Najvyšší súd 3 Cdo 97/2009 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu L., s.r.o. so sídlom v K., IČO: X., zastúpeného JUDr. A. B., advokátkou so sídlom v K., proti ţalovanému N., s.r.o. so sídlom v K., IČO: X., zastúpenému JUDr. I. V., advokátom so sídlom v K., o zaplatenie 1 502,13 € (45 253,20 Sk) s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 12 C 887/2002, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
- februára 2008 sp. zn. 5 Co 370/2006, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z
- februára 2008 sp. zn. 5 Co 370/2006 a vec mu vracia na ďalšie konanie. O d ô v o d n e n i e Ţalobca sa ţalobou domáhal, aby súd zaviazal ţalovaného zaplatiť mu sumu 45 253,20 Sk s príslušenstvom, ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie ţalovaného, ktoré získal tým, ţe od neho prijal nájomné za mesiac august 1998 zaplatené
- augusta 1998 v uvedenej výške. Ţalobca v danom prípade plnil na základe neplatnej zmluvy (§ 39 Občianskeho zákonníka) a ţalovaný je povinný vydať mu bezdôvodné obohatenie získané na jeho úkor (§ 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Okresný súd Košice II rozsudkom zo
- mája 2006 č.k. 12 C 887/2002-274 v spojení s opravným uznesením zo
- júna 2006 č.k. 12 C 887/2002-288 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi do 3 dní 45 253,20 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania ročne z dlţnej sumy od
- augusta 1998 do zaplatenia a v rovnakej lehote mu nahradiť trovy konania. Vychádzal z toho, ţe Okresný úrad Košice I ako prenajímateľ a N., s.r.o. ako nájomca uzavreli
- decembra 1997 zmluvu o nájme nehnuteľností (objektu bývalej 3 Cdo 97/2009 2 materskej škôlky v K.) v katastrálnom území K. zapísaných na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. aţ X. a X. a ako budova súpisné č. X. (ďalej len „zmluva o nájme nehnuteľností“). Zmluvou o nájme nebytových priestorov uzavretou
- septembra 1998 medzi ţalovaným (ako prenajímateľom) a ţalobcom (ako nájomcom) boli prenajaté nebytové priestory nachádzajúce sa v predmetnom objekte za účelom vykonávania obchodnej činnosti a činností s tým spojených; ţalovaný ale voči ţalobcovi vystupoval ako prenajímateľ fakticky uţ od
- januára 1998 (ďalej len „zmluva o nájme nebytových priestorov“). Súd prvého stupňa mal výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, ţe objekt bývalej materskej škôlky nebol v čase uzavretia zmluvy o nájme nehnuteľností vo vlastníctve Slovenskej republiky a v správe Okresného úradu Košice I, lebo v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí s účinnosťou od
- mája 1991 prešiel do vlastníctva Mesta Košice. Išlo o nehnuteľnosť patriacu predškolskému zariadeniu (§ 3 písm. d/ zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí) a keďţe ju Okresný úrad Košice I nebol oprávnený prenajať ţalovanému, je neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka) nielen zmluva o nájme nehnuteľností, ale tieţ zmluva o nájme nebytových priestorov. Pokiaľ ţalobca zaplatil ţalovanému spornú sumu, ţalovaný sa prijatím tohto plnenia z neplatného právneho úkonu na úkor ţalobcu bezdôvodne obohatil (§ 451 Občianskeho zákonníka) a je povinný vydať mu bezdôvodné obohatenie. Námietku premlčania vznesenú ţalovaným súd nepovaţoval za dôvodnú, lebo ţalobca svoj nárok uplatnil v zákonnej lehote. Za nedôvodnú povaţoval aj obranu ţalovaného, ktorý namietal, ţe v petite ţaloby nie je vyjadrená synalagmatickosť záväzku a ţe by právu ţalobcu na zaplatenie poţadovanej sumy malo korešpondovať právo ţalovaného na zaplatenie úhrady za uţívanie predmetu „nájmu“. Výrok o príslušenstve pohľadávky odôvodnil súd prvého stupňa poukazom na § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Na odvolanie ţalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z
- februára 2008 sp. zn. 5 Co 370/2006 rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením zo
- júna 2006 zmenil tak, ţe ţalobu zamietol a rozhodol o trovách konania. V odôvodnení uviedol, ţe sa plne stotoţnil so správnym záverom súdu prvého stupňa, ţe v danom prípade nedošlo k premlčaniu ţalobou uplatneného práva ţalobcu. Doplnil dokazovanie stanoviskom Mesta Košice za účelom zistenia dôvodu, pre ktorý Okresný úrad Košice I odovzdal objekt bývalej materskej škôlky Mestu Košice aţ po dlhom časovom odstupe – delimitačným protokolom z
