 vyhlášky, t. j. 1/4-ina zo 685,49 eur + reţijný paušál 7,63 eur

§ 16ods.

3 vyhlášky + 20 % DPH 35,80 eur

§ 18ods.

3 vyhlášky). K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 24. mája 2012 JUDr. Juraj Seman, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: H.