Najvyšší súd 1ObdoV/32/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov: 1/ Ing. P. L., bytom Š., K., 2/ O. K., bytom M., Z., obidvaja zast. advoká

§ 142ods.

1 O. s. p. nepriznal s odôvodnením, ţe mu trovy konania nevznikli. Odvolací súd po prejednaní odvolania vyhodnotil odvolacie dôvody ţalobcov podľa § 205 ods. 2 písm. b), c), d),

1. f)O. s. p. ako nedôvodné. K odvolaciemu dôvodu ţalobcov podľa § 205 ods. 2 písm.
2. b)O. s. p. spočívajúcemu v tvrdení, ţe konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (konkrétne malo ísť o nepreskúmateľnosť rozsudku z dôvodu absencie odôvodnenia súladného s príslušnou právnou úpravou, odňatie moţnosti konať pred súdom a porušenie prejednacej zásady súdneho konania), odvolací súd poukázal na ust. § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 115/03 a uviedol, ţe súd nie je povinný sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberať všetkými skutočnosťami, tvrdenými účastníkmi konania, súčasne ţe rozhodnutie súdu nemusí byť totoţné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p.. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vyhodnotil ako rozhodnutie, ktoré náleţitosti uvedené v citovanom ustanovení obsahuje. Skonštatoval, ţe súd prvého stupňa vec správne právne posúdil a rozhodnutie odôvodnil v súlade s poţiadavkou preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti a dal v napadnutom rozhodnutí odpoveď na všetky podstatné námietky, nastolené účastníkmi konania. K námietke odvolateľov spočívacej v tvrdení, ţe im bola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe v predmetnej veci neboli zrealizované záverečné reči účastníkov konania, odvolací súd poukázal na zápisnicu z pojednávania z 31. 01. 2011, na ktorom bol 7 1ObdoV/32/2011 vyhlásený napadnutý rozsudok. Zo zápisnice vyplýva, ţe právny zástupca ţalobcov ţiadal ţalobe v celom rozsahu vyhovieť, pričom pozornosť upriamil na listinné dôkazy, ktorými osvedčil, ţe patent na úpadcu nebol nikdy zapísaný. Zmluvy, ktorými mali prejsť predmetné práva z úpadcu na ďalšie subjekty, označil za absolútne neplatné právne úkony. Uviedol, ţe tieto práva neboli zaradené do súpisu konkurznej podstaty, v tejto sa nenachádzajú a nenachádzajú sa ani v znaleckom posudku. Účtovnú dispozíciu ţalobcovia nepovaţujú za súpis konkurznej podstaty a keďţe predmetné veci do súpisu konkurznej podstaty zapísané neboli, nemohli byť ani prevádzané správcom konkurznej podstaty. Z uvedeného dôvodu právo na vylúčenie vecí z konkurznej podstaty patrí ţalobcom. Uviedol tieţ, ţe vo všetkom sa pridrţiava svojich písomných vyjadrení, ktoré boli doručované zo strany ţalobcov do spisu. Na pojednávaní bol vypočutý aj ţalovaný, ktorý ţiadal ţalobu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na strane ţalobcov. Mal za to, ţe ţalobcovia nepreukázali, ţe sú vlastníkmi predmetných priemyselných práv a v ďalšom nie je moţné ţalobe vyhovieť, nakoľko tieto veci v konkurznej podstate úpadcu nie sú a zmluvou o predaji časti podniku z 08. 02. 1999 boli prevedené na nadobúdateľa. Na otázku súdu účastníci zhodne uviedli, ţe viac k veci nemajú čo dodať a boli poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. Na základe uvedeného odvolací súd vyhodnotil postup súdu prvého stupňa za taký, ktorým nedošlo k znemoţneniu realizácie procesných práv ţalobcov, priznaných im občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany práv a právom chránených záujmov, a teda v danom prípade nedošlo k porušeniu ust. § 118 ods. 4 O. s. p.. Odvolací súd taktieţ nezistil, ţe by počas konania došlo k porušeniu prejednacej zásady súdneho konania, pretoţe súd rozhodol na základe argumentácie a dôkazných prostriedkov, predkladaných sporovými stranami. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm.
3. c)O. s. p. odvolací súd uviedol, ţe neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, ţe príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, kedy súd nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napríklad preto, ţe ho nepovaţoval za rozhodujúci pre vec). Zdôraznil, ţe iba samotná okolnosť, ţe súd nevykonal dôkazy navrhnuté účastníkmi, nemôţe byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, ţe účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré - hoci boli tvrdené - súd nezisťoval, najmä preto, ţe ich nepovaţoval za právne významné. Zdôraznil, ţe vţdy musí ísť len o skutočnosti 8 1ObdoV/32/2011 a dôkazy uplatnené uţ v konaní pred súdom. Opierajúc sa o uvedené, odvolací súd mal za to, ţe Krajský súd v Banskej Bystrici vykonal všetky ţalobcami navrhnuté dôkazy, ktoré boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu, čo je zrejmé z obsahu spisu. V súvislosti s ďalším odvolacím dôvodom uplatneným v zmysle § 205 ods. 2 písm.
