← Slovensko

o upustenie a zdržanie sa zásahov žalovanej do práv žalobcu, o zaplatenie nemajetkovej ujmy a o náhradu škody

Najvyšší súd 4 Cdo 211/2011 Slovenskej republiky U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu P. L., bývajúceho v Ţ., t.č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Leopoldove, zastúpený Mgr. P. Belicom, advokátom v Bratislave, Dunajská č. 4, proti ţalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie č. 13, o upustenie a zdržanie sa zásahov žalovanej do práv žalobcu, o zaplatenie nemajetkovej ujmy a o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21 C 162/2007, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. novembra 2010, takto r o z h o d o l : Dovolanie ţalobcu o d m i e t a . Ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e Okresný súd Bratislava I rozsudkom z
  2. júna 2010 č.k. 21 C 162/2007-326 zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou sa upraveným petitom domáhal upustenia a zdrţania sa neoprávnených zásahov, zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 49 790,88 Eur a zaplatenia majetkovej ujmy (škody) vo výške 44,38 Eur a ţalovanej nepriznal náhradu trov konania. S poukazom na § 13 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka konštatoval, ţe v časti, v ktorej sa domáhal určenia, ţe ţalovaná je povinná upustiť a zdrţať sa premiestnenia ţalobcu z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len „ÚVTOS“) Leopoldov do ÚVTOS Ilava, resp. iných ÚVTOS s rovnakým stupňom ochrany z rôznych dôvodov bliţšie špecifikovaných v návrhu, nemoţno jeho návrhu vyhovieť, pretoţe premiestňovanie odsúdených je upravené v § 10 zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, pričom zákon v uvedenom ustanovení presne definuje, kedy môţe byť odsúdený premiestnený do iného ústavu na výkon 2 4 Cdo 211/2011 trestu odňatia slobody (ďalej len „VTOS“), súd je týmto zákonom viazaný a nemôţe obmedziť alebo zakázať vykonávať činnosti upravené zákonom. Dospel tak k záveru, ţe ţaloba v tejto časti nemá oporu v zákone, a preto ju zamietol. Neuznal opodstatnenosť argumentácie ţalobcu v tom, ţe ţalovaná je v spore pasívne legitimovaná vzhľadom na § 64 ods. 6,7 zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráţe, podľa ktorého štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú zborom s tým, ţe náhradu škody poskytuje v zastúpení štátu ministerstvo. Vyslovil, ţe nemoţno stotoţňovať nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo forme peňaţného zadosťučinenia a nárok na zaplatenie majetkovej ujmy, pretoţe v oboch prípadoch je potrebné subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah posudzovať odlišne. Dospel k záveru, ţe zodpovednosť ţalovanej prichádza do úvahy v prejednávanej veci len v časti uplatnenia nároku na náhradu škody (majetkovej ujmy) a za zásah do osobnostných práv a s ním spojený nárok na zaplatenie peňaţného zadosťučinenia zodpovedá osoba, ktorá zásah mala spôsobiť. Uviedol, ţe ÚVTOS Leopoldov je právnickou osobou s právnou subjektivitou a pokiaľ ţalobca tvrdil, ţe k zásahu do osobnostných práv došlo v jeho prípade konaním ÚVTOS Leopoldov, nie je ţalovaná v spore v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch pasívne legitimovaná. Z ustanovenia § 64 ods. 6 a 7 zák. č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráţe, jednoznačne vyplýva, ţe štát, zastúpený Ministerstvom spravodlivosti SR zodpovedá za škodu spôsobenú ÚVTOS, pričom za škodu sa podľa ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka povaţuje zmenšenie majetku poškodeného, o ktorú prišiel následkom škodovej udalosti. Uzavrel, ţe finančné zadosťučinenie alebo náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právny inštitút upravený a definovaný v § 13 Občianskeho zákonníka, resp. v antidiskriminačnom zákone, ide o dva rozdielne nároky, rozdielne upravené, v prípade ich spornosti vyţadujúce posudzovať subjekt, ktorý zasiahol