2 a § 211 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. 9 2 Cdo 231/2011 Dovolateľ ďalej vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. videl v tom, ţe ak Slovenská republika nebola riadne zastúpená, odňal jej tým súd moţnosť konať pred súdom. K tomuto treba uviesť, ţe štát – Slovenská republika je spôsobilá byť účastníkom konania, avšak pred súdom musí konať prostredníctvom štátneho orgánu v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnickej osoby, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Tohto štátneho orgánu, prípadne právnickej osoby sa však vec musí týkať. Štát je ako účastník konania označený riadne (ako v tomto prípade), ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán (právnická osoba), ktorý má v mene štátu konať s uvedením jeho názvu a sídla. Prípadné zistené nedostatky v zastúpení ţalovanej – Slovenskej republiky, by mali povahu nedostatkov procesnej povahy. Takýto nedostatok procesnej povahy však dovolací súd nezistil. Podľa § 25 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov osobný úrad sudcu je súd, na ktorý bol sudca pridelený, preloţený alebo dočasne pridelený podľa § 12a. Osobný úrad sudcu je ministerstvo, ak sudca prerušil výkon funkcie sudcu alebo ak je sudca poberateľom príplatku za výkon funkcie sudcu alebo pozostalý po sudcovi poberateľom príplatku k dôchodku pozostalých. Dovolací súd má za to, ţe súdy správne ustálili, ţe v predmetnom konaní má v mene Slovenskej republiky vystupovať Najvyšší súd Slovenskej republiky ako osobný úrad ţalobcov – sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V tomto spore si ţalobcovia uplatňujú nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch titulom rozdielneho prístupu v odmeňovaní uskutočňovanom ich osobným úradom. Pretoţe Najvyšší súd Slovenskej republiky je v rámci hospodárenia s verejnými financiami samostatnou jednotkou, je finančne oddelený od ministerstva spravodlivosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky disponuje rozpočtom v rámci vlastnej rozpočtovej kapitoly (§ 9 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Ţalobcovia namietajú diskriminačný postup, ktorý odvodzujú od faktickej činnosti pri plnení povinností súvisiacich s ich finančným odmeňovaním. Túto činnosť však nevykonávalo (a nevykonáva) ministerstvo, ale najvyšší súd ako orgán majúci na starosti otázky personálne, finančné, otázky materiálneho zabezpečenia. Z tohto dôvodu oprávneným orgánom na vystupovanie v mene Slovenskej republiky v predmetnom spore bol Najvyšší súd Slovenskej republiky, tak 10 2 Cdo 231/2011 ako konštatovali súdy oboch stupňov. Uvedeným postupom v danom prípade nemohlo dôjsť k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolateľ namietal vadu v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p., ktorú videl v zaujatosti sudcov odvolacieho súdu, pretoţe títo si sami podali obdobné ţaloby ako aj v tom, ţe sudkyňu súdu prvého stupňa nepokladali za zákonnú. Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. V súvislosti s namietanou zaujatosťou sudcov odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, ţe nestrannosť sudcu nemôţe ohroziť to, ţe ako súkromná osoba vedie občianskoprávne konanie s osobným úradom, resp. ministerstvom spravodlivosti, ţe je v spore so štátom ako účastníkom konania. V takomto konaní (spore) je postavenie účastníkov rovné; sudca aj štát, osobný úrad, ministerstvo majú úplne rovnocenné postavenie. Podanie ţaloby a vedenie sporu o uplatnené právo (rovnako ako prípad, keď sudca v konaní o občianskych právach a záväzkoch má postavenie ţalovaného, a štát, resp. osobný úrad, ministerstvo vystupuje ako ţalobca) nemoţno bez ďalšieho povaţovať za skutočnosť, ktorá by ohrozovala nestrannosť sudcu v inom konaní, v ktorom štát, resp. osobný úrad, ministerstvo vystupuje ako účastník konania. Sudca je predstaviteľom súdnej moci. Mimo rámca výkonu súdnictva a funkčného plnenia úloh sudcu zostáva – ako fyzická (súkromná) osoba – subjektom práv a povinností. Tak, ako mu nemoţno uprieť právo domáhať sa v súdnom konaní ochrany svojich práv, do ktorých mu (podľa jeho názoru) bolo neoprávnene zasiahnuté, nemoţno ani iným subjektom upierať právo domáhať sa ochrany voči subjektu zasahujúcemu do ich práv (i keď je zasahujúcim subjektom sudca). Sudca takto ako súkromná osoba vstupuje do rozmanitých právnych vzťahov, z ktorých mu vyplývajú rôzne práva a povinnosti tvoriace obsah daných právnych vzťahov. Sudca v tomto postavení nie je osobou odtrhnutou od reálneho ţivota, preto nie je vôbec vylúčené, ţe sa stane účastníkom súdneho konania. Do úvahy medziiným prichádza aj moţnosť, ţe bude účastníkom občianskeho súdneho konania, v ktorom prípadne bude (ako ţalobca) uplatňovať svoje práva patriace mu ako účastníkovi súkromnoprávneho vzťahu a domáhať sa ich ochrany, alebo (ako ţalovaný) bude popierať existenciu povinnosti 11 2 Cdo 231/2011 vyplývajúcej zo súkromnoprávneho vzťahu tvrdenej ţalobcom. V občianskom súdnom konaní sú účastníci (a teda aj sudca v uţ uvedenom procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, ţe pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a ţe dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.). Sudca, ktorý ako účastník občianskeho súdneho konania (či uţ v procesnom postavení ţalobcu alebo ţalovaného) opíše skutkové okolnosti rozhodujúce pre posúdenie prejednávanej veci, plní zákonom uloţenú povinnosť. Plnenie tejto povinnosti samo osebe a bez ďalšieho v ničom neprekračuje rámec prejednávanej veci a nemôţe byť povaţované za zverejnenie názoru sudcu s dopadom na iné právne veci prejednávané súdmi. Za taký vzťah sudcu k veci, ktorý by zakladal dôvod na jeho vylúčenie podľa § 14 ods. 1 O.s.p., nemoţno napokon povaţovať ani skutočnosť, ţe predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej sudcom voči štátu, osobnému úradu, ministerstvu v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu je nárokom, o ktorom môţe rozhodnúť len súd v rámci svojej zákonnej kompetencie; ţiadnemu inému orgánu preto rozhodovanie o ňom neprislúcha. Všeobecné tvrdenie, ţe predmet sporu sa dotýka všetkých sudcov, teda námietka, ţe má ísť o situáciu, v ktorej pre vzťah k veci de facto nie je v Slovenskej republike jediný sudca, u ktorého by nechýbali pochybnosti o jeho nezaujatosti predmetnú právnu vec prejednať a rozhodnúť, je bez právneho významu. Prikladať predmetu sporu takto namietaný rozmer (dosah) predstavuje (znamená) odmietanie poskytnutia spravodlivosti – denegatio iustitiae, čo je, pravdaţe, neprípustné (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 68/2011, 1 Nc 20/2011, 1 Nc 11/2011, 1 Nc 19/2012 a ďalšie). Vzhľadom na uvedené ako aj z obsahu spisu objektívne nevyšla najavo existencia ţiadneho z právne relevantných vzťahov uvedených v § 14 ods. 1 O.s.p. (t.j. pomer uvedeného sudcu k veci, účastníkom a ich zástupcom). Rovnako dovolací súd nezistil ţiadne relevantné skutočnosti, ktoré by opodstatňovali záver, ţe na súde prvého stupňa rozhodovala nezákonná sudkyňa. Zhodne s názorom odvolacieho súdu dovolací súd dodáva, ţe Dodatok č. 3 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2010 z 19. januára 2010 Spr 3052/2010 nadobudol účinnosť 25. januára 2010. Týmto dňom boli nevybavené veci v ňom uvedené spolu s novým nápadom pridelené Mgr. P. S.. Mgr. P. S. bola týmto dňom prezidentom Slovenskej republiky menovaná do 12 2 Cdo 231/2011 funkcie sudcu. Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov dňom zloţenia sľubu sa sudca ujíma funkcie. Námietka ministerstva v tomto smere je s poukazom na uvedené nedôvodná. Dovolací súd ďalej dodáva (vzhľadom na námietky vznesené ministerstvom počas konania), ţe vzájomné vzťahy medzi sudcami sú zaloţené na profesionalite a kolegiálnosti. Pokiaľ by z takéhoto základu bol vyvodzovaný opačný záver, teda pochybnosti o tom, či takýto sudcovia budú schopní nezaujato a spravodlivo rozhodovať, znamenalo by to vlastne, ţe výlučne pracovný a kolegiálny vzťah medzi sudcami vo všeobecnosti prezumuje porušovanie sudcovských povinností a zásad sudcovskej etiky. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemoţno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Aţ v prípade, ţe by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bliţšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však beţný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú (t.j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, ţe sa sudcovia navzájom poznajú), nemajú teda samé osebe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd preto dospel k záveru, ţe dovolateľ vytýkal vadu konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p. neopodstatnene. Po preskúmaní veci vzhľadom na uvedené moţno teda konštatovať, ţe Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je navyše neoprávnenou osobou na podanie dovolania v predmetnom konaní (tak ako konštatoval aj odvolací súd, ktorý odvolanie voči rozsudku vo veci samej správne odmietol). Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nie je oprávnené vystupovať v danom konaní v mene Slovenskej republiky, nie je ani účastníkom konania a nie je ani vedľajším účastníkom konania. Len pre úplnosť dovolací súd k námietke dovolateľa, ţe napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci je potrebné uviesť, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p., výlučne ktorá by 13 2 Cdo 231/2011 v danom prípade mohla zaloţiť prípustnosť jeho dovolania. Nesprávne právne posúdenie je relevantný dovolací dôvod, ktorý moţno úspešne uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní (o tento prípad v preskúmavanej veci nejde). Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá prípustnosť dovolania. Dovolací súd preto dovolanie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vystupujúceho v mene Slovenskej republiky odmietol v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/, b/ O.s.p.
5 O.s.p. S poukazom na vyššie uvedené, nezaoberal sa ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní. O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešným účastníkom konania ich náhradu nepriznal, pretoţe im ţiadne nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.