← Slovensko

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

3 Cdo 12/2010 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Sučanskej a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Eleny Siebenstichovej, ţalobcov 1/ A. V., bývajúcej v N., 2/ Ľ. Š., bývajúceho v N., oboch zastúpených JUDr. S. S., advokátom so sídlom v N., proti ţalovaným 1/ Slovenskej republike – Slovenskému pozemkovému fondu, so sídlom v Bratislave, Búdkova č. 36, 2/ Z. H., bývajúcej v N., zastúpenej Mgr. R. H., advokátom so sídlom v B., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 14 C 78/2000, na dovolanie ţalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo

  1. júna 2009 sp. zn. 7 Co 16/2009, takto r o z h o d o l : Dovolanie z a m i e t a. Ţalovanej 1/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. Ţalobcovia 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do 3 dní ţalovanej 2/ náhradu trov dovolacieho konania v sume 69,49 € do rúk Mgr. R. H., advokáta so sídlom v B.. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Nitra rozsudkom z
  2. januára 2006 č.k. 14 C 78/2000-283 určil, ţe do dedičstva po Ľ. Š., ktorý zomrel
  3. novembra 1969, patrí polovica nehnuteľnosti, ktorá sa 2 3 Cdo 12/2010 nachádza v katastrálnom území N. a je označená v geometrickom pláne č. X. z
  4. júla 2004 ako novovytvorená parcela č. X. – orná pôda vo výmere X. m
  5. Zároveň určil, ţe druhá polovica uvedenej nehnuteľnosti patrí do dedičstva po H. Š., ktorá zomrela
  6. decembra
  7. Rozhodol tieţ o trovách konania. Výrok vo veci samej odôvodnil tým, ţe právni predchodcovia ţalobcov 1/ a 2/ Ľ. Š. a manţelka H. Š. nadobudli vlastnícke právo k uvedenej parcele právnym titulom vydrţania. Vychádzal z toho, ţe manţelom A. M. a J. M. bol v rámci prvej pozemkovej reformy po skonfiškovaní majetku pôvodného vlastníka A. M. pridelený na základe prídelovej listiny Štátneho pozemkového úradu v Prahe z
  8. augusta 1925 pozemok v katastrálnom území N. vedený ako parcela č. X. – roľa o výmere X. m2, za ktorý zaplatili prídelovú cenu. Pridelený pozemok A. M. a J. M. uţívali aţ do roku 1943, kedy s Ľ. Š. a H. Š. uzavreli (
  9. apríla 1943) kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli okrem uvedenej parcely aj iné nehnuteľnosti. Na základe tejto kúpnej zmluvy bolo zapísané vlastníctvo Ľ. Š. a manţelky H. Š. do pozemkovej knihy, avšak okrem spornej parcely. Ľ. Š. a manţelka H. Š. predmetnú parcelu uţívali aţ do roku 1951, kedy vstúpili do druţstva a odovzdali ju do uţívania JRD K.. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe v uzatvorení kúpnej zmluvy z roku 1943 treba vidieť skutočnosť, z ktorej Ľ. Š. a manţelka H. Š. vyvodzovali ich vnútorné presvedčenie, ţe sa stali vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Vydrţacia doba im v zmysle Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. začala plynúť
  10. apríla 1943 a uplynula
  11. decembra 1960 a nebola ničím prerušená, ani uţívaním pozemku JRD. Rovnako skutočnosť, ţe sporná nehnuteľnosť bola v roku 1957 zapísaná v pozemkovej knihe ako vlastníctvo štátu nenarušila drţbu právnych predchodcov ţalobcov, lebo v konaní nebolo preukázané, ţe by sa o tejto skutočnosti (nadobudnutí vlastníctva štátom) vôbec dozvedeli. Ţalobcovia 1/ a 2/ preukázali naliehavý právny záujem na poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), keďţe v prípade vyhovenia ich ţalobe môţe byť predmetná nehnuteľnosť prejednaná ako dedičstvo po ich právnych predchodcoch. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a § 148 ods. 1 O.s.p. Na odvolanie ţalovaných 1/ a 2/ Krajský súd v Nitre rozsudkom z