4. d)O. s. p., odvolací súd ozrejmil, ţe tento sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, ţe skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, je nesprávne. Znamená to, ţe musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Zdôraznil, ţe medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďţe príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môţe byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Uviedol, ţe skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., pretoţe súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli (ani inak nevyšli počas konania najavo), alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané (alebo vyšli počas konania najavo). Nesprávne sú pritom aj skutkové zistenia zaloţené na chybnom hodnotení dôkazov. Preskúmaním odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, ţe súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul ţiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo. Jeho skutkové zistenia nie sú zaloţené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo ktoré vyšli najavo inak. Konštatoval, ţe výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 aţ § 135 O. s. p. V ďalšej časti sa odvolací súd zameral na právne posúdenie veci, ktorým sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právu normu na zistený skutkový stav, čo znamená, ţe vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd pouţil iný právny predpis, neţ ktorý mal správne pouţiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil, prípadne ho na daný skutkový 9 1ObdoV/32/2011 stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). V nadväznosti na uvedené odvolací súd vo vzťahu k posudzovanej veci uviedol, ţe súd pouţil správny právny predpis, správne ho vyloţil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, a teda z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Odvolací súd následne poukázal na ust. § 19 ods. 1, ods. 2 ZKV a zhrnul predpoklady, za ktorých môţe súd ţalobe o vylúčenie vecí zo súpisu majetku konkurznej podstaty vyhovieť. Týmito predpokladmi sú, ţe 1/ vec bola správcom konkurznej podstaty príslušného úpadcu zapísaná do súpisu majetku konkurznej podstaty, 2/ exidačná ţaloba je podaná osobou odlišnou od úpadcu a došla súdu najneskôr posledný deň lehoty určenej tejto osobe k podaniu ţaloby výzvou súdu, ktorý vyhlásil konkurz, 3/ ţalovaným je správca konkurznej podstaty, 4/ v dobe, keď súd rozhoduje o vylúčení veci (§ 154 ods. 1 O. s. p.), trvajú účinky konkurzu a vec je naďalej zapísaná v konkurznej podstate (nebola v medziobdobí zo súpisu majetku konkurznej podstaty vylúčená správcom), 5/ osoba, ktorá sa domáha vylúčenia veci zo súpisu, preukázala nielen to, ţe vec nemala byť do súpisu zaradená, ale i to, ţe právo, ktoré vylučovalo zaradenie veci do súpisu majetku konkurznej podstaty, jej svedčí. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, ţe predmetné priemyselné práva, ktorých vylúčenia sa z konkurznej podstaty ţalobcovia domáhajú, sa v čase podania ţaloby v súpise konkurznej podstaty úpadcu nenachádzali a ani v čase rozhodovania nie sú do konkurznej podstaty úpadcu zapísané. Uviedol, ţe ak tieto práva opustili konkurznú podstatu speňaţením (na základe zmluvy o predaji časti podniku z 08.02.1999, zmluvou o prevode práv k predmetom priemyselného vlastníctva z 01.03.1999), ţaloba na vylúčenie uvedených práv z konkurznej podstaty nie je dôvodná. Osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty v rámci speňaţovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty, sa totiţ stáva vlastníkom takéhoto majetku bez zreteľa na to, či neskôr vyšlo najavo, ţe zapísaný a neskôr i speňaţený majetok (alebo jeho časť) v dobe speňaţenia vlastnícky patril iným osobám. V takom prípade má oprávnená osoba k dispozícii ţalobu na vylúčenie náhradného peňaţného plnenia, získaného správcom konkurznej podstaty za speňaţený majetok z konkurznej podstaty. 10 1ObdoV/32/2011 Odvolací súd sa stotoţnil aj so záverom súdu prvého stupňa o tom, ţe ţalobcovia nepreukázali, ţe predmetné práva, ktoré vylučovali zaradenie priemyselných práv do súpisu konkurznej podstaty úpadcu, svedčili im. Zároveň poukázal na právoplatný rozsudok vo veci vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 6C 192/01, ktorou sa ţalobcovia domáhali určenia vlastníctva patentu a ţiadali, aby súd určil, ţe ako pôvodcovia vynálezu, ktorý bol 30. 09. 1996 prihlásený na Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky pod názvom „Odmínovací komplex a spôsob ovládania jeho odmínovacieho stroja značka PV 1249-96“, sú od 20. 09. 1999 majiteľmi všetkých práv, vyplývajúcich z prihlášky tohto vynálezu a sú majiteľmi patentu č. 280321, ktorý bol Úradom priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky udelený 12. 08. 1999 k vynálezu pod názvom „Odmínovací komplex“. Menovaný súd ţalobu v tejto veci v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd skonštatoval, ţe dôkazné bremeno v predmetnej veci spočívalo na ţalobcoch, ktorí mali preukázať, ţe majú právo k veciam (právam), vylúčenia ktorých sa z konkurznej podstaty úpadcu domáhajú. Ţalobcovia však túto skutočnosť nepreukázali, preto súd prvého stupňa správne rozhodol, keď vylučovaciu ţalobu zamietol. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, ţe súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť dňa 04. 07. 2011. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali ţalobcovia v zákonom stanovenej lehote dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnili existenciou vady konania v zmysle § 237 písm.
