2 O.s.p. 3 2 Cdo 107/2012 Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Nitre rozsudkom zo 14. decembra 2011 sp.zn. 5 Co 299/2011 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa zamietnutia protinávrhu ţalovanej potvrdil. V časti týkajúcej sa výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobkyni náhradu trov konania vo výške 271,39 €, ako aj v časti výroku o nepriznaní trov konania ţalovanej, napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, ţe si osvojil väčšinu záverov súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa zamietnutia protinávrhu ţalovanej a ako vecne správny v tejto časti rozsudok potvrdil. Poukázal na to, ţe medzi účastníkmi konania boli uzavreté tri zmluvy o pripojení, ku ktorým boli uzavreté dodatky, v ktorých okrem iného boli dohodnuté zmluvné pokuty za porušenie povinností vyplývajúcich zo zmluvy zo strany ţalovanej. Keďţe ţalovaná ţalobkyni cenu poskytnutých sluţieb neuhradila riadne a včas, ţalobkyňa ju vyzvala na zaplatenie poskytnutých elektronických komunikačných sluţieb vo výške 457,58 € a ţalovanú upozornila, ţe
dodatkov k zmluvám o pripojení je povinná z dôvodu porušenia zmluvných povinností vyplývajúcich z predmetných dodatkov k zmluvám o pripojení a samotných zmlúv o pripojení zaplatiť zmluvnú pokutu v celkovej výške 1 327,76 € (40 000,-- Sk). Zároveň vyzvala ţalovanú, aby pohľadávku pozostávajúcu z pohľadávky za poskytnuté elektronické komunikačné sluţby a zo zmluvnej pokuty v celkovej výške 1 785,34 € (53 785,16 Sk) uhradila najneskôr do 24.9.2009 s tým, ţe ak nebude pohľadávka pripísaná na účet ţalobkyne najneskôr v posledný deň lehoty určenej v tomto liste, ţalobkyňa v zmysle ustanovenia § 43 ods. 5 písm.b/ zák. č. 610/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov odstupuje od zmluvy o pripojení. Po späťvzatí návrhu v časti zaplatenia sumy 790,38 €, súd prvého stupňa návrhu ţalobkyne vyhovel a titulom poskytnutých elektronických komunikačných sluţieb a zmluvnej pokuty zaviazal ţalovanú zaplatiť jej sumu 994,96 € s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 457,58 € od 25.9.2009 do zaplatenia. V tejto časti je rozhodnutie právoplatné a ţalovaná napadla svojím odvolaním len výrok, ktorým bol jej protinávrh zamietnutý a tieţ vo výroku o trovách konania. Proti uvedenému výroku rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie a navrhla tento rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ţalovaná prípustnosť dovolania odôvodnila ustanovením § 237 ods. 1 f/ O.s.p. (v dovolaní nesprávne uvedený § 137 ods. 1 písm.f/ O.s.p.), pretoţe súd vyloţil právo Európskej únie bez toho, aby predloţil prejudiciálnu otázku súdnemu dvoru a jeho výklad je vecne nesprávny. Dôvodnosť dovolania odvodzovala z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.a/, b/, c/ O.s.p. 4 2 Cdo 107/2012 Namietala, ţe odvolací súd porušil jej právo na zákonný súd, pretoţe ide o výklad práva Európskej únie, zákonným súdom je súd členského štátu v spojení s výkladom súdneho dvora. Najmenej ak existujú pochybnosti o výklade práva Európskej únie, súd aj bez návrhu má predloţiť prejudiciálnu otázku. Výkladové pravidlá k predkladaniu veci súdnemu dvoru sú najvýstiţnejšie vyjadrené v rozsudku CILFIT (C-283/81). Ďalej dovolateľka poukázala na to, ţe zmluvná pokuta, ktorá je predmetom rozhodovania v predmetnej právnej veci, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Ţalobkyňa pouţívaním zmluvnej pokuty napriek existujúcim právoplatným rozsudkom v iných veciach vytvára protiprávny stav. Zmluvná pokuta bola judikovaná ako neprijateľná s odôvodnením, ţe paušálnym spôsobom sankcionuje spotrebiteľa bez toho, aby rozlišovala intenzitu porušenia povinnosti zo strany spotrebiteľa. Ak bola dohodnutá doba viazanosti 24 mesiacov, objektívne nie je jedno, či spotrebiteľ poruší povinnosť na začiatku doby viazanosti alebo pred jej ukončením. Zmluvná pokuta 10 000,-- Sk je z objektívneho hľadiska neprimeraná, ak by zostával uţ len mesiac do skončenia doby viazanosti. Nie je preto rozhodujúce, ako v jej prípade vnímal súd