  12. februára 2007 sp. zn. 7 Co 91/2006 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol; rozhodol tieţ o trovách konania. V odôvodnení uviedol, ţe po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, ţe odvolanie je dôvodné, lebo súd prvého stupňa síce správne zistil skutkový stav, ale vec po právnej stránke neposúdil správne. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, ţe i keď právni predchodcovia ţalobcov 1/, 2/ (Ľ. Š. a H. Š.) uţívali spornú parcelu od roku 1943, nenadobudli jej vlastníctvo právnym 3 3 Cdo 12/2010 titulom vydrţania v zmysle zákona č. 141/1950 Zb., lebo nesplnili podmienky vydrţania (predovšetkým pokiaľ ide o ich dobromyseľnú a nepretrţitú desaťročnú vydrţaciu dobu). Ľ. Š. a H. Š. od roku 1943 (kedy bol povolený zápis do pozemkovej knihy len vo vzťahu k iným nehnuteľnostiam, nie však vo vzťahu k spornej parcele) mali vedomosť, ţe nie sú vlastníkmi spornej parcely, a preto nemohli byť dobromyseľní v tom, ţe im vlastnícky patrí. Dobromyseľnosť právnych predchodcov ţalobcov 1/ a 2/ bola narušená touto objektívnou skutočnosťou, ktorá v nich musela objektívne vyvolať pochybnosti o ich vlastníckom práve. Tento rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním ţalobcovia 1/ a 2/. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z
  13. decembra 2008 sp. zn. 3 Cdo 44/2008 zrušil rozsudok Krajského súdu v Nitre z
  14. februára 2007 sp. zn. 7 Co 91/2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, ţe v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), keď zo spisu zistil, ţe súd prvého stupňa, vychádzajúc z výsledkov ním vykonaného dokazovania zaloţil svoje rozhodnutie na zisteniach skutkovej povahy, ţe právni predchodcovia ţalobcov 1/ a 2/ spornú nehnuteľnosť uţívali nerušene a po stanovenú dobu, pričom na základe vonkajších prejavov ich konkrétneho dokazovaním preukázaného správania dospel k záveru, ţe so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní a ţe spornú parcelu drţali na základe ich vnútorného presvedčenia, ţe je predmetom ich vlastníctva. Súd prvého stupňa z tohto skutkového rámca právne vyvodil splnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva právnym titulom vydrţania. I keď odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku výslovne uviedol, ţe súd prvého stupňa v danom prípade správne zistil skutkový stav (ale ho nesprávne právne posúdil), z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu zreteľne vyplýva, ţe dospel k odlišným (opačným) skutkovým zisteniam neţ súd prvého stupňa (zistenia o tom, či niekto o určitej skutočnosti vedel alebo mohol vedieť a či a ako pod vplyvom tejto vedomosti alebo nevedomosti konal, sú bezpochyby zistenia skutkovej povahy). Odvolací súd totiţ vychádzal z toho, ţe právni predchodcovia ţalobcov 1/ a 2/ so zreteľom na všetky relevantné okolnosti mali vedieť, ţe sporná parcela nie je alebo nemôţe byť predmetom ich vlastníctva a z tohto dôvodu neboli dobromyseľní, ţe im patrí. Odvolací súd z tohto (odlišného) skutkového rámca právne vyvodil nesplnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva právnym titulom vydrţania. Neuvedomil si pri tom ale dostatočne, ţe ak nie sú skutkové zistenia súdu prvého stupňa správne, treba v odvolacom konaní dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakovať (§ 213 ods. 2 O.s.p. v uvedenom znení). Odvolací súd si tak v prejednávanej veci nezadováţil rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p., a preto sú jeho 4 3 Cdo 12/2010 skutkové a na ne nadväzujúce právne závery zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie posudzovať správnosť týchto záverov odvolacieho súdu. V ďalšom konaní Krajský súd v Nitre po doplnení dokazovania výsluchom svedkov rozsudkom zo
  15. júna 2009 sp. zn. 7 Co 16/2009 rozsudok Okresného súdu Nitra z