5. f)O. s. p. (tvrdiac, ţe im ako účastníkom konania bola postupom súdu odňatá moţnosť konať pred súdom) a dôvodnosť existenciou dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm.
6. b)a písm.
7. c)O. s. p. (argumentujúc, ţe ide o rozhodnutie vychádzajúce z nesprávneho skutkového zistenia, majúce za následok neprávne rozhodnutie vo veci, súčasne ţe ide o rozhodnutie spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci). Navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací rozsudok odvolacieho súdu z 30. 05. 2011, č. k. 5Obo 38/2011-342 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ţalobcovia opakovane poukázali na nerešpektovanie právnej úpravy zakotvenej v § 118 ods. 4 O. s. p. Krajským súdom v Banskej Bystrici. Uviedli, ţe súd im odoprel vyuţitie inštitútu záverečnej reči pred skončením pojednávania, keď ich nevyzval na zhrnutie 11 1ObdoV/32/2011 svojich návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu. Majú za to, ţe záverečná reč nemôţe byť nahrádzaná prejavmi účastníkov prednášanými v priebehu súdneho konania, hoci aj na poslednom súdnom pojednávaní. Ţalobcovia neboli upozornení na ukončenie pojednávania a najmä neboli súdom vyzvaní k záverečnému zhrnutiu a vyjadreniu sa k dôkazom. Uvedené porušenie práv nebolo napravené ani v odvolacom konaní, v ktorom naviac odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Ţalobcovia poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 6/98 a vyjadrili názor, ţe neumoţnením prednesu záverečných rečí im bola odňatá moţnosť riadneho konania pred súdom, v dôsledku ktorej skutočnosti sa jedná o porušenie základného ústavného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky. V ďalšej časti svojho dovolania ţalobcovia namietli absenciu zákonných náleţitostí rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., pretoţe prvostupňový súd ţiadnym spôsobom nevysvetlil, ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, nezdôvodnil ním prijaté závery a ani neozrejmil proces, ktorým k svojim záverom dospel. V dôsledku uvedeného povaţujú ţalobcovia rozsudok za nepresvedčivý, ba aţ arbitrárny. Uviedli, ţe uţ v minulosti rozsiahlym spôsobom preukazovali, ţe zmluvy, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu priemyselných práv (t. j. zmluva o predaji časti podniku z 08. 02. 1999 a zmluva o prevode práv k predmetom priemyselného vlastníctva z 01. 03. 1999) predstavujú absolútne neplatné právne úkony. Súdu vytkli, ţe nešpecifikoval ţiadne konkrétne argumenty a dôkazy, ktorými by poprel tvrdenia a dôkazy ţalobcov, ani nijakým spôsobom neozrejmil, na základe čoho dospel k záveru, ţe ţalobcovia nepreukázali oprávnenosť svojho nároku, a teda ţe nespochybnili právo ţalovaného, ktorý na preukázanie opaku okolností tvrdených ţalobcami nepredloţil ţiaden dôkaz. Vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Zvolen, sp. zn. 6C 192/01, ktorým bola zamietnutá ich ţaloba o určenie vlastníctva patentu „Odmínovacieho komplexu“, uviedli, ţe k zamietnutiu došlo z procesných dôvodov, pričom z hmotnoprávneho hľadiska súd vec ani neriešil. Ani s touto argumentáciou ţalobcov sa súd v konaní nevysporiadal. Ţalobcovia ďalej namietli nerešpektovanie prejednacej zásady podľa § 153 O. s. p. a uviedli, ţe napriek tomu, ţe ţalovaný sa v konaní nevyjadril k rozhodujúcim skutočnostiam, ani nepredloţil ţiadne dôkazy preukazujúce ním tvrdené skutočnosti, súd neakceptoval argumentáciu ţalobcov a tento svoj postup ani nezdôvodnil. Rovnako súdu vytkli, ţe v odôvodnení rozsudku neozrejmil základné otázky nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. 12 1ObdoV/32/2011 Nevysvetlil tieţ, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hoci zhrnul názory ţalobcov aj ţalovaného, ozrejmil vykonané dôkazy, nijakým spôsobom neozrejmil vlastný vnútorný proces hodnotenia dôkazov a úvah, ktoré ho viedli k prezentovaným názorom. Nesprávne skutkové zistenie a nesprávne právne posúdenie veci ţalobcovia vzhliadli v otázke posúdenia majiteľstva sporných priemyselných práv. K dovolaniu ţalobcov sa ţalovaný nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, ţe dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.

