o zaplatenie 188 135,44 eur (5 667 768,20 Sk)

Najvyšší súd 1ObdoV/19/2010 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Juraja Semana a členov senátu JUDr. Anny Markovej, JUDr. Aleny Priecelovej, JUDr. Petra Dukesa a JUDr. Beaty Miničovej, v právnej veci ţalobcu: C. C. C., a. s., F., N., IČO: X., zastúpeného: Advokátskou a známkovou kanceláriou, s. r. o., P., T., IČO: X., v mene ktorej koná JUDr. A. K. – advokátka, proti ţalovaným: 1/ F. K., bytom M..M., 2/ M. S., rod. K., bytom M..M., 3/ D. K., rod. K., bytom M..M., 4/ B. Z., bytom M..M., 5/ E. B., rod. E., bytom M..M., všetci zastúpení: JUDr. R. F., advokátkou, H., Š., o zaplatenie 188 135,44 eur (5 667 768,20 Sk), vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 20Cb/97/1998, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Obo/135/2008-557 zo dňa 28. októbra 2009, právoplatného dňa 7. januára 2010, takto r o z h o d o l : Dovolací súd m e n í rozsudok odvolacieho tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e . Ţalovaní v 1. aţ 5. rade sú povinní solidárne zaplatiť ţalobcovi trovy dovolacieho konania v sume 22 576,18 eur. Trovy odvolacieho konania ţalobcovi nepriznáva. O d ô v o d n e n i e 2 1ObdoV/19/2010 Krajský súd v Trnave, ako súd prvého stupňa, rozsudkom č. k. 20Cb/97/1998-487 zo dňa 12. 01. 2005 v spojení s opravným uznesením č. k. 20Cb/97/1998-493 zo dňa 21. 02. 2005, uloţil ţalovaným v 2. a 3. rade povinnosť zaplatiť kaţdá po 227 665,- Sk istiny ţalobcovi a ţalovaným v 1., 4., a 5. rade povinnosť zaplatiť ţalobcovi spoločne a nerozdielne 5 212 438,20 Sk istiny, úroky vo výške 3 393 313,60 Sk, do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, ţe neúspešných ţalovaných v 1. aţ 5. rade zaviazal k náhrade trov konania úspešnému ţalobcovi v sume 636 883,- Sk do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Súd prvého stupňa, rozhodujúc vo veci znova v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, ktorý nespochybnil úverové i ručiteľské zmluvy a vyhlásil ich za platné, doplnil dokazovanie len v časti týkajúcej sa výšky uplatneného nároku a úrokov. Svoj rozsudok odôvodnil odkazom na ustanovenia § 303, § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 524 ods. 2 a § 528 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj zisteným skutkovým stavom, z ktorých ustálil, ţe na spoločnosť F. M. F., s. r. o., M.., ktorej boli poskytnuté úvery, bol vyhlásený konkurz, ktorý bol pre nedostatok majetku zrušený, čo preukázalo splnenie zákonnej podmienky, podľa ktorej, ak dlţník svoj splatný záväzok nesplnil, nastáva povinnosť ručiteľa plniť záväzok namiesto dlţníka. Konštatoval, ţe táto skutočnosť potvrdila, ţe ţalovaní v 1. aţ 5. rade, ako ručitelia, sú pasívne legitimovaní pre dané konanie, i keď pôvodná ţalovaná v 2. rade zomrela a namiesto nej súd do konania pribral jej dedičky, terajšie ţalované v 2. a 3. rade. Keďţe v zmysle § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy do výšky ceny nadobudnutého dedičstva, prvostupňový súd zistil rozsah a hodnotu dedičstva nadobudnutého ţalovanými v 2. a 3. rade po zomretej pôvodnej ţalovanej v 2. rade z právoplatného rozhodnutia, ktorým sa dedičské konania po nej skončilo, ktoré činilo 910 610,- Sk. Prvostupňový súd mal za preukázané, ţe Zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou formou notárskej zápisnice N 236/2002, Nz 228/2002, zo dňa 05. 09. 2002, medzi pôvodným ţalobcom S., a. s., a spoločnosťou C. C. C., a. s., došlo k postúpeniu pohľadávok z úverovej zmluvy uplatnenej v predmetnom konaní. Z jej obsahu vyplýva, ţe predmetom postúpenia sú pohľadávky špecifikované v prílohách č. 1a, 1b a 1c, kde príloha 1b s poradovým číslom 20 preukazuje postúpenie úveru zo zmluvy č. 539/1993, a postúpenie úveru zo zmluvy č. 538/1993 bolo preukázané Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 19. 3 1ObdoV/19/2010 11. 2003. Poznamenal, ţe v súlade s obsahom úverových zmlúv, mohol veriteľ od nich odstúpiť, a v takom prípade by mu vznikol nárok na dohodnuté sankčné úroky vo výške 1 % z nevyčerpanej sumy úveru. Na margo toho uviedol, ţe ţalobca v konaní nepreukázal splnenie podmienok pre odstúpenie od zmlúv. Z toho dôvodu upravil špecifikáciu svojho nároku v časti príslušných úrokov a ţiadal uhradiť z úverovej zmluvy č. 538/1993 nesplatenú istinu vo výške 4 550 000,- Sk a 29 % úrok z nesplatenej istiny vypočítaný v čiastke 444 545,90 Sk ako úrok podľa zmluvne dohodnutej úrokovej sadzby 4 % nad základnú sadzbu, ktorá bola 14,5 % zvýšená podľa článku IV/4 písm.

1. b)o ďalších 14,5 %, t. j. celkom 29 %. Okrem toho si ţalobca uplatnil aj nárok na úroky vo výške 19,3 % vypočítané v sume 2 497 671,20 Sk uplatňovaných z dôvodu zvýšenia základnej sadzby na 14,5 %, upravil z pôvodnej úrokovej sadzby 4 % nad základnú sadzbu 14,5 % na úrokovú sadzbu 19,3 %. Totoţný postup výpočtu dlhu si uplatnil i pri nároku z úveru č. 539/1993, kde vzniklo ţalobcovi právo na zaplatenie nesplatenej istiny vo výške 1 117 768,20 Sk, k tomu zmluvné úroky vo výške 249 401,50 Sk, keď úroky v zmluve boli dohodnuté pri úrokovej sadzbe 3,5 % nad základnú sadzbu, ktorá bola podľa Národnej banky Slovenska vo výške 14,5 %, a k tomu sankčné úroky vypočítané vo výške 29 % (14,5 % zvýšené podľa čl. IV/4 písm. b/ o ďalších 14,5 %) z nesplatenej splátky istiny v sume 201 695,- Sk. Proti nárokom ţalobcu ţalovaní namietali, ţe isté čiastky z jednotlivých úverov splácali viacerými platbami, ktoré presne nešpecifikovali. Ţalobca predloţil podrobnú špecifikáciu svojho nároku, ktorým preukázal, ţe akceptoval splátky úveru realizované dlţníkom priebeţne, a o tieto výšku poskytnutej úverovej istiny i zniţoval. Na úver č. 538/1993, ktorý bol vyčerpaný v plnej výške 5 000 000,- Sk v priebehu mesiaca november 1993, bola do vyhlásenia konkurzu na dlţníka v splátkach uhradená suma celkom 1 058 638,70 Sk, o ktorú bola čiastočne zniţovaná istina a upravované v zmluve dohodnuté úroky tak, ţe výška nezaplateného úveru bola ku dňu vyhlásenia konkurzu (04. 07. 1997) 4 550 000,- Sk, úroky z nezaplatenej istiny 444 545,90 Sk a úroky z úveru 2 497 671,20 Sk. Na úver č. 539/1993 vyčerpaný počas obdobia november 1993 aţ január 1994, bola do vyhlásenia konkurzu vrátená suma 3 880,- Sk, na úroky dlţník zaplatil 3 468,50 Sk a na istinu 475 991,40 Sk, čo bolo v uplatnenom nároku akceptovateľné a výška nezaplateného úveru ku dňu 04. 07. 1997 činila 1 117 768,20 Sk, úroky z nesplatenej istiny 201 695,- Sk a úroky z úveru 249 401,50 Sk. Z uvedeného výpočtu dlhu súdu prvého stupňa vyplynulo, ţe veriteľ plnenia 4 1ObdoV/19/2010 uhrádzané dlţníkom, či uţ z predaja jeho majetku alebo iným spôsobom, pri výpočte konečného dlhu úveru aj nároku na zmluvné úroky i sankčné úroky, akceptoval, podrobne ich rozpísal v špecifikácii doplnenej do spisu. Ţalovaní tento výpočet ničím konkrétnym nespochybnili a súdu nepredloţili dôkazy o tvrdení, ţe uhradili aj iné sumy, neţ ktoré predloţil ţalobca. Námietky ţalovaných o tom, ţe pôvodný dlţník z úverov nemal moţnosť fyzicky disponovať majetkom, pretoţe ho celý odovzdal veriteľovi úveru, ktorý sa mal starať o to, aby dlhy nenarastali, nevzal súd do úvahy dôvodiac tým, ţe dobrovoľným odovzdaním majetku dlţníka veriteľovi nedošlo ku zmenám v podmienkach úverových a ručiteľských zmlúv, ani nezanikla dlţníkova povinnosť, a práve vyhlásením konkurzu na spoločnosť F. M. F. s. r. o., ktorý bol z dôvodu nedostatku majetku zrušený, nastúpila povinnosť plnenia podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. Prvostupňový súd sa nestotoţnil ani s tvrdením ţalovaných, ţe sa mal ţalobca uspokojiť z konkurznej podstaty spoločnosti F. M. F. s. r. o., keď tento po vyhlásení konkurzu prešiel do správy správcu konkurznej podstaty, ale spoločnosť ţiadny majetok nemala. Nepovaţoval za dôleţité vykonanie dôkazu výsluchom zástupcov spoločnosti, ktorá stráţila majetok dlţníka z úverov, pretoţe mal za to, ţe by sa tým len predĺţilo konanie, avšak na povinnosti zaplatiť dlhy z úverov by ich výpovede nič nezmenili, najmä z dôvodu, ţe dlţník mal zmluvnú i zákonnú povinnosť úvery riadne splácať a zároveň sa starať o svoj majetok. Záverom ustálil, ţe výška čiastočného uspokojenia pohľadávok na úvery z dôvodu ich plnenia bola ţalobcom v rámci špecifikácie preukázaná, od dlhu odrátaná, a ţalovaní ţiadne konkrétne čiastky ako dôkaz plnenia nepredloţili s odôvodnením, ţe štatutárni zástupcovia spoločnosti F. M. F., s. r. o., nemali uţ vedomosti o tom, ako sa z ich majetkom ďalej nakladalo. Preto povaţoval nárok ţalobcu na vrátenie z úveru poskytnutého plnenia, i na zaplatenie dohodnutých úrokov a sankčných úrokov, v súlade so zmluvami, za opodstatnený, a v rozsahu uvedenom vo výroku rozsudku mu vyhovel, keď ţalované v 2. a 3. rade, ako dedičky po ručiteľke, zaviazal k plneniu len do výšky zdedeného majetku, a ostatných ţalovaných spoločne a nerozdielne ku zvyšku. Na odvolanie ţalovaných Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, rozsudkom č. k. 2Obo/135/2008-557 zo dňa 28. októbra 2009, právoplatného dňa 7. januára 2010, napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil podľa § 220 OSP tak, ţe ţalobu zamietol. K náhrade trov prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania zaviazal 5 1ObdoV/19/2010 neúspešného ţalobcu v sume 35 072,46 eur (1 056 595,- Sk) v prospech úspešných ţalovaných. Odvolací súd vytkol odvolateľom, ţe odvolanie sa málo zaoberá tým, čo ţalovaný povaţuje za najpodstatnejšie, a to postúpením pohľadávky. V tom videl zásadný rozpor medzi účastníkmi, ale aj odvolacím súdom. Odkazujúc na znenia ustanovení § 524 aţ § 530 Občianskeho zákonníka pojednávajúcich o zmene v osobe veriteľa a § 546 aţ § 550 Občianskeho zákonníka upravujúcich ručenie, konštatoval, ţe postupca postupníkovi (ţalobcovi) postúpil iba pohľadávku, pričom nič iné ani sám ţalobca netvrdí. Prezentoval názor, ţe ak veriteľ postúpil aj ručiteľský záväzok (čo zákon pozná), tak to bolo treba v zmluve o postúpení aj nazvať. Aj keď ju tak nenazval, tak s ňou nakladal, a súd ju musí povaţovať za ručiteľský záväzok. O tom, ţe zákon taký postup nepripúšťa, nemoţno pochybovať. V tom videl dôvod na zamietnutie ţaloby s vysloveným dodatkom, ţe jeden oddiel Občianskeho zákonníka nemení ani neupravuje iný oddiel. Na margo právneho názoru vysloveného dovolacím súdom v rozhodnutí 1MObdoV/7/2008, ţe za zmenu spoločenskej zmluvy v zmysle § 141 Obchodného zákonníka je treba povaţovať aj zmenu sídla spoločnosti, uviedol, ţe s tým moţno len súhlasiť, ale obdobne aj konštatovať, ţe ak dôjde k zmene veriteľa pri úverovej zmluve, dochádza aj k zmene v ručiteľskom záväzku, ktorý bol prijatý v prospech veriteľa úverovej zmluvy. Teda, ţe jeden oddiel Občianskeho zákonníka nemení iný oddiel, ale ţe tento moţno meniť len novým záväzkom alebo zmenou dodatkom pôvodného záväzku, za účasti dotknutých osôb. Na tomto príklade ilustroval, ţe v danom prípade k takémuto postupu nedošlo. Odvolaciemu súdu vyvstal ešte jednej právny problém, a to, ţe postupník postúpením získal pohľadávku odplatne za podstatne niţšiu nominálnu hodnotu, ako ju mal postupca. V tejto súvislosti zdôraznil, ţe niet takého právneho ustanovenia, ktoré by postupníka na taký postup oprávňovalo. Vyslovil presvedčenie, ţe len súčasne s konaním o pohľadávke mohol veriteľ uplatniť práva z ručiteľskej zmluvy. Zánikom pohľadávky alebo dlţníka zanikli aj práva zo zabezpečenia. Za nelogické označil, aby sa zabezpečoval nejestvujúci záväzok, alebo zabezpečovací záväzok zostal, keď hlavný záväzok zanikol. Aj za súčinnosti pôvodného veriteľa (postupcu) bol na dlţníka vyhlásený konkurz, kde uplatnil svoju pohľadávku aj predchodca ţalobcu, ako konkurzný veriteľ. V rámci konkurzného konania uspokojená nebola a dlţník stratil právnu subjektivitu (bol vymazaný z obchodného registra). To zmenilo aj postavenie ručiteľa, totiţ uţ teraz vie, ţe nebude môcť realizovať právo dané mu podľa § 550 6 1ObdoV/19/2010 Občianskeho zákonníka pri splnení dlhu. Pôvodný účastník zmluvy (veriteľ), s tým, ako budú zabezpečené jeho nároky, súhlasil, nič iné neuplatňoval a neuplatňuje. Mohol tak urobiť jedine on, pokiaľ by tu boli splnené podmienky, ktoré splnené neboli. Za nesprávny označil názor pri výklade ustanovenia § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého s postúpenou pohľadávkou prechádza na postupníka aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Zdôraznil, ţe pohľadávka je aj nehmotnou vecou, a čo je jej príslušenstvom, rieši ustanovenie § 121 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, pričom pohľadávku moţno postúpiť ako nehmotnú vec. Podľa názoru odvolacieho súdu, v tomto spore zostala nezodpovedanou otázka, čo sa rozumie pod „všetky práva s ňou spojené“ (§ 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Sú to práva spojené priamo s pohľadávkou, teda napr. čas a miesto plnenia, splátkový kalendár, dohodnutá mena a pod., teda práva spojené s pohľadávkou, a nie s jej zabezpečením. V tomto smere sa ţalobca odvoláva na ustanovenia Obchodného zákonníka. Odvolací súd poznamenal, ţe Obchodný zákonník tieto vzťahy nerieši inak, len ich upresňuje. Ak by sme, podľa mienky odvolacieho súdu, pripustili, ţe ich rieši inak, dospeli by sme k takej absurdite, ţe Obchodný zákonník odporuje Občianskemu zákonníku. Pritom Obchodný zákonník, ako špeciálny predpis, priamo odkazuje na pouţitie Občianskeho zákonníka, ak príslušný právny vzťah neupravuje Obchodný zákonník (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka). Zdôraznil tieţ, ţe tzv. „postúpenie“ je občianskoprávny inštitút hmotnoprávny a Obchodný zákonník na tom nič nemení, pričom ţalovaný so ţalobcom nikdy nebol v obchodnoprávnom vzťahu. Objasnil, ţe ak dochádza k zmene dohody pri zabezpečovaní pohľadávky, vyţaduje sa zmena príslušnej zabezpečovacej zmluvy, a k tomu môţe dôjsť len so súhlasom všetkých účastníkov zmluvy. Nezáleţí na tom, ţe ide o akcesorický záväzok. Aj ustanovenia hovoriace o tom, ţe postupca má oznámiť postúpenie tomu, kto pohľadávku zabezpečoval, moţno vyloţiť podľa odvolacieho súdu skôr tak, ţe ak s prenesením svojho zabezpečovacieho záväzku nebude súhlasiť, zanikne aj tento jeho záväzok. Uviedol, ţe tento výklad uvádza ţalovaný len kvôli tomu, ţe ţalobca si pletie pojmy, a to ručiteľskú zmluvu a pohľadávku, ako aj pouţitie práva, konkrétne Obchodného zákonníka. Odvolací súd vyslovil právne závery, ţe predmetom sporu nebola pohľadávka, ale izolovane ručiteľská zmluva bez súvislosti s pohľadávkou, a len na predmet sporu sa mohol súd zamerať. Ţalovaný nikdy so ţalobcom nebol v ţiadnom obchodnom vzťahu. Ţalobca pre tento spor nie je aktívne legitimovaný. Súhlasne s právnym názorom dovolacieho súdu 7 1ObdoV/19/2010 vysloveným v tejto veci v rozhodnutí č. k. 1ObdoV/30/2006-541 zo dňa 30. júna 2008, ktorým dovolací súd zrušil skorší zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (č. l. 508) a vec mu vrátil na ďalšie konanie, uzavrel, ţe pri úverovej zmluve ide o tzv. „absolútny obchod“ (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale za stavu, ku ktorému došlo, nie sú naplnené znaky absolútneho obchodu, pretoţe nároky nie sú uplatňované z úverovej zmluvy. Za zaujímavý právny problém označil zodpovednosť dedičov ručiteľov za zdedené dlhy do výšky nadobudnutého dedičstva s aplikáciou na tento spor. Z úpravy dedičského práva v siedmej časti Občianskom zákonníka vyplýva, ţe predmetom