- júna 2000, a dospel k záveru, ţe Okresný úrad Košice I mal aţ do odovzdania tohto objektu postavenie oprávneného drţiteľa. K zmene oprávnenej drţby došlo 3 Cdo 97/2009 3 aţ uvedeným delimitačným protokolom. Vzhľadom na to nie je neplatná zmluva o nájme nehnuteľností ani zmluva o nájme nebytových priestorov. Z týchto dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a ţalobu zamietol. Rozhodol tieţ o náhrade trov celého konania (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 2 O.s.p.). Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca s odôvodnením, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesúhlasil s právnym záverom odvolacieho súdu o platnosti zmluvy o nájme nehnuteľností ani s jeho názorom, ţe Okresný úrad Košice I mal v čase uzavretia tejto zmluvy postavenie oprávneného drţiteľa (§ 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ odvolací súd povaţoval Okresný úrad Košice I za oprávneného drţiteľa (z dôvodu, ţe k zmene drţby došlo aţ delimitačným protokolom z
- júna 2000), mal brať zreteľ na to, ţe Okresný úrad Košice I bol v takom prípade povinný pri uzatváraní zmlúv postupovať v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, či odvolací súd povaţoval Okresný úrad Košice I za oprávneného drţiteľa nehnuteľného majetku štátu alebo nehnuteľného majetku Mesta Košice. V zmysle vyjadrenia Krajského úradu v Košiciach z
- novembra 2003 (č.l. 74 a 75 spisu), sa na platnosť zmluvy o nájme nehnuteľného majetku štátu vyţaduje súhlas krajského úradu (zákon č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov), ktorý v tomto prípade nebol daný. Odvolací súd ale na to neprihliadol. Aj keby Okresný úrad Košice I vystupoval ako oprávnený drţiteľ nehnuteľného majetku Mesta Košice, v zmysle platného Štatútu Mesta Košice nemohol byť oprávnený disponovať nehnuteľným majetkom voči tretím osobám (§ 29 ods. 1 písm. f/ štatútu, § 35 ods. 2 písm. e/ a f/ štatútu). Vzhľadom na uvedené dovolateľ zastával názor, ţe zmluva o nájme nehnuteľností je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Ţiadal preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalovaný vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Dovolacie námietky ţalobcu označil za neopodstatnené. Predmetné nehnuteľnosti boli na základe § 3 písm. d/ zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vo vlastníctve mesta Košice od účinnosti tohto zákona, teda od l. mája 1991; to však bolo zistené aţ v rokoch 1999 –
- Keďţe „v rozhodnom čase nešlo o majetok štátu“, nevyţadovalo sa pri jeho nájme dodrţanie postupu v zmysle zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu. Námietka nesúladu nájomnej zmluvy so Štatútom mesta Košice nemá preto právnu relevanciu. Mesto Košice sa „dozvedelo“ o svojom vlastníckom práve k predmetnému 3 Cdo 97/2009 4 nehnuteľného majetku najskôr v roku
- Okresný úrad Košice I preto nemohol postupovať ako oprávnený drţiteľ v roku 1997 pri uzatváraní zmluvy o nájme nehnuteľností podľa ustanovení upravujúcich uzatváranie nájomných zmlúv obcami. Navyše, Štatút mesta Košice nie je zákon a prípadný rozpor zmluvy s týmto štatútom nemá za následok neplatnosť zmluvy. Odvolací súd správne posúdil zmluvu o nájme nehnuteľností podľa Občianskeho zákonníka – jej predmetom boli totiţ pozemky a stavba. Nešlo o nájom nebytových priestorov, ako sa mylne domnieval ţalobca. V závere vyjadrenia ţalovaný poukázal na ustálenú judikatúru súdov, v zmysle ktorej zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov sa nevzťahuje na zmluvy o nájme pozemkov a stavieb ani vtedy, ak ich súčasťou sú nebytové priestory (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 251/2002). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátkou (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Vzhľadom na § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. dovolací súd skúmal či v konaní nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p., prípadne k tzv. iným vadám konania majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
- O procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval 3 Cdo 97/2009 5 vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. O odňatie moţnosti účastníka pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) ide v prípade procesne nesprávneho postupu súdu, ktorým účastníkovi znemoţnil realizáciu jeho procesných oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu došlo v prejednávanej veci k tejto vade. V zmysle § 372p O.s.p. sa na konania začaté pred