§ 218ods.

1 písm.

1. c)O. s. p., odmietnuť. Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne. Podľa § 218 ods. 1 písm.
2. c)O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu 13 1ObdoV/32/2011 alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ako súdu prvého stupňa nezmenil, naopak potvrdil ho, pričom vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako vo výroku svojho rozsudku nevyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.. Keďţe dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, ţe dovolanie ţalobcu v zmysle ustanovení § 238 ods. 1 aţ 3 O. s. p. prípustné nie je. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či uţ to účastník konania namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách
3. a)aţ
4. g)tohto ustanovenia. Ak je totiţ konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.
5. a)aţ
6. g)O. s. p., moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. Vzhľadom na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, dovolací súd sa osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov bola ţalobcom odňatá moţnosť konať pred súdom Odňatím moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
7. f)O. s. p. sa rozumie taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.
8. f)O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva, 14 1ObdoV/32/2011 najmä právo zúčastniť sa pojednávania, byť vypočutý ako účastník, robiť podania, navrhovať vykonanie dôkazov. Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.
9. f)O. s. p. zakladá aj absencia riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, z dôvodu ktorého je toto nepreskúmateľné. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je dovolací súd toho názoru, ţe odvolací súd postupoval v súlade s právnymi predpismi a ţalobcom neznemoţnil uplatniť procesné práva priznané im právnym poriadkom na zabezpečenie ich práv a oprávnených záujmov. K vade konania podľa § 237 písm.
10. f)O. s. p. dovolatelia namietli znemoţnenie realizácie ich procesných práv neumoţnením vyuţitia inštitútu záverečnej reči pred skončením pojednávania. Podľa § 118 ods. 4 O. s. p., ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené. Z obsahu zápisnice o pojednávaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici konanom dňa 31. 01. 2011 (č. l. 309 - 310) vyplýva, ţe pojednávania sa osobne zúčastnili ţalobcovia v 1. aj 2. rade, zastúpení Mgr. S. M., na základe substitučnej plnej moci (č. l. 308). Pojednávania sa osobne zúčastnil aj ţalovaný. Vo vzťahu k ich výpovediam na predmetnom pojednávaní odvolací súd správne skonštatoval, ţe po tom, ako právny zástupca ţalobcov navrhol ţalobe v celom rozsahu vyhovieť, kým ţalovaný navrhol ţalobu zamietnuť, sa účastníci konania zhodne vyjadrili, ţe viac k veci nemajú čo dodať. Súčasne boli poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p.. V zmysle citovaného ustanovenia ide o povinnosť účastníkov predloţiť všetky dôkazy alebo označiť skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie. Fakt, ţe Krajský súd v Banskej Bystrici pouţil formuláciu „...sú povinní predloţiť všetky dôkazy v konaní pred prvostupňovým súdom“, sa vyššie citovanému zákonnému ustanoveniu neprieči, pretoţe z uvedeného poučenia je zmysel § 120 ods. 4 O. s. p. zrejmý. Po tom, čo súd prítomných účastníkov (vrátane právneho zástupcu ţalobcov) oboznámil s listinnými dôkazmi vyšpecifikovanými na str. 2 zápisnice o pojednávaní (č. l. 309), vyhlásil pojednávanie za skončené (majúc na mysli dokazovanie v zmysle § 118 ods. 4 O. s. p.). Dovolací súd osobitne zdôrazňuje skutočnosť, ţe právny zástupca ţalobcov v rámci svojej výpovede vo veci samej uviedol, ţe