dedenia sú majetkové hodnoty. Prechod majetkových práv (napr. autorských), na ktoré vzniká dedičovi nárok, je upravený v iných zákonoch. Do niektorých práv môţe dedič vstúpiť tým, ţe na neho prejdú sukcesiou (singulárnou alebo univerzálnou), ale nie dedením. Aplikáciou uvedeného na súdenú vec vyslovil, ţe voči poručiteľovi, ako ručiteľovi, veriteľ mal nárok a nie pohľadávku. Dedič na vyhlásení poručiteľa nemôţe nič meniť, ručiteľské vyhlásenie, ako záväzok, nie je predmetom dedenia. Veriteľ ho ani neprihlásil do dedičstva ako dlh, a sotva tu moţno v rámci dedičského konania pretvoriť ručiteľský záväzok poručiteľa na dlh dediča. Ak áno, treba uviesť ustanovenie zákona, ktoré to umoţňuje. Nesporne ručiteľ pri ručiteľskom záväzku ide do rizika, ale tak isto ide do rizika aj veriteľ a postupník. Jednotlivé prípady, ktoré môţu nastať, treba ošetriť uţ pri úverovej zmluve a ručiteľskom záväzku, ale nemoţno ich vyvodiť v prospech účastníka bez zákonného alebo zmluvného pokrytia. Veriteľ prestal byť účastníkom (zbavil sa účastenstva), keď aj naďalej podniká. Postupník vstúpil do konania na základe hmotnoprávneho nároku vyplývajúceho z postúpenia pohľadávky, a v rámci postúpenia, nároky z úverovej zmluvy nemoţno riešiť, keďţe účastník úverovej zmluvy nie je účastníkom konania. Pre uvedené dôvody odvolací súd opätovne ţalobu zamietol. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonnej lehote dovolanie ţalobca. Prípustnosť dovolania odvodil z ustanovenia § 238 ods. 1 OSP (dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej) a súčasne aj z ustanovenia § 238 ods. 2 OSP (dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci). Dovolaním napadol výrok odvolacieho súdu v celom rozsahu a dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm.
2. c)OSP tvrdiac, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 8 1ObdoV/19/2010 Dovolateľ namietal, ţe odvolací súd týmto dovolaním napadnutým rozsudkom uţ druhýkrát zamietol ţalobu, pričom v odôvodnení konštatoval v prvom prípade, ţe „právo z ručiteľských dohôd nesvedčí ţalobcovi“, a v druhom, týmto dovolaním napádanom prípade, súc viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, toto svoje tvrdenie zopakoval a svoje odôvodnenie rozšíril. Mal za to, ţe odvolací súd v rámci svojho rozhodovania opätovne, napriek rozšírenému odôvodneniu, nesprávne právne posúdil postavenie súčasného ţalobcu keď tvrdil, ţe mu právo z ručiteľských zmlúv nesvedčí, nakoľko na súčasného ţalobcu, ako postupníka, neprešli práva postupcu voči ţalovaným ako ručiteľom v ţalovaných záväzkových vzťahoch. Podľa názoru dovolateľa, odvolací súd nebral do úvahy ustanovenie § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka a kritike podrobil aj jeho tvrdenie, ţe nejde o právny vzťah spravujúci sa Obchodným zákonníkom. Na margo upriamenia pozornosti odvolacím súdom na rozhodnutie sp. zn. 1MObdoV/7/2008 (zmena sídla = zmena spoločenskej zmluvy) vyslovil domnienku o nemoţnosti spájať toto rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní s rozoberaným problémom v tejto právnej veci. K nesúhlasu odvolacieho súdu s názorom pri výklade ustanovenia § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v súvislosti s ktorým odvolací súd zastáva názor, ţe „všetkými právami spojenými s pohľadávkou“ nie sú práva spojené s jej zabezpečením, dovolateľ uviedol, ţe v tomto smere sa plne stotoţňuje s názorom vysloveným dovolacím súdom v predmetnej veci. Ďalej poukázal na neopodstatnenosť tvrdenia odvolacieho súdu, ţe niet takého právneho ustanovenia, ktoré by postupníka oprávňovalo na to, aby odplata za postúpenú pohľadávku bola podstatne niţšia ako nominálna hodnota pohľadávky. Oponoval interpretáciou ustanovenia § 527 ods. 1 Občianskeho zákonníka pojednávajúceho o prípadnej odplatnosti postúpenia pohľadávky a na to nadväzujúcich účinkoch (právach a povinnostiach), ktorý potvrdzuje, ţe postúpenie pohľadávky môţe byť aj bezodplatné. Z toho potom vyplýva, ţe je na účastníkoch zmluvného vzťahu, akú odplatu si dohodnú, ak je ich vzťah v prípade postúpenia pohľadávky odplatný. Na obhájenie dodal, ţe postúpenie pohľadávky je často práve obchodnou záleţitosťou pri obchodnej činnosti, napr. forfaitingových a factoringových spoločností, resp. subjektov zaoberajúcich sa vymáhaním pohľadávok. Postúpením pohľadávky na nich si postupca odbremení účtovnú evidenciu od neuhradených pohľadávok, za čo je ochotný zaplatiť istú odplatu subjektu, ktorý tzv. „nezdravú“ pohľadávku odkupuje. Odplata je logická aj v prípade tzv. „zdravej“ pohľadávky, 9 1ObdoV/19/2010 postupca totiţ získa úhradu pohľadávky skôr, ako by to bolo, ak by ju musel sám vymáhať, t. j. rozdiel medzi odplatou a nominálnou hodnotou pohľadávky pokrýva tieto ušetrené náklady postupcu. Dôvodil, ţe aj pre takýto v praxi častý, ak nie najčastejší, pohľad pri pouţívaní inštitútu postúpenia pohľadávky, je na dohode strán a zákon výslovne neupravuje, ale ani nezakazuje, aká bude odplata za postúpenie pohľadávky. Dovolateľ mal preto za to, ţe tu nemoţno uvaţovať o prípadnej neplatnosti postúpenia práve z dôvodu, ţe by zákon neumoţňoval dohodnúť odplatu aj podstatne niţšiu ako nominálnu hodnotu pohľadávky. K námietke odvolacieho súdu, ţe uplatnenie práv z ručiteľskej zmluvy bolo moţné uplatniť len súčasne s konaním o pohľadávke ručením zabezpečenej, uviedol, ţe takúto povinnosť veriteľ nemá odkazujúc na komplexnú právnu úpravu ručenia obsiahnutú v ustanoveniach § 303 aţ § 312. Táto viaţe vznik ručenia na jednostranné písomné vyhlásenie ručiteľa adresované veriteľovi, ţe ho uspokojí, ak dlţník voči nemu nesplnil určitý záväzok. Takéto vyhlásenie, ktorého platnosť je priamo zo zákona podmienená jeho písomnou formou, musí okrem obligatórnych obsahových náleţitostí spĺňať všeobecné náleţitosti právneho úkonu predpísané zákonom (§ 34 Občianskeho zákonníka). V súdenej veci je, podľa neho, zrejmé, ţe záväzky ručiteľov sú bez vady a prešli na nadobúdateľa pohľadávky v celom rozsahu. Na ozrejmenie dodal, ţe veriteľ vymáhal dlh aj od samotného dlţníka, ktorý však nebol schopný dlh uhradiť. Medzičasom dlţník zanikol, to však neznamená automaticky zánik samotného záväzku, a teda aj zánik jeho zabezpečenia. Aj v prípade, ak by bol dlţník fyzickou osobou, záväzok by zanikol iba ak by išlo obsahom o plnenie, ktoré mal vykonať dlţník (§ 579 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zabezpečený (hlavný) záväzok v danom prípade nezanikol zánikom dlţníka, preto naďalej trvá aj ručiteľský záväzok. Zánik dlţníka mal za následok, ţe nedošlo k uspokojeniu pohľadávky dlţníkom voči veriteľovi, čo len potvrdzuje nárok na uplatnenie ručiteľského záväzku. Dovolateľ je toho názoru, ţe ak by postúpením pohľadávky neprechádzali na postupníka aj zabezpečovacie záväzky, nemohlo by potom platiť ďalej ani napr. záloţné právo. Ide tu o obdobnú situáciu a zabezpečovacie záväzky by pri výklade odvolacieho súdu stratili charakter zabezpečenia, resp. inštitút zmeny záväzku v subjekte na základe dohody účastníkov by stratil význam. Tento názor odprezentoval aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1ObdoV/83/2005, podľa ktorého k postúpeniu pohľadávky zabezpečenej ručením nie je potrebný súhlas ručiteľa. 10 1ObdoV/19/2010 V korelácii na úsudok odvolacieho súdu, ţe smrťou pôvodného ručiteľa zanikol jeho záväzok, poukázal na to, ţe záväzok dlţníka, jeho povinnosť plniť namiesto veriteľa, vznikol a uplatnenie práva veriteľa voči ručiteľovi na toto plnenie sa realizovalo ešte pred smrťou ručiteľa. V nadväznosti na nesprávny výklad ustanovení § 303 a nasl., najmä § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka, a § 524 ods. 2 v spojení s § 528 ods. 1 Občianskeho zákonníka, odvolacím súdom, dovolateľ záverom upozornil, ţe aj podľa výkladu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ÚS 31/04) a medzinárodnoprávnych zásad, je právo na spravodlivý súdny proces, právo vlastniť majetok a právo na nakladanie s majetkom (t. j. aj s pohľadávkami) jedným zo základných práv, a ani výklad právnych predpisov nemá do tohto práva zasahovať spôsobom, ako by to nastalo v prejednávanej veci. Dovolacím petitom sa ţalobca domáhal zrušenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Zároveň ţiadal odloţiť vykonateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Súčasťou bol návrh podľa § 151 ods. 1 vety prvej OSP na náhradu trov dovolacieho konania (bez ich špecifikácie). K dovolaniu ţalobcu sa vyjadrili ţalovaní v 1. aţ 5. rade prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Povaţujúc napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za správny a zákonný, navrhli dovolanie ţalobcu zamietnuť podľa § 243b ods. 1 OSP a rozhodnúť o trovách dovolacieho konania tak, ţe k ich náhrade dovolací súd zaviaţe neúspešného ţalobcu v sume 3 843,16 eur za 1 úkon právnej sluţby (vyjadrenie k dovolaniu). Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 0SP), po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 OSP), ktorého člen za neho konajúci má právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 OSP), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1, ods. 2 OSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je dôvodné, a preto je potrebné dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmeniť podľa § 243b ods. 2 veta druhá OSP tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). 11 1ObdoV/19/2010 V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 OSP platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 OSP) alebo rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 OSP), alebo rozsudok odvolacieho súdu potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 OSP). V prejednávanej veci je dovolanie prípustné v zmysle § 238 ods. 1 OSP, nakoľko ţalobca podal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ako aj v zmysle § 238 ods. 2 OSP, pretoţe sa jedná o rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Odchýlenie sa od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci je evidentné z dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd, nerešpektujúc právny názor dovolacieho súdu vyslovený v tejto veci rozhodnutím č. k. 1ObdoV/30/2006-541 zo dňa 30. júna 2008, uţ v poradí druhýkrát zmenil rozsudok Krajského súdu v Trnave, ako súdu prvostupňového, č. k. 20Cb/9/1998-487 zo dňa 12. januára 2005, tak ţe ţalobu zamietol, pričom v odôvodnení iba zopakoval a rozšíril svoj právny názor vyslovený uţ vo svojom temporálne skoršom zmeňujúcom rozsudku č. k. 2Obo/106/2005-508 zo dňa 9. novembra 2005, ktorým ţalobu taktieţ zamietol z identických dôvodov. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá OSP, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 OSP, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách
3. a)aţ
4. g)tohto ustanovenia. Ak je totiţ konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.