  16. januára 2006 č.k. 14 C 78/2000-283 zmenil tak, ţe ţalobu zamietol; rozhodol tieţ o trovách konania. V odôvodnení uviedol, ţe po doplnení dokazovania výsluchom svedkov dospel k odlišným skutkovým zisteniam v otázke dobromyseľnosti právnych predchodcov ţalobcov 1/, 2/ ako jednej z podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydrţaním neţ súd prvého stupňa. Ţalobcovia v ţalobe tvrdili, ţe z pôvodnej pozemkovokniţnej vloţky č. X. vedenej pre katastrálne územie N., v ktorej bola zapísaná parcela č. X., bola odčlenená parcela č. X. – roľa vo výmere X. m2 a pridelená J. M. a manţelke A. M., ktorí ju v roku 1943 predali Ľ. Š. a H. Š.. V uvedenej vloţke je vyznačená poznámka o zabratí majetku podľa zákona č. 215/1919 Zb. o zabratí veľkého majetku pozemkového (tzv. záborový zákon). Uvedená poznámka však nemala právne účinky prechodu vlastníctva na štát, ako to nesprávne tvrdili ţalobcovia. Pokiaľ došlo k „záboru“ majetku, štát nenadobudol jeho vlastníctvo, ale iba právo prevziať a prideliť ho do uţívania, pričom podrobnejší postup preberania tohto majetku štátom upravoval zákon č. 329/1920 Zb. o prevzatí a náhrade za zabraný majetok pozemkový (tzv. náhradový zákon). Účinky prechodu vlastníctva na štát nemala sama o sebe ani poznámka zamýšľaného prevzatia. Keďţe nedošlo k prechodu vlastníctva na štát, štát nemohol previesť vlastníctvo parcely č. X. na manţelov A. M. a J. M.. K prechodu vlastníctva A. M. na štát došlo aţ v roku 1957 (zápis v pozemkovej knihe Čd X.). Pokiaľ by bol bývalý pozemkový úrad pridelil spornú parcelu A. M. a J. M., bol by vykonaný vklad vlastníckeho práva v prospech menovaných prídelcov; k tomu ale v prejednávanej veci nedošlo. Prídel pôdy A. M. a J. M. nebol v konaní ničím preukázaný. Listina – prídel Štátneho pozemkového úradu v Prahe je len technickým spracovaním rozdelenia uţívania pôdy, nie je však rozhodnutím kompetentného štátneho orgánu, a teda nemohla byť ani právnym titulom pre zaloţenie vlastníckeho práva. Keďţe A. M. a J. M. nenadobudli spornú nehnuteľnosť do vlastníctva, nemohli ju ani neskôr predať Ľ. Š. a manţelke H. Š.. A. M. a J. M., ale ani Ľ. Š. a H. Š. neboli nikdy zapísaní do pozemkovej knihy ako vlastníci spornej nehnuteľnosti. I keď Ľ. Š. a H. Š. napriek tomu uţívali spornú parcelu od roku 1943, nenadobudli jej vlastníctvo právnym titulom vydrţania v zmysle zákona č. 141/1950 Zb., lebo nesplnili podmienky vydrţania, predovšetkým pokiaľ ide o ich dobromyseľnú a nepretrţitú desaťročnú vydrţaciu dobu. Ľ. Š. 5 3 Cdo 12/2010 a H. Š. od roku 1943 (kedy bol povolený zápis do pozemkovej knihy len vo vzťahu k iným nehnuteľnostiam, nie však vo vzťahu k spornej parcele) mali vedomosť, ţe nie sú vlastníkmi spornej parcely, a preto nemohli byť dobromyseľní v tom, ţe im vlastnícky patrí. Dobromyseľnosť právnych predchodcov ţalobcov 1/ a 2/ bola narušená touto objektívnou skutočnosťou, ktorá v nich musela objektívne vyvolať pochybnosti o ich vlastníckom práve. Pokiaľ Ľ. Š. a H. Š. napriek tomu spornú nehnuteľnosť uţívali, nie sú s tým spojené ţiadne právne následky v zmysle nadobudnutia vlastníckeho práva vydrţaním, pretoţe do roku 1950 sa vyţadovala 32-ročná drţba nehnuteľnosti, čo právni predchodcovia ţalobcov 1/ a 2/ nesplnili, a po roku 1950 10-ročná vydrţacia doba, počas plynutia ktorej sa vyţadovala dobromyseľná drţba. Ţalobcovia nepreukázali, ţe ich rodičia uţívali spornú parcelu do roku 1951, kedy ju vniesli do JRD. Ich nepreukázané tvrdenie je spochybnené zápisom do pozemkovokniţnej vloţky č. X. z roku 1957, v zmysle ktorého spornú parcelu nadobudol do vlastníctva štát na základe konfiškácie majetku bývalého vlastníka A. M. podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. Zo všetkých týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zaloţený na nesprávnom právnom posúdení veci zmenil (§ 220 O.s.p.) tak, ţe neopodstatnenú ţalobu zamietol. V súvislosti so zmenou napadnutého rozhodnutia odvolací súd rozhodoval o trovách prvostupňového aj odvolacieho konania (§ 224 ods. 2, § 142 ods. 1 a § 148 O.s.p.). Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním ţalobcovia 1/, 2/ a ţiadali, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietali nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesúhlasili so záverom odvolacieho súdu, ţe nepreukázali nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami právnym titulom vydrţania v zmysle zákona č. 141/1950 Zb. Uviedli, ţe