do práv oprávneného odlišne a ak zákon č. 4/2001 Z.z. vyslovene neuviedol, ţe ţalovaná zodpovedá aj za tieto nároky (nemajetkovú ujmu v peniazoch, resp. finančné zadosťučinenie), nie je moţné dospieť k záveru, ţe ţalobca sa nemajetkovej ujmy v peniazoch voči ţalovanej domáhal správne. Ţaloba ţalobcu o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 49 790,88 Eur zamietol nielen z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie ţalovanej, ale aj z dôvodu, ţe ţalobca nepreukázal základné predpoklady pre priznanie takéhoto nároku. Ţalobca porušenie práva na súkromný a rodinný ţivot odvodzoval z čl. 8 bod 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Konštatoval, ţe právo na súkromný a rodinný ţivot nie je moţné chápať absolútne, ale len s obmedzeniami, ktoré sú bliţšie upravené v zákonoch. Zdôraznil, ţe ţalobca je osobou doţivotne odsúdenou za tri vraţdy, bol právoplatne odsúdený za závaţný, úmyselný trestný čin, nachádza sa vo výkone 3 4 Cdo 211/2011 trestu odňatia slobody (ďalej len „TOS“) v III. nápravnovýchovnej skupine s maximálnym stupňom stráţenia a vzťahujú sa na neho ustanovenia zákona č. 475/2005 Z.z. o výkone trestu odňatia slobody, kde v § 10 sú vymedzené predpoklady pre premiestňovanie odsúdených a v § 24 návštevy odsúdených. S ohľadom na uvedené dospel k záveru, ţe ÚVTOS v Leopoldove premiestnením ţalobcu z ÚVTOS Leopoldov do ÚVTOS Ilava neporušil ustanovenie § 10 zák. č. 475/2005 Z.z., keď o premiestnení rozhodli oprávnené osoby a premiestnenie sa uskutočnilo podľa § 10 ods. 3 písm. c/ - kedy zákon predpokladá aj iné dôvody na premiestnenie odsúdeného, ak o nich rozhodne Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráţe (ďalej len „GR ZVJS“). Mal preukázané, ţe ţalobca bol premiestnený z bezpečnostných dôvodov. V tejto súvislosti zdôraznil, ţe jeho tvrdenie, ţe odsúdený musí byť umiestnený v ÚVTOS najbliţšom k miestu bydliska nemá oporu v zákone a táto skutočnosť nevyplýva ani z ustálenej súdnej praxe, keď umiestňovanie do ústavu na výkon TOS sa uskutočňuje podľa § 8 zákona č. 475/2005 Z.z., pričom kritérium vzdialenosti miesta bydliska od ústavu sa v ustanovení nenachádza a otázka vzdialenosti medzi miestom bydliska a ústavom na VTOS nemôţe byť podstatnou, keďţe obidva ústavy na VTOS sa nachádzajú v obvode trenčianskeho kraja. Ţalobca tieţ nepreukázal ani ďalší z predpokladov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorým je ujma na osobnosti fyzickej osoby spočívajúca v zníţení dôstojnosti alebo váţnosti fyzickej osoby v značnej miere. So zreteľom na uvedené uzavrel, ţe nebolo ţalobcom preukázané protiprávne konanie zo strany ÚVTOS Leopoldov, resp. ÚVTOS Ilava, nebola preukázaná nemajetková ujma na jeho strane, a preto nemôţe existovať ani príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a nemajetkovou ujmou. Pokiaľ sa ţalobca domáhal zaplatenia majetkovej ujmy (náhrady škody) v sume 44,38 Eur, ktorá mu mala vzniknúť odcudzením osobných vecí pri eskorte z Leopoldova do Ilavy dňa
  3. novembra 2007, konštatoval, ţe išlo o veci patriace do tzv. osobných vecí, ktoré mal ţalobca počas eskorty pri sebe, takéto veci sa neevidujú, ani nespisujú. Ţalobca však nenavrhol vykonať taký dôkaz, ktorý by preukazoval, ţe osobné veci mal počas eskorty pri sebe, keď skutočnosť, ţe si ich mal kúpiť v bufete alebo dostať v balíku neznamená, ţe ich pri sebe mal, pretoţe dni, kedy veci nakupoval alebo kedy ich dostal v balíkoch časovo predchádzali dňu eskorty a v dobe medzi ich získaním a eskortou mohli byť spotrebované. Keďţe ţalobca sa ocitol v dôkaznej tiesni, nemohol jeho ţalobe ani v tejto časti vyhovieť. Uviedol, ţe ţalovanej nemoţno vyčítať zanedbanie prevenčnej činnosti, keďţe neporušila ţiadnu z povinností uloţenú jej zákonom č. 475/2005 Z.z.. Pokiaľ ţalobca v ţalobe uvádzal rôzne diskriminačné dôvody (priamu aj nepriamu) a aj v súvislosti s tým sa domáhal nemajetkovej ujmy, dospel k záveru, ţe ţalobca neuviedol konkrétny diskriminačný dôvod, 4 4 Cdo 211/2011 pričom nestačilo poukázať len na situáciu, keď ústav s ním podľa jeho názoru zaobchádzal oproti inému odsúdenému na doţivotie menej priaznivo, ale bolo jeho povinnosťou uviesť niektorý z diskriminačných dôvodov. Rovnako v tejto časti ţaloby o priznanie finančného zadosťučinenia z dôvodov diskriminácie dovodil, ţe ţalovaná nie je pasívne legitimovanou. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a keďţe úspešnej ţalovanej trovy konania nevznikli, tak jej ich náhradu nepriznal. Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z
  4. novembra 2010 sp. zn. 8 Co 382/2010 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, ţe súd prvého stupňa vykonal náleţité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôleţitých pre posúdenie dôvodnosti nárokov ţalobcu z hľadiska ním tvrdeného neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv, porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a náhrady škody a tieţ na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzala ţalovaná na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.) a zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil správne právne závery, ţe neboli splnené zákonné podmienky zodpovednosti ţalovanej za neoprávnený zásah do osobnostných práv ţalobcu za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a za škodu na veciach, správne sa v tomto smere vysporiadal s nedostatkom pasívnej legitimácie ţalovanej, pričom svoje dôvody, pre ktoré ţalobe ţalobcu nevyhovel aj náleţite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, a preto moţno odôvodnenie jeho rozhodnutia povaţovať za presvedčivé. Výrok rozsudku súdu prvého stupňa má oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a vychádza z platnej právnej úpravy, keď súd prvého stupňa správne aplikoval ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, antidiskriminačný zákon č. 365/2004 Z.z., tieto správne vyloţil v súlade s ustálenou súdnou praxou a rozhodovacou činnosťou, a zaujal vo veci správne právne závery, s ktorými sa aj odvolací súd stotoţnil. Obsah odvolania ţalobcu, ktorý len zopakoval v odvolaní svoje námietky a argumenty vo veci samej, s ktorými sa uţ súd prvého stupňa dôsledne vo svojom rozhodnutí vysporiadal, nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvádzaných, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa zaloţil svoje rozhodnutie. Vysporiadal sa s jednotlivými námietkami ţalobcu uvádzanými v odvolaní a uzavrel, ţe v odvolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie, ktoré 5 4 Cdo 211/2011 predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu napadol ţalobca osobne vyhotoveným dovolaním, ktoré opakovane dopĺňal on i advokát, ktorého mu súd ustanovil za zástupcu pre dovolacie konanie. Uviedol, ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 c/ O.s.p.). V dôvodoch dovolania ţalobca uviedol totoţné námietky ako uvádzal v odvolacom konaní, teda namietal, ţe súd prvého stupňa aj odvolací súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nebol osobne vypočutý priamo konajúcim súdom, ale len súdom doţiadaným, ktorý mal limitovaný rozsah otázok a tak nemohol interaktívne v rámci jednotlivých pojednávaní reagovať na zistené skutočnosti, čo odvolací súd v napadnutom rozsudku absolútne nesprávne vyhodnotil. Súd prvého stupňa na pojednávaní
  5. októbra 2009 vyhlásil, ţe vypočuje v konaní svedkov (rodinných príslušníkov), napriek tomu týchto svedkov nevypočul, čo však odvolací súd opäť nesprávne vyhodnotil a nepochopiteľne sa so súdom prvého stupňa stotoţnil. Odňatie moţnosti konať pred súdom spočívalo aj v tom, ţe súd prvého stupňa na pojednávaní
  6. júna 2010 oboznámil právneho zástupcu s novými listinnými dôkazmi zo súdneho spisu ku ktorým nemal moţnosť zaujať stanovisko, ktoré pochybenie taktieţ odvolací súd nesprávne vyhodnotil a namietanými podrobnosťami v odvolacom konaní sa vôbec nezaoberal. Ďalšie pochybenie súdu prvého stupňa malo spočívať v tom, ţe zamietol návrh na vykonanie dokazovania vypočutím cca 40 svedkov – spoluodsúdených – na okolnosti nerovnakého zaobchádzania, čo však odvolací súd taktieţ v napádanom rozsudku nesprávne vyhodnotil. Odvolací súd nevykonal ani ďalší navrhovaný dôkaz týkajúci sa lekárskej správy o tom, ţe musel navštevovať psychológa a psychiatra v dôsledku obmedzených moţností ţalobcu na realizáciu jeho práva na rodinný a súkromný ţivot. Všetky tieto pochybenia mali za následok odňatie ţalobcovi moţnosti konať pred súdom a boli tieţ inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V dôsledku týchto pochybení v konaní súdy neúplne zistili skutkový stav veci, pretoţe nevykonali navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdili. Ďalej ţalobca podrobne uviedol, v čom podľa jeho názoru spočíva nesprávne právne posúdenie a ako mali súdy vyloţiť jednotlivé ustanovenia na ktoré v priebehu celého konania poukazoval a od ktorých odvodzoval dôvodnosť svojej ţaloby a podrobne rozobral skutkový a právny 6 4 Cdo 211/2011 stav veci. Svoje dovolanie doplnil celkom piatimi podaniami, v ktorých v podstate zopakoval námietky uvádzané tak v dovolaní ako aj v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa a poukázal tieţ na nesprávny právny záver oboch súdov niţších stupňov v otázke pasívnej legitimácie ţalovanej. Ţalovaná právo vyjadriť sa k dovolaniu nevyuţila. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238 O.s.p. platí, ţe ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu, alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Nakoľko v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky), je nepochybné, ţe prípustnosť dovolania ţalobcu z § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. nemoţno vyvodiť. So zreteľom na obsah dovolania a vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd skúmal, či v konaní na súdoch niţších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu, ak a/ sa 7 4 Cdo 211/2011 rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie, ţe k vade tejto povahy skutočne došlo. Dovolateľ vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť. So zreteľom na ţalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, ţe v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá moţnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím moţnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemoţní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie moţnosti konať pred súdom, 2/ to, ţe k odňatiu moţnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ moţnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, ţe zákon bliţšie v ţiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie moţnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemoţňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými 8 4 Cdo 211/2011 právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, ţe súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a ţalobcovi neznemoţnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Odňatie moţnosti konať pred súdom dovolateľ vyvodzuje z toho, ţe nebol vypočutý priamo konajúcim súdom, ale len súdom doţiadaným, ţe súd vyhlásil, ţe vypočuje ním navrhovaných svedkov – rodinných príslušníkov, rozhodol však vo veci bez toho, aby tak urobil, nevypočul ním navrhnutých cca 40 svedkov – spoluodsúdených, nezadováţil lekárske správy na preukázanie, ţe navštevoval psychológa a psychiatra a neumoţnil mu zaujať stanovisko k novým listinným dôkazom. Podľa § 122 ods. 1 O.s.p., súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Podľa odseku 2 cit. ustanovenia, ak je to účelné, moţno o vykonanie dôkazu doţiadať iný súd alebo vykonať dôkaz mimo pojednávania. Účastníci majú právo byť prítomní na takto vykonávanom dokazovaní. Súd oboznámi účastníkov s výsledkami dokazovania na pojednávaní okrem konania podľa § 115a a 153a ods.
  7. Ustanovenie § 122 ods. 2 O.s.p. umoţňuje súdu ak je to účelné, aby o vykonanie dôkazu doţiadal iný súd a súčasne zakotvuje účastníkom konania právo byť prítomní pri vykonávaní týchto dôkazov. Účastníkom konania musí byť oznámené, kedy bude dôkaz doţiadaným súdom vykonaný. Ak vykonáva dôkaz doţiadaný súd, je jeho povinnosťou účastníkov o vykonaní dôkazu okrem prípadov, ak sa tohto práva vzdali, upovedomiť. Nedodrţanie tohto zákonom ustanoveného postupu má za následok vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami. Po tom, čo právny zástupca ţalobcu na pojednávaní konanom
  8. októbra 2009 navrhol, aby bol ţalobca vypočutý doţiadaným súdom (por. č.l. 70) a zároveň uviedol na ktoré okolnosti ţiada ţalobcu vypočuť, v súlade s ustanovením § 39 O.s.p. konajúci súd poţiadal o vykonanie výsluchu ţalobcu ako účastníka konania doţiadaný Okresný súd 9 4 Cdo 211/2011 Piešťany. Doţiadaný súd o termíne výsluchu upovedomil ţalovanú a právneho zástupcu ţalobcu. Zo zápisnice o výsluchu ţalobcu vyplýva, ţe doţiadaný súd výsluch ţalobcu uskutočnil v ÚVTOS Leopoldov
  9. marca 2010 v neprítomnosti zástupcu ţalovanej ktorá túto neprítomnosť písomne ospravedlnila a za prítomnosti právneho zástupcu ţalobcu, pričom právnemu zástupcovi bolo umoţnené, aby ţalobcovi kládol otázky (por. č.l. 135-138). Pokiaľ ţalobca namieta, ţe týmto postupom mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom z dôvodu, ţe v rámci jednotlivých pojednávaní nemohol interaktívne reagovať na zistené skutočnosti, dovolací súd poznamenáva, ţe ţalobca bol v konaní zastúpený advokátom, ktorý sa zúčastňoval všetkých pojednávaní. Dovolací súd zdôrazňuje, ţe advokát, ktorého v predmetnej veci súd ustanovil ţalobcovi na jeho zastupovanie v tomto konaní, mal oprávnenie na všetky procesné úkony, ktoré môţe robiť účastník a to bez obmedzenia. Ustanovený advokát bol teda oprávnený aj k tomu, aby interaktívne reagoval na momentálne vzniknutú situáciu v rámci súdneho konania. Dovolací súd sa stotoţňuje aj s názorom vysloveným odvolacím súdom, ktorý sa vysporiadal s touto námietkou uţ v rámci odvolacieho konania pričom uviedol, ţe ţalobca nebol pri jeho výsluchu limitovaný rozsahom daných otázok a mohol sám iniciatívne uviesť všetky skutočnosti, ktoré povaţoval za potrebné a rozhodujúce v prejednávanej veci. Dovolací súd na tomto mieste tieţ poukazuje na ustanovenie § 39 O.s.p., keď vzhľadom k tomu, ţe v prípade ţalobcu sa jedná o osobu odsúdenú na doţivotný trest odňatia slobody v III. nápravnovýchovnej skupine s maximálnym stupňom stráţenia, nebolo moţné zabezpečovať prítomnosť ţalobcu na pojednávaniach pred konajúcim súdom jednak z dôvodu hospodárnosti konania ale tieţ bezpečnostných dôvodov, pričom na ochranu jeho oprávnených práv a záujmov v tomto konaní mu súd ustanovil advokáta. Pokiaľ ţalobca odňatie moţnosti konať pred súdom videl v tom, ţe súd nevypočul svedkov ktorých navrhoval v konaní vypočuť (rodinných príslušníkov a cca 40 spoluobvinených), resp. nezadováţením lekárskych správ na preukázanie toho, ţe musel navštevovať psychológa a psychiatra, teda, ţe súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy významné pre zistenie skutkového stavu veci, treba uviesť, ţe podľa ustálenej súdnej praxe nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi moţnosť konať pred súdom (R 37/1993). Účastníkovi konania totiţ zákon ukladá povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môţu slúţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch 10 4 Cdo 211/2011 účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhovaných dôkazov (prípadne takých, ktoré nie sú navrhované) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, ţe Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie ţalobca v danej veci aj vyuţil (nebolo mu odňaté). Naviac, zadováţenie lekárskych správ preukazujúcich skutočnosť, ţe ţalobca absolvoval pohovor s psychológom by bolo nadbytočné, pretoţe táto skutočnosť vyplýva z listinných dôkazov zaloţených v spise „Iné záznamy o priebehu VV a VTOS“. Uvedená námietka ţalobcu preto nezakladá prípadnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalobca odňatie moţnosti konať pred súdom videl tieţ v tom, ţe súd na pojednávaní
  10. júna 2010 oboznámil právneho zástupcu ţalobcu s novými listinnými dôkazmi, pričom napriek návrhu právneho zástupcu, neodročil pojednávanie za účelom poskytnutia moţnosti zaujať k nim stanovisko. Toto pochybenie súdu prvého stupňa ţalobca namietal uţ v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa a odvolací súd sa s touto námietkou aj v dôvodoch svojho rozhodnutia vyporiadal. Dovolací súd sa stotoţňuje s názorom odvolacieho súdu, ţe ani uvedeným postupom súd neodňal ţalobcovi moţnosť konať pred súdom. Z obsahu zápisnice o pojednávaní z
  11. júna 2010 totiţ vyplýva, ţe súd prvého stupňa prítomných oboznámil s listinnými dôkazmi prečítaním a to e-mailovým dotazom súdu z
  12. júna 2010 a s odpoveďou ÚVTOS Leopoldov z
  13. júna 2010, dopytom súdu z
  14. júna 2010 a s odpoveďou a prílohami tohto ústavu a uznesením vyhlásil, ţe vzhľadom ku skutočnosti, ţe ide o doplňujúce informácie k podaniu ústavu doručenému súdu
  15. novembra 2009, ktoré mal právny zástupca k dispozícii, návrh na odročenie pojednávania za účelom moţnosti vyjadriť sa k týmto dôkazom, zamietol. Z obsahu spisu pritom vyplýva, ţe ÚVTOS Leopoldov poskytol prípisom z
  16. novembra 2009 doručeným súdu
  17. novembra 2009 poţadované informácie spolu s prílohami. Právny zástupca ţalobcu pri nahliadnutí do spisu na súde prvého stupňa
  18. mája 2010 ţiadal vyhotoviť zo spisu fotokópie, a to písomnosti doručené z ÚVTOS Ilava a ÚVTOS Leopoldov. Zo spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa e-mailovým dotazom z
  19. júna 2010 poţiadal ÚVTOS Leopoldov s poukazom na prípis doručený súdu
  20. novembra 2009 o informáciu, či existuje návrh povereného riaditeľa ÚVTOS a rozhodnutie GR ZVJS o premiestnení ţalobcu a či eskorty odsúdených upravujú interné predpisy ústavu. ÚVTOS Leopoldov poţadované údaje zaslal súdu prípisom z
  21. júna 2009, tabuľku profilácie ústavov a nemocníc, trestnoprávne 11 4 Cdo 211/2011 kontraindikácie pri umiestňovaní odsúdených na výkon trestu do otvoreného oddelenia ihneď po pobyte v nástupnom oddiele, Psychologické a iné kritériá a kontraindikácie pri umiestňovaní odsúdených na výkon trestu do otvoreného oddelenia, zoznam eskortovaných osôb, Zbierku rozkazov generálneho riaditeľa ZVJS, Zbierku rozkazov ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, zoznam osobných vecí ţalobcu a záznamy o eskortách. Súd prvého stupňa e-mailovým dotazom z
  22. júna 2010 poţiadal ÚVTOS Leopoldov ešte o doplnenie údajov o zozname návštev ţalobcu a informáciu, čo bolo obsahom balíkov doručených ţalobcovi. Prípisom z
  23. júna 2010 ÚVTOS Leopoldov súdu oznámil poţadované skutočnosti a pripojil časť osobnej karty ţalobcu, evidenčnú kartu návštev a ţiadosť ţalobcu o premiestnenie z
  24. marca
  25. Ak potom súd prvého stupňa neodročil pojednávanie za účelom poskytnutia právnemu zástupcovi lehoty na zaujatie stanoviska k oboznámeným listinným dôkazom s poukazom na to, ţe sa jedná len o doplňujúce informácie k podaniu ústavu doručenému súdu
  26. novembra 2009, ktoré mal právny zástupca k dispozícii od
  27. mája 2010 ku ktorému ţiadne vyjadrenie nepodal, nemoţno súhlasiť s námietkou ţalobcu, ţe uvedeným postupom mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom, keď naviac z obsahu spisu vyplýva, ţe právny zástupca ţalobcu disponoval s evidenčnou kartou návštev ţalobcu, čo nepochybne potvrdzuje skutočnosť, ţe ju ako listinný dôkaz zakladal do spisu v prílohe jeho prípisu z
  28. októbra 2009 (por. č.l. 77) a vyjadrenie k Zbierke rozkazov ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, k Zbietke rozkazov generálneho riaditeľa ZVJS a k záznamom o eskortách, nemohlo ovplyvniť rozhodnutie súdu. Súčasťou práva na spravodlivý proces je zásada kontradiktórnosti konania. Toto právo znamená, ţe obom stranám konania musí byť daná moţnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloţenými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie – či uţ protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyţiadať – a vyjadriť sa k nemu. Vzhľadom k tomu, ţe zmyslom čl. 6 ods. 1 Dohovoru je predovšetkým ochrana záujmov účastníkov konania a záujmu na riadnom výkone spravodlivosti, Dohovor poznamenal, ţe tu ide predovšetkým o dôveru subjektov vo fungovanie súdneho systému a táto dôvera sa zakladá okrem iného na istote dotknutého, ţe mal moţnosť vyjadriť sa ku všetkým písomnostiam v spise (por. Ziegel proti Švajčiarsku, rozsudok z 21.2.2002, č. 33499/96). Skutočnosť, ţe s určitým dôkazom, ktorý si súd vyţiadal a na ktorom založil svoje rozhodnutie, nebola oboznámená jedna strana sporu, síce neznamená porušenie zásady rovnosti zbraní, môţe ale znamenať porušenie zásady 12 4 Cdo 211/2011 kontradiktórnosti. Dovolací súd dospel k záveru, ţe v prejednávanej veci doplnené písomné dôkazy, Zbierka rozkazov ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, záznamy o eskortách, evidenčná karta návštev, ktorou ţalobca (jeho právny zástupca) disponoval a ţiadosť ţalobcu o premiestnenie z
  29. marca 2003, predloţené na ţiadosť súdu, zjavne neboli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie súdu. Preto ani táto uvedená námietka ţalobcu nezakladá vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ţalobca svoje dovolanie odôvodnil aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pričom obsahovo uviedol totoţné dôvody od ktorých odvodzoval odňatie moţnosti konať pred súdom. Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľom tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde). Pokiaľ dovolateľ dovolanie odôvodnil tým, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, ţe nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý moţno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo nesprávne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemoţno podať proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemoţno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Keďţe v danom prípade dovolanie nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné a neboli zistené ani procesné vady uvedené v § 237 O.s.p., dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu je neprípustné, preto ho odmietol (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). 13 4 Cdo 211/2011 V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobcovi, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloţenie povinnosti nahradiť jej trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
  30. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
  31. júla 2012 JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.