5. a)aţ
6. g)OSP, moţno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 OSP vylúčené. V danej veci nebola dovolateľom namietaná ţiadna z vád konania v zmysle § 237 12 1ObdoV/19/2010 OSP, a ani dovolací súd v rámci svojej úradnej povinnosti nezistil, ţe by dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vykazoval niektorú z vád uvedených § 237 OSP. Z ustanovenia § 242 ods. 1 OSP vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania a uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane vecného vymedzenia. Viazanosť dovolacími dôvodmi sa prejavuje tým, ţe dovolací súd je oprávnený preskúmať len tie skutkové a právne otázky, ktoré dovolateľ v dovolaní namieta. Ţalobca v dovolaní poukazuje na existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm.
7. c)OSP, t. j. ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. V danom prípade je daná existencia dovolacieho dôvodu v zmysle § 241 ods. 2 písm.
8. c)OSP. Pod nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm.
9. c)OSP sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O takýto prípad ide vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, neţ ktorý mal správne pouţiť, alebo ak súd aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Nesprávne právne posúdenie môţe byť spôsobilým dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre výrok rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku opätovne (keďţe rozhodol totoţne ako v prvom prípade), napriek rozšírenému odôvodneniu, nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav ohľadne postavenia súčasného ţalobcu, keď uzavrel, ţe mu právo z ručiteľských zmlúv nesvedčí dôvodiac tým, ţe na súčasného ţalobcu, ako postupníka, neprešli práva postupcu voči ţalovaným, ako ručiteľom, v ţalovaných záväzkových vzťahoch. Podľa § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka, pri postúpení zabezpečenej pohľadávky prechádzajú práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil ručiteľovi postupca alebo preukázal postupník. V danom prípade spočíva nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom na jeho omyle pri aplikácii práva na zistený skutkový stav tým, ţe nevzal do úvahy ustanovenie § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka a nenáleţite vyslovil, ţe sa jedná o právny vzťah nespravujúci sa Obchodným zákonníkom. Odvolací súd tvrdil, ţe došlo len k postúpeniu 13 1ObdoV/19/2010 pohľadávky, ale nie aj ručiteľského záväzku, keďţe také niečo zákon nepozná. Táto skutočnosť, ţe zákon presne nevymedzuje moţnosť postúpenia ručiteľského záväzku, bola odvolacím súdkom vyhodnotená ako dôvod na zamietnutie ţaloby. Dovolací súd, súhlasne s názorom dovolateľa i dovolacieho súdu uţ vysloveného v tejto veci, konštatuje, ţe v danom prípade ide o právny vzťah spravujúci sa Obchodným zákonníkom. Podľa ustanovenia § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona (t. j. treťou časťou - obchodné záväzkové vzťahy) sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečovaní plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov, ako aj záloţné právo k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s dlhopismi a záloţné právo k cenným papierom v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom. Keďţe sa v zmysle ustanovenia § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka treťou časťou tohto zákona spravujú aj zabezpečovacie vzťahy (t. j. aj ručenie), bolo potrebné aplikovať na tento právny vzťah citované ustanovenie § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka. Vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečovaní záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pouţitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy nemôţu účastníci dohodou vylúčiť. Pre vznik povinnosti splniť dlh ručiteľom je rozhodujúce, ţe dlţník napriek výzve veriteľa v primeranej lehote splatný dlh nesplnil. Tieto skutočnosti, ako záväzný právny názor, vyslovil v predmetnej veci uţ dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia č. k. 1ObdoV/30/2006-541 zo dňa 30. júna 2008. Napriek viazanosti odvolacieho súdu týmto právnym názorom dovolacieho súdu v súlade s ustanovením § 243d veta druhá OSP, odvolací súd naň neprihliadal, čím dal príčinu, k dovolateľom správne konštatovanej, prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP. Konštruktívne vyznieva i kritika dovolateľa týkajúca sa nesúhlasu s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého na prejednávanú vec moţno analogicky pouţiť rozhodnutie sp. zn. 1MObdoV/7/2008. Porovnaním rozhodnutia sp. zn. 1MObdoV/7/2008, podľa ktorého za zmenu spoločenskej zmluvy v zmysle § 141 Obchodného zákonníka je treba povaţovať aj zmenu sídla spoločnosti, s rozoberaným problémom v tejto právnej veci, nemoţno objektívne dospieť k záveru, ţe obdobne platí, ţe ak dôjde k zmene veriteľa pri úverovej zmluve, dochádza aj k zmene v ručiteľskom záväzku, ktorý bol prijatý v prospech veriteľa úverovej zmluvy. Jedná sa o dva rozdielne prípady. Spoločenská zmluva obchodnej spoločnosti má jednu z podstatných náleţitostí, nevyhnutných na jej platnosť, ustanovenie o sídle spoločnosti. Preto, ak dochádza k zmene sídla obchodnej spoločnosti, musí nevyhnutne dôjsť aj k zmene 14 1ObdoV/19/2010 spoločenskej zmluvy v tejto podstatnej náleţitosti. Ručiteľský záväzok je záväzkom akcesorickým k zmluvnému vzťahu zakladajúcemu ručením zabezpečený záväzok. Nejde o podstatnú ani fakultatívnu náleţitosť záväzkového vzťahu zakladajúceho zabezpečený záväzok. Ručiteľský záväzok je osobitným záväzkom vznikajúcim medzi inými subjektmi (veriteľ a ručiteľ, nie veriteľ a dlţník). Aj v prípade, ţe je ručiteľský záväzok obsiahnutý na spoločnej listine so zabezpečovaným záväzkom, musí byť posudzovaný takto osobitne. Pri postúpení pohľadávky preto nie je potrebný dodatok k záväzkovému vzťahu zakladajúcemu zabezpečovaný záväzok v časti ručiteľa. Okrem toho, dodatok k zmluve nemoţno stotoţňovať s inštitútom postúpenia pohľadávky. Dodatok k zmluve je dohodou zmluvných strán pri zmene obsahu záväzku (§ 516 Občianskeho zákonníka). Aj v prípade dodatku platí ustanovenie § 516 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý o ručiteľskom záväzku hovorí, ţe zabezpečenie práv, ktorých sa dohoda týka, trvá naďalej. Ak však k dohode došlo bez súhlasu ručiteľa, môţe proti veriteľovi namietať všetko, čo by mohol namietať, kedy dohoda nebola. Postúpenie pohľadávky, ku ktorému v spornom prípade došlo, nie je však dohodou podľa § 516 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ale je osobitným inštitútom zmeny záväzku v subjekte podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Vzhľadom k citovanému ustanoveniu § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací súd nenáleţite, za súčasnej neakceptácie záväznosti právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci v rozhodnutí č. k. 1ObdoV/30/2006-541 zo dňa 30. júna 2008, skonštatoval, ţe „všetkými právami spojenými s pohľadávkou“ nie sú práva spojené s jej zabezpečením. Na tomto mieste je nutné poukázať na odvolacím súdom nerešpektovaný právny názor dovolacieho súdu, ktorým v poslednom odseku na strane 6 svojho zrušujúceho rozhodnutia správne a adekvátne objasnil, ţe Občiansky zákonník síce nemá ustanovenie, ktoré by rovnako, výslovne ako § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka, stanovovalo, ţe s postúpením pohľadávky prechádzajú na postupníka aj práva zo zabezpečenia pohľadávky, rovnaký účinok postúpenia pohľadávky však vyplýva z § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. Právami spojenými s pohľadávkou sú najmä práva, ktorými je pohľadávka zabezpečená, teda aj ručenie. Ručiteľský záväzok sa viaţe na pohľadávku a vo vzťahu k veriteľovi sa prejavuje ako právo veriteľa na zabezpečenie pohľadávky. Tak, ako sa zmenou 15 1ObdoV/19/2010 veriteľa nemení obsah dlţníkovho záväzku, nie je ani dôvod, aby sa menil obsah záväzku ručiteľa. Postúpením prechádza na postupníka existujúce zabezpečenie pohľadávky. Inak by nemala zmysel úprava § 528 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak splnenie postúpenej pohľadávky je zabezpečené záloţným právom, ručením alebo iným spôsobom, je postupca povinný o postúpení pohľadávky podať správu osobe, ktorá zabezpečenie záväzku poskytla. Na margo názoru odvolacieho súdu, ţe uplatnenie práv z ručiteľskej zmluvy bolo moţné uplatniť len súčasne s konaním o pohľadávke ručením zabezpečenej, dovolací súd uvádza, ţe takúto povinnosť veriteľ nemá s poukazom na právnu úpravu ručenia obsiahnutú v ustanoveniach § 303 aţ § 312 Obchodného zákonníka, ktorá viaţe vznik ručenia na jednostranné písomné vyhlásenie ručiteľa adresované veriteľovi, ţe ho uspokojí, ak dlţník voči nemu nesplnil určitý záväzok. V doterajšom konaní bolo dostatočne preukázané, ţe záväzky ručiteľov sú bez vady a prešli na nadobúdateľa pohľadávky v celom rozsahu, ţe veriteľ vymáhal dlh aj od samotného dlţníka, ktorý však nebol schopný dlh uhradiť. Medzitým dlţník zanikol, čo však neznamená zánik samotného záväzku, a ani zánik jeho zabezpečenia. Keďţe zabezpečený (hlavný) záväzok nezanikol zánikom dlţníka, trvá naďalej aj ručiteľský záväzok. Zánik dlţníka spôsobil, ţe nedošlo k uspokojeniu pohľadávky dlţníkom voči veriteľovi, čo potvrdzuje nárok na uplatnenie ručiteľského záväzku. Je potrebné prisvedčiť mienke dovolateľa, ţe ak by postúpením pohľadávky neprechádzali na postupníka aj zabezpečovacie záväzky, nemohlo by potom platiť ďalej ani napr. záloţné právo. Skutočne sa jedná o podobnú situáciu a zabezpečovacie záväzky by pri výklade odvolacieho súdu stratili charakter zabezpečenia, resp. stratil by význam inštitút zmeny záväzku v subjekte na základe dohody účastníkov. K postúpeniu pohľadávky zabezpečenej ručením nie je potrebný súhlas ručiteľa. Ako typický zabezpečovací inštitút sa ručenie vyznačuje akcesoritou, t. j. je vedľajším záväzkom, ktorý môţe existovať len popri hlavnom záväzkovom vzťahu. Ručiteľský záväzok sa viaţe na pohľadávku, nie na dlţníka. Zabezpečenie pohľadávky trvá aj naďalej po tom, čo bola pohľadávka postúpená, na postupníka prechádza v takom stave, v akom sa nachádzala v čase jej postúpenia, postupník si môţe uplatniť právo na uspokojenie svojej pohľadávky za rovnakých podmienok ako pôvodný veriteľ. K zmene nedochádza ani v postavení toho, kto poskytol zabezpečenie pohľadávky, tzn. ručiteľa, pretoţe zákon nevyţaduje na postúpenie jeho súhlas. Zo zákona, ani z ručiteľského vyhlásenia, nevyplýva právo ručiteľa rozhodnúť sa v prípade postúpenia pohľadávky zabezpečenej ručením, komu bude splácať záväzok, t. j. či postupcovi alebo 16 1ObdoV/19/2010 postupníkovi. V súdenej veci nedošlo pri postúpení pohľadávky k zhoršeniu postavenia ručiteľa a neboli dotknuté ani jeho práva, pretoţe nedošlo k zmene výšky zabezpečenia, ţalobca ţiadal v ţalobe od ručiteľa splnenie záväzku v takej výške, aká pre neho vyplýva z ručiteľského vyhlásenia. Nie je moţné stotoţniť sa ani so záverom odvolacieho súdu, ţe veriteľ môţe pohľadávku zabezpečenú ručením postúpiť len v prípade, ak s tým písomne súhlasí ručiteľ. Platnosť ručenia je nutné posudzovať podľa ustanovení § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Skutočnosť, ţe prechod práva z ručenia nie je viazaný na súhlas ručiteľa, je zrejmá zo znenia ustanovenia § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka, v ktorom sa uvádza, ţe pri postúpení zabezpečenej pohľadávky prechádzajú práva z ručenia na postupníka v čase, keď postúpenie oznámil ručiteľovi postupca alebo preukázal postupník. K tomu sa ţiada poznamenať, ţe podobne upravuje prechod práva z ručenia pri postúpení pohľadávky aj ustanovenie § 524 ods. 2 v nadväznosti na § 528 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Záverom dovolací súd konštatuje, ţe odvolací súd aj po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu a vrátení veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (č. l. 541), v ktorom bol viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, v rozpore s touto viazanosťou, znova nesprávne právne posúdil danú vec. Ohľadom vytknutia nesprávnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom poukazujeme na odôvodnenie skoršieho rozhodnutia dovolacieho súdu, kde dovolací súd zaujal správny právny názor, ţe predmetom konania je pohľadávka zo zabezpečenia (ručením) záväzku zo zmluvy o úvere, pričom zmluva o úvere, resp. vzťahy z nej vzniknuté, bez ohľadu na povahu účastníkov, sa podľa § 261 ods. 3 písm.
10. d)Obchodného zákonníka, povaţujú za obchodný záväzkový vzťah, ktorý sa spravuje záväzkovou časťou Obchodného zákonníka. V zmysle § 261 ods. 4 Obchodného zákonníka sa uvedenou časťou Obchodného zákonníka spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli zo zabezpečenia záväzkov, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom. Od uvedenej úpravy sa účastníci nemôţu odchýliť dohodou (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka). Správne teda dovolací súd vyhodnotil, ţe zmluva o úvere, ktorú uzavrel dlţník s veriteľom, ako aj na ňu nadväzujúce prejavy ţalovaných, ktorými prevzali na seba záväzok ručenia za záväzky z poskytnutia úveru, sa spravujú príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vzhľadom na znenie § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka by tomu tak bolo, i keby sa dohodli inak (napríklad, ak by sa dohodli, ţe ručenie sa bude spravovať Občianskym zákonníkom), pričom správne poznamenal, ţe účastníci sa tak nedohodli. V úkonoch, ktorými ručitelia zakladali ručiteľský 17 1ObdoV/19/2010 záväzok (ručiteľskými listinami) sa uvádza, ţe sa uzatvárajú podľa § 303 aţ 312 Obchodného zákonníka a § 546 a § 548 Občianskeho zákonníka. Dovolacím súdom bolo v jeho zrušujúcom rozhodnutí (č. l. 541) odvolaciemu súdu dostatočne objasnené, ţe keďţe má Obchodný zákonník komplexnú úpravu ručenia, nepouţívajú sa pre ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ručenie. Dôsledky postúpenia zabezpečenej pohľadávky výslovne upravuje § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka, z ktorého je zrejmé, ţe záväzok ručiteľa sa postúpením pohľadávky mení bez toho, aby sa muselo zameniť ručiteľské vyhlásenie, alebo aby musel ručiteľ iným spôsobom vyjadriť súhlas s postúpením. Jeho záväzok sa mení len v osobe veriteľa, teda v osobe, ktorej pohľadávku ručiteľ ručením zabezpečuje. Obsah záväzku sa nemení. Po druhýkrát, t. j. i v tomto dovolacom konaní, dovolací súd znova uzatvára, ţe odvolací súd, rovnako ako prvostupňový súd, vychádzal pri rozhodovaní zo správneho skutkového zistenia, ţe pôvodný veriteľ postúpil pohľadávku terajšiemu ţalobcovi. Na rozdiel od správne vyvodeného právneho záveru súdu prvého stupňa (č. l. 487), však odvolací súd z uvedeného zistenia vyvodil nesprávny právny záver, ţe ručiteľský záväzok ţalovaných je záväzkom iba voči pôvodnému veriteľovi a nepôsobí voči postupníkovi, ktorým je súčasný ţalobca, pretoţe nedošlo k dohode o zmene ručiteľského záväzku. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, vyhodnotil dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu za nesprávny z dôvodov uvedených v dovolaní, čím sa stotoţnil s názorom dovolateľa, ţe odvolací súd vydal rozhodnutie spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci, keď zmenil odvolaním napadnutý rozsudok prvostupňového súdu, tak, ţe ţalobu zamietol. Nestotoţnil sa ale s dovolacím petitom, ktorým dovolateľ ţiadal zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Účelnejším sa v danom prípade dovolaciemu súdu javila zmena rozsudku odvolacieho súdu v zmysle § 243b ods. 2 veta druhá OSP. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 2 veta druhá OSP zmenil tak, ţe rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. O trovách konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP. V tomto dovolacom konaní vzniklo úspešnému ţalobcovi právo na náhradu trov dovolacieho a odvolacieho konania. 18 1ObdoV/19/2010 Nakoľko si ţalobca v dovolaní trovy dovolacieho konania uplatnil v súlade s § 151 ods. 1 veta prvá OSP, ale najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia dovolacieho súdu, si ich nevyčíslil, mohol mu dovolací súd priznať v zmysle § 151 ods. 2 pred bodkočiarkou OSP len trovy dovolacieho konania vyplývajúce zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, s výnimkou trov právneho zastúpenia, ktoré v tomto prípade pozostávajú z ním zaplateného súdneho poplatku za dovolanie v sume 22 576,18 eur /680 130,- Sk/ (č. l. 528 v spojení s č. l. 523). Keďţe dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu, prináleţalo ţalobcovi právo aj na náhradu trov odvolacieho konania. Ţalobca si síce trovy odvolacieho konania uplatnil v súlade s § 151 ods. 1 veta prvá OSP (č. l. 502 – na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 09. 11. 2005 a č. l. 556 – na pojednávaní pred odvolacím súdom dňa 28. 10. 2009), avšak najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorým sa konanie končí, si ich nevyčíslil. Dovolací súd mu ich náhradu nemohol priznať s odkazom na ustanovenie § 151 ods. 2 za bodkočiarkou OSP, podľa ktorého, ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. K uvedeným záverom dospel dovolací päťčlenný senát jednohlasne. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave, 29. marca 2012 JUDr. Juraj Seman, v. r. predseda senátu Za správnost vyhotovenia: H.