  17. augusta 1925 došlo vo vloţke č. X. pozemkovej knihy pre katastrálne územie N. k zápisu o vykonaní „záboru“ podľa § 16 záborového zákona a o zámere Štátneho pozemkového úradu prevziať zabraté nehnuteľnosti. To podľa dovolateľov znamená, ţe aj parcela č. X. sa zo zákona stala vlastníctvom štátu. Štát preto so spornou parcelou mohol disponovať a prideliť ju do vlastníctva J. M. a A. M.. Títo sú ako nadobúdatelia uvedení v konečnom prídelovom pláne pod poradovým číslom 38 a tieţ v prídele štátneho pozemkového úradu v Prahe. Za prídel im bola určená prídelová cena, ktorú uhradili. Konečné rozhodnutie pozemkového úradu, na ktorom bola schvaľovacia doloţka a ktoré má rovnaké právne účinky ako zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe, nepredloţili iba z dôvodu, ţe sa im túto listinu pre časový odstup takmer 90 rokov nepodarilo nájsť. Všetky nimi predloţené doklady získané zo štátnych archívov však jednoznačne 6 3 Cdo 12/2010 dokazujú, ţe došlo nielen k „záboru“ majetku A. M., ale tieţ k jeho nadobudnutiu štátom, následnému rozparcelovaniu a prideleniu prídelcom. J. M. a A. M. nemali dôvod nebyť dobromyseľní v tom, ţe im sporná parcela za vyššie uvedených okolností patrí ako ich vlastníctvo. Tieto pochybnosti nemali dôvod mať ani právni predchodcovia ţalobcov 1/ a 2/. Skutkové a právne závery odvolacieho súdu sú v rozpore s tým, čo bolo preukázané výpoveďami svedkov A. L. a J. K., priamych účastníkov rozhodujúcich udalostí. Trvali na tom, ţe J. M. a A. M. boli oprávnení previesť spornú nehnuteľnosť kúpnou zmluvou z
  18. apríla 1943 na ich právnych predchodcov. Skutočnosť, ţe prevod vlastníctva nebol zapísaný do pozemkovej knihy, dovolatelia vysvetľovali tým, ţe sa tak stalo pravdepodobne preto, ţe J. M. a A. M. neboli v pozemkovej knihe zapísaní ako vlastníci nehnuteľnosti, ako i ţe Pozemkový úrad v Prahe ani J. M. a A. M. nepredloţili príslušnému súdu doklad, na základe ktorého mal do pozemkovej knihy zapísať ich ako vlastníkov nehnuteľnosti. Ďalej dovolatelia uviedli, ţe ich právni predchodcovia spornú nehnuteľnosť uţívali ako vlastníci aţ do jej vnesenia do uţívania JRD v roku 1951, ktorá skutočnosť bola preukázaná vyhlásením z
  19. septembra 1999 a výpoveďami svedkov A. L. a J. K.. V závere dovolania zaujali názor, ţe dobromyseľnosť drţby ich právnych predchodcov bola jednoznačne preukázaná; pokiaľ by aj vznikli nejaké pochybnosti o oprávnenosti drţby, muselo by sa vychádzať z toho, ţe drţba bola oprávnená (§ 145 zákona č. 141/1950 Zb.). Ţalované 1/, 2/ vo vyjadreniach k dovolaniu uviedli, ţe rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny a ţiadali dovolanie zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorí sú zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov 1/, 2/ nie je dôvodné. Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.). 7 3 Cdo 12/2010 Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ aţ d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba ţe by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dôvody, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. ţalobcovia netvrdili a nevyšli najavo ani v dovolacom konaní. Inou vadou konania (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup 8 3 Cdo 12/2010 súdu v občianskom súdnom konaní. Vadu tejto povahy dovolatelia v dovolaní nenamietali, a existenciu takejto vady nezistil ani dovolací súd. Z obsahu dovolania ţalobcov 