- októbrom 2008 pouţijú predpisy účinné od
- októbra 2008, ak nie je ďalej ustanovené inak. S účinnosťou od uvedeného dňa v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. platí, ţe ak je odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z., bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Predmetné ustanovenie posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. mandukčnej povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu moţnosti konať pred odvolacím súdom a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania. Ustanovenie právneho predpisu je pre vec rozhodujúce vtedy, keď odvolací súd mieni toto ustanovenie urobiť právnym základom pre rozhodnutie vo veci samej. Súd prvého stupňa v prejednávanej veci dospel k názoru, ţe zmluva o nájme nehnuteľností je neplatná, lebo ju uzavrel ten, kto nebol oprávnený vystupovať ako prenajímateľ. Obsah odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa svedčí o akcentovaní toho, ţe zmluvu o nájme nehnuteľností bol ako prenajímateľ oprávnený uzavrieť len vlastník nehnuteľností (§ 123 Občianskeho zákonníka), ktorým Okresný úrad Košice I v čase urobenia tohto úkonu nebol (ani nekonal za vlastníka). Aplikácia ustanovenia § 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka nebola v konaní na súde prvého stupňa zvaţovaná. Odvolací súd na rozdiel od prvostupňového súdu dospel k názoru, ţe zmluva o nájme nehnuteľností je platná, i keď ju uzavrela osoba odlišná od vlastníka. Ten, kto v uvedenej 3 Cdo 97/2009 6 zmluve vystupoval ako prenajímateľ, vykazoval totiţ znaky oprávneného drţiteľa v zmysle § 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. subjektu oprávneného nehnuteľnosti prenajať. Odvolací súd teda aplikoval súdom prvého stupňa neaplikovaný § 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka a toto ustanovenie povaţoval pri svojom rozhodovaní za osobitne významné. V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. mal preto účastníkov konania pred rozhodnutím vyzvať, aby sa k moţnej aplikácii § 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyjadrili. Zo spisu ale vyplýva, ţe odvolací súd takto nepostupoval a ţalobcovi nevytvoril procesnú moţnosť vyjadriť sa k aplikácii tohto ustanovenia. Jeho postup mal preto za následok procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
- novembra 2010 sp. zn. 5 Cdo 50/2010, resp. uznesenie tohto súdu z
- novembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 37/2010).
- Tzv. iná (neţ v § 237 O.s.p. uvedená) vada konania je dôsledkom a vonkajším prejavom procesného nedostatku, ktorý je významný, pokiaľ mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). O vadu tejto povahy ide tieţ v prípade nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu (R 111/1998). Aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157 ods. 3 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj prostriedkom kontroly v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Ak zákon neustanovuje inak, má oprávnený drţiteľ rovnaké práva ako vlastník, najmä má tieţ právo na plody a úţitky z veci po dobu oprávnenej drţby (§ 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Vo väzbe na § 123 Občianskeho zákonníka to znamená, ţe oprávnený drţiteľ má aj právo vec prenajať. 3 Cdo 97/2009 7 Drţba je faktický stav, pri ktorom má drţiteľ vec vo svojej moci, uţíva ju a poţíva plody a úţitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Oprávneným je drţiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, ţe mu vec alebo právo patrí; pri pochybnostiach sa predpokladá, ţe drţba je oprávnená (porovnaj § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Neoprávneným je teda drţiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôţe byť) dobromyseľný o tom, ţe mu vec alebo právo patrí. Oprávnená drţba sa zakladá na omyle drţiteľa, ktorý sa domnieva, ţe je vlastníkom drţanej veci. Omyl drţiteľa musí byť ospravedlniteľný; ospravedlniteľným je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, ţe mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú moţno so zreteľom na okolnosti toho – ktorého prípadu od kaţdého vyţadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec beţného posudzovania veci, je neospravedlniteľný. Drţiteľ, ktorý drţí vec na základe takého omylu, nemôţe byť drţiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môţe byť výnimočne aj právny omyl. Omyl tejto povahy spočíva v neznalosti alebo v nedokonalej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Omyl vychádzajúci z neznalosti (nedokonalej znalosti) jednoznačného ustanovenia zákona nie je ospravedlniteľný. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, ţe sama neznalosť inak jasného a nepochybného ustanovenia zákona nie je pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná, lebo pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa predpokladá, ţe kaţdý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Otázku, či drţiteľ veci je (bol) oprávnený alebo neoprávnený, treba v kaţdom prípade riešiť z objektívneho hľadiska. Pri jej riešení je vţdy potrebné vziať do úvahy, či drţiteľ pri beţnej (normálnej) opatrnosti, ktorú moţno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od kaţdého poţadovať, (ne)mal alebo (ne)mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, ţe mu vec patrí. Dobromyseľnosť drţby zaniká v momente, keď sa drţiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, ţe mu vec patrí. Záver odvolacieho súdu, ţe Okresný úrad Košice I mal v danom prípade postavenie oprávneného drţiteľa v zmysle § 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nie je v napadnutom rozsudku (napriek jeho pomerne rozsiahlemu odôvodneniu) bliţšie vysvetlený: a/ Odvolací súd v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neuviedol, na základe čoho dospel k právnemu názoru, ţe Okresný úrad Košice I v súvislosti 3 Cdo 97/2009 8 s významnou zmenou v právnom poriadku Slovenskej republiky (znamenajúcou prechod značnej časti majetku štátu na obce), ku ktorej došlo prijatím zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí účinného od
- mája 1991, pri beţnej opatrnosti, ktorú bolo moţné od takéhoto orgánu poţadovať, ani po 6 rokoch od účinnosti uvedeného zákona objektívne nemal alebo nemohol mať dôvodné pochybnosti o tom, ţe nehnuteľnosti (objekt bývalej materskej škôlky), ktoré prenajíma, nie sú uţ vo vlastníctve štátu. b/ Subjektom drţby môţu byť tak osoby fyzické, ako aj osoby právnické. Pokiaľ v prípade fyzických osôb nevznikajú v praxi výkladové problémy z hľadiska oprávnenosti drţby, je v prípade právnických osôb situácia komplikovanejšia, lebo zo samej podstaty právnických osôb vyplýva, ţe pri nich nejestvuje vlastné vnútorné presvedčenie právnickej osoby, ţe určitá vec jej patrí. Za právnickú osobu robia právne úkony ich štatutárne orgány a aj iní pracovníci alebo členovia (viď § 20 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd pri výklade svojich právnych úvah nevysvetlil, ako riešil túto právnu otázku (tieto právne otázky) a správanie koho (na strane prenajímateľa) ho viedlo k záveru, ţe Okresný úrad Košice I bol pri uzatváraní zmluvy o nájme nehnuteľností konal ako dobromyseľný drţiteľ. K obom predchádzajúcim odsekom dovolací súd dodáva, ţe samo stanovisko Mesta Košice o príčine vypracovania delimitačného protokolu o prechode objektu bývalej materskej škôlky na Mesto Košice aţ
- júna 2000 (č.l. 312 spisu), ktoré odvolací súd povaţoval pri rozhodovaní za osobitne významné, podáva obraz o dĺţke obdobia, po ktorú bola nedoriešená otázka vlastníctva v prípade konkrétnej nehnuteľnosti, nedáva ale ţiadny podklad pre záver o dobromyseľnosti drţby Okresného úradu Košice I v čase uzavretia zmluvy o nájme nehnuteľností.
- Ţalobca v dovolaní namietal, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny (náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 3 Cdo 97/2009 9
- So zreteľom na procesné vady konania uvedené v bodoch
- a 2., s prihliadnutím na ktoré prichádzalo do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd nepristúpil k posúdeniu správnosti právnych záverov, na ktorých spočíva rozsudok odvolacieho súdu. Procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. totiţ vedie vţdy k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie a nepreskúmateľné rozhodnutie súdu niţšieho stupňa neumoţňuje opravnému súdu preskúmať správnosť v ňom prijatých záverov. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.). Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
- marca 2011 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková