Najvyšší súd 3 Cdo 139/2011 Slovenskej republiky 3 Cdo 140/2011 3 Cdo 141/2011 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne A. K., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. Ľ. F

opravným uznesením z

1. mája 2010 č.k. 6 C 280/2000-473 uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobkyni náhradu trov konania vo výške 1 611,07 €. Proti tomuto uzneseniu podala ţalobkyňa odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z
2. októbra 2010 sp. zn. 12 Co 319/2010 napadnuté uznesenie

opravným uznesením potvrdil ako vecne správne. Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, v ktorom tvrdila, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. d/ a f/ O.s.p., napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení a v konaní došlo aj k tzv. iným procesným vadám majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Okresný súd Zvolen uznesením z 26.mája 2010 č.k. 6 C 280/2000-471 rozhodol, ţe ţalobkyni neodpúšťa zmeškanie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku Okresného súdu 3 Cdo 139/2011 3 Cdo 140/2011 3 Cdo 141/2011 3 Zvolen z

1. októbra 2009 č.k. 6 C 280/2000-
2. Vychádzal z toho, ţe v danom prípade nešlo o ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý ţalobkyňa zmeškala lehotu na podanie odvolania, a ţe návrh nebol podaný do pätnástich dní po odpadnutí prekáţky (§ 58 ods. 1 O.s.p.). Aj proti tomuto uzneseniu podala ţalobkyňa odvolanie. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z
3. októbra 2010 sp. zn. 12 Co 320/2010 napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne. Stotoţnil sa v celom rozsahu s odôvodnením uznesenia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie jeho správnosti poukázal na § 58 ods. 1 O.s.p. s tým, ţe ţalobkyňa podala odvolanie
4. decembra 2009 a o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania mohla poţiadať najneskôr do pätnástich dní. Ţiadosť ale podala aţ
5. januára
6. Aj toto uznesenie odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 237 písm. d/ a f/ O.s.p. Zopakovala, ţe súdy napriek spojeniu vecí na spoločné konanie nerozhodli o povinnosti ţalovaného vypratať nehnuteľnosti. Moţnosť konať pred súdom jej bola odňatá (§ 237 písm. f/ O.s.p,) tým, ţe súd nerozhodol o ţalobe na vypratanie nehnuteľnosti a nerozhodol o spojení oboch vecí na spoločné konanie. Ţalovaný sa k ţiadnemu dovolaniu ţalobkyne písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolania podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátkou, skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci dovolania smerujú proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné 3 Cdo 139/2011 3 Cdo 140/2011 3 Cdo 141/2011 4 proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Všetky tri dovolania ţalobkyne smerujú proti takým potvrdzujúcim uzneseniam odvolacieho súdu, ktoré nevykazujú znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.; navyše, prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania (uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z
7. októbra 2010 sp. zn. 12 Co 319/2010) je výslovne vylúčená ustanovením § 239 ods. 3 O.s.p. Procesnú prípustnosť dovolaní podaných ţalobkyňou by vzhľadom na to zakladala len procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba dodať, ţe z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je však významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo. Ţalobkyňa vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila a ţiadna z týchto vád v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Prípustnosť jej dovolaní preto z týchto 3 Cdo 139/2011 3 Cdo 140/2011 3 Cdo 141/2011 5 ustanovení nevyplýva. Spomedzi vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. ţalobkyňa namieta iba vady uvedené v § 237 písm. d/ a f/ O.s.p.
8. K procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. malo podľa názoru ţalobkyne dôjsť tým, ţe (údajne) boli spojené dve veci (
9. o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a
10. o vypratanie nehnuteľností) na spoločné prerokovanie; súdy o nich ale spoločne nerozhodli a rozhodli iba o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva. Dovolací súd k tejto námietke ţalobkyne uvádza, ţe § 237 písm. d/ O.s.p. dopadá na prípady, v ktorých súd rozhodol napriek tomu, ţe mu v tom bránila prekáţka veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) alebo prv začatého konania (§ 83 O.s.p.). Ak súd zistí, ţe v tej istej veci (jej časti) bolo právoplatne rozhodnuté alebo začalo prv konanie, konanie bez ďalšieho zastaví (§ 104 ods. 1 O.s.p.). Právoplatné rozhodnutie tvorí prekáţku rozsúdenej veci vtedy, ak v novom konaní ide o to isté, o čo išlo v prechádzajúcom rozhodnutí; pri tom musí ísť o totoţnosť osôb, predmetu konania skutkových okolností. Typická pre túto procesnú vadu je existencia dvoch rozhodnutí (resp. dvoch konaní) „v tej istej veci“, pričom druhé rozhodnutie nemalo byť vydané z dôvodu skoršieho rozhodnutia (resp. druhé konanie nemalo začať vzhľadom na začatie skoršieho konania). V danom prípade ale k tejto procesnej vade nedošlo. Zo spisu vyplýva, ţe ţalobkyňa navrhla súdu prvého stupňa, aby s konaním o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva spojil konanie o „vypratanie a uvoľnenie nehnuteľnosti ţalovaným s neviazanosťou na bytovú náhradu“ (č.l. 298 spisu); súd o tomto procesnom návrhu nerozhodol. Tým však nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. Treba zdôrazniť, ţe v dovolaní sa nevytýka, ţe súdy rozhodli napriek tomu, ţe im v tom bránila prekáţka veci právoplatne rozhodnutej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) alebo prv začatého konania (§ 83 O.s.p.), ale naopak, ţe nerozhodli o návrhu na spoločné prejednanie ňou uvedených vecí a ţe jej návrh na „vypratania a uvoľnenia nehnuteľnosti ţalovaným s neviazanosťou na bytovú náhradu“ ponechali nepovšimnutý. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) teda namieta inú procesnú nesprávnosť, nie procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 237 písm. d/ O.s.p. 3 Cdo 139/2011 3 Cdo 140/2011 3 Cdo 141/2011 6
11. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov niţších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní odňatá moţnosť pred súdom konať. Odňatím moţnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Tým, ţe súd nerozhodol o spojení vecí na spoločné konanie postupom podľa § 112 O.s.p., neodňal dovolateľke moţnosť konať pred súdom. Podľa tohto ustanovenia môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Uvedené ustanovenie dáva teda súdu iba moţnosť (nie povinnosť) za podmienok uvedených v tomto ustanovení spojiť veci na spoločné konanie. O návrhu na „vypratania a uvoľnenia nehnuteľnosti ţalovaným s neviazanosťou na bytovú náhradu“ súdy v predmetnom konaní nerozhodli, ţalobkyni však zostalo zachované právo domáhať sa rozhodnutia o tom. Ţalobkyňa nedôvodne namietala odňatie moţnosti pred súdom konať tým, ţe ju nepoučil o lehote na podanie návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania. Zo ţiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiţ nevyplýva povinnosť súdu poskytnúť účastníkovi poučenie o lehote na podanie ţiadosti o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania po odpadnutí prekáţky brániacej podaniu odvolania. Postupom, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu moţnosti ţalobkyne konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Navyše, súdy, ktoré pri plnení svojich úloh poskytujú účastníkom poučenia o ich procesných právach a povinnostiach (§ 5 ods. 1 O.s.p.), túto povinnosť nemajú voči účastníkovi zastúpenému advokátom (§ 5 ods. 2 O.s.p.). Dovolací súd pripomína, ţe ţalobkyňa bola do právoplatného skončenia veci zastúpená advokátom. Ani prieťahy v súdnom konaní, na ktoré poukazuje dovolateľka, nie sú judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povaţované za dôvod, ktorý by zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 4/2005). Námietka, ţe v konaní dochádzalo k prieťahom, sa netýka okolnosti spôsobilej zaloţiť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 3 Cdo 139/2011 3 Cdo 140/2011 3 Cdo 141/2011 7 Niektoré formulácie zvolené v dovolaniach nevylučujú, ţe ţalobkyňa v