zmluvnú pokutu z pohľadu intenzity porušenia povinnosti. Odvolací súd bez toho, aby predloţil prejudiciálnu otázku na relevanciu objektívneho hľadiska, uzavrel, ţe ţalovaná porušila povinnosť a preto je zmluvná pokuta dôvodná. Nepouţil pritom v ţiadnom rozsahu právnu úpravu o súdnom prieskume neprijateľných zmluvných podmienok. V odvolaní ţalovaná uviedla, ţe „nie je moţné akceptovať zmluvnú pokutu“. Odvolací súd sa nijakým spôsobom nezmienil o spotrebiteľskom práve aj napriek tomu, ţe úprava neprijateľných podmienok v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka má prednosť pred všeobecnou úpravou v § 544 - § 545a Občianskeho zákonníka. Súd nesprávne vyloţil moderačné ustanovenie v § 545a Občianskeho zákonníka. Zníţiť je moţné iba takú zmluvnú pokutu, ktorá je platná. A contrario absolútne neplatnú zmluvnú pokutu je pojmovo vylúčené zniţovať, pretoţe v skutočnosti jej niet, s účinkami ex tunc, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd neposúdil predmetnú vec ako spotrebiteľskú a pri rozhodovaní jej fakticky nepriznal ochranu pred neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to napriek upozorneniu z jej strany, ţe ide o neprijateľnú podmienku právoplatne judikovanú súdom. Ak by súdy nezohľadnili objektívny pohľad v rámci súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok, mohlo by sa stať, ţe voči niektorým spotrebiteľom by zmluvnú podmienku zohľadnili ako neplatnú a voči iným nie. Tak by sa ani nedal naplniť cieľ smernice Rady 93/13 v čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1, ktorý je o plošnom opatrení. Zdruţenia na ochranu spotrebiteľov by ani nemohli podať zdrţovacie ţaloby, pretoţe by sa nedalo 5 2 Cdo 107/2012 rozlíšiť medzi spotrebiteľmi, na ktorých má ochrana dopadať a na ktorých nie. Zdrţovacie ţaloby
5 zákona č. 250/2007 Z.z. by sa stali obsolentnými a došlo by k porušeniu základnej zmluvy o fungovaní Európskej únie v čl. 169 o zabezpečení hospodárskych záujmov spotrebiteľov. Slovenská republika by mohla čeliť aj prípadnému priestupkovému konaniu zo strany Komisie. Odvolací súd však pomerne jasno deklaroval, ţe výkladový problém nemá, ale nijako nedal odpoveď na najmenej pochybnosti vnesené z jej strany a tak porušil Zmluvu, pretoţe nerešpektoval judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (CILFIT C-283/81). Odvolací súd okrem otázky týkajúcej sa objektívneho hľadiska pri súdnej kontrole tieţ pochybil, ak bez návrhu nepredloţil súdnemu dvoru aj otázku, či je slovenská úprava v časti výnimky zo zákazu viazanosti v súlade s právom Európskej únie. Vyriešenie otázky, či ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku (neprimeranú sankciu) bolo dôleţité aj v rámci priebeţného posúdenia na priznanie práva ţalovanej na primerané finančné zadosťučinenie. Uvedené právo prichádza do úvahy nielen v prípade dokonaného protiprávneho úkonu ale aj za stavu, ţe ide o nekalú obchodnú praktiku spôsobilú vyvolať ujmu na strane spotrebiteľa. Ţalobkyňa ţalovanú ţiadala na plnenie z neprimeranej sankcie. Zo svojich nárokov ubrala aţ v súdnom konaní. Dovolací súd si môţe urobiť záver, o aké finančné čiastky neoprávnene zinkasované, či inak prijaté, musí ísť v celoštátnom meradle, ak ţalobkyňa vyzýva na plnenie zo zmluvných pokút bez ohľadu na dobu do skončenia doby viazanosti. Aj ona, keby sa vôbec nebránila, tak by plnila viac, ako by mala. Ţalobkyňa to však má vedieť (poţiadavka odbornej starostlivosti, zákon č. 250/2007 Z.z.) a v záujme vyššej kvality ţivota ľudí má konať s odbornou starostlivosťou. Ak tak nepostupuje, je dané aj právo na satisfakciu – primerané finančné zadosťučinenie. Na jeho výšku neexistujú ţiadne predpisy a iba súd je oprávnený stanoviť jeho výšku (konštituovať nárok). Ona výšku stanovila pribliţne vo výške zmluvnej pokuty, ktorá je neprijateľná a pre jej absolútnu neplatnosť ju z jej titulu vôbec nemala plniť. Hrozila jej reálna ujma a preto je dané jej právo