sa vo všetkom pridrţiava svojich písomných vyjadrení, ktoré boli doručované zo 15 1ObdoV/32/2011 strany ţalobcov do spisu. S poukazom na to, ţe advokát ako osoba znalá práva, povinná vyuţiť všetky zákonné prostriedky k ochrane a presadeniu práv a právom chránených záujmov svojho klienta, ktorých právny vzťah je zaloţený zmluvou o poskytovaní právnej pomoci, je dovolací súd toho názoru, ţe na predmetnom pojednávaní nebola ţalobcom odňatá moţnosť konať pred súdom do takej miery, aby to naplnilo podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm.
11. f)O. s. p. K námietke ţalobcov spočívajúcej v tvrdení, ţe odvolací súd o ich opravnom prostriedku rozhodol bez nariadenia pojednávania, dovolací súd uvádza, ţe odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení odmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.). Keďţe odvolací súd postupoval v súlade s citovaným ustanovením, plne sa stotoţnil s dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa a vyvodil správny skutkový a právny záver, nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie na prejednanie odvolania vo veci samej. Rozsudok odvolacieho súdu bol tieţ vyhlásený v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. Uvedeným postupom odvolacieho súdu nebola účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
12. f)O. s. p. V súvislosti s ďalším nedostatkom, ktorý ţalobcovia súdom vytkli a ktorý mal spočívať v nedostatočnom zdôvodnení svojich rozhodnutí vo veci konajúcimi súdmi (z dôvodu nerešpektovania prejednacej zásady podľa § 153 O. s. p. a nevysporiadania sa s dôkaznými prostriedkami), uţ odvolací súd vo vzťahu k prvostupňovému rozsudku správne poukázal na závery plynúce z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03, ako aj štruktúru odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorú rámcovo upravuje ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.) s tým, ţe odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Na základe uvedeného, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací konštatuje, ţe rozsudok odvolacieho súdu je náleţite odôvodnený, do odôvodnenia svojho rozhodnutia pojal kľúčové argumenty, na základe ktorých rozhodnutie Krajského súdu 16 1ObdoV/32/2011 v Banskej Bystrici potvrdil a z tohto dôvodu je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ústavne akceptovateľné. Pokiaľ dovolatelia namietajú, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, je potrebné uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm.
13. c)O. s. p.), je síce prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by uvedený dovolací dôvod bolo moţné úspešne pouţiť, len ak by prípustnosť dovolania vyplývala z § 238 ods. 3 O. s. p., v posudzovanom prípade však odvolací súd vo výroku svojho rozsudku prípustnosť dovolania nevyslovil. Keďţe v danom prípade dovolanie ţalobcov proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada uvedená v § 237 písm.
14. f)O. s. p. (ani ţiadna iná procesná vada v zmysle § 237 O. s. p.) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, dovolanie ţalobcov podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.

§ 218ods.

1 písm. c), ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti. O trovách dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.

§ 224ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p. Ţalovaný bol v dovolacom konaní úspešný, preto by mal právo na náhradu trov konania. Keďţe mu však trovy v dovolacom konaní nevznikli, dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. V Bratislave, 29. marca 2012 JUDr. Alena Priecelová, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: H.