súvislosti s tvrdenou procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. spochybňuje aj úplnosť a správnosť skutkových zistení súdov, procesu dokazovania a hodnotenia vykonaných dôkazov. Pre tento prípad dovolací súd uvádza, ţe neúplnosť skutkových zistení súdu môţe viesť k vecne nesprávnemu rozhodnutiu súdu, táto neúplnosť ale Občianskym súdnym poriadkom nie je povaţovaná za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je však vţdy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môţe mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. (viď R 37/1993). Nesprávnosť hodnotenia dôkazov nie je dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (R 42/1993). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo účastníka konania doţadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
12. K námietke ţalobkyne, ţe napadnuté uznesenia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci [o túto námietku ide v tých častiach dovolaní, v ktorých ţalobkyňa obšírne vykresľuje, v čom je podľa jej nesprávne konanie a rozhodovanie súdov a v čom spočívajú aplikačné a interpretačné nesprávnosti, ktorých sa dopustili (najmä ţe nesprávne posúdili ospravedlniteľnosť dôvodu vedúceho k zmeškaniu lehoty na odvolanie a samotný beh tejto lehoty, ďalej ţe nezohľadnili niektorý výdaj tvoriaci súčasť jej trov konania a ţe vecne nesprávne závery zaujali čo do existencie dôvodov na opravu a doplnenie rozsudku súdu prvého stupňa)] dovolací súd uvádza, ţe právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, ţe ho moţno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá. Nejde totiţ o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďţe ţalobkyňa tento dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) uplatnila v dovolaniach, ktoré sú procesne neprípustné, nemohol dovolací súd podrobiť rozhodnutia odvolacieho súdu posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov. Dovolací súd poznamenáva, ţe aj iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 43/2003 a R 54/2012) nepovaţujú nesprávne právne posúdenie veci za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 3 Cdo 139/2011 3 Cdo 140/2011 3 Cdo 141/2011 8
13. Pokiaľ dovolateľka namieta, ţe v konaní na súdoch niţších stupňov došlo tieţ k (ňou bliţšie nešpecifikovanej) inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, avšak úspešne môţe byť uplatnená len v procesne prípustnom dovolaní. Sama vada tejto povahy v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prípustnosť dovolania nezakladá. V danom prípade bola táto vada uplatnená v dovolaniach, ktoré nie sú procesne prípustné. Na záver dovolací súd zdôrazňuje, ţe dovolacie konanie má prieskumnú povahu. Skutkový základ veci zistený súdom prvého stupňa, prípadne odvolacím súdom, nemôţe byť preto v dovolacom konaní rozširovaný. To znamená, ţe prípustnosť a dôvodnosť dovolania nemoţno posudzovať s prihliadnutím na nové skutočnosti, ktoré odvolací súd nemohol brať do úvahy, lebo mu neboli známe z toho dôvodu, ţe nevyplývali z výsledkov dokazovania ani z prednesov účastníkov. Dovolací súd môţe v dovolacom konaní preskúmať len postup a rozhodovanie odvolacieho súdu v reáliách rámca, známeho uţ odvolaciemu súdu. Ţalovanou (aţ) v podaní z
14. februára 2012 doplnené opísanie skutočností, ktoré z hľadiska časového nastali po rozhodnutiach odvolacieho súdu, predstavujú neprípustné nóvum, ktoré nebolo moţné v dovolacom konaní posudzovať. Zo všetkých uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe v prejednávanej veci sú dovolania ţalobkyne procesne neprípustné. Vzhľadom na to jej dovolania odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. c/ O.s.p. V dovolacom konaní procesne úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania proti ţalobkyni, ktorá v tomto konaní úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 224ods.

1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :

1. 3 Cdo 139/2011 3 Cdo 140/2011 3 Cdo 141/2011 9 P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave
2. júla 2012 JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Mgr. Patrícia Špacírová