5 zákona č. 250/2007 Z.z. Odvolací súd úplne podcenil aj preventívny a odradzujúci účinok práva na primerané finančné zadosťučinenie. Judikatúra by mala priznať právo aj v prípade, ak dodávateľ vezme ţalobu späť z dôvodu argumentácie spotrebiteľa. Odvolací súd poukázal na potrebu presvedčivého odôvodnenia a porušenia práva účastníka v tejto súvislosti. Sám však urobil svoje rozhodnutie arbitrárnym, keď jej nároku nepriznal ţiadnu relevanciu. Ona mala ujmu z telekomunikačného obťaţovania na plnenie, ktoré má ţalobkyňa zakázané. Ale aj to by malo stačiť, pretoţe sa zasahuje veľmi intenzívne do ţivota človeka, pretoţe netuší, kto volá a nemôţe vlastne tomu ani zabrániť. Právo na primerané finančné 6 2 Cdo 107/2012 zadosťučinenie by neuplatnila, ak by ţalobkyňa neuplatňovala od nej plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Odôvodenie odvolacieho súdu s poukazom na neúplný protinávrh v zmysle § 79 O.s.p. je nesprávne, pretoţe ak nie je návrh úplný, tak aj keď účastní má advokáta, tak súd musí dodrţať postup pri odstraňovaní nedostatku návrhu
Odôvodnenie zamietnutia ţaloby pre neúplnosť návrhu preto neobstojí. Dovolateľka taktieţ namietala inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci – ide o diametrálne odlišné rozhodnutie oproti skorším právoplatným rozsudkom bez vyporiadania sa s odlišným právnym názorom a nespravodlivým procesom z dôvodu absolútneho vylúčenia spotrebiteľského práva. Ţalobkyňa sa k dovolaniu nevyjadrila. Vedľajší účastník vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe navrhuje rozhodnúť v prospech spotrebiteľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4. V danom prípade dovolaním ţalovanej nie je napadnutá zmeňujúca časť rozsudku odvolacieho súdu, ale taká časť potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku 7 2 Cdo 107/2012 ktorého odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je
1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné. Procesnú prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku ţalovanej by zakladala len prípadná procesná vada v zmysle § 237 O.s.p. Na vadu takejto povahy je dovolací súd povinný vţdy prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). So zreteľom na uvedenú povinnosť sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania
O.s.p., ale sa – a to aj vzhľadom na obsah dovolania – zaoberal tieţ otázkou, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá ţiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pri posudzovaní prípustnosti dovolania
tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k jednej (niektorým) z týchto vád, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ktoré opodstatňuje záver dovolacieho súdu, ţe konanie na súde niţšieho stupňa je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Mimoriadnosť dovolania ako opravného prostriedku, ktorým moţno výnimočne napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, sa prejavuje aj v tom, ţe jeho prípustnosť v zmysle § 237 O.s.p. je spojená výlučne len s najzávaţnejšími, v ňom taxatívne vymenovanými procesnými vadami zakladajúcimi tzv. zmätočnosť. Iné procesné vady (procesné vady inej povahy, neţ sú vady taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.) nezakladajú prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku
uvedeného ustanovenia. 8 2 Cdo 107/2012 Prípustnosť dovolania
zakladá taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Ako Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol uţ vo viacerých svojich rozhodnutiach, pokiaľ bolo rozhodnutie súdu vydané na základe neúplne zisteného skutkového stavu, neznamená to bez ďalšieho, ţe je daný dôvod prípustnosti v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. O procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia, ktorá spočíva v odňatí moţnosti konať pred súdom, ide len vtedy, keď súd neumoţnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom, a to najmä právo predniesť (doplniť, či doplňovať) svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom (svedkom) a právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 101 ods. 1, § 117 ods. 1, § 118 ods. 1 a 3, § 123, § 126 ods. 3, § 131, § 211, § 215 O.s.p.). Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 53/2000. Zo spisu nevyplýva, ţe by ţalovanej bolo odňaté niektoré z uvedených procesných práv. Následne sa dovolací súd zaoberal otázkou existencie vady
