1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 4 4 Cdo 276/2010 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Podľa doslovného znenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených uznesení (v danom prípade uznesením odvolacieho súdu bolo odmietnuté odvolanie žalovanej), je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa § 239 nepripúšťa. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (aj uzneseniu), pokiaľ a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol 5 4 Cdo 276/2010 súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil ani podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú namietala dovolateľka. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, spočívajúca v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom, by mohla byť daná aj v prípade rozhodnutia súdu o odmietnutí odvolania, ak by pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Odmietnutie odvolania v preskúmavanej veci odôvodnil odvolací súd jeho neprípustnosťou. Dovolací súd sa preto zaoberal správnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska otázky prípustnosti odvolania.
3 písm. a/ O.s.p., odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania. Citované ustanovenie § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p. stanovuje zásadu, podľa ktorej proti uzneseniam týkajúcim sa vedenia konania odvolanie nie je prípustné.
1 O.s.p., ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením. Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania, o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri, o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania. Uznesenia, proti ktorým nie je odvolanie prípustné podľa § 202 ods. 1 písm. a/ O.s.p., sú v zákone vymedzené len všeobecne. Súd preto musí v každom konkrétnom prípade zvažovať, či ide o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania. Rozhodujúcimi hľadiskami pre uvedené posúdenie tu sú okolnosti, že ide o rozhodnutia, ktoré nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci samej, že sa týkajú otázok, ktoré v záujme hospodárneho vedenia konania vyžadujú rýchle riešenie bez toho, aby odopretie možnosti opravného prostriedku mohlo byť na ujmu práv účastníkov konania alebo tretích osôb, a že súd nimi nie je viazaný a môže ich zmeniť bez toho, aby bolo potrebné podať odvolanie. Uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, je podľa ustálenej súdnej praxe okrem uznesenia, ktorým súd berie na vedomie procesné úkony účastníkov alebo tretích osôb (doplnenie žaloby a pod.) alebo ich procesné následky (zmenu v okruhu účastníkov, ktorá nastáva priamo zo zákona a pod.), napr. 6 4 Cdo 276/2010 uznesenie o odpustení poriadkovej pokuty (§ 53 ods. 4), uznesenie o predĺžení lehoty (§ 55), uznesenie o spojení veci na spoločné konanie alebo o vylúčenie veci na samostatné konanie (§ 112), uznesenie o odročení pojednávania (§ 119 ods. 1), uznesenie, ktorým súd zamieta návrh na vykonanie dôkazu (§ 120 ods. 1), uznesenie o ustanovení znalca (§ 127 ods. 1), uznesenie o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov (§ 138 ods. 1), uznesenie, ktorým sa ukladá navrhovateľovi v konaní o spôsobilosti na právne úkony, aby v primeranej lehote predložil lekárske vyšetrenie o duševnom stave vyšetrovaného (§ 186 ods. 2), a pod. Za uznesenie, ktorým sa upravuje len vedenie konania však nemožno považovať uznesenie o uložení poriadkovej pokuty (§ 53 ods. 1), uznesenie o zaistení dôkazu (§ 78) alebo uznesenie o zaistení predmetu dôkazného prostriedku vo veciach týkajúcich sa práv duševného vlastníctva (§ 78b). Uznesenie o ustanovení znalca podľa § 127 ods. 1 O.s.p. je uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania a preto odvolanie proti nemu nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.). Právny záver odvolacieho súdu o neprípustnosti odvolania bol preto správny a na veci nič nemení skutočnosť, že uznesenie obsahovalo nesprávne poučenie o možnosti podať odvolanie proti predmetnému uzneseniu, keďže nesprávne poučenie nemení nič na uvedených zákonných ustanoveniach. Rozhodnutím o odmietnutí odvolania, pre ktoré boli splnené zákonné podmienky, nebola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté vadami uvedenými v ustanovení § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa § 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nemohol sa zaoberať napadnutým uznesením z hľadiska jeho vecnej správnosti. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie ods. 2 tohto ustanovenia. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. 7 4 Cdo 276/2010 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. mája 2011 JUDr. Eva Sakálová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.