1/, 2/ vyplýva, ţe ako dovolací dôvod uplatňujú ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak odvolací súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav pouţil správny predpis a či ho aj správne interpretoval. Vydrţanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa drţby, drţiteľa, predmetu drţby a vydrţacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky vydrţania sú pritom stanovené tak, ţe musia byť splnené kumulatívne – ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydrţaniu. Tak minulou právnou úpravou (obyčajové právo platné na Slovensku do
  20. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., 134 Občianskeho zákonníka v znení od
  21. januára 1992) je oprávnenosť drţby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydrţaním. Podľa obyčajového práva platného na Slovensku do
  22. decembra 1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť pod dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej drţbe. Nehnuteľnosť musel uţívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako poţívateľ alebo uţívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydrţať, kto nebol dobromyseľný, kto uţ na začiatku drţby vedel o tom, ţe nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne vedel, ţe nehnuteľnosť patrí inému. Podobné podmienky pre vydrţanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval aj Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. (§ 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145); vlastníctvo mohol nadobudnúť ten, kto nehnuteľnosť oprávnene drţal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného drţiteľa sa povaţoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, ţe mu vec patrí. Medzi poţiadavkou 9 3 Cdo 12/2010 dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel v tom, ţe obyčajové právo vyţadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení drţby, kým podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydrţacej doby; pri oboch platila zásada, ţe kto nadobudol oprávnenú drţbu od oprávneného drţiteľa, mohol si započítať vydrţaciu dobu svojho predchodcu. Za drţiteľa sa povaţuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej drţbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav drţiteľa, ktorý sám o sebe nemôţe byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, ţe nekoná bezprávne a ţe si neprisvojuje cudziu vec, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to uţ môţe byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je drţiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vţdy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vţdy treba brať do úvahy, či drţiteľ pri beţnej (normálnej) opatrnosti, ktorú moţno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od kaţdého poţadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydrţaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, ţe mu vec (právo) patrí. Dobrá viera drţiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Dobrá viera zaniká v okamţiku, kedy sa drţiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, ţe mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, ţe drţiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Odvolací súd v prejednávanej veci otázku vydrţania spornej nehnuteľnosti riešil na základe správnej aplikácie a interpretácie zákonných ustanovení a s jeho záverom o nesplnení podmienok vydrţania sa dovolací súd stotoţňuje; záver odvolacieho súdu pri posudzovaní otázky dobrej viery právnych predchodcov ţalobcov 1/, 2/ je v súlade s vykonaným dokazovaním. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, ţe J. M. a A. M. ako predávajúci a Ľ. Š. a H. Š. (právni predchodcovia ţalobcov 1/, 2/) ako kupujúci uzavreli
  23. apríla 1943 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola okrem iných aj parcela, ktorá je predmetom daného sporu, ako i ţe prevod vlastníctva všetkých nehnuteľnosti na kupujúcich s výnimkou tej, ktorá je predmetom daného sporu, bol zapísaný do pozemkovej knihy. Ďalej je nesporné, ţe právni predchodcovia 10 3 Cdo 12/2010 ţalobcov 1/, 2/ spornú nehnuteľnosť od roku 1943 uţívali. Faktické uţívanie tejto nehnuteľnosti právnymi predchodcami ţalobcov 1/, 2/ však ešte neznamená, ţe boli pri nastúpení do drţby podľa obyčajového práva platného na Slovensku do
  24. decembra 1950 a počas plynutia vydrţacej doby podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. dobromyseľní. Z okolností, ktoré nastali po uzavretí kúpnej zmluvy v roku 1943, spočívajúce v tom, ţe všetky nehnuteľnosti, ktoré boli jej predmetom, okrem nehnuteľnosti, o vlastníctvo ktorej sa vedie daný spor, boli zapísané do pozemkovej knihy v prospech právnych predchodcov ţalobcov 1/, 2/, opodstatňuje správnosť záveru odvolacieho súdu, ţe nebola splnená jedna z podmienok pre nadobudnutie vlastníctva vydrţaním, a to oprávnenosť drţby právnymi predchodcami ţalobcov 1/, 2/. Aj podľa názoru dovolacieho súdu táto skutočnosť musela objektívne vyvolať u právnych predchodcoch ţalobcov 1/, 2/ pochybnosti, ţe im do pozemkovej knihy nezapísaná nehnuteľnosť patrí (sú jej vlastníkmi), keď ostatné zmluvou prevádzané nehnuteľnosti boli do pozemkovej knihy zapísané a bolo všeobecne známe, ţe vlastnícke právo sa podľa v tom čase platného právneho stavu prevádzalo aţ zápisom do pozemkovej knihy a nie uţ uzavretím kúpnej zmluvy. Aj keď právni predchodcovia ţalobcov 1/, 2/ mohli mať subjektívny pocit, ţe im nehnuteľnosť patrí, len takýto subjektívny pocit drţiteľa nemôţe byť sám osebe podkladom pre vydrţanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti drţby; v danom prípade však okolnosti nasvedčujúce oprávnenosti drţby neboli zistené. Dlhodobá drţba nehnuteľnosti právnymi predchodcami ţalobcov 1/, 2/ bez toho, ţe by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, ţe sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti, preto nepostačovala pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydrţaním. Ako správne uvádza odvolací súd k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti právnymi predchodcami ţalobcov 1/, 2/ nemohlo dôjsť ani podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. z dôvodu, ţe do času odovzdania nehnuteľnosti do uţívania JRD, k čomu malo podľa ţalobcov 1/, 2/ dôjsť v roku 1951, nebola splnená podmienka nadobudnutia vlastníctva právnym titulom vydrţania, a to oprávnenosť drţby právnymi predchodcami ţalobcov 1/, 2/. Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe ţalobcovia 1/, 2/ neopodstatnene napadli rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 11 3 Cdo 12/2010 písm. c/ O.s.p.) a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcov 1/, 2/ podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní (procesne) úspešným ţalovaným 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti ţalobcom 1/, 2/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanej 1/ náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Ţalovaná 2/ podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto konania vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ju zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia z
  25. decembra 2009 [§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb v znení vyhlášky č. 209/2009 Z.z. (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky vo výške 51,45 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 6,95 €)] predstavuje spolu 58,40 €. Odmena so zvýšením odmeny o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkom 69,49 €. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  26. marca 2011 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.