v súvislosti s argumentáciou dovolateľky týkajúcou sa prerušenia konania z dôvodu poloţenia predbeţnej otázky Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev.
1 písm.c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, ţe poţiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbeţnej otázke
medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, ţe poţiada
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbeţnej (prejudiciálnej) otázke.
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú : 9 2 Cdo 107/2012 a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym orgánom a tento orgán usúdil, ţe rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môţe sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka poloţí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka poloţí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne. V druhej vete vyššie citovaného čl. 267 ZFEÚ je zakotvená povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný, poţiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke. Túto povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke nemoţno vykladať absolútne, t.j. ţe vnútroštátny súdny orgán má vţdy a za akýchkoľvek okolností povinnosť poţiadať o vydanie rozhodnutia o predbeţnej otázke v zmysle čl. 267 ZFEÚ. K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predloţiť predbeţnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie
čl. 267 ZFEÚ sa na základe predbeţnej otázky poloţenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C-283/81, zo 6. októbra 1982 publikovanom v Zbierke rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ECR), str. 3415, v ktorom Súdny dvor uviedol : „Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz článok 267 ZFEÚ) sa má vykladať v tom zmysle, ţe súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok
vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom poloţí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, ţe poloţená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor uţ podal výklad sporného ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28, 29 aţ 30/62 z 27. marca 1963, Zb. 61, 77, fr. znenie), alebo ţe správne uplatnenie práva Spoločenstva je také jednoznačné, ţe neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom existenciu tejto moţnosti treba posúdiť na základe charakteristík 10 2 Cdo 107/2012 práva Spoločenstva, osobitných ťaţkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci Spoločenstva“. Predmetom odvolacieho konania v danom prípade bola iba protiţaloba ţalovanej o zaplatenie 995 € a v tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Konanie o ţalobe ţalobkyne bolo právoplatne ukončené na súde prvého stupňa a nebolo predmetom odvolacieho konania a nie je predmetom dovolacieho konania. Riešenie ţalobkyňou poloţenej prejudiciálnej otázky a prerušenie konania pri posudzovaní protiţaloby ţalovanej nie je dôvodné. Moţno uzavrieť, ţe ţalobkyňa v dovolaní namieta nesprávne právne posúdenie nároku ţalobkyne, o ktorom však bolo právoplatne rozhodnuté súdom prvého stupňa a ţalovanou namietané nesprávne právne posúdenie nároku ţalobkyne nemôţe zakladať prípustnosť dovolania vo veci protiţaloby ţalovanej. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, tak ako namietala dovolateľka v podanom dovolaní, môţe byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti
O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), a dovolateľkou vytýkané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). 11 2 Cdo 107/2012 Keďţe v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je
prípustné a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovanej ako neprípustné
5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. odmietol. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 31. mája 2012 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.