Obsah (6)

§ 142§ 238§ 153§ 237§ 157§ 211

Najvyšší súd 2 Cdo 233/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu R. U., bývajúceho v R., proti ţalovanému Krajskému súdu v Žiline, so sídlom

§ 142ods.

2 O.s.p., lebo strany sporu mali v konaní len čiastočný úspech. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie ţalobcu rozsudkom z

1. júla 2011 sp. zn. 13 Co 177/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej zamietol ţalobu a rozhodol o náhrade trov konania, potvrdil. Vyslovil, ţe v časti, v ktorej súd prvého stupňa uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi 510,75 € zostáva nedotknutý. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe okresný súd rozhodol vo veci na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a tento správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotoţnil s odôvodnením napadnutého rozsudku. Dodal, ţe na ţalobcom tvrdený rozpor ustanovenia § 77 ods. 1 písm. c/ zákona č. 385/2000 Z.z. pred novelou zákonom č. 517/2008 Z.z. (pred
2. januárom 2009) s Ústavou Slovenskej republiky by mohol okresný súd prihliadnuť, keby o práve ţalobcu rozhodoval v čase účinnosti tohto ustanovenia a to s prihliadnutím na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Ak by súd dospel k záveru, ţe predmetné ustanovenie zákona je v rozpore s niektorým článkom ústavy, musel by konanie prerušiť a postúpiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Súd prvého stupňa správne posúdil aj otázku úspechu strán sporu pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania (§ 142 ods. 2 O.s.p.). O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, lebo úspešný ţalovaný nepodal návrh na ich náhradu (§ 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.) a neúspešnému ţalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. Odňatie moţnosti konať pred súdom videl dovolateľ v nedostatku odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. augusta 2010 sp. zn. 2 Cdo 125/2009, na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Uviedol, ţe podstatou návrhu na začatie konania 3 2 Cdo 233/2011 v časti, v ktorej bol súdom prvého stupňa zamietnutý a v ktorej odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, je argumentácia vychádzajúca z ústavného rozmeru posudzovaného prípadu. Domnieva sa, ţe dotknutú časť návrhu je moţné označiť termínom „pre vec podstatný význam“. Okresný súd sa predmetným rozmerom danej veci vôbec nezaoberal a krajský súd ako súd odvolací sa pri vyuţití aplikácie § 219 ods. 2 O.s.p. „stotoţnil“ s neexistujúcou argumentáciou. Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu ponechal rozhodnutie o dovolaní na úvahe dovolacieho súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) s právnickým vzdelaním (§ 241 ods. 1 O.s.p.) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

§ 238ods.

3 O.s.p. dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

§ 153ods.

3 a 4.

§ 238ods.

5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňaţnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia 4 2 Cdo 233/2011 dovolacieho konania neprevyšuje sumu

prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde. V danej veci bolo dovolaním ţalobcu napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu v časti o peňaţnom plnení v sume 370,39 €, ktorá suma nedosahuje trojnásobok minimálnej mzdy v čase podania ţaloby. Minimálna mzda v deň podania ţaloby t.j. 24. septembra 2010 bola v zmysle nariadenia vlády č. 441/2009 Z.z. stanovená sumou 307,70 € a jej trojnásobok predstavuje sumu 923,10 €. Preto je dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu

uvedeného ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.

§ 237O.s.p.

je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

1. a)sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2. b)ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
3. c)účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
4. d)v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie,
5. e)sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

zákona bol potrebný,

1. f)účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
2. g)rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/, g/ O.s.p. nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd. Dovolateľ namietal vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľ videl v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí súdov oboch stupňov. Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z

1. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťaţnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej 5 2 Cdo 233/2011 republiky (nález z
2. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pretoţe povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania

§ 237písm.

f/ O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. Ústavný súd

konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).

§ 157ods.

2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 6 2 Cdo 233/2011

§ 211ods.

2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. Dovolací súd po preskúmaní danej veci zistil, ţe ţalobca sa v tomto konaní domáhal voči ţalovanému zaplatenia 881,14 € a náhrady trov konania. Ţalobca uviedol, ţe v dôsledku disciplinárneho konania vedenému voči jeho osobe ako sudcovi mu neboli v rokoch 2007 a 2008 vyplatené „ďalšie platy“ v zmysle § 77 ods. 1 písm. c/ zákona č. 385/2000 Z.z. pred jeho novelizáciou zákonom č. 517/2008 Z.z. Tieto ďalšie platy boli ţalobcovi vyplatené aţ

1. septembra
2. Keďţe sa ţalovaný dostal do omeškania, domáhal sa ţalobca zaplatenia úrokov z omeškania v celkovej sume 881,14 €. Ţalobca tvrdil, ţe predchádzajúca právna úprava porušovala zásadu prezumpcie neviny a vo faktickej rovine aj zásadu, ţe nie je moţné za ten istý skutok obvineného potrestať dvakrát (opakovane). Uviedol, ţe predmetné zásady taktieţ patria medzi základné práva, ktoré musia byť garantované a rešpektované. Porušenie princípu rovnosti v otázke ďalšieho platu výlučne vo vzťahu k sudcom je zrejmé aj z porovnania s ďalšími „zamestnancami“, ktorí sú v osobitom vzťahu k štátu. Z ústavy Slovenskej republiky, ani z ústavných zákonov a zákonov nevyplýva ţiadna taká osobitosť postavenia sudcov, ktorá by podmieňovala odlišný prístup (diskriminačný) v otázke ďalšieho platu. Zdôraznil, ţe z titulu princípu subsidiarity je rozpor ustanovenia § 77 ods. 1 písm. c/ zákona č. 385/2000 Z.z. pred jeho novelizáciou zákonom č. 517/2008 s Ústavou Slovenskej republiky oprávnený riešiť i všeobecný súd. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. Z rozhodnutí súdov oboch stupňov je zrejmé, ţe v odôvodnení svojich rozhodnutí sa nevysporiadali s námietkami ţalobcu (ktorými bola v podstate odôvodnená aj samotná ţaloba) pokiaľ ide o vyššie uvedené skutočnosti (t.j. porušenie princípu rovnosti, 7 2 Cdo 233/2011 diskriminácia, porušenie zásady prezumpcie neviny a zákazu „duplicitného“ potrestania). To, ţe súd prvého stupňa ponechal túto argumentáciu ţalobcu bez povšimnutia namietal ţalobca vo svojom odvolaní. Rovnako ani odvolací súd sa s týmito námietkami dostatočným spôsobom nevysporiadal, keď len stručne uviedol, ţe na rozpor ustanovenia § 77 ods. 1 písm. c/ zákona č. 385/2000 Z.z. pred novelou zákonom č. 517/2008 Z.z. (pred
3. januárom 2009) s Ústavou Slovenskej republiky by mohol okresný súd prihliadnuť, keby o práve ţalobcu rozhodoval v čase účinnosti tohto ustanovenia a to s prihliadnutím na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. V tomto smere sa dovolací súd stotoţnil s tvrdením ţalobcu, ţe v danom prípade ide o argumenty, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie vo veci a preto je potrebné sa nimi zaoberať. Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade

§ 237písm.

f/ O.s.p. je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu, súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti ako aj v nadväzujúcom výroku o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 3 O.s.p.). S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. mája 2012 JUDr. Jozef K o l c u n, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová